Bolo by úplným omylom spatřovať v mystike predovšetkým potešenie
Mystika má samozrejme mnoho aspektov. V prvej rade je ale zjednotením medzi Bohom a človekom, pri ktorom najdôležitejšiu úlohu zohrávajú vyššie schopnosti človeka, rozum a vôľa. Už tu je však potrebné rozlišovať.
Predovšetkým existuje skôr intelektuálny smer, ktorého najvyšším cieľom je kontemplácia Božích tajomstiev, a predchuť neba, rovnako ako nebeská blaženosť sú vnímané v tzv. visio beatifica, v blaženom hľadění na Boha. Opísať toto hľadění na Boha je veľmi ťažké, pretože pri ňom všetky obrazy ustupujú do pozadia. Preto sa v tomto prípade tiež hovorí o vstupe do „božskej temnoty“. Vedľa tejto intelektuálnej školy stojí skôr voluntaristický prístup, nazývaný tiež školou lásky. Mistrami a učiteľmi tejto školy sú predovšetkým Augustín, Bernard z Clairvaux a Bonaventúra. V Holandsku patrí k dôležitým zástupcom tejto školy Hadewijch (1) a Beatrijs z Nazareta (2).
Kloní-li sa všeobecne dominikáni skôr k intelektuálnemu smeru, sú františkáni so svojím serafínskym otcom a cisterciáci so svojou vedúcou osobnosťou Bernardom z Clairvaux stúpencami voluntaristického smeru. Aj Terezii z Avily sa často pripisuje táto druhá škola a istotne platí, že lásku Terezie zdôrazňuje veľmi, ničméně skôr ako prostriedok, a nie ako cieľ. Spolu s Ruisbroekom a Janom od Križa stojí Terezie a mystická škola Karmelu skôr uprostred a vytvára osobitnú harmóniu medzi oboma smermi. Preto sú všetci traja považovaní všeobecne za učiteľov mystického života, aj keď sa obaja prví menovaní mierne kloní skôr k intelektuálnemu, zatiaľ čo Terezie k voluntaristickému smeru.
Pokiaľ ide o postoj mystiky k askeze, je potrebné sústrediť sa na význam mystiky pre život, tj. na jej vzťah k praktikování cností. Rovnako tu nájdeme veľké rozdiely medzi rôznymi smermi; a je potrebné sa vyvarovať prílišného zjednodušovania. Podstatné a všeobecne zdôrazňované sú cnosti ako poslušnosť, skromnosť, láska k Bohu a k blížnemu, čistota, odpútanosť od pozemských hodnôt a zjednotenie s vôľou Božou. Tieto cnosti musia byť prítomné aj v najodľahlejších formách kontemplatívneho života. Cirkev prísne odsudzuje deformáciu kontemplatívneho života v tzv. kvietizme, kde sa v nezdravej pokore pohrdá všetkým, čo zo svojej strany robí človek; ten sa pasívne odovzdáva do Božích rúk a očakáva len milosť.
Po Eckhartovej (3) mystike, silne orientovanej na intelekt, sa objavil s Ruisbroekom, a ešte viac pod vplyvom Geerta Grooteho (4), iný smer: Devotio moderna (5), v ktorom bol kladený dôraz – možno až príliš – na praktikování cností. Mystické obdarovanie ako Boží dar bolo síce aj naďalej považované za veľmi hodnotné, ale predovšetkým sa začala zdôrazňovať nutnosť stať sa „hodným“ prijať toto obdarovanie, nepostaviť do cesty žiadnu prekážku a robiť zo svojej strany všetko, čo môže Boh žiadať, aniž by z toho človek chcel odvodzovať právo na mystické obdarovanie.
Dôsledkom bolo, že sa málo hovorilo o mystike a človek sa sústredil len na askezi. „Svätosť skutkov“, tak vyzeral ideál. Pomaly to viedlo k zbožnosti založenej na vonkajších prejavoch, čo potom vyvolalo reakciu vedúcu k úsiliu o „vnútorne“ v protestantizme. Napriek tomu možno Devotio moderna právom nazvať mystickou školou, pretože chápala mystiku a askezi ako jednotu, pričom mystika bola považovaná za božský prvok, askeza ako ľudský. Zvlášť v počiatočnom období tohto hnutia boli mnohí jeho prívrženci mysticky obdarovaní a ich skutky vyrastali z hlbokého zakorenenia v Bohu. Z tohto dôvodu je spis „Následovanie Krista“ (6), napriek silnému asketickému dôrazu, mystickým dielom.
S nástupom reformácie bola ukončená epocha „svätosti skutkov“. Spolu s kartuziánmi v Kolíne a školou v Oisterwijk s Mikulášom von Esch to bol sv. Peter Canisius (7), ktorý veľkou mierou prispel k tomu, že sa opäť presadila harmonická podoba vnútorného vzťahu s Bohom a vonkajšieho života praktikování cností. Súčasne vystupuje do popredia tretí aspekt mystického života, usilovanie o pripodobnenie Bohu.
Ak skôr bolo pripodobnenie sa Bohu chápané predovšetkým duchovne, v 13. storočí, kedy rozkvitá ľudová zbožnosť v najrôznejších formách, sa začína viac zdôrazňovať – rovnako pod vplyvom renesancie – pripodobnenie sa vtelenému Bohu. Bolo-li predchádzajúce úsilie zamerané predovšetkým na oslobodenie ducha od závislosti na tele, teraz bol stredom pozornosti Boh, ktorý v Ježišovi Kristovi prichádza k človeku a zve ho, aby sa mu stal podobným. Táto myšlienka žila zvlášť v prostredí Devotio moderna, spis „Následovanie Krista“ potom najlepšie charakterizuje toto hnutie. Napriek tomu tento spôsob nasledovania niekedy sklouzl k príliš materiálne chápanému pripodobneniu sa Kristovi a jeho životu. Napriek tomu bolo v tejto forme zbožnosti mnoho dobrého a priniesla veľké požehnanie.
Pod vplyvom vyššie uvedených dôrazov sa teraz objavujú fenomény ako rany (stigmata), o ktorých pred sv. Františkom nenájdeme žiadnu zmienku. Vznikali rôzne pobožnosti a zvyky zamerané na uctenie Kristovho ľudstva, ako stavanie jaslí, krížových ciest, uctievanie Ježišových rán, jeho tváre apod. Keď tieto pobožnosti degradovali a stratili svoju príťažlivosť, prišla s reformáciou a následne protireformáciou nová forma duchovného a mystického života: život v Kristovi.
Vodca tohto nového smeru, kardinál de Bérulle, bol očividne ovplyvnený karmelitkami, ktoré prišli do Francúzska (Anna od Ježiša založila kláštor najprv v Paríži, potom v Bruseli), a spisom „Evanjeliová perla“, ktorý vznikol v prostredí školy v Oisterwijk. Chápanie nasledovania Krista bolo z veľkej časti prenesené do roviny nitra človeka: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20). A je jasné, že podobne ako Kristov život na zemi niesol pečať utrpenia a obete, aj mystické zjednotenie s Kristom, ktoré usiluje predovšetkým o pripodobnenie Bohu, musí utrpení na ceste nasledovania a zjednotenia s Kristom prikladať dôležité miesto.
Bolo by úplným omylom spatřovať v mystike predovšetkým potešenie; potešenie je do značnej miery spojené s utrpením, ktoré je však niesené z lásky k Bohu a blížnemu, ochotne a v spojení s Bohom. Nejde len o utrpenie duševné, ale veľmi často aj o veľké utrpenie telesné, ktoré zároveň slúži k očisteniu a odpútaniu od všetkých pozemských pôžitkov.
Určitým spôsobom možno mystický život chápať ako stály očisťovanie a triedenie: „Blahoslavení sú tí, ktorí majú čisté srdce, aleboť oni uzrú Boha“ (Mt 5,8). Toto očisťovanie a triedenie je nielen aktívne, tj. také, o ktoré máme zo svojej strany usilovať my, ale aj pasívne, nakoľko Boh v našom živote utrpenie dopúšťa, a tak navštevuje a očisťuje svoje vyvolené.
(1) Mystička žijúca v Brabantsku v 13. storočí, ktorá mala vplyv na Jan van Ruisbroeka.
(2) Vlámska cisterciačka a mystička žijúca rovnako v 13. storočí.
(3) Nemecký dominikán, teológ, filozof, mystický spisovateľ žijúci v rokoch 1260–1327.
(4) Holandský kazateľ, mystik a reformátor 14. storočia, zakladateľ Bratří spoločného života a inšpirátor hnutia Devotio moderna.
(5) Duchovné hnutie neskorého stredoveku zamerané na nasledovanie Ježiša Krista ako vzoru kresťanského života.
(6) Autorom je Tomáš Kempenský (asi 1380–1471), augustiniánsky rehoľník a mystik.
(7) Významný nemecký jezuitský teológ a kazateľ 15. storočia, autor prvých katolíckych katechizmov.
Prepracované z knihy: Engagierte Mystik
Autor: Titus Brandsma
Vydal: Bonifatius-Verlag Paderborn, 1991
Přeložil a upravil: Norbert Žuška, O.Carm.
