biblická meditácia k tretí tajomstve ruženca svetla (dokončenie)
P. Vojtěch Brož
Hlásanie ako poslanie Cirkvi
Učeníkom sa víziou vzkrieseného Pána dostalo nového poznania a pochopenia celého Ježišovho života a celého diela spásy. Porozumeli Písmu. Toto poznanie ich nevyčleňuje, aby sa stali akousi ezoterickou sektou, uzavretou elitou, ktorá si bude svoje poznanie žiarlivo strážiť pre seba. Ich poznanie sa stáva ich poslaním. To, čo videli, o tom majú svedčiť. Vo všetkých evanjeliách ústí veľkonočné správy o zjavení Zmrtvýchvstalého do poslania učeníkov: „Choďte teda, získavajte mi za učeníkov všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. Hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta!“ (Mt 28,19–20). „Choďte do celého sveta a hláste evanjelium všetkým stvoreniam!“ (Mk 16,15). „Tak je napísané: Kristus bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene bude hlásané obrátenie, aby všetkým národom… boli odpustené hriechy. Vy ste toho svedkovia!“ (Lk 24,45–48). „Pokoj vám! Ako Otec poslal mňa, tak ja posielam vás!“ (Jan 20,21). Rovnako aj vo Skutkoch: „Dostanete silu Ducha svätého, ktorý na vás zostúpi, a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku a Samárii, áno, až na koniec zeme“ (Sk 1,8).
Do tohto poslania učeníkov ústia evanjelia, v ktorých sa líčila Ježišova cesta z Galileje do Jeruzalema, cesta jeho verejného pôsobenia, jeho hlásania a učenia, cesta, ktorá sa naplnila vo veľkonočnom tajomstve. Ježiš po tejto ceste nešiel sám. Viedol po nej svojich učeníkov: zavolal k sebe tých, ktorých si sám chcel, a oni prišli k nemu. A ustanovil ich dvanásť, aby boli s ním a aby ich poslal hlásat a s mocou vyháňať démonov (Mk 3,13–15). Od začiatku sú určení k hlásaniu. Ježiš si ich preto vychováva jednak tým, že ich vodí všade so sebou, takže môžu vidieť všetko, čo robí, a počuť všetko, čo hovorí, jednak tým, že im dáva presné pokyny, týkajúce sa ich budúceho poslania (srov. Mt 10,5–11,1 a ďalšie). Dokonca ich ešte pred Veľkou nocou už raz poslal hlásat, akoby na skúšku (srov. Mk 6,7–13).
Vlastné zahájenie poslania Ježišových učeníkov začína po jeho vzkriesení a nanebovstúpení a po zoslaní Ducha svätého. Cirkev, skryto už existujúca v intimite večeradla (Sk 1,12–14), sa rodí o Letnicách, vystupuje na svetlo sveta a prejavuje sa hlučne ako práve narodené dieťa. Peter provoláva svoje slávne kázanie, ktorého plodom je u tých, kto ho počúvali, obrátenie a prijatie krstu; bolo ich na tri tisíce (srov. Sk 2,1–41). Od toho dňa nové spoločenstvo Ježišových učeníkov zostáva v apoštolskom učení (Sk 2,42). Apoštoli sa nenechajú zastrašiť a aj po prvom výslechu pred veleradou s odvahou hlásali Božie slovo (4,31). Apoštoli, ktorých zázemím je obec veriacich, ktorá mala jedno srdce a jednu dušu, v ktorej nikto nehovoril o ničom svojom, že je to jeho, vydávali s veľkou pôsobivosťou svedectvo o zmrtvýchvstání Pána Ježiša (4,32–33). Po ďalšom výslechu a bičovaní, ktoré prijali s radosťou, že pre to meno smeli trpieť príkoří, učili každý deň znova v chráme i po domoch a hlásali radostnú zvesť, že Ježiš je Mesiáš (5,41–42). Keď vo vzrastenej a rozvrstvenej komunite vznikli potreby skôr charitatívneho rázu, apoštoli usúdili: „Nebolo by správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a slúžili pri stoloch.“ Nato ustanoví sedem jáhnov, ktorých starostí má byť práve služba pri stoloch. Výsledkom takto uvoľnených rúk apoštolov je, že Božie slovo sa šírilo stále viac a počet učeníkov v Jeruzaleme stále rastol... (6,2,7). Takto by sme mohli prejsť celou knihou Skutkov apoštolov. Do všetkých končín prichádzajú apoštoli (ich počet tiež rastie, keď sa k pôvodným Dvanástim pripája Barnabáš, Pavel, Sila, Timotej a ďalší) a hlásajú slovo. Ježišovo evanjelium pri tomto svojom šírení búra všetky prekážky, ktoré sa mu stavajú do cesty, búra hradby, ktoré medzi sebou vystavili ľudia, búra nepriateľstvo medzi Židmi a Samaritánmi, medzi Židmi a pohanmi. Ako refrén prerezní svoje vyprávania Lukášove zhrňujúce výroky typu: Božie slovo sa šírilo a rozrůstalo (12,24), alebo: Slovo Pánovo sa svojou mocou šírilo navonok a vzmáhalo vo vnútri (19,20). Celé vyprávanie Skutkov apoštolov môžeme chápať ako cestu, ako „beh slova“ (srov. 2 Sol 3,1) z Jeruzalema do Ríma.
Prvotná Cirkev je predovšetkým hlasateľka slova, evanjelia, radostnej zvesti. Pavel vidí v hlásaní evanjelia svoje prednostné poslanie (srov. 1 Kor 1,17). A svojho nástupcu povzbudzuje: „Hlásej slovo! Prichádzaj s ním, ať je to vhod či nevhod, usvedčuj, zakazuj, povzbudzuj s všestrannou trpezlivosťou a znalosťou učenia!“ (2 Tim 4,2) Cirkev ako hlasateľka evanjelia pokračuje v poslaní samotného Ježiša, pre ktorého hlásanie bolo tiež prvým bodom v jeho poslaní. Medzi poslaním Ježišovým a poslaním Cirkvi existuje teda identita a kontinuita. Hlásanie Cirkvi je predĺžením Ježišovho hlásania. Rozdiel je len v tom, že obsahom Ježišovho hlásania bolo: „Kráľovstvo Božie sa priblížilo!“, zatiaľ čo obsah hlásania Cirkvi znie: „Ježiš vstal z mŕtvych, Ježiš je Pán!“ Tento rozdiel má základ vo veľkonočnom tajomstve Krista, ktoré leží ako predel medzi Ježišovým pozemským poslaním a poslaním Cirkvi. Ježiš hlásal Kráľovstvo Božie, ktoré sa – v ňom – priblížilo, Cirkev hlásá, že Ježiš ukrižovaný a vzkriesený je Kráľ, ktorý sa už ujal vlády nad svetom, pretože svojou smrťou premohol Vládcov tohto sveta. Preto základným posolstvom Cirkvi je Ježiš ukrižovaný a vzkriesený. Tak píše Pavel Korinťanom: „My kážeme Krista ukrižovaného“ (1 Kor 1,23). A svojmu duchovnému synovi Timotejovi: „Mysli na Ježiša Krista, Davidova potomka, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych. To je moje evanjelium“ (2 Tim 2,8).
Cirkev pokračuje v Ježišovom poslaní. Má nielen hlásat jeho učenie, ale má ho tiež hlásat v jeho duchu. Svätý Pavel, vzor apoštola, nám to môže dosvedčiť na svojej vlastnej osobe: „Keď som k vám prišiel hlásat svedectvo o Bohu, neprišiel som s nejakou zvláštnou výrečnosťou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa totiž, že u vás nechcem poznať nič iné, než Ježiša Krista, a to ukrižovaného. Vystupoval som so skleslou náladou a obavami. A moja reč a kázanie nezávisle na premlúvavých slovách ľudskej múdrosti, ale v prejavovaní Ducha a moci. To preto, aby sa vaša viera zakladala na moci Božej, a nie na múdrosti ľudskej“ (1 Kor 2,1–5). Pavel tu ukazuje, ako obsahu hlásania, ktorým je ukrižovaný Kristus, odpovedá štýl, ktorým je hlásaný: slabosť, neokázalosť. Jednoduchosť a poctivosť hlasateľa sú u Pavla spojené s odhodlanosťou, ktorá sa nevzdáva, pretože je podopieraná silou Božou: „Keď sme poverení tou službou, nenechávame sa ovládnuť malomyseľnosťou, pretože nám Boh milosrdne pomáha. Nepoužívame nečestných úskokov, nepočíname si chytrácky ani nefalšujeme Božie slovo. Ale hlásame pravdu naprosto otvorene… Veď predsa nehlásame seba, ale kážeme, že Ježiš Kristus je Pán, my však že sme vaši služobníci kvôli Ježišovi“ (2 Kor 4,1–2,5). Služobník slova musí zmiznúť za slovom, ktoré pronesl, v pokore predchodcu Páně a priateľa Ženícha, ktorý je len „hlasom volajúcim“ (Jan 1,23; 3,27–30), zatiaľ čo Ženich je Slovo. Len slovo má význam a zmysel, nie hlas. Pavel má starosť o to, aby ako hlasateľ nezastínil posolstvo. Preto sa bráni ľudskej múdrosti, slovnej obratnosti a rafinovanosti, „aby nebol vyprázdnený Kristov kríž“ (1 Kor 1,17).
Platí-li o Ježišovi, ktorý je Slovo Božie, že nemôže nič hovoriť zo seba, tým skôr o jeho učeníkoch. Tí môžu hlásat len to, čo prijali od neho, učiť, v čom boli najprv vyučovaní (srov. Mt 28,20). Len učeníci sa môžu stať apoštolmi a hlasateľmi. Nemajú svoje slovo, ale slovo svojho Majstra. Svätý Pavel, veľký hlasateľ slova, ktorý vidí svoje poslanie len v hlásaní, vie o svojej chudobe voči slovu, ktoré má hlásat. Jednak pokorne uznáva: „Vyučil som vás predovšetkým v tom, čo som sám prijal…“ (1 Kor 15,3) Ďalej – a v tom sa ešte viac ukazuje paradoxná situácia hlasateľa, ktorý má dávať, čo nie je jeho, – prosí svoje veriacich, aby mu vyprosili slovo: „Pri každej príležitosti prosť a modlite sa… tiež za mňa, aby mi bolo dané pravé slovo, keď prehováram, aby som bez okolkov zvestoval tajomné pravdy evanjelia… a aby som hovoril nebojácne, ako je mojou povinnosťou“ (Ef 6,18–24).
Podobne ako Ježiš, tak tiež hlasatelia jeho evanjelia musia počítať s prenasledovaním, ktoré s ich poslaním súvisí. Už v podobenstve o rozsévači Ježiš hovoril o súžení a prenasledovaní pre to slovo (Mt 13,21). Svojim učeníkom to výslovne predpovedal: „Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať i vás“ (Jan 15,20). Naplnenie týchto slov na seba nedalo dlho čakať. Po prvých kázaniach Petra v Jeruzaleme o Letnici a po nich boli apoštoli zatknutí a vypočúvaní veleradou. I keď jej členovia nemohli apoštolov usvedčiť z viny, predsa zavolali apoštolov, dali ich zbičovať a zakázali im hovoriť v mene Ježišovom… (Sk 5,40). Apoštol Pavel je pri svojom hlásaní stále prenasledovaný, je väznený, bičovaný, kameňovaný… (srov. 2 Kor 6,3–10; 11,23–26). Apoštol Ján sa zase dostal pre hlásanie Božieho slova na ostrov, ktorý sa volá Patmos (Zj 1,9). Všetko prenasledovanie pre slovo Božie ale nemá učeníkov zaskočiť. Ježiš je pre nich blahoslaví (Mt 5,11–12). A nielen to: prenasledovanie a výsluchy sa im stávajú dokonca príležitosťou k plneniu ich poslania: „Budú vás vydávať súdom a bičovať v synagógach, budú vás vodiť pred vládcov kvôli mne, aby ste vydali svedectvo im a tiež pohanom“ (Mt 10,17n.). I apoštol môže nakoniec zmlknúť ako Hospodinov Služobník, ako Ježiš sám. Apoštol môže byť tiež násilne umlčaný. Nie však Božie slovo. „Práve kvôli nemu (evangeliu) trpím, dokonca ako zločinec v pútach. Ale Božie slovo spútané nie je!“ (2 Tim 2,8–9)
Ježišovo hlásanie ako tajomstvo spásy
Ježišovo hlásanie je spásna udalosť. Nastoluje čas spásy, ohlašuje a zároveň prináša Božie kráľovstvo. Tak môžeme Ježišovo hlásanie považovať za „tajomstvo“ spásy. Pod pojmom „tajomstvo“ chápeme udalosť Ježišovho života nabitú spásnym obsahom, ktorá je ako taká slávená Cirkvou vo jej liturgii. Raniero Cantalamessa ukazuje na prítomnosť tohto tajomstva hlásania v našej bohoslužbe:1
Je pravda, že neexistuje zvláštny liturgický sviatok Ježišovho hlásania (podobne ako existuje pre jeho narodenie, premenenie, smrť atď.). Je však tiež pravda, že pri každej liturgii si Cirkev pripomína Ježišovo hlásanie. „Bohoslužba slova“, nedílná súčasť každej omše, nie je nič iné, než liturgická aktualizácia Ježiša, ktorý hlása. Dokumenty II. Vatikánskeho koncilu hovoria: „Kristus… je prítomný vo svojom slove: to on hovorí, keď sa v cirkvi predčíta Písmo sväté“ (SC 7). Ako v histórii, po tom, čo hlásal kráľovstvo Božie, šiel Ježiš do Jeruzalema, aby sa ponúkol Otcovi za obetu, tak v liturgii, po tom, čo znova pronesie svoje slovo, obnovuje Ježiš obetu seba samého Otcovi v eucharistii. Keď na konci preface voláme: „Požehnaný, kto prichádza v mene Pána, Hosana na výsostiach,“ v duchu sa prenášame do toho okamihu, v ktorom Ježiš vstupuje do Jeruzalema, aby tam slávil svoju Paschu. Keď končí čas hlásania, začína sa čas utrpenia.
Mluviac o Ježišovom hlásaní ako o „tajomstve“, čo je jedným z termínov užívaných už v starej Cirkvi pre „sviatosť“,2 uvedomujeme si „sviatostný charakter“ Ježišovho hlásania a Božieho slova vôbec, jeho blízkosť sviatostiam. Podobne ako nám sviatosti sprítomňujú spásnu udalosť, ktorá sa stala v Ježišovi Kristovi, tak tiež hlásané slovo. Božie slovo je tiež spásna udalosť. Hebrejské slovo DáBáR znamená nielen „slovo“, ale aj „čin“. Každé slovo nastoluje určitú situáciu, je činorodé, je dejinotvornou silou. Platí-li to už o slovách ľudských, aspoň niektorých, tým skôr to musí platiť o slove Božom, ktoré je všemohúce. U Boha nie je žiadna vzdialenosť medzi slovom a činom. Bôh nemá prázdne slová. Keď Boh hovorí, deje sa, čo hovorí. Bôh slovom tvorí svet (srov. Gen 1; Žid 1,3). Slovo Božie, vychádzajúce z Božích úst, sa nevráti k Bohu bez účinku, ale – podobne ako dážď a sneh, ktoré zavlažujú zem – vykoná, k čomu bolo poslané (srov. Iz 55,10–11). Semeno slova samo klíči a rastie, vo dne v noci, a že je človek hore alebo spí, on ani nevie ako. Semeno má silu oplodniť zem, ktorá – ak semeno slova skutočne prijala – sama od seba prináša plody (Mk 4,26–28). Božie slovo je plné života a sily (Žid 4,12). To platí o každom Božom slove, ať jím na počiatku Bôh tvorí svet, alebo ním Kristus kriesi Lazara. Platí to rovnako i o slove, ktoré hlása Cirkev, ktoré nie je pouhým ľudským slovom, ale skutočným slovom Božím (srov. 1 Sol 2,13). Odtiaľ plynie sebadôvera hlasateľov evanjelia: „Nestydím sa za evanjelium, lebo (ono) je sila Božia k spáse všetkých, kto veria“ (Rím 1,16). Slovo Božie je mocné. Každé Božie slovo je odvedené od jedného Slova. Ján vo Zjavení vidí toto „Slovo Božie“ ako jazdca na bielom koni, ktorý sa volá „Verne a Správne“. Kôň je symbolom agresívnej moci, rovnako ako meč vychádzajúci z úst jazdca. Biela farba znamená božstvo a víťazstvo. Jezdec je sprevádzaný nebeským vojskom na bielych koniach. Takto si razí víťazne cestu dejinami ten, ktorého iné meno je „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (srov. Zj 19,11–16). Znovu zdôraznime, že jeho jedinou silou je On sám – ako Slovo Božie.
Božie slovo je vždy udalosť. Preto proroci dosvedčujú zásah Božieho slova do svojho života ako udalosť: „Stalo sa ku mne Hospodinovo slovo…“ To platí až do posledného proroka, Jána Krsťateľa: V pätnástom roku vlády cisára Tiberia… stalo sa slovo Božie na Jána (tak doslova v gréčtine), syn Zachariášov… (Lk 3,1–2). Potom táto formulácia v Biblii úplne mizne a miesto nej nastupuje iná: Slovo sa stalo telom (Ján 1,14). Slovo už nie je pouhým udalosťou, ale stáva sa osobou. Nikde sa neobjavuje v Biblii: „Slovo Božie sa stalo Ježišovi…“ To preto, že slovo Božie nie je voči Ježišovi čímsi vonkajším, čo by k nemu dodatočne pristúpilo. Ježiš je tým Slovom, ktoré je zároveň slovo i čin, zmysel i skutočnosť, význam i jeho plné uskutočnenie. Pretože sa v Kristovi vyjadril a uskutočnil celý obsah Božieho života, je toto Slovo telom učinené posledným a definitívnym slovom Božím voči svetu. Bôh už nemá čo povedať, pretože povedal všetko. To však neznamená, že my už nemôžeme od Boha nič počuť. Práve v tom sa slovo Božie podobá sviatostiam. R. Cantalamessa opäť ukazuje analógiu medzi slovom Božím a sviatosťou:3
Takisto Kristova obeta bola ukončená a uzavretá na kríži. V istom zmysle teda už nie sú Kristove obety. A prece vieme, že ešte je obeta a že je to jediná obeta Kríža, ktorá sa stáva prítomnou a pôsobiacou v obete eucharistickej. Udalosť pokračuje v sviatosti, história v liturgii. Niečo analogického sa deje s Kristovým slovom: prestalo existovať ako udalosť, ale existuje ešte ako sviatosť… Historická udalosť Slova sa ukončila nanebovstúpením Krista, avšak Duch, ktorý v tej udalosti pôsobil, „trvá navždy“ (srov. Ján 14,16). Preto aj ona udalosť trvá navždy. Už nie sú v Cirkev slová ako udalosť; slovo Božie už na nikoho nespadne ako kedysi na Samuela, na Jeremiáša alebo na Jána Krsťateľa. Sú tu však slová ako sviatosť. Slová ako sviatosť sú slová Božie, ktoré sa „udiali“ raz navždy, sú zhromaždené v Biblii a stávajú sa vždy znova „aktívnou skutočnosťou“, kedykoľvek Cirkev ich vyhlasuje s autoritou. Duch, ktorý ich inšpiroval, ich znova zapaluje v srdciach tých, ktorí ich počujú… Ako pri Vtelení sa Kristus skrýva pod závojom tela a v Eucharistii pod závojom chleba, tak sa v Písme skrýva pod závojom slova. Vo vtelení sa Bôh skrýva v pokore ľudskej prirodzenosti, v Písme sa skrýva v pokore ľudského slova.
Tento sviatostný charakter Božieho slova v nás má pôsobiť zodpovedajúcu úctu k Božiemu slovu. Opäť nám môže poslúžiť analógia so sviatosťami, zvlášť s Nejsvätejšou sviatosťou. Tak už Origenes upozorňoval kresťanov:4
Vy, ktorí ste zvyknutí mať účasť na božských tajomstvách, keď prijímate telo Pánovo, uchovávate ho s veškerou opatrnosťou a úctou, aby ani drobeček nespadol na zem, aby sa nič nestratilo z posväteného daru. Je to vaše presvedčenie – a správne presvedčenie –, že je hriech nechať ho z nedbanlivosti upadnúť na zem. Jestliže pre uchovanie jeho tela ste tak opatrní – a je správne, že ste, – domnievate sa, že je menší hriech zanedbávať Božie slovo, než keď zanedbávate jeho telo?
To slovo je váš život
Úcta a láska z našej strany patrí Božiemu slovu nielen z toho dôvodu, že ide o slovo Božie, slovo Hospodina, trikrát svätého. Slovo Božie nám má byť drahé tiež preto, že je to pre nás chlieb vezdejší, slovo života.
Vyvolený národ odvodzuje svoj existenciu od slova Božieho. Jeho história začína tým, že Hospodin prehovoril k Abrahámovi (Gen 12,1). Keď potom Mojžiš vyviedol ľud z egyptského otroctva, vštiepil mu do srdca slová Božieho zákona, na ktorých stojí existencia Izraela: „Teraz teda, počúvaj nariadenia a ustanovenia, ktoré vás učím dodržovať, aby ste zostali nažive…“ (Dt 4,1). Izrael úplne závisí na slove Božom. „Človek nežije iba chlebom, ale človek žije všetkým, čo vychádza z Hospodinových úst“ (Dt 8,3). Preto sa stále opakujú výzvy k poslúchaniu slova a k poslušnosti. Na nej závisí život. „Upnite svoje srdce ku všetkým slovám, ktoré vám dnes dosvedčujem… Pre vás nie je toto slovo prázdne, ono je váš život. Pre toto slovo budete dlho žiť v krajine, do ktorej prídete cez Jordán…“ (Dt 32,46–47). Zpětná reflexia Izraela nad mocou slova Božieho, nad veľkými skutkami, ktoré sa skrze to slovo v dejinách stali, privádza veriacich ľudí k pochopeniu toho, že slovo Božie je základ všetkého života a bytia. Slovom Božím bol stvorený svet (Gen 1). Slovo Božie znieace v srdci každého z nás je prameňom našej existencie, ako to výstižne vyjadruje sv. Ambrož: „Slovo Božie je živoucou podstatou našej duše; živí ju, pase ju a riadi. Nie je nič, mimo slova Božieho, čo by mohlo oživovať ľudskú dušu.“5
Slovo stvorenia je predpokladom pre ďalšie slovo Božie, slovo zjavenia a vykúpenia. Slovom sme boli stvorení bez našej vôle. Vykúpenie sa bez našej vôle neobejde. Naša kresťanská existencie začína prijatím slova Božieho, to nás rodí k novému životu. Dostalo sa vám nového života, a to nie plodivou silou pomíjejúcej, ale nepomíjejúcou: živým a nemeniteľným Božím slovom. Lebo ‚každý človek je ako tráva a všetka jeho nádhera ako kvet trávy. Tráva uschne a kvet opadá, ale slovo Pánovo trvá naveky‘ – totiž slovo evanjelia, ktoré vám bolo hlásané (1 Pt 1,23–25). To slovo musí byť prijaté vierou, vzaté tak za svoje, že si za ním človek stojí, čo sa prejaví vyznaním. V liste Rímanom podmieňuje Pavel naše ospravedlnenie a spásu vierou a vyznaním, ktoré sú však možné len skrze hlásanie: Blízko teba je to slovo, máš ho v ústach i vo svojom srdci; to je slovo viery, ktorú hlásame. Jestliže teda ústami vyznávaš, že Ježiš je Pán, a v srdci veríš, že ho Bôh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Viera v srdci vedie k spravodlivosti, vyznanie ústami vedie k spáse… Veď každý, kto bude vyznávať meno Pánovo, bude spasený. Ako ho však môžu vzývať, keď v neho neuverili? A ako môžu uveriť, keď o ňom nepočuli? Ako však môžu počuť bez hlasateľa? … Viera je zo počutia, počutie sa deje skrze slovo o Kristovi (Rím 10,8–17). Viera znamená v prvom rade prijať slovo. To je ale účinné, takže jeho skutočné prijatie sa prejaví skrze skutek. Svätý Jakub nás napomína: „Pamätajte si toto, moji milovaní bratia: človek má byť pohotový k naslúchaniu, ale pomalý v rozprávaní… V tichosti buďte vnímaví pre slovo, ktoré do vás bolo vložené ako semeno a môže zachrániť vašu dušu. To slovo však musíte uvádzať do skutku, a nie aby ste ho len počúvali. To by ste klamali sami seba!“ (Jak 1,19–22.)
Izrael je hrdý na svoj Zákon, na slovo živého Boha. Vie, že to ho činí výnimočným. „Či sa nájde iný veľký národ, jemuž sú bohovia tak blízko, ako je nám Hospodin, náš Boh…? A má iný veľký národ nariadenia a práva tak spravodlivá ako celý tento Zákon, ktorý vám dnes predkladám?“ (Dt 4,7–8) Vyvolený národ svoju úctu k Božiemu slovu vyjadroval tým, že slová (DeBaRíM) desatera uchovával v archa úmluvy; tá sa nachádzala v najvnútornejšej časti stánku, vo veľesvätyni, ktorá sa hebrejsky nazýva DeBíR. Tak Božie slovo predstavovalo najhlbšie tajomstvo dejín Izraela.
Cirkev je nová archa úmluvy, ktorá chová vo svojom vnútri Božie slovo. Podobná Márii po vtelení, ktorú tiež úcta veriacich nazýva „Archa úmluvy“, nesie Cirkev vo svojom srdci Slovo Božie, aby ho rodila do sveta skrze svoj apoštolát. Cirkev v skrytosti a v tme naslúcha svojmu Ženichovi, a čo takto počuje, hlása zo striech, vynáša na svetlo sveta (Mt 10,27).
