(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)
Narratio (výklad)
Narratio (alebo argumentatio; vlastná časť dokumentu) býva prirovnané k štyrom stenám domu, postaveným na základe exordia (o ňom bola reč minule). Úlohou narratia je vystihnúť to konkrétne, o čo v liste ide, samotný obsah sdelenia; v prípade Albertovho textu teda vyjadriť to, čo bude karmelitánom vlastné. Gramaticky tvorí prechod od exordia k narratiu slová „Pretože však...“ a v narratiu sa potom hojne vyskytujú varianty zámená vy.
„Pravidlá pre život“ (formula vitae) musia v oblasti spirituality vždy vychádzať zo skúsenosti a k skúsenosti opäť viesť. Tak to platí aj v tomto liste. Albert nadväzuje na to, ako pustovníci na Karmeli už žili. Oni mu totiž predkladajú na schválenie svoj „zámer“: „... žiadate, aby sme vám podľa vášho zámeru dali pravidlá pre život...„ Latinské slovo propositum (zámer), obsiahnuté v originálnom texte, bývalo vtedy užívané v zmysle gréckeho askesis: označovalo určitú asketickú prax. A naopak Albertove pravidlá uvádzajú bratov zas do životnej skúsenosti – pre nich novej. Preto sa ich karmelitáni majú a musia držať: „... ktorá by ste mali v budúcnosti zachovávať.“ Život na Karmeli tak pre každého z bratov znamená stály proces premeny, do ktorého sú vtahované ďalšie a ďalšie vrstvy jeho osobnosti. Pridŕžame sa vonkajšej architektúry odriekania a zvyklostí; držíme sa nimi sledovaného očisťovania; udržujeme sa v bdelosti pre Boží príchod. Tým všetkým sa stávame ľuďmi, ktorí sa držia Boha.
Jestliže narratio býva, ako sme povedali, prirovnávané k štyrom stenám stavby, na Albertovu rehoľu sa tento prímer výborne hodí aj preto, že Albertovo narratio pozostáva zo štyroch častí, z ktorých vždy dve spolu súvisia. Prvá dvojica sa zameriava na čistotu srdca (kap. 4–17): vykladá sa tu, ako musí byť základné vybavenie (4–9) na ceste k pracovnému cieľu (skopós) rozvinuté cvičením (10–17). Druhá dvojica je zameraná na kontempláciu (kap. 18–21): rozvádza sa tu, ako môžu vlastnosti Božie, ktoré sú vnímané až vnímajúcim srdcom (18–19), trvale a prenikavo ďalej pôsobiť v našom živote (20–21). Albert tak vo svojom narratiu do písmena vykladá dvojí cieľ karmelitánskeho spôsobu života. Dvojí cieľ, ktorý predtým vo východisku svojho listu objasnil s ohľadom na všetky spôsoby zasväteného života.
Narratio Rèhole obsahuje štyri základné prvky:
1. prvok: Základné vybavenie (kapitoly 4–17)
Po stránke jazykovej si všimnime, že sa tu často opakuje sloveso mať (mať miesto, preláta, celu). Autorita preláta dáva spoločenstvu štruktúru, miesto (k usídleniu komunity) znamená základný predpoklad pre život spoločenstva, cela predstavuje životný priestor pre každého jednotlivého brata. To všetko sú základné súčasti života na Karmeli.
Kľúčové slovo mať tu nemá význam „vlastniť“, ale: môcť používať, mať k dispozícii. Toto vybavenie je určené na používanie: Mám, aby... (o cvičení sa v používaní tejto výbavy potom bude reč v kap. 10–17).
Ďalej je nápadné, že v tomto karmelskom spoločenstve sa uplatňuje dvojí polarita, dvojí pnutie. Prvé je v texte ukryté v slůvku vy alebo váš: to zahŕňa jednak stránku spoločenstva (jednomyseľný súhlas všetkých; preláta a bratia; preláta so súhlasom ostatných bratov, spoločné miesto k jedlu – refektár; spoločne načúvať čítaniu) a stránku jednotlivca (tu zahŕňajú výrazy: každý z ostatných; každý z vás; nikomu z bratrov; vymeniť s iným). Druhé polárne pnutie je medzi pojmami preláta a bratia. Nastáva voľbou preláta: „Najprv teda ustanovujeme, abyste jedného z vás mali ako preláta.“ Zvolený preláta je v nasledujúcich kapitolách spomínaný zároveň s bratmi trikrát:
- preláta a bratia volia vhodné miesto;
- preláta so súhlasom bratov rozdeľuje jednotlivcom cely;
- bratia si nesmeli navzájom zameniť cely, len s povolením preláta.
Okrem toho pri vstupe do miesta, kde komunita žije, má byť situovaná preláta cela (kap. 9).
Mať preláta (kap. 4)
Albert najprv hovorí o prelátovi: o tom, že je potrebné, aby ho spoločenstvo malo, o tom, ako bude preláta svojho úradu nabývať, a nakoniec o poslušnosti ostatných bratov voči nemu. K tomu Inocenc IV. pripojil zmienku o sľube čistoty a chudoby.
A) Ustanovenie mať preláta: Latinské slovo prior (ktoré je dodnes patrným základom i českého slova preláta) znamená pôvodne „prednejší; ten viac vpred“ a je potrebné si tu doplniť: medzi bratmi. Preláta nie je opát, nedostáva svoj úrad na celý život, nie je „pater familias“, teda hlava rodiny. Je bratom uprostred bratov. Preto aj Albert oslovuje všetkých titulom „brat“, i preláta: „Ty potom, brat B., a kdokoľvek bude po tebe ustanovený preláta...“ Ustanovením autority preláta dostáva onen hlúček bratov štruktúru rehoľného spoločenstva. Výraz preláta signalizuje cenobitizmus (rehoľný život v spoločenstve): karmelitánsky model života je od teraz model aj cenobitský. Preláta a bratia tvoria collegium, preláta je jedným z nich a je do svojho úradu volený bratmi, nie menovaný zvonku (toto ustanovenie bolo prebraté od dominikánov).
B) Voľba preláta: postup voľby preláta bol navrhnutý a schválený Tretím a Štvrtým lateránskym koncilom (1179 a 1212) a obsahoval tri kroky:
- niekto zo spoločenstva bol vyzdvihnutý do popredia a vyzvaný, aby spoločenstvo viedol;
- ten, kto mal nad spoločenstvom duchovnú pravomoc, na náležitý priebeh voľby dozeral a potvrdil ho (miestny biskup alebo farár, záležalo na statuse spoločenstva);
- biskup alebo farár uviedol zvoleného preláta do úradu (tzv. inštalácia). Rèhole tieto tri kroky so samozrejmosťou predpokladá.
Výslovne Albert upravuje iba prvý krok: voľbu.
Uplatňuje sa tu dvojí princip: kvantitatívny a kvalitatívny.
Z kvantitatívneho hľadiska je najlepšia jednomyseľná voľba, pri ktorej jedného dotyčného zvolí všetci. Ak to nie je možné, potom ho má voliť aspoň „väčšia časť“ komunity, teda absolútna väčšina (viac ako polovica) z celkového počtu bratov. V Rèhole nejde o relatívnu väčšinu (skupinu početnejšiu než ostatné skupiny brané jednotlivé).
Kvalitatívny princip usiloval dbať na kvalitu voleného kandidáta i na kvalitu hlasov voličov. Za tým účelom bola navrhnutá zvláštna metóda. Boli menovaní traja tzv. skrutátori, ktorí všetkým bratom položili otázku: Koho volíš a prečo? Táto časť voľby bola tajná. Zároveň bol na základe vykonávaných funkcií, veku, vedomostí, zásluh atď. zostavený zoznam „rozumnejšej časti“. Oba zoznamy boli položené vedľa seba a nasledovalo verejné prejednanie (collatio) počtu hlasov, ktoré jednotliví kandidáti obdržali, kvality hlasov a motivov pri nich uvedených. Prejednával sa aj pomer medzi kvantitou a kvalitou hlasov. To všetko sa premietlo do výslednej voľby a potom nasledovali ďalšie dva vyššie zmienené kroky.
Takou voľbou komunita nielen získala nového preláta, ale i sama seba si viac uvedomila. Všetci totiž museli vyjsť sami zo seba, aby vyvolili jedného zo svojho stredu. Každý musel niekomu inému vyjeviť svoju voľbu a zdôvodniť ju. Toto vyjitie zo seba sa netýka len vonkajšieho priebehu voľby, ale zasahuje rozum, vôľu a srdce. Ak voľba prebiehala korektne, potom spoločenstvo nielen malo preláta, ale vybudovalo samo seba okolo určitého stredu. Svým jednomyseľným rozhodnutím pre „jedného z vás“ sa komunita zjednotila v bratskom spoločenstve.
Albert mal pri zostavovaní Rèhole na mysli len preláta pustovníkov na hore Karmel. Keď bolo však potom zriadených viac domov, ktoré vytvorili provincie, chápal sa v Rèhole spomínaný preláta ako generálny preláta, to znamená preláta všetkých karmelitánskych provincií. Tak tomu bolo oficiálne od r. 1247. Tradíciu, že tento preláta bol voľený bratmi a nie menovaný nejakou autoritou zvonka, potvrdil roku 1229 pápež Gregor IX.
C) Záväzok poslušnosti: Výraz „nech mu sľúbia poslušnosť“ znamená: sľúbiť vernosť. Preláta sľubujú poslúchať všetci bratia; i tí, ktorí ho nevolili, sa tak verejne zaväzujú, že budú riadiť svoju vôľu podľa jeho vôle. Je ťažké „zdnútra“ prijať za svoje, čo prichádza z vonku. V duchovnom živote ide vždy o to vyjsť zo seba a zároveň otvoriť sa (smerom dovnútra, do nás). Čítanie Písma a liturgia, cela a mlčanie sú formy, ktoré musíme cvičiť takpovediac „zvonku“. A zároveň do nich musíme i sami seba vložiť, aby sme ich preskúmali a cítili sa v nich doma. Tak aj poslušnosť vyžaduje, aby sme si pripustili vôľu druhého, a zároveň aby sme vyšli sami zo seba a vpravili sa do perspektívy druhých.
D) Skutočne poslúchať: „a keď ju sľúbi, nech sa ju ... snaží skutkom opravdivo zachovávať.“
Záväzok poslušnosti je vyjadrený určitými slovami v určitom okamihu a situácii. Skutočná poslušnosť však vyžaduje ustavičné úsilie. Poslušnosť sa osvedčuje skutkami. Vôľa druhého (preláta) je „vonku mojej vôle“, a tak poslušnosť voči nej prelamuje tesné meze mojej vlastnej vôle smerom von. V tomto svetle je potrebné rozumieť pre naše uši tvrdým slovám Jána Kassiána: „Konečným cieľom cenobity je, aby usmrtil a ukrižoval svoju vôľu.“1
E) Tri sľuby: rozšírenie sľubovať poslušnosť „spolu s čistotou a zrieknutím sa vlastníctva“ bolo do Rèhole pridané pri jej úprave za pápeža Inocenca IV. v r. 1247. Až do 12. storočia sa trojica chudoba–čistota–poslušnosť takmer nevyskytuje, rozhodne nie ako označenie rehoľnej profesie. Do tej doby sa sľuby skladali tým, že sa človek fakticky pripojil k určitej forme zasväteného života. Nejednalo sa o nejaké verejné vyhlásenie, nevraviac o sľube čistoty, chudoby a poslušnosti. Samotný vstup bol profesiou. Tým, že dotyčný nosil rúcho, žil v určitom kláštore a podieľal sa na celom jeho chode, prejavoval, čo chce a k čomu sa cíti zavázaný. Do 13. storočia možno rehoľný život zhrnúť do slov „život v samote“ (pretože podľa vtedajších predstáv nebolo možné viesť duchovný život v meste). Zároveň tým bolo zrejmé, kto k tomuto stavu patrí. Od začiatku 13. storočia sa trojica čistota–chudoba–poslušnosť začala užívať ako charakteristika rehoľného života stále častejšie (a to platí prakticky dodnes). Otázka teda neznie, či karmelitáni skladali večné sľuby, ale či mali oficiálny status rehoľníkov. Status spôsobu života rozhodol o druhu profesie. Inocencova úprava (respektíve vplyv jeho dominikánskych poradcov) pripojením slov o čistote a chudobe mala pretransformovať Albertom predpísaný spôsob života v cirkevno-právnu podobu života skutočne rehoľného. Pripojením trojice sľubov (a to nie roztrúsene v texte, ale spolu na jednom mieste) sa karmelitánsky spôsob života stáva oficiálnou rehoľou. Spojenosť sľubov s kapitolou o prelátovi nie je náhodná. Ako ustanovením autority preláta nadobudlo spoločenstvo karmelitánov jasnú štruktúru, tak sľubom sa bratia naozaj stávali členmi tohto spoločenstva.
* * *
Čo tieto pokyny Rèhole môžu tlmočiť nám dnes?Očista srdca je predovšetkým očistou od sebeckosti, ktoré Biblia pomenúva tak výstižne: svojevôľa.
Veľkou pomocou na ceste k presadzovaniu Božieho poriadku v našom srdci sú pritom jasne vymedzené vzťahy, jasne poňaté záväzky (pevne daná štruktúra). Kto je preláta, kto je brat v rovnakom postavení ako ja. Obecne pre duchovný život: koho chcem skutočne posluchať, s kým sa budem vždy radiť, od koho iba príležitostne vypočujem jeho názor...
Skutočne pre každého z nás stojí za zváženie, či by nebolo dobré zvoliť si niekoho, komu predložíme každé svoje závažné rozhodovanie. Sľubujem si od toho dvojí:
1) budeme pozornejší na to, ktoré naše rozhodnutia sa vlastne týkajú vecí skutočne závažných; dúfam, že potom ich tak ľahko nepodceníme;
2) zaväzujem sa pred sebou sľúbiť, že sa vždy poradím s dotyčným človekom, nebude v oných jednotlivých prípadoch moje rozhodovanie tak ovplyvňované mojimi emóciami, svojvôľou a jednostrannosťou.
Neprehliadnime tiež, že podľa Rèhole sa autorita vytvára zodpovedným spolurozhodnutím tých, ktorí sa zaväzujú poslúvať. Každý do toho má hovoriť!
Očisťovanie od svojvôle nie je záležitosťou okamžiku pronesenia sľubu, ale uskutočňuje sa dlhodobo – poslušnosťou, prosbou o radu, bdelosťou voči ďalším spôsobom oslovenia zo strany Božej.
