Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.
Text, ktorý začínate čítať, vznikol nasledujúcim spôsobom: sestra Petra z pražského bosého Karmelu nám láskavo poskytla svoje poznámky z prednášok P. Keese Waaijmana, O.Carm., ktoré zazneli v rámci formačného týždňa v nemeckom Birkenwerderi v dňoch 27. 8. až 7. 9. 2002. Redakčne ho spracoval P. Gorazd, O.Carm.
Všetkých záujemcov o podrobnejšie zoznámenie sa s myšlienkami holandského autora odkazujeme na nemecké vydanie jeho knihy o regulách.1
Regula sv. Alberta Jeruzalemského, ktorou sa Karmel od svojho počiatku riadi, je v literárnom zmysle vlastne listom, nie regulou. Slovo regula sa v celom Albertovom texte ani raz nevyskytuje, biskup Albert označuje svoj list bratrom z Karmelu slovami formula vitae, teda „usporiadanie života“, pravidlo pre život. V právnom slova zmysle regulou sa text mohol stať iba konečným schválením zo strany pápeža. Sami karmelitáni svoju Regulu skutočne na začiatku považovali za list, pôvodný exemplár sa nedochoval (môže to znamenať, že ho nijako zvlášť nearchivovali?).
Salutatio (pozdrav alebo prolog)
Albert, z milosti Božej povolaný za patriarchu cirkvi jeruzalemské, milovaným synom v Kristovi, B.2 a ostatným pustovníkom, ktorí pod jeho vedením prebývajú pri prameni na hore Karmel: pozdrav v Pánu a požehnanie Ducha Svätého.
Každý riadny list začínal úvodom, ktorý sa skladal z troch prvkov: meno odosielateľa, meno adresáta, prianie požehnania. V hierarchicky usporiadanej spoločnosti (akou stredoveká spoločnosť bola) sa dbalo na presné titulovanie. Takisto na poradí záležalo: meno osoby vyššie postavenej sa uvádzalo ako prvé (teda: „Albert...“). Dokonca aj prianie požehnania muselo zodpovedať statusu odosielateľa.
Postavenie patriarchu patrilo vôbec k najvyšším v cirkvi a spoločnosti, naproti tomu pustovníci, ktorým sv. Albert píše, stáli ako laici na najnižšej priečke hierarchického a spoločenského rebríčka. Ak predtým títo bratia pochádzali zo šlachtického rodu, potom to, že sa stali pustovníkmi, bol veľký spoločenský zostup, úmyselne si zvolili priečku najnižšiu, postavenie tých posledných. Zatiaľ čo Albert začína svoj list svojim vlastným menom, adresáti zostávajú anonymní: „B. a ostatní pustovníci“, dokonca ani ich vodca nie je teda uvedený menom. Tomu podobne odpovedá aj kompozícia: Jeruzalem versus pohorie Karmel. Jeruzalem je sídlo patriarchu a kráľov, významné mesto, stredisko náboženského života, zatiaľ čo Karmel róvnajúcu sa periferii.
Medzi Albertom a pustovníkmi panuje vzťah štruktúry a antistruktúry. Tieto pojmy prevzal K. Waaijman od Victora Turnera. Zatiaľ čo pre tých, ktorí patria vo spoločnosti k prvku nazvanému štruktúra, sú príznakové pevne vymedzené roly a podiel na moci, naopak pre tých, ktorí predstavujú antistruktúru, sú charakteristickými rysmi: spoločenstvo a „intimita“ (vzájomná tesná semknutosť, práve v súvislosti s tým, že nie sú nič). V. Turner uvádza ako príklady štruktúry a antistruktúry: starozákonných kráľov a kňazov a oproti nim ako antistruktúru prorokov, alebo staroveké judaismus a pohanstvo a oproti nim rané kresťanstvo.
Zatiaľ čo 13. storočie je obdobím veľkej krízy v cirkvi, zároveň vtedy začína hnutie obrody. Oproti štruktúre oficiálneho náboženského života vyvstáva v tejto dobe hnutie, nazývané „Kristovi chudobní“ – františkáni a žobravé rády. Tie sú v tej dobe antistruktúrou. Toto hnutie vrcholí potom v „devotio moderna“. Zároveň vtedy tiež stúpa význam miest, univerzít (silné laické hnutie), i na poli kultúry dochádza k odklonu od cirkevných štruktúr (laická opozícia). Minnesängri predstavujú tiež výraz antistruktúry.
Obľúbeným miestom tých, ktorí odchádzali do samoty, boli lesy, ostrovy, pohoria (preto tiež po vyhnaní karmelitánov zo Svätej zeme vznikali prvé Karmely na ostrovoch, napr. na juhu Anglicka).
Púť, putovanie (peregrinatio) predstavovali znak novej spirituality. Iný dôležitý výraz, s nímž sa v tej dobe spirituality stretávame, sú slová vita poenitentialis (kajúci život), a to ako výraz ľutosti (nie v zmysle „niečo som spáchal“, ale „dosiaľ som nežil doopravdy, spoliehal som sa na klam“) a prejav duchovnej chudoby, ktorá sa chce obísť beze vší okázalosti. Čo sa týka chudoby a žobrania (minne), boli zo strany štruktúr považované za spoločensky destruktívne a nebezpečné.
(S podobným vývojom sa v tejto dobe stretávame aj v židovskej mystike – rozvoj kabaly, počiatky chasidizmu. Tento vývoj nezasahuje teda len cirkev, ale je skôr javom kultúrnym.)
„Pozdrav v Pánu“ je formulácia vyjadrujúca pozdrav zo strany vyššie postaveného, iba pápež mohol pripojiť slová: „a apoštolské požehnanie“. Píše-li Albert: „pozdrav v Pánu a požehnanie Ducha Svätého,“ jedná vlastne na mieste pápežskej autority.
Exordium (východisko)
Exordium štandardného listu malo predznamenávať jadro sdelenia (býva prirovnávané k základom domu), je to výchozí bod pre to, čo bude v liste následovať ďalej. Východisko vytyčuje určitý všeobecný rámec, vo vnútri ktorého leží jednotlivá záležitosť, o ktorej bude potom reč ďalej. Albert tým, že na začiatku svojho listu uvádza počiatočné slová listu Židom, dáva exordiu svojho listu naozaj monumentálny charakter. (Nutné si uvedomiť, že vtedajší človek vnímal silne „intertextuálne“, že mu teda na tomto mieste vyvstávala celá teológia listu Židom.)
Mnohí svätí otcovia mnohokrát a mnohými spôsobmi
stanovili,
ako má ten, kto bude v ktoromkoľvek životnom stave
alebo si zvolí akýkoľvek spôsob života odovzdaného Bohu,
živel v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi
a verne mu slúžiť
s čistým srdcom a dobrým svedomím.
Exordium tu teda pojednáva o tom, čo je všeobecné pre zasvätený život vôbec, nie typicky karmelitánske. Všetky formy zasväteného života sú príznakové oným spoločným, „ako“ je tento život usporiadaný. Toto „ako“ sa všetci učia žiť. Za zmienku tu stojí tiež podrobnosť, že v latinskom originále nachádzame na mieste, preloženom do slovenčiny ako „životný stav“, slovo ordo, ktoré označuje spoločenskú skupinu, stav, ale aj rád, poriadok. O tom bola reč už skôr (Karmel 2/2002, str. 11.) Ono „ako“ znamená totiž usporiadaný celok prostriedkov, v jadre zameraný na jediný cieľ. Tomuto „ako“ teda učili cirkevní otcovia mnohými spôsobmi. Prejavuje sa v mnohotvárnosti.
Svätí Otcovia rozlišovali tri základné formy duchovného spôsobu života:
- Cenobitský spôsob: cenobiti žijú spolu v spoločenstve, podliehajúc vedeniu a rozlišovaniu zo strany predstaveného, starca. Takto to charakterizuje Ján Kassián. Podstatné sú tu dva momenty: vôľa predstaveného, ktorá vyváža mnícha zo zajatia vlastnej sebestrednosti, a vzájomne nesená starosť o živobytie. „Zriekajú sa možnosti disponovať sami sebou a tým, čo vlastným potom získali“ (Ján Kassián).
- Anachoretský spôsob: pustovníci sa rozhodli pre skrytost samoty. V samote bojujú proti diablu: „Túžia po tom, utkat sa s démonmi v otvorenom, zjavnom boji a neboja sa preniknúť do nehostinných skrýší púšte“ (Ján Kassián).
- Péče o chudobných: prijímanie cudzincov v nemocniciach, ošetrovateľstvo, vyučovanie, rozdeľovanie almužne, zastávanie sa nešťastných a utláčaných. Tu je podstatné stretávanie sa s Pánom v chudobných.
Slovami: „Mnohí svätí otcovia mnohokrát a mnohými spôsobmi stanovili...“ teda Albert pripomína (okrem učenia listu Židom a svätého Pavla, ktorému bol druhak aj list Židom vtedy všeobecne pripisovaný) celú mnohotvárnosť zasväteného života. Albertova pozornosť sa však zameriava na sám základ regulárneho života: „žít v následovaní Ježiša Krista a verne mu slúžiť s čistým srdcom a dobrým svedomím“.
Albert tu vyslovuje dvojí cieľ, platný pre všetky formy Bohu zasväteného života: čistota srdca a kontemplácia. Každý spôsob zasväteného života má za prvé svoj programový plán. Ján Kassián ho nazýva „skopos“. S ním súvisí všetko, na čom môžeme nasadiť svoje sily, v čom sa môžeme cvičiť: pôst, bdenie, čítanie Písma, meditácia, práca, prebývanie v samote, odriekanie. To všetko má svoj pracovný cieľ, a tým je čistota srdca. Všetky tie jednotlivosti sú prostriedky k tomuto cieľu. A zmyslom čistoty srdca je urobiť nás vnímavými pre Boha alebo doslovnejšie: schopnými prijímať Boha. Schematicky môžeme povedať: skopos = askeza. Ján Kassián to prirovnáva k príprave pôdy pre seť. Ako rolník odstraňuje z poľa kamenie a plevel, tak musíme pôdu nášho srdca očistiť od nečistôt a vášní, aby sme mohli prijať seť božských cností a rozjímania.
„Nečistá duša nemôže prijať duchovné poznanie. Nikto predsa nevleje vzácnu masť alebo vybraný med alebo drahocennú tekutinu do nečistej alebo rozbitej nádoby. Tak je tomu aj s nádobou nášho vnútra: nie je-li predtým očistená od všetkých špinavých škvŕn nečistôt, nezasluhuje si prijať masť požehnania.“3
Jadrom čistoty srdca je dobré svedomie. Všetko, čo blokuje srdce, – až do najzazších hlbín svedomia – musí byť odstránené (Kassián hovorí: až do spomienky na hriech). Preto Albert cituje verš z prvého listu Timotejovi, kde sú spolu spomenuté čistota srdca a dobré svedomie.
Posledný cieľ, télos, ku ktorému Albertova slová smerujú, je kontemplácia (sjednotenie s Bohom, zakúšanie Božieho kráľovstva). V texte Reguly o nej priama zmienka nie je, a predsa nás k nej Albert vedie úplne jednoznačne. Opiera sa pritom o citácie zo svätého Pavla a z listu Židom. Dôležité sú tu tri biblické miesta a ich význam, ktorý majú priamo v Novom zákone. Vybavíme-li si toto pozadie uvedených citácií (slovami Keesovými: čítame-li ich intertextuálne), zaznieva tu trojité navedenie ku kontemplaci: Oproti prvému cieľu rozlišuje Ján Kassián ešte druhý, konečný cieľ: télos. Tým je večný život, milosť, sjednotenie s neviditeľným a nepochopiteľným Bohom, Božie kráľovstvo. Teda niečo, čo môžeme len prijať, nie čo dosiahnuť. Teda télos = mystika. Raná karmelitánska tradícia toto učenie o dvojitom cieli poznala, stretávame sa s ním v spise Kniha prvých mníchov, ktorý koncom 14. storočia sepsal karmelitán Filip Ribot:
Cieľ tohto (tj. regulárneho) života je dvojitý. Totiž jeden, ktorého dosahujeme naším úsilím a cvičením v cnostiach za pomoci Božej milosti. Ten znamená: ponúkať Bohu srdce sväté a čisté od každej poskvrny hriechu. Tento cieľ dosahujeme, sme-li dokonalí a skrytí u Carít, to znamená skrytí v onej láske (caritas), o nejž múdry povedal: Všetky chyby prikrýva láska. Boh, chcúci, aby Eliáš dospel k tomuto cieľu, povedal: „Skryj sa u potoka Kerít.“ Druhý cieľ regulárneho života je nám daný ako nezaslúžený Boží dar. Totiž nielen po smrti, ale už v tomto smrteľnom živote akýmsi spôsobom okúšať v srdci a zakúšať v mysli moc božskej prítomnosti a sladkosť nebeskej slávy. To potom znamená piť z potoka Božej rozkoše. Tento cieľ sľúbil Boh Eliášovi, keď povedal: „Z potoka budeš piť.“ Skrze prvý cieľ teda, totiž skrze čistotu srdca a skrze dokonalosť lásky, sa prichádza k druhému cieľu, totiž k zakúšaniu a poznaniu Božej moci a nebeskej slávy.
Posledný cieľ, télos, ku ktorému Albertova slová smerujú, je kontemplácia (sjednotenie s Bohom, zakúšanie Božieho kráľovstva). V texte Reguly o nej priama zmienka nie je, a predsa nás k nej Albert vedie úplne jednoznačne. Opiera sa pritom o citácie zo svätého Pavla a z listu Židom. Dôležité sú tu tri biblické miesta a ich význam, ktorý majú priamo v Novom zákone. Vybavíme-li si toto pozadie uvedených citácií (slovami Keesovými: čítame-li ich intertextuálne), zaznieva tu trojité navedenie ku kontemplaci:
- Verš Žid 1,1 ukazuje nebetyčnú rozdielnosť medzi mnohými spôsobmi Božieho zjavenia v Starom zákone a zjavením skrze Mesiáša. To je konečný cieľ: Boh sa zcela daruje všetkým.
- Takisto citácia z 1 Tim 1,5 o čistote srdca a dobrom svedomití mieri ku kontemplácii. Pavol píše: „Cieľ (télos!) tohto nariadenia je láska z čistého srdca, z dobrého svedomia a úprimnej viery.“
Láska nie je pracovný cieľ! Na základe čistého srdca a dobrého svedomia (= skopos) ju prijímame. To je cieľom Bohu zasväteného života: prijímať lásku, ktorú v nás Boh pôsobí, prijímať ju a kontemplovať. Takto je láska (télos) procesom nášho premenenia. - Albert formuloval konečný cieľ ešte inými slovami: „žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi a verne mu slúžiť“. I tie majú biblické pozadie, a to predovšetkým slová sv. Pavla vo 2 Kor 10,4–6:
„Naše zbrane, ktorými bojujeme, nie sú predsa len ľudské, ale podivuhodne mocné na zborenie bašty: boríme rozumovanie a každú domýšľavosť, ktorá sa zdvíha proti nauke od Boha (zjavené), privádzame každého človeka správne uvažujúceho k tomu, aby poslúchal Krista, a sme pripravení potrestať každú neposlušnosť, pokým vaša poslušnosť nebude dokonalá.“
Už tu zaznieva zmienka o duchovnom boji. V tejto chvíli sa však sústreďme len na skutočnosť, že my nebojujeme vlastnými zbraňami.
Myslenie, proti ktorému bojujeme, by sme mohli nazvať: „logika sveta“. Ide o postoj, pri ktorom si sami určujeme smer, sami seba budujeme, rozširujeme a vyvyšujeme, sami seba zaštiťujeme... Ako môžem byť premenený v iné myslenie, ako môže dôjsť k tomu, aby tým, kto mnou hýbe, bol Kristus? Moje budovanie seba samého sa stavia proti „poznaniu Boha“; t.j. aby Boh „poznal“ mňa, ako je to obsiahnuté v pojme télos. Moja vlastná „logika“ nechce, abych na ňu zabudol. Je anti-mlčaním. Ja som svojou vlastnou ríšou, rastom tejto ríše a jej kráľom... Toto všetko je nutné opustiť, byť odzbrojený, aby som bol poznaný k konečnému cieľu, t.j. k poznaniu Boha; k slobode od seba samého. To všetko je skryté v pojme télos.
Prostriedkom k konečnému cieľu je stať sa schopnými prijímať Božiu lásku. „V poslušnosti Ježišovi Kristovi.“ Poslušnosť tu znamená: celkom sa podriadiť druhému. Prolamuje sa tým ono vyššie spomenuté sebebudovanie a sebezakrývanie, zameranie na seba samého a rozpínanie vlastného ja. Druhý ma oslovuje, ja počujem (sloveso počuť obsahuje ten istý slovný základ ako poslušnosť); teda podriadiť sa.
Táto poslušnosť je znásobená Albertovými slovami „a jemu (Kristovi) verne slúžiť“. Sloveso servire je tu zosilnené predponou: deservire. Ide o to stať sa otrokom a stať sa jím verne. Vernosť robí toto „zotročenie“ nezvratným. Všetky tieto slová – poslušnosť, vernosť, slúžiť – poukazujú na jedno jediné, a síce: ide-li v našom živote predovšetkým o poznanie Boha, potom stred všetkého diania si je treba posunúť von z ľudskej činnosti, za jej hranice.
Tým sa otvára perspektíva mystiky.
