biblecká meditácia k druhému tajomstvu ruženca svetla (1. časť)
P. Vojtech Brož
Text Písma svätého (Ján 2,1–11):
1Tretí deň bola svadba v Káne galilejskej a bola tam Ježišova matka. 2Bol pozvaný aj Ježiš a jeho učeníci na tú svadbu. 3A keď sa nedostávalo vína, povedala matka Ježišova jemu: „Nemajú víno.“ 4Povedal jej Ježiš: „Čo mne a tebe, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ 5Jeho matka povedala služobníkom: „Čokoľvek vám povie, urobte!“ 6Bol tam šesť kamenných džbánov (na vodu) na očistenie Židov, ktoré obsahovali po dvoch alebo troch vedrách. 7Povedal im Ježiš: „Naplnite tie džbány vodou!“ I naplnili ich až po okraj. 8A povedal im: „Teraz naberte a doneste správcovi svadby!“ Oni donesli. 9Keď potom správca svadby ochutnal vodu, ktorá sa stala vínom, a nevedel, odkiaľ je – služobníci však, ktorí vážili vodu, vedeli – zavolal správcu svadby ženícha 10a povedal mu: „Každý človek najprv podáva dobré víno, a až keď sa podnapijú, horšie. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ 11Takýto urobil Ježiš počiatok znamení v Káne galilejskej a zjavil svoju slávu a jeho učeníci v neho uverili.
Počiatok znamenia: Začnime od konca. Evanjelista celú udalosť uzatvára veľmi slávnostne: Takýto urobil Ježiš počiatok znamení v Káne galilejskej a zjavil svoju slávu a jeho učeníci v neho uverili. Takýto záver naznačuje, že sa tu stalo niečo oveľa závažnejšie, než že Ježiš pomohol pravdepodobne chudobnému ženichovi z núdze, do ktorej sa dostal, pretože nezaopatřil na svadobné hody dostatok vína. Áno, aj to by bolo samo o sebe veľké a dojímavé. Už mnohí s potešením konštatovali, že Ježiš vykonal svoj prvý zázrak práve za týchto okolností. Za tie mnohé môžeme nechať prehovoriť F. M. Dostojevského:1
Ach, tento zázrak, tento milý zázrak! Nie žiaľ, ale ľudskú radosť navštívil Ježiš, keď prvýkrát stvoril zázrak, ľudskej radosti pomohol. Kto miluje ľudí, ten miluje ich radosť. Radosť nejakých chudobných, veľmi chudobných ľudí. Samozrejme, veľmi chudobných, keď dokonca nemali na svadbe víno. I vedelo druhé veľké srdce druhej veľkej bytosti, ktorá tu bola, jeho matky, že nezostúpil vtedy na zem len preto, aby vykonal svoj veľký, hrozný skutok, a že jeho srdcu je prístupné i prostosrdečné, nemúdre veselie nejakých neučených, nevzdelaných a prostých ľudí, ktorí ho láskyplne pozvali na svoju ubohú svadbu. Je hrozný svojou veľkosťou pred nami, je strašný svojou vznešenosťou, ale je nekonečne milosrdný, stal sa z lásky nám podobným a veselí sa s nami, vodu mení na víno, aby neustala radosť hostí, čaká nových hostí, nových hostí, stále zvá, naveky vekov. Vidíš, nesú nové víno, štoudve nesú.
Ježiš ale v Káne neukázal len svoj súcit a štedrosť, ale zjavil svoju slávu, neurobil jeden zo svojich zázrakov, ale urobil počiatok znamenia. U tohto výrazu je potrebné sa zastaviť. Uvedomíme-li si, že v celom Jánovom evanjeliu ide práve o zjavenie Ježišovej slávy a o vieru jeho učeníkov, potom začneme tušiť významnosť zázraku v Káne. Z prvého záveru Jánovho evanjelia môžeme pochopiť, aký význam majú znamenia pre zjavenie Ježišovej identity a vieru učeníkov: Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učedníkmi, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Tieto však sú zapísané, aby ste uverili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a veriac, aby ste mali život v jeho mene (20,30n.). Majú-li znamenia u Jána tak ústredný význam, potom je zrejmé, že premenenie vody na víno, ktorým Ježiš urobil počiatok znamenia, je počiatkom Ježišovho diela spásy podľa Jána.
Keď si položíme otázku, kedy vlastne začalo kresťanstvo, kam položiť jeho počiatok, môžeme nachádzať rôzne odpovede: vo vtelení, pri Ježišovom vystúpení na verejnosť, v povolaní jeho učeníkov, v jeho smrti na kríži, vo vzkriesení, o Letniciach. Rôzne umiestnenia počiatku zodpovedajú rôznym motívom, na ktoré sa v Ježišovom poslaní kladie dôraz. Jánovi ide predovšetkým o zjavenie tajomstva Ježišovej osoby, jeho pravdy, slávy, jeho božstva. „V Jánovom evanjeliu, ktoré je v zásade evanjeliom zjavenia, sa počiatok stotožňuje so znamením v Káne, kde Ježiš prvýkrát zjavuje svoju slávu svojim učeníkom a kde títo v neho uverili. Počiatok je zahájenie Ježišovho sebezjavenia, ktoré potom postupne pokračuje počas celého štvrtého evanjelia. Pre Jána kresťanstvo začína, keď sa Ježiš začne zjavovať.“2
Slovo „znamenie“, jeden z kľúčových pojmov Jánovho evanjelia, neznamená to isté ako „znamenie“ v bežnom jazykovom užívaní. Obyčajné znamenie je skutočnosť, ukazujúca na inú skutočnosť, od nej odlišnú, pričom vzťah medzi tými dvoma je čisto konvenčný. Takým znamením sú napríklad semafory. Ľudia sa dohodli, že na zelenú pôjdu a na červenú budú stáť. Nie je však žiadny vnútorný dôvod, prečo by zelená farba mala znamenať „choď!“ a červená „stoj!“ Vedľa takýchto znamení existujú symboly, ktoré tiež spájajú dve odlišné skutočnosti („symbol“ je odvozený od slovesa symballein, ktoré znamená skladať, klásť dohromady), medzi nimiž však je vnútorný vzťah. Meč sa stáva symbolom moci pre svoju ničivú silu, olej symbolom hojnosti, lebo je výsledkom plodnej sezóny, pastier sa stáva symbolom pre vládcu vďaka vzťahu, aký k nemu majú jeho ovečky, vinica sa stáva symbolom pre ženu alebo pre celý národ, aby sa tým naznačila ich plodnosť atď. Symbol v tomto smysle je skutočnosť, ktorá v sebe skrýva inú skutočnosť a tú skrze seba odhaľuje. „Symbol je epifania prítomnej skutočnosti.“ Symbol robí prístupnou inak neprístupnú skutočnosť, ktorá sa za symbolom skrýva.
Jánovo evanjelium je plné symbolov: voda, chlieb, svetlo, noc, pastier a pod., celé je založené na symbolizme. To zodpovedá logike vtelenia: Slovo sa stalo telom. Videli sme jeho slávu (1,14). Slovo sa stáva viditeľným skrze telo. „Znamenia“ v jánovskom poňatí sú v podstate symboly. Nejde vôbec v prvom rade o zázraky, ale o symbolické úkony, ktorými sa Ježiš zjavuje ako Mesiáš a Syn Boží. Ježiš koná znamenia, na ktoré obvykle nadväzuje jeho vysvetľujúce slovo, ktoré často obsahuje formulu sebezjavenia typu: „Ja som.“. Po rozmnožení chlebov napríklad nasleduje eucharistická reč s výrokom: „Ja som chlieb života“ (k. 6). V oboch, znamení i slove, Ježiš zjavuje sám seba. Po znamení v Káne je v evanjeliu ešte ďalších šesť znamení, takže ich je celkom sedem, čo má tiež symbolický význam, ako na to upozorňuje medzi mnohými K. Stock:3
Sedem znamení, ktoré evanjelista zaznamenal, má predstavovať príkladne plnosť a mnohosť skutkov, ktoré Ježiš naplnil, aby pomohol a aby sa zjavil. Vždy ide o situáciu núdze, ktorú Ježiš zachráni a v ktorej jeho jednanie obnovuje alebo rozmnožuje život. Predsa len prišiel, aby mali život a mali ho v hojnosti (10,10). Stále dáva viac života a tým viac radosti. Stále zjavuje, že je Kristus, Boží Syn, a že kto verí v neho, má v jeho mene život.
Rozmnoženie chlebov bolo znamením toho, že Ježiš je chlieb života, uzdravenie slepého od narodenia bolo znamením, že Ježiš je svetlo sveta. Čeho znamením je premenenie vody na víno? Odpoveď hľadajme v texte. Jedenásty verš začína (preložené doslovne) takto: Takýto urobil Ježiš počiatok znamenia. Vetný dôraz spočíva na zájmenu taký. Týmto zdôrazneným zájmenom sa počiatok znamenia, ktoré urobil Ježiš, spája bezprostredne s tým, čo tejto vete predchádza, teda s veršom 10. Tam hovorí správca svadby ženichovi: „Ty si zachoval dobré víno až doteraz. “ Nato nadväzuje evanjelista: Toto učinil Ježiš ako počiatok svojich znamení. Čo správca svadby prisudzuje ženichovi, to evanjelista pripisuje Ježišovi. Ježiš je teda pravý ženich na tejto svadbe! Pravý ženich vo vyprávaní nie je novomanžel z Kány, ale Ježiš sám. Ježiš zachoval dobré víno, čo správca svadby pripisuje ženichovi, a tým ukazuje na Ježiša ako na pravého ženicha. A toto je počiatok znamenia, počiatok Ježišovho zjavenia seba samého.
Pre takýto výklad svadby v Káne hovoria nasledujúce fakty: Na svadbe sú zvyčajne hlavnými postavami ženích a nevesta. Tu sa však o ženíchovi hovorí len u príležitosti dobrého vína, ktoré dal Ježiš, o neveste nepadne jediné slovo! Záujem evanjelistu ide úplne iným smerom. Hlavnými postavami nie sú ženích a nevesta z Kány, ale Ježiš a jeho matka! Všetci prítomní majú prospech z ich prítomnosti. To platí predovšetkým o Ježišových učeníkoch. Tým sa dostalo nielen plných pohárov, ale aj viery. Zvláštne je tiež Ježišovo správanie na svadbe: On, pozvaný hosť, sa tu správa ako šéf, bez skrupúľ dáva príkazy čašníkom. Ježiš je pán svadby.
Môžeme teda uzavrieť, že v Káne sa ľudská svadba stáva príležitosťou na zjavenie iného svadobného tajomstva: svadby, v ktorej Ježiš je ženích. Svadba v Káne sa stáva symbolom Ježišovej svadby. Jistě, chýba tu – na rozdiel od všetkých ostatných znamení – Ježišov výklad a sebezjavujúci výrok, napr.: „Ja som ženích!“ alebo: „Ja som nové víno!“ Mesiánsky význam má byť rozpoznaný sám od seba. Že sa to podarilo, dokladá evanjelistov komentár (v. 11).
Počiatok znamenia je „archetyp, v ktorom je predobrazena a pred-obsažena celá séria.4 Svadba v Káne je „arciznamenie“, archetyp znamenia, teda počiatok, zdroj a model pre ostatné znamenia, je to ich predznamenanie. „Znamenie v Káne je archetyp všetkých tých, čo budú nasledovať, je to kľúč, ktorý nám umožňuje pochopiť pokračovanie štvrtého evanjelia.“5 Je to symbol mesiánskej svadby Ježiša s novým Božím ľudom. „Kána je znamenie, symbol Nové Zmluvy.“6 Tým ukazuje, o čo vlastne Ježišovi ide v celom evanjeliu, pri všetkých jeho slovách i činoch. Z tejto perspektívy sa môžeme pozrieť na celú scénu.
Verš 1. Tretí deň bola svadba v Káne galilejskej a bola tam matka Ježišova. Je to tretí deň po poslednom časovom určení (1,43); od začiatku vyprávania (1,19) je to už siedmy deň, Šabat prvého týždňa Ježišovej činnosti. V tomto Šabate sa napĺňa stvorenie. Tretí deň môže tiež pripomínať tretí deň, v ktorom Abrahám na svojej ceste k obetovaniu svojho syna pozdvihol oči a z diaľky videl to miesto (Gen 22,4), to miesto, na ktorom Hospodin vidí a stará sa (v. 14) (v Káne Mária videla a Ježiš sa postaral!). Tretí deň je známy aj z Jozefovho príbehu: Tretieho dňa im (bratrom) Jozef povedal: „Toto urobte a zostanete nažive. Bojím sa Boha“ (Gen 42,18). Možno ešte významnejšie je, že teofánia na Sinaji u príležitosti uzavretia Zmluvy sa stala tiež tretieho dňa: Keď nastal tretí deň a nastalo ráno, hromžilo a bleskalo sa, na hore bol ťažký oblak a zaznel veľmi prenikavý hlas polnice. Všechen ľud, ktorý bol v tábore, sa veľmi trasl (Ex 19,16). Zmienka tretieho dňa u Oz 6,1–2 sa v kresťanskej tradícii od Tertuliána († 250) aplikovala na tretí deň Kristovho vzkriesenia. Keď Ján písal svoje evanjelium, znamenal už tretí deň pre kresťanov predovšetkým Ježišovo zmŕtvychvstanie. Tam zjavil definitívne svoju slávu, ktorú tu v Káne zjavil počiatkovo. Môžeme teda shrnúť, že „tretieho dňa“ sa uskutočňujú významné udalosti v dejinách spásy. Zvlášť významné pre svadbu v Káne je spojenie tretieho dňa s utvorením ľudu sínajskej Zmluvy.
Bola tam Ježišova matka: Je prítomná len tu a pod krížom (19,25–27). V oboch prípadoch je označená ako Ježišova matka, nie vlastným menom.
V. 2. Bol pozvaný aj Ježiš a jeho učeníci na tú svadbu. Sloveso v jednotnom čísle, hlavným podmetom je Ježiš. Učeníci sú menovaní s ním, v závislosti na ňom. Ježiš je jedno so svojimi učeníkmi, nepredstaviteľný bez nich.
V. 3. A keď sa nedostávalo vína, povedala matka Ježišova jemu: „Nemajú víno.“ Prvá a jediná vec, ktorou je táto svadba charakterizovaná, je fakt, že chýba víno. Chýba víno, to základné a dôležité pre svadobnú veselostí. Mária je prvá, kto si to všimne, alebo aspoň prvá, kto na to upozorní. Chová sa ako človek pozorný, s otvorenými očami a bystrým postrehom, dokáže hneď jednať, avšak diskrétne, nerobí scény. Chce Ježiša pohnúť, aby pomohol novomanželom v núdzi, a žiada ho teda o zázrak? Žiadny ešte nevidela, tento bude prvý. Konštatuje prosto nedostatok vína, čo však zahrnuje aj istú nenásilnú pobídku. Jej pripomienka však môže vyznievať rovnako naliehavo ako odkaz Márie a Marty Ježišovi: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý!“ (Ján 11,3). I to bola v skutočnosti diskrétna, a predsa naliehavá prosba o pomoc. Keby Mária od Ježiša nič nečakala, bola by nevysvetliteľná jej nasledujúca pokyn služobníkom. Môžeme už tu vidieť v Márii obraz starostlivej a prímluvnej Cirkev.
V. 4. Povedal jej Ježiš: „Čo mne a tebe, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Ježišova odpoveď na matčinu poznámku sa na prvý dojem zdá byť prísnym odmietnutím. Je potrebné však nezostať pri prvom dojme. Prvá časť odpovede je otázka (doslova): „Čo mne a tebe, žena?“ Je bežná v semitskom i grécko-rímskom svete. Má dvojitý význam:
1) prejav nepriateľstva a agresivity: „Čo ja s tebou mám spoločného?“, alebo: „Čo máš proti mne?“ (por. Sud 11,12; Mt 8,29);
2) odstup spôsobený nepochopením (por. 2 Kráľ 3,13).
Ježišovej odpovedi matke prvý prípad môžeme bezpečne vylúčiť. Ide o druhý prípad, o nepochopenie: Mária sa pohybuje na inej významovej úrovni než Ježiš. Ona ukazuje na prostý nedostatok hmotného vína. Ježiš svojou odpoveďou prechádza na inú rovinu: má na mysli iný nedostatok, iné víno, inú svadbu, on má inú hodinu. Je tiež možné otázku preložiť: „Čo je (víno) pre mňa a pre teba?“ – v tom prípade otázka je rétorická a chce povedať: „Pre mňa a pre teba nemá slovo víno ten samý význam!“7 Ježiš, akonáhle počuje slovo „víno“, hneď má na mysli zmysel, aký to slovo má v biblickej tradícii. Tam je víno symbolom mesiánskych darov, podobne ako svadba.
„Ženo!“ Takto Ježiš oslovuje svoju matku: „žena“. Vo starovekej literatúre, ako semitskej, tak grécko-rímskej, sa nenachádza jediný príklad, kde by syn takto oslovoval svoju matku. Bežne sa však používa pre oslovenie cudzích žien. Ježiš sám nevyhradzoval titul „žena“ svojej matke, oslovuje ním aj Samaritánku (4,21), Magdalénu po vzkriesení (20,15), dokonca aj cudzoložnú ženu (8,10). Užitý pre vlastnú matku však znie zvláštne. Znamená to, že sa k nej Ježiš chová ako k cudzinej žene, že voči nej chce mať odstup? Snáď aj. Ježiš sa zjavuje ako Mesiáš. Jeho vzťah k matke teraz nebude ako predtým: obyčajný vzťah medzi matkou a synom. Nejde však len, negatívne, o popretie toho, čo bolo, ale aj, pozitívne, o nastolenie nového vzťahu: Mária sa stáva Ženou. Čo to znamená? Odkiaľ pochádza taký neobvyklý titul?
Poprvýkrát sa v Biblii objavuje „žena“ po boku človeka hneď po svojom stvorení z jeho rebra. Človek jásá, keď vidí ženu: „To je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Nech sa nazýva ženou (íššá), lebo z muža (íš) vzata jest!“ (Gen 2,23). Mária je teda Nová Eva, Nevestou pre Ženícha, pomoc pre muža (por. Gen 2,19), úzka spolupracovníčka Ježiša v príprave dobrého vína.
Žena však má ešte iné symbolické miesto v Písme. Proroci vykresľovali ženskú postavu, ktorú nazývali „Dcéra síonská“, „Matka Síon“, „Panna Izrael“. Táto ženská postava je zosobnený Boží ľud, ľudský partner Zmluvy s Hospodinom, a teda aj ľudský partner novej, eschatologickej zmluvy. Boží ľud bude „matkou“ Mesiáša. Ježiš svojím oslovením „žena“ ukazuje na túto Máriinu úlohu. Tá sa stáva ztelesnením mesiánskeho ľudu v eschatologickom čase. Skrze ňu je tiež ľud Starej zmluvy Ježišovou „matkou“. Svätý Tomáš Akvinský vo svojom komentári na Jánovo evanjelium píše: „Prečo ‚ženo‘? Ona v sebe nesie obraz Synagógy, ktorá je Ježišovou matkou.“8 Mária teda symbolizuje Synagógu, Síon, Dcéra Síon, Matka Síon. Ako „žena“ sa stáva ztelesnením a konkrétnym uskutočnením prorockej symbolickej partnerky eschatologického Ženícha pri svadbe Novej zmluvy. „Základné ľudské vzťahy sa ukazujú na dvoch rovinách: na rovine ľudského času je medzi Ježišom a Máriou vzťah syna k matke, na rovine božskej predčasnosti Slova ide o snúbenecký vzťah medzi ‚mužom‘ a ‚ženou‘.“9 V Káne sa teda odohráva pozemská svadba. Nikto však nevie, že sa uprostred nej skrýva prítomná večná svadba medzi Bohom a Božím ľudom. „Skrze matku Ježišovu a v nej sa uskutočňuje prechod z manželstva, symbolu Zmluvy, k konečnému dôsledku manželstva a Zmluvy: k materinskej plodnosti. Táto plodnosť charakterizuje novú zmluvu. Nová zmluva rodí život prekvapujúcim spôsobom, zvlášť keď dáva život Ježišovi. Je to Zmluva sama. Nová zmluva predpokladá starú. Matka predpokladá nevestu.“10
Neobvyklé Ježišovo oslovenie matky, „ženo“, sa nachádza v Jánovom evanjeliu iba tu a na Kalvárii. Obidve príležitosti sú spojené s Ježišovou „hodinou“.
Ugo Vanni11 rozvíja jánsku mariológiu na základe označenia matky Ježišovej ako „ženy“ a ukazuje postupné prerastanie snúbenky v matku a zároveň postupnú identifikáciu telesnej matky Ježišovej s matkou jeho mystického tela. Ježiš nazýva svoju matku „ženou“. Jeho slovo je tvorivé a autoritatívne. Keď svoju matku takto oslovuje, tak ju aj činí, ustanovuje „ženou“. Mária sa stáva z Ježišovej iniciatívy niečím novým. Čím? To je zatiaľ tajomstvom. Otázka: „Čo je medzi mnou a tebou, žena?“ otvára nové horizonty. Ježiš kladie túto otázku a nikto okrem neho na ňu nie je schopný odpovedať. Len Ježiš dá pravú odpoveď na otázku, aké tajomstvo je medzi ním a Máriou. Kedy? Až príde jeho hodina. Potom bude možné pochopiť, čo je medzi ním a jeho matkou, „ženou“. Už teraz je jeho matka „žena“. Ako sa to prejavuje? Prostriedkom: zprostredkuje, uľahčuje kontakt medzi Ježišom a ľuďmi, upozorňuje na Ježiša a vedie k poslušnosti voči nemu.
Pod krížom (19,25–27) sa opäť objavuje „matka Ježišova“, ktorá v Ježišových ústach je opäť „ženou“. Hodina kríža znamená pre Máriu niečo úplne nové. K jej materstvu voči Ježišovi sa pridáva materstvo voči učeníkom. Medzi týmito dvoma materstvami sa nachádza ono tajomné slovo „žena“. Z matky Ježišovej sa stáva žena (v Káne) a z ženy sa stáva matka učeníka (pod krížom). Teraz „žena“ dostáva svoj obsah a zmysel skrze nové materstvo. Zostáva matkou Ježišovou a stáva sa matkou učeníka. Učedník už žije. Matka Ježišova teda nie je jeho fyzickou matkou. Ide o materstvo, ktoré sa týka Ježišovho života v učeníku. Mária, „žena“, sa stáva matkou Ježišovou v učeníkoch. Tým naplňuje onen starý obraz Matky Síon, ktorá rodí Mesiáša. Mária porodila Mesiáša telesne, teraz ho ako Žena-Sión, ztelesnený Izrael, rodí v ľuďoch. Skrze Ježišovo oslovenie „žena“ dochádza k akémusi mystickému ztotožneniu Márie, Ježišovej matky, a Ženy-Božieho ľudu v jeho materinskej funkcii. K „žene“ z Kány a pod krížom môžeme pripojiť ešte inú ženu z jánovskej literatúry, a to „ženu odetú slnkom s mesiacom pod nohami, / ktorá mala rodiť, / porodila syna, chlapca, / unikla na púšť / do svojho útočiska, zatiaľ čo had viedol vojnu proti ostatným z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a hlásia sa k Ježišovmu svedectvu“ (Zj 12). Táto žena nesie evidentne osobné rysy matky Ježišovej, ktorá porodila chlapca, a Ženy Siónu, ktorá rodí mesiánsky ľud, ostatných z potomstva. V Jánovom pohľade však sa tieto dve mysticky zjednocujú. Tu je odpoveď na Ježišovu otázku v Káne: „Čo je medzi mnou a tebou, žena?“ Medzi nimi je tajomstvo Máriina predĺženého materstva. Z Márie sa stáva „žena“, ztelesnené eschatologické spoločenstvo, ktoré má v Márii prototyp vlastnej plodnosti. V Ježišovej Hodine je Máriino materstvo akoby absorbované do plodnosti Cirkvi. Matka Ježišova sa stáva „ženou“, Cirkvou. Cirkev, „žena“, sa po vzore Márie – a s ňou vo svojom srdci (por. Sk 1,14) – stáva stále viac Ježišovou Matkou. Matka Ježišova, nazvaná „ženou“, inšpiruje Cirkev k jej sebpochopeniu. Cirkev je tajomne to, čo Mária je osobne a fyzicky: matkou Ježišovou. Mária sa stáva Cirkvou a v nej je a zostáva Matkou a vďaka nej sa aj Cirkev stáva Matkou.
Tu v Káne však je Mária ešte na začiatku rozvoja tohto tajomstva. Bola tam Ježišova matka. Mária je tam, kde sú ľudia, na ľudskej strane, na strane ľudského nedostatku, ona ako prvá si ho uvedomuje. Zastupuje Starú zmluvu, očakávajúci Izrael, ktorý nemá ešte plnosť mesiánskej radosti, dobrého vína, a musí preto čakať na Ženícha-Mesiáša. Ten je na svadbu pozvaný, je očakávaný zvonku, z druhej strany. Pozvaný, doslova „povolaný“, čo niektorí chápu ako teologické pasívum: je povolaný Bohom, aby sa stal ženíchom Novej zmluvy.
Hodina: Ježiš vo svojej odpovedi na matčinu poznámku pokračuje druhou vetou: Ešte neprišla moja hodina. Ako ju preložiť a ako vykladať? Je to konštatovanie alebo otázka? O akú ide hodinu? „Toto slovo o Ježišovej hodine je tajomné a sporové. Na ňom z veľkej časti závisí hlbšia interpretácia zázraku v Káne.“12 Buď vetu chápeme ako konštatovanie: „Ešte neprišla moja hodina!“ alebo je možné v tej istej vete vidieť otázku (čo je oprávnené vzhľadom na to, že pôvodný grécký text nemal interpunkciu): „(Čo) ešte neprišla moja hodina?“ Otázka je potom opäť rétorická; a pomyselná odpoveď konštatuje, že tá hodina už prišla. V tomto prípade ide o hodinu Ježišovho zjavenia skrze znamenie, a táto hodina už teda nastala. Ježiš akoby svojou odpoveďou matke hovoril: „Neboj, moja hodina už prišla, už na to myslím a hneď tiež budem jednať.“ V prvom prípade, nejde-li o otázku, Ježiš konštatuje, že jeho hodina ešte neprišla. Takáto odpoveď môže potom znamenať implicitné odmietnutie implicitnej žiadosti zo strany matky. Ježiš však napokon spôsobí znamenie premeny vody na víno, a to znamená, že jeho odpoveď matke nebolo odmietnutie, nanejvýš len výhrada. Ježišovo jednanie sa nedá priamo odvodzovať z ľudskej žiadosti. Jediným zákonom Ježišovho jednania je vôľa Otca. Ten rozhodne, kedy príde hodina. Ak Ježiš zázrak učiní, potom len vo vzťahu k tej hodine. Tá ešte neprišla, Ježiš ju však svojím „znamením“ symbolicky predznamenáva. Tou Otcovou hodinou je tá hodina, o ktorej sa viackrát hovorí v Jánovom evanjeliu a ku ktorej sa uberá celý jeho dej. Ide o hodinu slávy, ktorou je hodina Ježišovho kríža. Táto Ježišova hodina ešte neprišla a dať ľuďom len pozemské šťastie, to nie je cieľ Ježišovho poslania. „Ježiš, vo vedomí, že jediným jeho zázrakom, ktorý mu uložil Otec, bude jeho kríž, sa nechce nechať vtlačiť do role divotvorcu.“13
Jasne, ak Ježiš koná znamenie, potom preto, aby tým predznamenal onu hodinu. V istom zmysle Ježišova hodina začína už teraz. I v nasledujúcich kapitolách Ježiš bude hovoriť: „Prichádza hodina, áno, už je tu.“ (4,23; 5,25). Ježišova hodina začína tu, je to hodina mesiánskeho zjavenia, tá, na ktorú čakali Izrael už od čias prorokov. Teraz začína, bude však trvať po celú dobu Ježišovho verejného života a dosiahne svoj konečný naplnenie v tajomstve kríža a vzkriesenia. Hodina, ktorá prišla v Káne, tíhne teda k inej hodine, k hodine kríža. Ignáce de la Potterie to výstižne zhrňuje:14
Nemôžeme zabudnúť, že v Ježišovom živote zázrak v Káne je iba „počiatok znamenia“. Tým teda bola otvorená perspektíva k predĺženiu tématu, ktoré začína tu, ale ktoré nájde naplnenie v udalostiach Ježišovej smrti a vzkriesenia. V tomto smysle Ježišova „hodina“, ona hodina zjavenia jeho slávy, už prišla v Káne, avšak ako prvý krok na ceste k „hodine“ Kríža, k „jeho hodine“, na ktorú Ježiš v Jánovom evanjeliu často naráža. Až vtedy bude úplne odhalené to, čo už bolo symbolizované v Káne galilejskej: Zmluva, ktorá sa oslavovala v Káne, bude stvrdená na Kríži. Takisto tam bude prítomná Mária.
V. 5. Jeho matka povedala služobníkom: „Čokoľvek vám povie, urobte!“ Na Ježišovo zdánlivé odmietnutie Mária odkazuje služobníkov na jeho slovo. Nenechá sa odradiť. Nechápe Ježišovo slovo ako odmietnutie. Jej nabádanie služobníkov nejde proti Ježišovi, neobchádza ho, nepředbíhá. Pri tom svojmu Synovi verí ešte pred znamením, tak ako učenici po ňom (2,11). Dáva pokyn služobníkom, ako by jej Ježiš už sľúbil svoju pomoc.
„Čokoľvek vám povie, urobte!“ Tieto slová pripomínajú faraónov pokyn poddaným, aby sa obrátili na Jozefa, ktorého poveril rozdeľovaním obilí v dobe neúrody:
