Istota viery cirkvi je potrebné stavať nad mystickou skúsenosť
Z povahy mystiky vyplýva, že je v nej treba rozlišovať dva aspekty: božský a ľudský, z ktorých hneď jeden, hneď druhý výrazuje do popredia. V užšom zmysle ich možno označiť tiež ako teologický a psychologický faktor. Jakkoli je v mystike podstatný predovšetkým božský prvok, predsa nesmieme podceňovať ani to, čo zo svojej strany zmôže človek, a často zostáva nanajvýš obtiažne rozlíšiť medzi božským a ľudským prvkom.
To však nie je dôvodom, aby sme upierali mystike božský charakter alebo ho spochybňovali. Obtiaže, ktoré nám spôsobuje napr. stanovenie hranice medzi tým, čo je živé a neživé, medzi materiou a duchom, nás rovnako neospravedlňujú poprieť život alebo ducha.
Hoci Boh dáva svoje dary, komu chce, a my nemôžeme popierať mystické obdarovania mimo katolíckej cirkvi, predsa založenie katolíckej cirkvi poukazuje na to, že spravidla cirkev je miestom, kde nám Boh udelí svoju prebytočnú mystickú milosť. V katolíckej cirkvi potom rovnako vidíme, do akej nádhere mystický život rozkvitá. Podobné fenomény ako v (katolíckej) mystike sa nachádzajú aj v iných náboženstvách, ako napr. v rôznych indických náboženstvách, v starých gréckych kultoch a v iných kresťanských cirkvách. Parapsychológia nám ukazuje, aké zvláštne pocity a prežitky môže mať človek, ktorý sa buď podľa svojich predstáv, alebo predstáv druhých vydá cestou sugescie, telepatie, jasnovidectva a podobne. Pod vplyvom sugescie sa môžu objaviť dokonca stigmatá alebo niektorí ľudia žijú takmer bez prijímania potravy. Z vonkajšieho pohľadu je preto veľmi ťažké s istotou potvrdiť, či vyvrátiť mystický charakter takýchto javov.
Ján z Kríža, „mystický učiteľ“, i z tohto dôvodu poukazuje na to, že istotu viery cirkvi je treba stavať nad mystickú skúsenosť. Svätá Terézia z Ávily síce hovorí, že prítomnosť Božiu a jeho pôsobenie sú pre (autentického) mystika niekedy tak jasne poznateľné, že o nich nemôže pochybovať a že Boh sa často zmocní mohutnosťou duše s takou silou, že jej nie je možné odolať. Ale ani Terézia nepopiera, že nebezpečenstvo sebeklamu stále pretrváva. Mysticky obdarovaný človek musí podľa nej všetky vnuknutia a videnia podriadiť úsudku skúseného duchovného vodcu, pričom poslušnosť jeho posúdeniu a vedeniu je najdôležitejším a prvým prikázaním.
Cirkev prisudzuje mystickému životu a fenoménom s ním súvisiacim zvyčajne len súkromný charakter. Iba vo veľmi jasných prípadoch, ktoré sú potvrdené obzvlášť svätým životom, pripúšťa mystickým javom všeobecnú platnosť. Pokiaľ ide o mnohé prípady stigmat, dovolila cirkev sláviť liturgicky len stigmatizovanie sv. Františka z Assisi, sv. Kateřiny Sienskej a probodenie srdca sv. Terézie. To však nevylučuje veľkú úctu k mystickému životu, ktorý cirkev chápe ako vrcholný rozkvet života milosti.
Určite by nebolo správne považovať ľudské snaženie a konanie vedúce k mystickému prežitku za nezmyselné alebo dokonca chorobné, aj keď sa tu nejedná o mystické obdarovanie (vo vlastnom slova zmysle) a tieto prežitky majú iba prirodzený charakter. Sústredenie ducha na najvyšší a najušľachtilejší predmet svojho rozjímania, ktoré je tak vnútorné, že vedie k extatickým prežitkom, je vo svojej podstate ušľachtilejšie než najsilnejší poetický zápal či extáza tvoriaceho umelca. Pri tom nemožno poprieť, že sa i tu, podobne ako u nejakého básnika alebo maliara, môžu objaviť prehnané alebo dokonca chorobné vjemy; avšak aj vtedy je často svetlo silnejšie než tieň. Preto je potrebné mystické javy iných náboženstiev rešpektovať, keďže nezriedka vypovedajú o vznešenom výstupe ľudského ducha k Bohu.
V mystike je potrebné rozlišovať medzi náukou a životom. Človek môže mystický život popísať, aniž by sám mal podiel na mystickej skúsenosti Boha. Pretože je však mnoho mysticky obdarovaných, ktorí svoje skúsenosti z vnútorného podnetu alebo z poverenia duchovného vodcu zaznamenali, musí pojednanie o tomto téme stavať na ich svedectve a opierať sa o ich skúsenosť. Svätá Terézia z Ávily, svätý Ján z Kríža a v Holandsku zvlášť blahoslavený Ján van Ruisbroek boli sami mystikmi a zároveň autormi smerodajných spisov o mystickom živote. Existuje samozrejme i mystický život, ktorý nie je literárne popísaný, a práve tak môže mystika pretrvávať v literatúre, aj keď už nie je prežívaná.
Prevzaté z knihy: Engagierte Mystik
Autor: Titus Brandsma
Vydal: Bonifatius-Verlag Paderborn, 1991
Preložil a upravil: Norbert Žuška, OCarm.
