(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)
3. prvok: zbroj Božia (kapitoly 18–19)
Videné systematicky predstavujú kapitoly 18 a 19 prechod od skopos k telos. Potom, čo Albert predpísal komunite karmelitánov základné vybavenie pre jej život,1 a uložil jej základné cvičenia, patríce k zasvätenému životu,2 čo všetko má za cieľ čistotu srdca (ako skopos), teraz ju zaväzuje k cvičeniu sa v cnostiach. Iba prostredníctvom tohto oblečenia sa do vlastností Božích môžeme obstáť v duchovnom boji a v skúškach. Proces nášho premenenia tu zasahuje hlbšiu rovinu našej bytosti, zároveň však otvára možnosť hlbších pokušenií a ohrožení. Všimnime si, že v porovnaní s predchádzajúcimi kapitolami tu Albert nijako nerelativizuje: nie je tu žiadne: „... kde to možno ľahko zachovať“, „bude-li to potrebné...“, „ak to možno ľahko upraviť...“, „podľa potreby...“ ap. Božia výzbroj (život cností) sa tu predpisuje nekompromisne, bez výnimky. Je nutná vždy a všade, odložiť ju by znamenalo duchovnú smrť.
Výzbroj Božia ako literárny motív
Božia zbroj je pomerne častý námět. Zameriame sa naň bližšie v štyroch historických prostrediach.
A) Boh je líčen ako bojovník, bojuje za svoj ľud: najstaršia skúsenosť Izraela a jeho stále znovu ospevovaná tradícia znie: Hospodin oslobodzuje svoj ľud od tých, ktorí ľud utiskujú (srov. Ex 15). V prorockých spisoch Boží boj poráža cudzích božstiev. V týchto textoch Boh sám sa „oblečie“ ako bojovník (Iz 59,17; Deut 32,39–42; Ž 60,9 a i.), Božia zbroj je teda zbroj, ktorú má na sebe sám Boh. Tak postoje, ktoré Rádu odporúča, sú Božie vlastnosti. V situácii pustovníkov na Karmelu v období križiackych vojen určite „žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi“ a „obleč Božiu zbroj“ znamenalo zaujať konkrétny náboženský a politický postoj: bojovať ako vazal pod vedením Pána, oslobodzovať alebo brániť sväté miesta – dedičstvo Ježiša Krista.
B) Ľudia bojujú eschatologický Boží boj: kumránska komunita, ktorú tvorili kňazi, levíti a iní zbožní veriaci oddaní Chrámu, sa okolo r. 130 pred Kristom od Chrámu oddelila a uchýlila sa do púšte pri Mŕtvom mori, aby sa pripravila na blížiaci sa koniec starého sveta. Očakávali rozhodný – skutočný (!) – boj, ktorý povedú synovia svetla – ozbrojení Bohom – proti synom temnoty a Beliálovi. Tento boj opisuje tzv. Vojnový zvitok (I QM VI, 16/VII,6). Pre nás je poučné, že Božia zbroj sa uplatňuje v eschatologickej situácii, keď diabolské úklady sú životu nebezpečné, keď nastáva posledná doba, doba očistenia a skúšky, v ktorej sa triedia duchovia: „vyfarbujú sa“ pravda a lož, svetlo a tma.
C) Kresťanská obec v Efeze: list Efezanom tvorí bezprostredné pozadie Rádu. Písať listu ukazuje tamším kresťanom, že ich úlohou je viesť boj na život a na smrť proti nadľudským a nadzemským, démonickým mocnostiam. Je pritom potrebné byť odetí ako ťažkoodenci – zbrojou Božou. Pri tom je zbroj tu chápaná obrazne, ide o mesiánske hodnoty, nie vojenské nástroje. Zmienka sú zbrane obranné (pancier, štít, prilba) a značný priestor zaujímajú súčasti výstroje, ktoré nie sú priamo vojenské (pás, obuv…).
V liste Efezanom má zbroj Božia, ktorú Boh človeku dáva, dvojitý rys. V Božej výzbroji oblieka Boh človeka svojimi vlastnosťami, daruje mu seba samého („Ty si, Hospodine, môj štít“ Ž 3,4; srov. Ž 5,13 a Deut 33,29), pričom Boh ako štít nielen človeka obklopuje, ale akosi zvnútra ho buduje; to je podstatne mesiánske („spravodlivosť bude pásom jeho bedier“ Iz 11,5). A po druhé, Boh nás tak pripravuje na boj, do rozhodujúcich skúšok. Zbroj, ktorá nás pretransformuje vnútri, sa prejaví navonok ako účinná sila, zjavných na našom živote.
D) Otcovia púšte: zatiaľ čo v predchádzajúcich troch prípadoch sa zbroj a boj týkali spoločenstva, Ján Kassián chápe mních na púšti ako osamelého bojovníka, zápasiaceho proti diablovi. Pri tom sa však mních považoval za súčasť neviditeľného vojska. I keď totiž bojuje celé vojsko, vždy ide o odvahu každého jednotlivého vojaka k boju „muž proti mužovi“.
V závere ešte spomeňme: motiv Božej zbroje už v sebe zahŕňa skutočnosť, že sa nám život javí ako spor alebo skôr priamo ako boj. Boj s nepriateľskými silami zla, ktoré nás chcú usmrtiť, zatiaľ čo Boh nás vedie, aby sme žili v Jeho mene. Náš nepriateľ na seba berie raz rysy démonickej, inokedy ľudskej, inokedy prírodnej. Mnohí k nám pristupujú nepozorovane, rád sa lstivo vydáva za anjela svetla. V tomto boji ide o všetko, preto je tak často líčen eschatologicky. Ale Boh nás oblieka svojimi vlastnosťami, sám sebou. Tak nás uschopňuje zlému čeliť.
Tri dôvody k oblečeniu sa Božou zbrojou
V 18. kapitole Rádu uvádza sv. Albert – tromi citátmi z Písma – tri dôvody, prečo sa máme obliecť do zbroje Božej.
1) „Pretože život človeka na zemi je skúškou...“ (Job 7,1). K nášmu životu patrí zraniteľnosť, pomíjivosť, znepokojenie Božou nekonečnosťou (Job 7,11–21) atď. Práve v tom sa triedi Boží obraz vo mne: Boh ma vtiahne hlbšie do svojej lásky a ja sa pritom učím vážiť si sám seba.
2) „Všetci, kto chcú zbožne žiť v Kristovi, trpia prenasledovaním“ (2 Tim 3,12). Tento verš, prebraný Albertom do textu Rádu, stojí pôvodne v Biblii v budúcom čase: „budú trpieť prenasledovaním“. Písmo na mnohých miestach predpovedá vystupňovanie skúšok: „v posledných dňoch nastanú ťažké chvíle“ (2 Tim 3,1), líči budúce prenasledovanie (napr. Lk 21,12), zlo vo vnútri cirkvi (2 Tim 3). Neprehliadnime, že v porovnaní s Jobom sv. Pavel nehovorí o ľudskom živote ako takom, ale o úsilií žiť zbožne, v Kristovi. A skúšky sú zúžené na prenasledovanie. Keď je prenasledovaný, je kresťan svojmu Pánu zvlášť podobný a vtedy sa mimoriadne ukazuje, že je s Ním spojený: „Kto by nás mohol odlúčiť od lásky Kristovej? Snáď... prenasledovanie?“ (Rím 8,35.)
3) „Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by pohltil“ (1 Petr 5,8). Netísnia nás iba naše prirodzené zraniteľnosti (skúšky) a protivenstvá od ľudí (prenasledovanie), ale aj nadľudské sily – diabolské mocnosti (srov. Ef 6,11–12). A tie usilujú zničiť mňa v mojom vnútri, zničiť moju osobu, mňa ako takého. Tento protivník sa pritom varuje toho, aby bol rozpoznaný. V porovnaní s otvorenou konfrontáciou, ako tomu je pri skúškach a prenasledovaní, on útočí „zo zálohy“. A Petrův príměr so „revúcim levom“ (prebraný zo Ž 22) zároveň naznačuje, že tu máme čo do činenia so silou nelidskou vo zmysle: súci pod úrovňou človeka, bestiálny. Zvieratozka krutou, sliediaca, neúprosne ničivou.
Všetky tri tieto dôvody sa dramaticky spájajú v jeden celok.
Obléknutie zbroje ako mystické pretransformovanie
Božia zbroj je symbol pre Božie vlastnosti. Túto zbroj si On sám „oblečie“ a nosí ju, ona k nemu „patrí“. A on ju dáva človeku, dáva človeku seba samého ako silu, ktorá umožňuje bojovať. Rád karmelitánom ukladá túto zbroj si obliecť: usilujte sa vší pečlivostí oblieciť zbroj Božiu, aby ste mohli obstáť proti nástrahám nepriateľa. Čo tento požiadavok znamená?
Obliecť Božie vlastnosti je biblická metafora, používaná s obľubou pre pretransformovanie v Krista, čo sa nám dostalo pri krste (Gal 3,27–29; Rím 13,14; Kol 3,10). Toto pretransformovanie v Krista vyžaduje denne na ňom pracovať – cvičiť sa v ňom –, má-li byť v našom živote skutočne účinné. I u vojaka nestačí, že výzbroj má, ale že sa cvičí v zaobchádzaní s ňou. Týmto cvičením rastie bojovníkova zdatnosť.
So vší pečlivosťou znamená pôvodne zručnosť, akú sa nabýva opakovaním, teda vytrvalosť a sústredenosť, alebo inými slovami svedomitosť, bdelosť.
Oblieknutie sa Božou zbrojou dosahuje svoj cieľ, keď v nás rastie vedomie, že to Boh sám, kto je vo všetkom mojom cvičení „pri diele“. Oblecť sa Božou zbrojou znamená nechať sa prepartiť čistotou, nechať sa posvätiť až na dno môjho myslenia, nechať sa preniknúť láskou, nechať sa niesť dôverou, nechať sa prostúpiť Božím slovom. A zároveň táto fáza pretransformovania vyžaduje našu vlastnú pečlivost a horlivosť.
Mystický moment nastáva v procese pretransformovania vtedy, keď sme uvedení do Božieho vnútra, ukrytého pod vlastnou zbrojou Božou. Potom budeme očistení v samom Prameni čistoty. Nezapomenutelně. Potom pečlivosť a horlivosť sa prelinú v horlivosť lásky, roznietené horlivosťou lásky Boha samotného. Oheň dosiahne k samotnému jadru dreva...
Už sme spomenuli, že nepriateľ na nás útočí „zo zálohy“, nepozorovane, postranně. Vidí ma len ako „hmotu, ktorá nemá tvár.“ Ak by sme sa nechali takto „zľava sprava“ tepať, sami by sme sa brali ako takú neosobnú hmotu a boli by sme stratení. Rád pobáda – po vzore svätého Pavla - obliecť Božiu zbroj, teda postaviť sa nepriateľovi čelom.
Podľa poznámok sestry Petry od Zmrtvýchvstalého, OCD, spracoval P. Gorazd, O.Carm.
