(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)
Mít místa k přebývání (kap. 10–17)
Okrem dobre štruktúrovaného spoločenstva (kap. 4) je základnou podmienkou pre život karmelitánov aj miesto k přebývání.1 To zahŕňa: oddelené cely (kap. 6) a spoločnú jedáleň (kap. 7), nemožno ho pritom ľubovoľne meniť (kap. 8) a ľudia zvonka sem majú prístup prostredníctvom priora (kap. 9).
V týchto kapitolách nenachádzame zmienku o nejakom vyhradenom priestore na modlitbu. Pokyn o kaplnke sa vyskytuje až o niekoľko kapitol ďalej. Dostačuje snáď miesto k přebývání pre karmelitánsky spôsob života už samo o sebe?
Okrem toho si všimnime, že v texte sa tu striedajú časti staršie s novšími: mladšia – z úpravy rehole v roku 1247 – je kap. 5, podľa ktorej bratia už môžu voliť medzi životom v poustevnách (na samotách) a životom v konventoch v mestách, potom nasleduje starší (pôvodný Albertov) text o oddelených celách. Predpis o spoločnej jedálni je opäť mladším doplnkom v rámci spomínanej úpravy rehole, zatiaľ čo nasledujúce kapitoly o nezamieňaní miesta a cele priora pochádzajú zo staršieho textu Albertovho.
A takisto sa v týchto riadkoch strieda zreteľ na to, čo je vonku, a na to, čo je vo vnútri: po zmienke o okolí, ktorým môže byť samota alebo iné prostredie (rozumieť: teda aj mesto), sa pohľad sústreďuje dovnútra miesta k přebývaniu (celu, jedáleň, nezamieňanie cel). Pokyn o prijímaní hostí prostredníctvom priora sa už opäť zaoberá vzťahom s okolím.
Pojem „miesto“ možno užívať v rôznorodom význame:
1. Zemepisné označenie: karmelitánske spoločenstvo sa vytvorilo v údolí Wádí-Ain-es-Síah v pohorí Karmel. Archeologický výskum potvrdil, že ako cely obývali bratia jaskynky roztrúsené vo svahoch údolia, pričom zhruba v mieste prístupu na toto priestranstvo bola cela priora a uprostred príbytkov stála kaplnka. Podobné schéma bolo pre takéto komunity obvyklé. Potom, čo sa karmelitáni priblížili žobravým rádov, zodpovedajúcim spôsobom sa zmenili aj miesta ich přebývání v konventy mestského typu.
2. Postavenie z hľadiska cirkevného práva: vtedy sa v cirkevnej terminológii používalo výrazu locus religiosus (rehoľné miesto). Označoval miesto, na ktorom žila rehoľná komunita, a vyjadroval jej uznanie za komunitu rehoľnú. Priznať nejakej lokalite aj komunite takýto status mohol iba miestny biskup.
Kedže sv. Albert tak označuje komunitu „u pramena na hore Karmel“, ide o viac než len o miestopisné pomenovanie, zároveň ju tým kanonicky legitimizuje ako rehoľné spoločenstvo.
3. Spoločenskonáboženské postavenie: až hlboko do stredoveku bola samota výlučným znakom rehoľného života. Rehoľníci patrili na osamelé miesta. Samota bola synonymom pre ich spôsob života. Slová našej rehole o tom, že karmelitáni môžu mať miesta k přebývání aj inde než na samotách: „alebo tam, kde vám budú darované,“ poskytujú aj novú alternatívu: mendikantský spôsob života v mestách.
4. Miesto v mystickom zmysle: pohorie Karmel bolo pre prvých karmelitánov miestom ústrania od sveta, zodpovedajúcim ich vnútornej túžbe byť vťahovaní do Boha. Tento kontemplatívny „posun“ zo sveta do Boha sa samozrejme odohráva konkrétne – na mieste, kde bývam, tam, kde pracujem a kde žijem –, ale nejde o presun (v zmysle dopravnom). Ide o moju premenu pod vplyvom hľadania Boha. V mystickom význame prebývanie na takom mieste znamená vyjdenie z toho, čo je pevné, určité, predpokladané a naplánované; a pokročenie ďalej – do oblasti doteraz neobývanej, do samoty a púšte. Aby sme mohli byť Bohom priťahovaní hlbšie do jeho nevyčerpateľnej dobroty a bezbrehej lásky. To je to miesto mystickej samoty, ktorú hľadali otcovia púšte.
V samote alebo v meste (kap. 5)
- Miesta môžete mať na samotách alebo tam, kde vám ich dajú,
- vhodné a spôsobilé pre váš spôsob rehoľného života,
- podľa toho, čo prior a ostatní bratia uznajú za vhodné.
Táto kapitola predpisuje trojaké: kde môžu karmelitáni mať miesto svojho prebývania (A), aké kritérium pritom musí byť splnené (B) a kto o tom rozhoduje (C).
A) Podľa tohto znenia rehole, formulovaného úpravou za Inocenca IV., mohli od r. 1247 karmelitáni slobodne voliť medzi životom v samote a mendikantským spôsobom života. Už sme hovorili o tom, že v skorších časoch znamenal rehoľný život vždy život v samote. A za najopravdovejších rehoľníkov boli považovaní pútnici. Koncom 12. a na začiatku 13. storočia sa rehoľný život začína približovať mestám. Najprv tak, že rehoľníci sídlili poblíž miest. Do mesta prichádzali, ale na noc sa vždy vracali do svojich sídel. Neskôr už v mestách komunity priamo žili. Zároveň sa v tomto období formovala mestská spoločnosť. Žobraví bratia boli v kontakte najmä s jeho chudobnejšími a najchudobnejšími vrstvami. Upravená rehoľa nechávala na karmelitánoch, či budú voliť život na samote alebo v meste. Tým sa po stránke spoločenskonáboženskej ocitli uprostred napätia, ktoré museli riešiť. K tomu im bolo poskytnuté ono kriterium.
B) Ako kritérium pri voľbe miesta platí, že tie miesta majú byť: „vhodné a spôsobilé pre váš spôsob rehoľného života.“ Teda nerozhoduje tu, či bude sídlo na osamelom mieste alebo v meste, ešte menej potom zemepisná poloha alebo cirkevnoprávne postavenie komunity. Samozrejme: to miesto musí byť nejako vhodné na usídlenie, cirkevný predstavený s tým musí súhlasiť; má-li ísť o pútevnú kolóniu, musí usporiadanie miesta tomu zodpovedať, a pôjde-li o mestský konvent, ten musí zase mať, čo k nemu patrí. Ale predsa tu vystupuje, že dôležité je jedno: aby zvolené miesto bolo miestom v spomínanom mystickom zmysle. Miesto, ktoré si prior a bratia zvolia, musí prispievať k vnútornému pretransformovaniu v Boha. Čím viac sa ono miesto blíži charakteru púšte, kde všetko závisí len na Bohu a kde strácame iné opory, tým je vhodnejšie. Táto perspektíva je pri voľbe miesta dôležitá!
Bude-li sa dbať na toto, tak či už sa zvolí akékoľvek miesto, vždycky bude „Karmelem“. Jeden z najstarších základných textov o spiritualite nášho rádu je tzv. Rubrica prima, pochádzajúca z roku 1281. Podáva mladším bratom poučenie a návod, ako odpovedať na otázku po vzniku a stárosti nášho rádu. Mladý karmelitán musí totiž dobre vedieť, z čoho Karmel vychádza! Z akého prameňa. „Karmel“ nie je miesto v pohorí Karmel, ani pútnia, ani mestský kláštor, ale miesto, kde sa s Eliášom nechávame vtiahnuť do Boha.
Tu môže vzniknúť otázka: nie sú potom v tomto zmysle „vhodné a spôsobilé“ vlastne všetky miesta? Každé miesto? Všade sa predsa môžem spojiť so Stvoriteľom, obracať sa k Pánovi... Vhodné a spôsobilé sú tie miesta, pri ktorých nie je vopred stanovená ich funkcia a status. Čím viac je vopred – prírodnou polohou miesta, jeho historickou hodnotou, spoločenským významom, nevyhnutelnou funkciou – dané miesto definované, tým menej je vhodné. Čím viac sa nevýznamnosť blíži púšti, v ktorej má všetko význam len vzhľadom k Bohu, tým bude vhodnejšie a spôsobilejšie. Z tohto pohľadu ani bývať v samotnom kostole nie je vhodný predpoklad. Pretože potom už je vopred záväzne stanovený náboženský význam všetkých skutočností. Pokladám za šťastnú tú okolnosť, že na priestor na modlitbu príde v rehole reč až neskôr. Až potom, čo sme museli rozjímať o vhodnosti nášho miesta pre náš spôsob duchovného života. Nie je žiaduce definovať si tu pustovnícky kláštor alebo mestský konvent. Ba definovať samotný „Karmel“ by pôsobilo rušivo. To jediné teraz dôležité je: nájsť to miesto.
C) Pri voľbe miesta rozhodujú prior a bratia, teda collegium, spoločenstvo.
Cely (kap. 6)
Rehoľa predpisuje: „... ať má každý z vás samostatnú oddělenou celu.“ Tu je reč o príbytkoch pre jednotlivé bratry. Niekedy bývali v osadách pustovníkov cely bratov rozmiestnené v určitej vzdialenosti od seba (a třeba tak, že od všetkých cel bola vyhliadka na jedno miesto uprostred), inokedy k sebe priliehali bočnou stenou, ale každá mala samostatný vstup. Karmelitáni zpočiatku žili v navzájom nepriliehajúcich celách. Po úprave rehole sa od toho upustilo. Pri tom sa pozmenila aj funkcia cel. Vtedy bolo zavedené spoločné jedlo v spoločnom refektári, už si ich teda nep preparesovali v celách. V mestách záležalo aj na tom, aké domy im boli darované. Preto rehoľa počíta s prispôsobením miestnym okolnostiam: „podľa dispozície miesta“. Zástancovia mendikantského štýlu od samostatných oddelených cel upustili, a to sa presadilo všeobecne. Od roku 1294 sa ustanovenia rádu o oddelených celách už nezmieňujú, predpis rehole zostal bezo zmeny, pričom naň pohlíži ako na symbol, o ňom je treba premýšľať.
Oddelené cely mali podľa starej eremitskej skúsenosti umožniť modliť sa nahlas, hlasno „vzdychať“. Mikuláš Gallus píše: „Žiadne spoločné steny! Ako sa potom modliť nahlas?“ V rehole sa dvakrát zdôrazňuje, ať má celu každý sám: „singuli vestrum singulas habeant cellulas separatas“, tj. každý jednotlivý z vás ať má jednotlivú oddelenú celu.
Cela nielen oddeluje od okolia (vyčleňuje pre Boha), ale tiež usebírá z roztržitosti. Ján Kassián hovorí o tom, že pri zdržiavaní sa mimo celu pod šírym nebom sa myšlienky ľahko rozlievajú do kraja a všetko zameranie výlučne na veci nitra sa rozptyľuje do mnohosti.2 Cela vedie k jednoduchosti a prostości. Vyžaduje vydat všetko nasbírané a nepodstatné, všetko nalhávanie si a srovnávanie. Privádza k osvobozujúcej samote. Cela ma uvádza do mystického priestoru miesta. To, čo „miesto k přebývání“ dáva všetkým, dáva cela mne osobne: vyvazuje ma z medzilidských ohľadov, z predsudkov a úsudkov, ktoré o mne majú druhí. A bolestným procesom (akoby slúpovaním jednej šupky za druhou) ma oslobodzuje.
Cela ma však zároveň prijíma, cíti moju samotu. Židovský mysliteľ Emmanuel Levinas spája pohostinnú stránku ľudského domova s úlohou ženy, s ženstvom. Podobne nitro cele je lůnom slitovania, Božej prítomnosti. V Karmeli je toto bezpodmienečné prijatie, tento rys domova spojený s Pannou Máriou. Cela ako Mária je znamením pohostinnosti a prijatia.
Cela má pre karmelitánsky život zásadný význam. Preto sa tomuto ustanoveniu o celách prikladá v rehole rovnaká vážnosť ako voľbe priora. Cela je mi prikázaná po zvážení zo strany priora a bratov, a to s veľkou pozornosťou, či je pre mňa vhodná. Na tomto slávnostnom priradení cely nie je nič nadsadeného. Veď cela je pupečná šnúra, ktorá nás spája s miestom.
Spoločná jedáleň (kap. 7)
Predpis o spoločnej jedálni pochádza z Inocencovej úpravy rehole. Spoločné jedlo a spoločná modlitba sa v tej dobe stali v kláštoroch povinnosťou, nové rehoľné spoločenstvá v tom nasledovali benediktínsku tradíciu. (Filip Ribot uvádza ešte jeden praktický dôvod: než poverený brat rozdelil jedlo do všetkých cel, porcie boli studené.) V každém případě znamenalo spoločné jedlo zoslabenie pustovníckeho života. Vyjadrovalo ovšem rovnoprávnosť a vzájomnú lásku.
Naslouchanie Písmu svatému počas jedla je tiež starý monastický zvyk. Zabraňovalo sa tým tlachaniu a prílišnému zameriavaniu sa na jedlo. „Nie len z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4,4 podľa Deut 8,3.)
V Inocencovom znení rehole súvisí ustanovenie o spoločnej jedálni jednoznačne s prepisom o oddelených celách. Už citovaný E. Levinas poukazuje na to, že pri požívaní jedla sa človek nevníma svetu okolo, uzatvára sa. Ako v pôvodnej Albertovej rehoľi cela vyčleňuje od sveta a vyhradzuje pre Boha, tak jesť v cele tento prvok ešte zosilovalo. Čo sledovala úprava rehole ustanovením o požívaní pokrmov spoločne? Spoločná jedáleň relativizuje moje jedlo. A práve tak spoločné naslouchanie Písmu v mlčanlivosti relativizuje meditáciu dňom i nocou v cele (kap. 10). Lebo počas jedla sa Písmo predčítalo súvisle, nevyberali sa len pasáže. Naslouchanie bolo uvoľnenejšie než pri meditácii a menej cielené než pri liturgii.
Rehoľa nenúti; zmieňuje: „kde to možno ľahko zachovať.“ Pri tom nie je celkom jasné, či tento ohľad na okolnosti sa týka zavedenia spoločného jedla, zbudovania spoločnej jedálne alebo predčítania Písma. (Mohlo sa týkať všetkých týchto prvkov: je možné, že sa pustovníci zavedenie spoločného stolovania bránili; alebo existujúce kolónie pustovníkov by tak neboli nútené neodkladne stavať jedáleň; pre predčítanie mohol chýbať text alebo predčítateľ.) Prechod k požívaniu pokrmov spoločne znamenal oslabenie pustovníckej stránky života karmelitánov a posilnenie spoločného života. Ale nepřeceňujme túto zmenu: oba prvky – i samotu i spoločenstvo – nachádzame ako oporné pilíre už v texte sepsanom svätým Albertem. Len dôraz sa teraz posunul.
Neměnit místa (kap. 8)
Zákaz zmeniť alebo zameniť určené miesto nasledoval v pôvodnom Albertovom texte bezprostredne po príkaze vyhradiť každému bratovi oddelenú celu. Vložením kapitoly o spoločnej jedálni (pri Inocencovej úprave rehole) sa táto myšlienková návaznosť prerušila. Ale ani text v upravené podobe nestráca svoju logiku. Tak ako požitek jedla môže brata uzatvárať, čo prítomnosť druhých a spoločné stolovanie majú proraziť, tak môže dôjsť aj k opačnému sklonu: k upínaniu sa na druhých, takže nie sme sami sebou. Zamieňať miesta by znamenalo robiť zo svojho súkromia (doslovne: zo svojej intimity) predmet výmeny.
Nikomu z bratří ať bez povolení priora, ktorý v tej dobe bude, nie je dovolené zmeniť miesto, jež mu bolo priradené, alebo si je vymeniť s iným.
Po stránke obsahu má tento zákaz viacero významov: nemeniť celu v rámci kláštora, nevstupovať v rámci jednej pustovne do priestoru vyhradeného inému pustovníkovi, nestahovať sa z jedného konventu do druhého, necestovať.
V prvých dobách rádu sa zákaz vzťahoval na sťahovanie sa v rámci kláštora, neskôr šlo pravdepodobne o zmenu miesta ako takého, to znamená: celý konvent sa sťahoval niekam inam (nezabudnime, že výraz miesto označuje v rehole celú pustovnícku kolóniu.) Ješte iný možný význam, že by zmena miesta znamenala zlepšenie postavenia (statusu).
Obecne v ľudskom živote platí: výmenou a obchodom zaobchádzam so skutočnosťami ako keby som bol ich pánom, vlastnil ich. Uchopujem ich, manipuluješ s nimi. A tak ten, kto zmení svoje miesto alebo o ňom vyjednáva, robí z miesta ipso facto „produkt“ – ako keby bolo výsledkom jeho činnosti. Ale miesto je nám dané! Je niečím, čo prijímam, darom Božím – podobne ako Božie prebývanie v nás. A kto by takto jednal, vypadáva zo spoločenstva, prestáva byť jedným z bratří, sestier, ale pokúša sa stavať sa vyššie. Kto mení celu, odcudzuje sa spoločenstvu. Preto zmenu miesta v rámci spoločenstva môže dovoliť iba samo spoločenstvo v osobe priora. Tým sa zabraňuje mentalite výmenného obchodu.
Patrí k podstate môjho miesta, že je mi prikázané, priradené, dovolené. Žiaľ to dnes chápeme už len málo. A tak svoje miesto nenechávame na seba pôsobiť a hľadáme šťastie inde, u druhých. Jediné miesto, na ktorom nájdem naplnenie, je to miesto okolo mňa, miesto, kde sa nachádzam. Všetko ostatné nie je ničím. Svojvoľne tu meniť, vymieňať, zamieňať, to sú cesty, ktoré nevedú nikam, slepé uličky.
Cela u vchodu (kap. 9)
Rehoľa vo všeobecnosti pamätala na pohostinnosť. V Albertovej rehoľi je prijímanie hostí spojené s určením miesta: „Převorova cela ať je blízko vchodu, aby sa prví stretával s prichádzajúcimi...“ Sídlo bratov má teda čelnú stranu, vchod. Ten hrá dôležitú úlohu vo vzťahu medzi tým, čo je vo vnútri a čo je vonku.
Najprv sa zamerajme na pohľad zvonka dovnútra, teda očami toho, kto do pustovne prichádza. Mohli by sme rozlíšiť štyri kategórie hostí:
A) Novicové: v poustevni mohol každý pustovník prijímať svojich žiakov a uvádzať ich do duchovného života. Potom, čo sa karmelitáni stali spoločenstvom, nemôže už žiaden z eremitov navenok vystupovať ako samostatný „otec“. Nové členy prijíma spoločenstvo, nie jednotlivec.
B) Poutníci: púť bola asketickým spôsobom života. Sami karmelitáni vzišli z pútnického hnutia. Pútnik opustil svoj doterajší život a vydal sa do nepríjemného, nebezpečného sveta. Návšteva svätých miest, predovšetkým tých vo Svätej zemi, pritom bola dôležitým prvkom.
C) Jiní poustevníci: z mníšskej literatúry vieme, že pútnici navštevovali sväté eremity, aby sa od nich učili. (Ján Kassián hovorí, že pre slávnych otcov bol stály nepokoj v dôsledku množstva bratov prichádzajúcich ich navštíviť alebo si vyprosiť radu pre svoj duchovný pokrok veľkou skúškou trpezlivosti.)
D) Věřící z okolí: ľudia žijúci v okolí kláštora hľadali u mníchov pomoc – vyučovanie v duchovných veciach, duchovné sprevádzanie, modlitbu, prispievanie v ťažkých situáciách.
Nevieme, akí ľudia navštevovali pustovníkov na Karmeli. Dôležité je, že to boli ľudia, prichádzajúci zvonka, hostia. Uchádzali sa o pohostinnosť.
A pohostinnosť smeruje zvnútra von. To priorova cela poblíž vchodu činí miesto pohostinným. Pre tých, ktorí žijú vo vnútri, miesto už je úplne pohostinným. Teraz sa otvára aj navonok. E. Levinas je presvedčený, že len otvorením svojho príbytku hostom dochádzame k správnemu vzťahu k nemu. „Možnosť otvoriť sa druhému je pre podstatu domu práve tak podstatná ako zavreté okná a dvere.“ Pre kontakt hosta s pohostinnosťou je dôležité osobné stretnutie, navzájom spoznať tvár druhého. Až potom sa bude niečo organizovať: „nech sa potom deje všetko, čo bude treba učiniť.“ Prior už potom vie, koho má pred sebou, pozná dôvod, prečo prichádza. Vchod nie je miesto, je to osoba – prior, „svátost setkání“, tvár navonok. Tu prior (lat. prior – ten prvnejší), ktorý inak má byť uprostred bratov ako služobník a otrok (kap. 22), je v stretnutí s prichádzajúcim zvonka dovnútra skutočne prvý (lat. primus).
Souvislost
Pôvodnému „Karmelu“ – hloučku pustovníkov na území nikoho, ustanovil Albert základné prvky, ktoré otvárajú jeho vnútorný priestor a upravujú vzťah medzi vnútra a vonku.
- Kapitoly 4–9 budujú „architektúru“ Karmelu. Jej základy tvoria: „Najprv teda ustanovujeme, aby ste jedného z vás mali ako priora...“ a „Mimochodom... ať má každý z vás samostatnou oddělenou celu...“ V harmonii, ktorá nie je bez napätia, sú tu spojené stavebné princípy života cenobitského (mať priora) a života pustovníckeho (mať každý samostatnú celu). Úpravou v roku 1247 je medzi ne vsadený ešte tretí prvok – miesto: „Miesta však môžete mať...“
- Vnútorný priestor architektúry Karmelu je tvorený niekoľkými napätiami medzi základnými prvkami:
- miesto × spoločenstvo (medzi miestom a jeho obyvateľmi)
- miesto × cela (pričom miesto je tu pre spoločenstvo, cela slúži jednotlivcovi)
- prior × bratia
- osoba × spoločenstvo (rehoľa niekedy používa zámená vy, váš, inokedy hovorí o každém z bratří).
V svetle týchto napätí je zrejmé, ako dôležité sú spoločná jedáleň (oproti celám je to priestor pre spoločenstvo), oratórium pre spoločnú modlitbu (kap. 14), vchod, nezamieňanie cel. - Každá architektúra pôsobí aj napätie medzi tým, čo je vo vnútri, a vonku. Z rehole je patrné, že karmelitáni sú autonómnym spoločenstvom, ktoré si samo volí priora, určuje si, kde bude žiť atď. Pružnosť v tomto napätí (vnútri × vonku) bude veľmi dôležitá pri sťahovaní sa do Európy. Zmienané základné napätia budú vo hre vždy, konkrétne ztvárnenie (samota či mesto, viac uzavretosti či otvorenosti) je iba relatívne.
Architektúra Karmelu znamená základné vybavenie: šat, ktorý sa nosí, dom, ktorý je obývaný, knihu, ktorá sa číta, rituál, ktorého sa užíva pri bohoslužbe. Je určená na používanie a kľúčovým slovom tu je mať. Máme priora, aby sme ho počúvali, máme miesto, aby sme na ňom žili, máme cely a jedáleň. Toto vybavenie bude rehoľa vypisovať ešte ďalej: máme Písmo, žaltár, majetok, oratórium, kapitulu. To všetko tvorí základné vybavenie karmelitánskeho života. V následujúcom oddielu rehole ide o to, naučiť sa s touto výbavou zaobchádzať. Tým, že v cele zostávame, Písmo meditujeme, žalty recitujeme, veci činíme spoločnými, v oratóriu sa schádzame, záležitosti týkajúce sa spásy duší preberáme. Zaobchádzanie s týmto všetkým znamená našu duchovnú premenu.
