(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)
Očistenie tela (kapitoly 16–17)
Pôst a abstinencia1 sú dve formy ovplyvnenia seba samého na telesnej rovine. Ide pritom o dvojité očistenie, o spirituálnu stratégiu a o cvičenie, zamerané na Vzkriesenie: aby sme „na svojom tele“ zakusili, čo je vzkriesenie, totiž že život nám je darovaný. Pôst je forma sebaúcty, ktorá chce vytvoriť priestor Darcovi života; abstinencia je forma sebaodepnutia, ktorá chce pripustiť život v jeho svätosti.
Pracovným cieľom (skopos) tu je stať sa schopnými prijímať, teda vyprázdnenie (pôst) a odstránenie toho, čo je nám cudzí (abstinencia). Byť otvorenými pre Boha, pre život a byť slobodnými a nezávislými na ostatnom – nie so smútením, ale s postojom očakávania.
Pôst (kap. 16)
Vo svojom pôvodnom význame pôst znamená úplné zrieknutie sa jedla – na určitý čas. Potom sa týmto slovom označovala aj prax zreteľného obmedzovania sa v jedle. Rôzne rehoľné rády sa držia približne rovnakého vymedzenia doby pôstu. Veľký pôst trval od sviatku Povznesenia sv. Križa do Veľkej noci. Medzi Veľkou nocou a Letnicami sa pôst nepraktizoval nikde, pretože cirkev si pripomína stretnutie vzkrieseného Pána s učeníkmi.
Pôst patrí k jednoznačne neutrálnym veciam; je to prostriedok, ktorého podľa Ján Kassiána používa mních podobne ako lekár svojich nástrojov alebo remeselník svojho náradia. Preto je čo do praktikovania pôstu dôležité rozlišovanie: správny čas, správna miera, správny spôsob.
Staré príslovie hovorí: Protiklady sa navzájom dotýkajú – veď do tých istých koncov sa dospeje preháňaním v pôste ako obžerstvom... Často sme videli, ako tí, ktorí nemohli byť svedení obžerstvom, boli privedení k pádu preháňaním pôstu a svojou slabosťou sklzli práve do tej vášne, ktorú premohli.2
Pôst je zameraný na čistotu tela až k srdcu, na čistotu srdca (pričom čistota srdca je skopos, samotný telos je láska, prijatie Druhého). Ján Kassián k tomu pripomína správny rad nášho úsilia: pôst, ktorý sám o sebe je niečím neutrálnym, nemôže byť cieľom nášho cvičenia sa v cnostiach (v milosrdenstve, trpezlivosti, láske). Cnosti samy o sebe už nie sú neutrálne, ale dobré, a pôst je prostriedkom k ich nabutiu.
V celej cirkvi zachovávané pôstne obdobie (pred Veľkou nocou) nám pripomína Kristovo utrpenie a smrť – sme s ním uvádzaní do ríše smrti, aby nás pozdvihol k životu. Postiť sa znamená: umrtvovaním sa, aktívnym „cvičením smrti“, sa vystaviť moci toho, ktorý je Živý. Pretože je teda pôst v konečnom dôsledku zameraný na život, nie je dovolené postiť sa pri chorobe alebo telesnej slabosti (to by bolo zneužitím cieľa pôstu). Rèhole s tým výslovne počítajú. Oným „iným spravodlivým dôvodom“, pre ktorý je možné pôst prerušiť, môže byť namáhavá práca, vyčerpávajúce štúdium, rôzne formy veľkého vypätia, intenzívny telesný rast, ale aj pohostinnosť voči hostovi. A nech sú dôvody akékoľvek, vždy platí: nutnosť nehľadí na naše pravidlá. Je-li niečo skutočné nutné, pravidlo o pôste tomu musí ustúpiť.
Abstinencia (kap. 17)
U pôstu ide o množstvo jedla, u abstinencie o druh pokrmu. Človek sa zdržuje látok, o ktorých sa domnieva, že majú negatívny vplyv na duchovný proces v nás, sú cudzí nášmu duchovnému životu. Všeobecne možno povedať, že sa zdržujeme látok, ktoré majú dráždivé účinky. Otci púšte boli presvedčení, že niektoré neresti majú svoj pôvod akoby priamo v tele človeka – smilstvo, obžerstvo, kdežto iné neresti majú svoj pôvod v duši – hnev, smútenie. Podľa toho pak je proti nim treba bojovať. Neresti prameniace v tele je treba zdolávať pomocou tomu zodpovedajúcej telesnej zdržanlivosti. Zmínka pripúšťajúca jesť mäso ako liek v prípade choroby, opäť ukazuje, že zámerom tohto odriekania sa mäsa nie je ničiť telo, ale brániť tomu, aby sa v človeku odohrávali procesy, v ktorých je niečo choré: nielen nejaké otročenie jedlu, ale aj choroba alebo podlamujúca slabosť. Nezasiahneme-li, bude nás ustavične pošpiňovať niečo cudzie, čo sa nepozorovane vtiera prostriedkom našej kultúry do nášho správania.
Malá poznámka pre zaujímavosť: v roku 1247 žiadali karmelitáni u pápeža Inocenta, aby abstinenciu úplne zrušil, a argumentovali tým, že Eliáš mäso jedol. Avšak dominikáni, ktorí boli pápežovými poradcami, na druhej strane uviedli, že Eliáš a ostatní starozákonní proroci síce jedli mäso, ale nepili víno. Keďže novozákonní karmelitáni víno piť smú, je vhodné, aby sa zdržovali mäsa.3
„Zdržujte sa požívania mäsa, nie je-li užívané ako liek v chorobe alebo slabosti. A pretože na cestách musíte častejšie žobrať, môžete mimo svoje domy poživať varených pokrmov s mäsom, aby ste neboli hostiteľom na obtiaž; tiež na mori smiete jesť mäso.“
Všeobecne vtedy uznávanými výnimkami od abstinencie, ktoré tiež spomína pôvodné Albertovo znenie réhole, sú aj tu choroba a slabosť. Inocentova úprava réhole pripúšťa ešte dva ďalšie prípady: ak bratia žobrajú alebo sú na cestách. Myslí sa tu na dve odlišné veci. „Byť na cestách“ znamenalo v prípade mendikantov „kočovať, prechádzať“ krajom a vyjadrovalo sa tým, že rehoľník je učeníkom Ježíša Krista, nemá trvalé miesto v tomto svete. Ježíš prechádzal Izraelom a kázať. „Prechádzať“ a kázať patrilo dokopy ako výraz apoštolského života, teda zvestovanie evanjelia. Ale zároveň bola žobrota s „prechádzaním“ úzko spojená – ako jeho logický dôsledok: musíte žobrať na cestách. Schválenie takého mendikantského spôsobu života s sebou pre karmelitánov prinášalo, že museli častejšie jesť u iných ľudí, pričom réhole dbá, „abyste neboli hostiteľom na obtiaž.“
Ďalšia výnimka sa pripúšťa na mori – pravdepodobne bolo takéto cestovanie vtedy pre karmelitánov dosť obvyklé. Týmito cestami sa udržiaval kontakt medzi jednotlivými konventmi, nachádzajúcimi sa vo Svätej zemi, na Cypre a Sicílii, v južnej Francúzsku a v Anglicku. (Stanovy rádu z r. 1281 uvádzajú, že prior alebo najstarší brat na palube môžu dispenzovať od mlčania počas jedla...).
Všetky výnimky, ohraničujúce pôst a abstinenciu, majú základný motiv: nutnosť nepozná zákona. Pôst končí tam, kde začína núdza, potreba, nutnosť. Relativita pôstu sa vzťahuje k tomu, čo je absolútne: život. (Za formu „abstinencie“ môžeme považovať aj humor: pôsobí ako antineurotikum tým, že prináša „oddôležnenie“ toho, čo sa zdá byť toľko dôležité.)
Kapitoly o pôste a abstinencii sú pravdepodobne tiež mienené skôr ako individuálne než komunitné cvičenia, pretože ide o ovplyvňovanie seba samého (pôst – oprošťovanie sa od seba a prijímanie života) a rozlišovanie s ohľadom na seba (abstinencia – prijímanie posvätenia od toho, ktorý je Svätý) na telesnej rovine, ktoré druhé (hostiteľa a pod.) nemá zaťažovať.
Zhrnutie kapitol 10 až 17
Tematicky sa uvedené kapitoly (a to je tiež navzájom spája) zaoberajú základnými cvičeniami, ktorými na rovine nášho tela napomáhame úsilie o dosiahnutie čistoty srdca. Je to zreteľné zo samotného textu réhole.
- V týchto kapitolách nachádzame vo veľkom počte slovesá, označujúce činnosť (ukazujú, v čom sa máme cvičiť): zostávať, rozjímať, bdiet, modliť sa atď. Často tu stoja tiež výrazy relativizujúce jednotlivé pokyny, pripúšťajúce výnimky, obmedzenia či alternatívy toho, čo bolo práve stanovené. Napr.: nie sú-li..., vyjma..., ak to možno ľahko uzpôsobiť..., podľa potreby v iných dňoch... atp. Keďže všetky predpisované cvičenia iba slúžia ako prostriedok pracovnímu cieľu, možno ich bez škody pre duchovný život v jednotlivom prípade vynechať.
- Tieto elementárne cvičenia sledujú pretransformovanie v doslovnom slova zmysle. Rozrušuje sa nimi stará štruktúra, v ktorej človek žil, a vytvára sa nová (napr. zostávanie v cele búra vnútri človeka rôzne neblahé viazanosti k vonkajšku a vytvára v ňom priestor otvorený Bohu).
- Zatiaľ čo v predchádzajúcej časti réhole mnohé výrazy boli určení miesta, tu je nápadne veľa údajov časových (napr. dňom i nocou, každé ráno, okrem nedieľ denne atď.). Telesné cvičenia majú svoj určený čas.
- Pracovným cieľom týchto cvičení je čistota srdca. Ide o srdce. Vnútro každého brata, ktoré je akosi paralelou cely a má byť pretransformované: otvorené dovnútra (recitáciou žalmov, zostávaním v cele...), potom očistené (od nadbytočného a odcudzujúceho), potom zamerané navonok (bdieť na modlitbách, vychádzať do spoločenstva, rozšíriť sa v nedostatku). Tým všetkým je uschopňované prijať to, že bude odeté Božími vlastnosťami ako svojou výzbrojou (pozri ďalej).
Telesné cvičenia a naopak cnosti (o ktorých réhole pojednáva od kapitoly 18 ďalej) sú dve odlišné kategórie a réhole si ich veľmi dobre uvedomuje. Zvlášť od 16. storočia sa však schopnosť takto rozlišovať (telos a oproti tomu skopos; cvičenia telesné od cností) zo spirituality vytráca.
Podľa poznámok sestry Petry od Zmŕtvychvstalého, OCD, spracoval P. Gorazd, O.Carm.
