Poznámky k karmelitánskej reholi (12. časť)

(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)

Petitio (požiadavka) (kap. 22–23)

Už skôr sme uviedli prirovnanie použité Albertovým súčasníkom o správnej štruktúre listu: je ako stavba domu. Jeho základ pokladá východisko (v našej reholi sú to kapitoly 2–3), výklad (vlastná časť listu) sa dá prirovnať ku štyrom stenám domu (v reholi zahŕňa čl. 4–21).¹ K streche, ktorá celú stavbu završuje, je potom prirovnávaná požiadavka (petitio). Tak ako dom je totiž aj list jednolitým „architektonickým“ dielom, celkom.

Vyjadrené inými pojmami: východisko obsahuje nejaké všeobecné tvrdenie (maior), výklad sa zameriava na nejakú konkrétnu záležitosť (minor) a požiadavka stanoví záver (conclusio).² V našej reholi: všetci rehoľníci musia nasledovať Krista (východisko, maior), spôsob života karmelitánov je jedným zo spôsobov rehoľného života (výklad, minor), preto musia karmelitáni kráčať v stopách Ježišových (požiadavka, záver).

Prior sprítomňuje Mesiáša

Píše, keď Albert: „Ty potom, brat B., a ktokoľvek bude po tebe ustanovený priore...“ je z toho zjavné, že priraďuje úlohu priora dlhú budúcnosť. Posloupnosť priorov nemá nikdy skončiť.

Prior vo svojom úrade sprítomňuje prichádzajúceho Mesiáša (eschatologická perspektíva) v tej miere, v akej sa vzdiali od bežných mocenských praktík a priblíži sa slúžiacemu Kristovi.³ „Majte vždy na pamäti a skutkom zachovávajte...“ – Albert tu priorovi a jeho nástupcom ukladá prijímať uvedené Ježišovo slovo o službe na rovine premýšľania, poznania v mysli, ale zároveň im ukladá cvičiť sa v uskutočňovaní tohto príkazu. Je to rovnaké, ako keď hneď na začiatku (kap. 4) vyzval karmelitánov sľúbiť priorovi poslušnosť a taktiež sa snažiť ju „skutkom naozaj“ zachovávať. Prior je vybraný zo stredu bratov na službu všetkým. Tým sa podobá Synu človeka. Albertova rehol' sa zameriava na Krista (je kristologická), ale tak, že inštitucionálna podoba spoločenstva s tým naprosto súzní.

Vidieť v priorovi Krista

Aj ostatní bratia majú možnosť prispievať k tomu, aby prior v komunite slúžil na mieste Kristovom. Majú sa snažiť vidieť v priorovi Krista.

Aj tu ide o dve roviny: poznávanie a praktikovanie. Poznanie nesmie ustrnúť na vonkajšku, na inštitucionálnej stránke spoločenstva. To by sa stalo, keby bratia videli len osobu priora samotného (tento človek s jeho kladmi a zápormi) a to, že ho zvolili oni sami. Potom by bol dosiahnutý len pracovný cieľ (skopós): navonok by boli poslušní, ale nedosiahli by konečný cieľ (télos), neboli by vnímaví pre uvažovanie o Kristovi, ktorý – hovorí im text rehole – tohto človeka „postavil nad vaše hlavy.“ Toto slovné spojenie je citáciou Ž 66,12 a znamenalo, že spoločenstvo nad sebou uznáva náboženskú autoritu a že ide o náboženské spoločenstvo.⁴ Onen brat, ktorý tvorí hlavu spoločenstva, sprítomňuje onoho Jedného, ktorý je hlavou cirkvi, ba celého stvorenia (Ef 1,10; Kol 1,18). Prior symbolizuje Krista. To On je stredom spoločenstva, v Ňom sa uskutočňuje vzájomné zmierenie, odpustenie, zjednotenie medzi bratmi. Prior je toho znamením. Prior je zviditeľnením jednoty, ktorú vytvorilo spoločenstvo pri jeho voľbe, ale nadto aj jednoty, ktorú vytvára medzi ľuďmi Kristus.

Praktizovanie týchto myšlienok spočíva v úcte, ktorú bratia priorovi preukazujú. Keď im rehol' ukladá ho poslúchať, znamená to, že majú v priorovi naozaj uznávať Krista. Citujú sa tu slová Písma (Lk 10,1–6), v ktorých Ježiš učeníkom hovorí, že tí, ktorí v mestečkách a obciach odmietnu ich posolstvo, neodmietajú len ich, ale toto odmietnutie má oveľa väčšiu váhu. Karmelitáni načúvajú v priorovi, ktorého si zvolili, niekomu väčšiemu: Kristovi, ktorý skrze neho k nim prehovára. To je konečný cieľ (télos) voľby priora. Teda: skopós voľby priora spočíva v tom, že spoločenstvo sa priorovým vykonávaním zvereného úradu štruktúruje; télos spočíva v tom, že karmelitáni môžu v priorovi počuť niekoho väčšieho, než koho si zvolili, totiž Krista.

Pre svätého Alberta nie je toto zameranie na Mesiáša niečím nezáväzným. Poslušnosť voči Kristovi v priorovi je rozhodujúca pre posledný súd: „aby ste pre opovrhnutie neprišli pred súd, ale zaslúžili si poslušnosťou odmenu väčšného života.“ Ten, kto vládne tak, že slúži, a tí, kto ho poslúchajú ako Krista, idú cestou Ježišovou až do konca. Věčný život a Božie kráľovstvo, ktoré očakávame v plnosti až potom, čo nastane „koniec časov“, sa tak uplatňujú už pred oným koncom: tu a teraz.

Súvislosť

Vo zle zostavenom liste spolu východisko a výklad príliš nesúvisia. Pri zlej argumentácii vyvodený záver vyplýva z predpokladov len strnule. Naopak vo vydarenom liste je medzi východiskom a výkladom tvorivá konfrontácia a z nej vyplynie požiadavka.

Albert vystaval svoj list karmelitánom veľmi dobre: požiadavka vychádza vnútorné z východiska i výkladu. V podnetnom napätí medzi východiskom a výkladom vyrastá uvedomenie, čo je dôležité – a to vyslovuje požiadavka.
Albertem vyjadrený požiadavka (petitio) vychádza vnútorné z východiska (veškerý rehoľný a duchovný život spočíva vždy v poslušnosti voči Kristovi a v službe jemu) a z výkladu (aký je spôsob života karmelitánov). Kto oboje tvorivým spôsobom vzájomne spojí, vidí zrazu, že (opísaný) karmelitánsky spôsob života je služba Mesiášovi.

Aby Albert ukázal tento tvorivý spôsob pochopenia jeho rehole a proces tohto poznania, volí ako príklad poslušnosť, s ktorou začal výklad (narratio) svojho listu. Ukážme si podrobne jednotlivé vrstvy,⁵ ktoré sa v posledku prelnú do Albertem stanoveného požiadavku. To nám pomôže, aby sme na konkrétnom paradigme – úloha priora a poslušnosť bratov – objasnili, aká dynamická je štruktúra požiadavky (petitio) Albertovej rehole.

1. Voľba priora je predpísaná ako úplne prvý pokyn. Týmto ustanovením sa z pustovníkov tvorí spoločenstvo. Každou ďalšou voľbou priora sa toto ustanovenie stále aktualizuje. To je rovina mať priora.
2. Do onoho „mať priora“ sa bratia musia zacvičiť: na rovine principiálnej tým, že priorovi sľubujú poslušnosť; na rovine praktickej tým, že tento sľub zachovávajú.
3. Služba priora a poslušnosť voči nemu otvárajú prístup k Božej zbroji. Podľa slov požiadavky (kap. 22-23) prior a jeho nástupcovia majú „mať na pamäti“ a „skutkom zachovávať“ slovo Pánovo v evangeliu: kto vedie, nech sa poníži. Podobne aj bratia majú pri svojej úcte k priorovi myslieť na Kristove slová: kto počuje Pánovho služobníka, počuje Pána. A takto budú prior i bratia odetí Božou zbrojou, pretože naplňujú požiadavku: „A čokoľvek konáte, nech sa deje podľa slova Pánovho...“ (kap. 19).
4. Prorocko-eschatologické zameranie – ako stále hlbšie uchovávanie kontemplácie – sa prejavuje už v prvých slovách požiadavky (petitio): „Kdokoľvek bude po tebe...“ Tieto slová otvárajú výhľad do neobmedzenej budúcnosti. Okrem toho citáty evanjelia, ktorých Albert použil, pochádzajú z tzv. eschatologickej reči Ježišovej. Najdôležitejšie je ale prorocko-eschatologické zameranie celého požiadavku: prehodnotenie všetkého v súvislosti s príchodom Mesiáša (najväčší bude služobníkom, prvý otrokom), posledný súd a odmena večného života. Načúvaním Slovu v priorovi (ktorý usiluje byť Kristu verný) prichádza bratom v ústrety sám Pán konca časov. Takáto forma vedenia a načúvania nás prenáša cez hranicu súčasného časného života, pre ktorý je typická túžba po moci, vládychtivosť.
5. Podstatou Albertem vysloveného požiadavku je, že v ňom výklad je tvorivým spôsobom vzťahovaný na východisko. Tým, že sv. Albert na príklade poslušnosti tvorivým spôsobom vzťahuje vzájomne východisko a výklad, ukazuje, k čomu rehol' tíhne, o čo v tomto liste ide, čo požaduje.

Literárne by sa mohlo zdať, že požiadavka predstavuje inklúziu (záver) ku kapitole o ustanovení priora (kap. 4). Opakujú sa tu tatáž slová. Avšak, ako už sme povedali, požiadavka spája všeobecnú zásadu vyslovenú vo východisku s konkrétnymi pokynmi výkladu. A potom práve opakovanie rovnakých slov ukazuje posun významu! Zatiaľ čo výklad (kap. 4) zaväzuje bratov k poslušnosti voči zvolenému priorovi, požiadavka (kap. 22) ukladá priorovi riadiť sa vo vykonávaní prijatej služby slovom Pánovým. Albert sa teda v požiadavke vracia k poslušnosti, o ktorej hovoril vo výklade, ale činí tak v svetle východiska listu, a tým s novým významom. Nejde teda o žiadnu inklúziu, ale skôr „predohru“. Tak ako kapitoly o práci a o mlčaní (kap. 20–21) síce obsahom predstavujú záver ku kapitolám o tom, v čom sa bratia majú cvičiť (kap. 4–17), z duchovného pohľadu však majú za účel ustavičné zvnitřnenie prostredníctvom prorocko-eschatologického poňatia života, tak práve aj požiadavka síce po obsahovej stránke je záverom ku 4. kapitole rehole, avšak z duchovného pohľadu platí: Albertem vyjadrený požiadavok predstavuje výzvu pojať celý navrhnutý model života (v kap. 4–21) novým spôsobom a vo vzťahu k Kristovi:⁶

Albert vyslovil svoj požiadavku (petitio) len na príklade poslušnosti. Ostatné nariadenia, ktoré v reholi bratom predpísal, takto nerozvádza. To prenecháva samotným bratom. Ale jím uvedený príklad je dostatočným návodom, ako domyslieť to ostatné.

Mohli by sme povedať: požiadavka je podnetom pre bratov, aby na celý karmelitánsky model života pohlížali ako na ikonu Krista. Petitio vyžaduje rozjímať o Kristovi: na základe predloženého návodu k životu hľadať Krista. A Kristovými očami sa dívať na karmelitánsky spôsob života. Požiadavka nás vedie k vykročeniu na cestu hľadania: učiť sa žiť karmelitánsky spôsob života ako spásu, ako uzdravenie (salutatio) v Pánu. Tak že stále viac budeme zakúšať, čo to znamená byť „v Kristovi milovanými Božími deťmi“.

Podľa poznámok sestry Petry od Zmŕtvychvstalého, OCD,
spracoval P. Gorazd, O.Carm.