biblická meditácia k prvému tajomstvu ruženca svetla (1. časť)
P. Vojtěch Brož
Úvod
Ježišov príchod k Jordánu, pokorné zostúpenie do jeho vôd a prijatie krstu z rúk Jána patrí k najvýznamnejším udalostiam Ježišovho života a teda dejín spásy vôbec. Dôležitosť, ktorú tomuto okamihu pripisuje najstaršia evanjeliová tradícia, vyplýva z toho, že práve do krstu pokladá počiatok evanjelia a Ježišovej histórie (srov. Mk 1,1.9). Nejde pritom len o zahájenie Ježišovej verejnej činnosti. Ide o oveľa viac. Ježišov krst môžeme radiť medzi tajomstvá našej spásy, podobne ako jeho vtelenie, narodenie, smrť, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, zoslanie Ducha svätého...
Povieme-li „tajomstvo“, máme na mysli spásnu udalosť, teda dej, ktorý je ťažký spásnym zmyslom a ktorý je zároveň zjavením. Dejiny spásy sú dynamické a majú lineárny priebeh. Jedna udalosť nasleduje za druhou, nový dej vždy nadväzuje na predchádzajúci a prekračuje ho. Dejiny spásy smerujú k bodu ómega, k naplneniu. Každá udalosť, ktorá ešte neleží v tomto bode, je krokom k nemu, dôležitým článkom reťazca, nie však ešte cieľom. Tak tomu je, ak sa pozeráme na dejiny spásy „horizontálne“. Každá ich udalosť má však tiež svoju „vertikálnu“ dimenziu. Z Božieho nadhľadu môžeme plnosť Božej prítomnosti vnímať všade. Už s Abrahámom hovoril Boh, i jemu adresoval svoje slovo, ktoré je koniec koncov jediné: Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha (Ján 1,1), i jemu dal toto svoje nedeliteľné Slovo a v ňom seba samého. Boh je večný. Stále rovnaký. V každej spásnej udalosti môžeme preto vnímať celého Boha pri uskutočňovaní jeho plánu. Každý článok reťazca v istom zmysle zahŕňa články ostatné, odkazuje na ne. Ako platí o dvoch zákonoch ako celkoch, že „v Starom zákone sa skrýva Nový a Nový zákon zjavuje Starý“ (Augustín), tak to môže platiť i o jednotlivých nasledujúcich udalostiach dejín spásy. Každá nová zjavuje dokonalejšie to staré, čo zase už v sebe akosi zárodočne obsahovalo to nové.
Tak i udalosti Ježišovho života môžeme chápať v tomto svetle: ako naplnenie starozákonných dejín a ako prípravu na vyvrcholenie celých dejín spásy vo veľkonočnom tajomstve. Práve takto predstavujú evanjelisté celý Ježišov život od samého detstva. Všetko je naplnením starozákonných predobrazov a zasľúbení a všetko ukazuje ku krížu a zmŕtvychvstaniu.
V tejto perspektíve sa pokúsime priblížiť aj k tajomstvu Ježišovho krstu. I tu sa naplňuje Starý zákon a otvára sa cesta k veľkonočnému tajomstvu a skrze neho sa otvára cesta pre nás. Zároveň, podobne ako každé iné tajomstvo, i toto, a práve ono, doslova „otvára nebo“, umožňuje vertikálny pohyb nahor, až k Bohu, ktorý práve tu vykonáva vertikálny pohyb nadol na zem.
Starozákonné predobrazy
Ježišov krst – vo spojení s veľkonočným tajomstvom – predstavuje vyvrcholenie dlhé tradície vyvoleného národa, naplnenie starých predobrazov, a zároveň nový začiatok. Ježišov krst sa nachádza medzi Starým zákonom a naplnením vo veľkonočnom tajomstve a takto je otvoren Cirkvi. Od Ježišovho krstu, chápaného stále vo spojení so Starým zákonom a s veľkonočným tajomstvom, odvodzuje Cirkev krst, ktorý sama udieľa. Pri požehnaní krstnej vody o Veľkej noci sa Cirkev modlí k Bohu: „Stvoril si vodu a pri rôznych príležitostiach si ukazoval, že jej účinky naznačujú náš krst.“ A menuje najprv Ducha, vznášajúceho sa pri stvorení nad vodami, ďalej potopu, vyslobodenie z egyptského otroctva prevedením Červeným morom. Potom modlitba spomína Ježišov krst, prebodnutie jeho boku, z ktorého vyšla krv a voda, a nakoniec jeho vyslanie učeníkov do sveta, aby krstili.
Po zmienke o stvorení vody ako životodárneho živlu je na prvom mieste menovaná potopa (srov. Gen 6–9). Pri nej sa ukázala jednak ničivá sila vodného živlu, jednak ale tiež – práve skrze zničenie zla – jeho očistná moc. V Novom zákone apoštol Peter dáva túto pradávnu udalosť výslovne do súvislosti s naším krstom: pripomína, že pri potope „len niekoľko osôb, celkom osem, sa zachránilo skrze vodu. Voda, ktorá vtedy bola predobrazom krstu, i vám teraz prináša spásu. Nežeby krst zmýval špinu z tela, ale vyprošuje nám u Boha, aby bolo čisté naše svedomie, a pôsobí to zmŕtvychvstanie Ježiša Krista“ (1 Pt 3,20–21).
Podobný význam ako potopa má i prechod Červeným morom (Ex 14–15): pre vyvolených znamená slobodu, pre utláčateľov smrť. Hriech sa utopí, Bohem vyvolený tvor sa zázračne zachráni, avšak potom, čo sám vstúpil do smrtonosného živlu. Cesta do života ide skrze risk smrti. Svätý Pavol hovorí o prechode morom ako o „Mojžišovom krste“ (1 Kor 10,1–2).
K týmto predobrazným príbehom, zmieneným v modlitbe požehnania krstnej vody, môžeme pridať ešte ďalšie:
Prechod Jordánom (Jož 3–4) je vlastne akási repríza Exodus. Ľud si má znovu pripomenúť svoje korene. Nielen otcovia, ale každá nová generácia, z nich vzniknutá, vďačí za svoj život na slobode zázračnému vyslobodeniu skrze vodu. Práve tu, na prahu zasľúbenej zeme, si to má ľud uvedomiť. Ako predobraz nových udalostí je tento príbeh naozaj výmluvný. Do zasľbenej zeme sa vstupuje skrze Jordán, na mieste, kde bude neskôr pokrstený sám Ježiš. Jeho nasledovníci budú vstupovať do zasľbenej zeme Cirkvi skrze jeho krst.
Jonáš (1–2): Jonáš je veľkým symbolom zázraku spásy. Vrhnutý na pospas moru, symbolu smrti, pohlten veľrybou, personifikáciou mocnosti zla a smrti, je vyvrhnutý živý. Po troch dňoch. Ježiš sám sa hlási k Jonášovi ako k svojmu predobrazu (srov. Mt 12,39nn. a par.).
Náman (2 Kráľ 5,14): Syrský Náman je poslaný prorokom Elizeom, aby sa sedemkrát vykúpal v rieke Jordáne, a to mu prinesie uzdravenie z malomocenstva.
Krst Jána
Na prahu svojej verejnej činnosti Ježiš podstupuje Jánov krst. O čo vlastne išlo? Bol to obrad, ktorý v tej dobe nevykonával zrejme len Ján. Existovalo celé krstiteľské hnutie. Jeho význam pochopíme len pri uvážení celkovej atmosféry vtedajšej doby. Na prelome letopočtov bol vyvolený národ stále nesvobodný. Od zničenia judského kráľovstva Babylončanmi v 6. storočí už Davidov potomek na trón nezasedol. Judsko zostalo stále vazalom iných. Až v poslednej dobe sa obnovil kráľovský trón v Jeruzaleme, naň však dosedol – násilím a lsti – Idumejec Herodes, po ňom vládu dedili jeho potomci. Veľkňazi boli skôr politici, ktorí sledovali svoje mocenské ciele, takže ľud zostával ako ovce bez pastiera. Prorok už dávno neprehovoril. Kde je naplnenie všetkých tých nádherných zasľúbení, ktoré zanechali poslední proroci? Kde je ten zasľúbený Prorok? Kde je Mesiáš? Už predsa musí prísť! Doba, v ktorej sa Slovo stalo telom, bola plná tejto eschatologickej netrpezlivosti a mesiánskeho očakávania. Farizeji sa snažili urýchliť príchod Božieho kráľovstva verným plnením Zákona a všetkých predpisov, ktoré vytvorila tradícia, zachovávaním rituálnej čistoty, ktorá obnášala najrôznejšie umývania a tiež izoláciu od všetkého nečistého, vrátane hriešnikov a pohanov. Boli elitárskou skupinou, uzavretou do seba. Ešte viac boli uzavretí eséni, púštni mnísi, ktorí sa askézou pripravovali na záverečný boj proti synom tmy a na konečné víťazstvo Božie nad pohanskými národmi a protibožskými silami. A zélóti chceli Božiemu kráľovstvu pomôcť na svet násilím.
Krstiteľské hnutie bolo ľudové, a preto sa o ňom mnoho nevie, pretože nezanechalo mnoho písomných svedectiev. Vyznačovalo sa práve krstom. Grécke slovo pre „krst“ (baptisma) je podstatné meno slovesné, odvedené od slovies baptein, baptizein, ktoré v klasickej gréčtine znamenajú: „ponoriť“, „potopiť“; málokedy sa používa vo význame „kúpať sa“, skôr má význam: „utonúť“, „zahynúť“. V Novom zákone je to technický kultový termín, ktorý sa vzťahuje na rituálne židovské očisťovanie.
Jánov krst však nie je to isté ako židovské rituálne očisťovanie, ani nepripomína krst proselytov. Ján hlásal všetkým spásu skrze pokánie a obrátenie, ktoré sa vyjadrovalo obradom krstu vodou. Význam obradu bol jasne definovaný: Vtedy vychádzali k nemu Jeruzalém, celé Judsko a celý kraj okolo Jordánu, dávali sa od neho krstiť v rieke Jordáne, vyznávajúc svoje hriechy (Mt 3,5–6). Taký „krst obratenia“ bol obradom iniciácie (uvádzania) do mesiánskeho spoločenstva, bol podmienkou pre prijatie očakávaného Mesiáša. Jánov krst bol „krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Mt 3,11 a par.), tým mal byť naplnením prorockých mesiánskych prisľúbení, v ktorých sa sľubuje obnova ľudského srdca skrze odstránenie hriechu (Iz 1,15nn.; Ez 36,25; Jer 3,22; 4,14; Zach 13,1; Ž 51/50,9). V skutočnosti však Jánov krst vodou bol len úvodom, cestou k inému krstu: ku krstu Duchom a ohňom, ktorý bude udieľať sám Mesiáš. Po smrti Krstiteľa jeho hnutie žilo ďalej v jeho učeníkoch. Zanechalo stopy až v Ázii, v Efese (srov. Sk 18,25; 19,1–5). Jánovo evanjelium dosvedčuje, že Ján Krstiteľ bol niektorými stúpencami považovaný za Mesiáša (Ján 1,20; 3,28; srov. Lk 3,15).
Správa o Ježišovom krste v evangeliách
O Ježišovom krste nás informujú všetci traja synoptici:
Markus (1,9–11): V týchto dňoch prišiel Ježiš z Nazareta v Galilei a bol v Jordáne od Jána pokrstený. V tom, ako vystupoval z vody, uvidel nebá otvorené a Ducha, ktorý ako holubica zostupuje na neho. A z neba sa ozval hlas: „Ty si môj milovaný Syn, teba som si vyvolil.“
Matúš (3,13–17): Tu prišiel Ježiš z Galileje k Jordánu za Jánom, aby sa dal od neho pokrstiť. Ale on mu bránil a hovoril: „Ja by som mal byť pokrstený od teba, a ty ideš ku mne?“ Ježiš mu odpovedal: „Připusť to teraz; aleboť tak je nám treba naplniť všetku spravedlnosť.“ Tu mu už Ján nebránil. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody a hľa, otvorila sa nebá a spozoroval Ducha Božieho, ako zostupuje ako holubica a prichádza na neho. A z neba prehovoril hlas: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si vyvolil.“
Ľukáš (3,21–22): Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený i Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo a Duch svätý zostúpil na neho v telesnej podobe ako holubica a z neba sa ozval hlas: „Ty si môj milovaný Syn, teba som si vyvolil.“
Všetci traja sa zhodujú v tom, že Ježiš bol od Jána pokrstený, že pri tom na neho zostúpil Duch v podobe holubice a že ho v tú samú chvíľu Otec nazval svojim milovaným Synom, ktorého si vyvolil. Rozdiel je len v tom, že zatiaľ čo u Mk a Lk je hlas z neba určený len Ježišovi („Ty si“), u Mt je Ježiš ako Syn predstaven všetkým (ovšem nie vo všetkých rukopisoch!). Mt navyše spomína Jánovo váhanie pokrstiť Ježiša. Lk zase ako jediný uvádza, že sa Ježiš pri krste modlil. To sú súhrnné fakty, k ktorým sa teraz pokúsime priblížiť. Môžeme v nich vyčítať nasledujúce motívy:
1) Epifánia
Prvé, čo o udalosti Ježišovho krstu môžeme poznamenať, je, že v nej vystupujú všetky božské osoby. Zjavenie Nejsvätejšej Trojice tak výrazným spôsobom nemá inde v evangeliách obdoby. Je pravda, že i inde sa stretneme so všetkými tromi Osobami spolu, nikde ale tak výslovne a tak „hmatateľne“. Márii pri zvestovaní anjel oznamuje, že na ňu zostúpi Duch svätý, moc Najvyššieho ju zastíní, a preto jej dieťa bude nazvané Syn Boží (Lk 1,35). Tu pri krste sa ale o troch osobách Trojice nemluví, nýbrž samy tu vystupujú, nechávajú sa vidieť a počuť! Ide teda o zjavenie tajomstva Nejsvätejšej Trojice, o epifánii. Slovo „epifánia“ sa najčastejšie používa ako odborný liturgický termín pre označenie slávnosti Zjavenia Páně, totiž zjavenie tajomstva o narodení Mesiáša pohanským mudrcom z Východu. Avšak Tradícia Cirkvi obidve tajomstvá položila k sebe, spolu ešte so zjavením Ježišovej slávy na svatbe v Káne galilejskej, ako dosvedčujú antifóny z liturgie hodín o slávnosti Zjavenia Páně: „Dnes sa Cirkev zasnúbila so svojím nebeským ženíchom, pretože Kristus zmyje v Jordáne jej viny; mudrci spěchajú s dary na kráľovskú svatbu; a hostia sa radujú z vody premenenej vo víno. Aleluja!“ (Benedictus); „Slavíme deň oslavovaný troma zázrakmi: dnes priviedla hviezda mudrcov k jasličkám, dnes bola na svatbe premenená voda vo víno, dnes chcel byť Kristus v rieke Jordáne pokrstený od Jána, aby nás vykúpil. Aleluja!“ (Magnificat – Druhé nešpory). Vo všetkých troch tajomstvá ide o zjavenie Ježiša: hviezdou, hlasom z neba a ztelesnením Ducha, Ježišovým znamením premenenia vody vo víno. Mnoho rokov po prvej epifánii skrze klanenie mudrcov, nasleduje teraz druhá epifánia otvorením samotného neba: trojjediný Boh sám sa zjavuje: hlas Otca zjavuje Ježiša ako jeho milovaného Syna a Duch svätý na neho zostupuje, aby ho z neba pomazal na Mesiáša. V Káne potom Ježiš sám ukáže, že on je Ženich, ktorý zve na mesiánske svadobné hody.
2) Naplnenie Zmluvy
Ježišova poslušná, pokorná účasť na krste vodou na konci Starého zákona spôsobuje, že sa nebo otvára, Duch v podobe holubice na neho zostupuje a Otec sa k nemu hlásí ako k svojmu milovanému Synovi. Ježiš tu nastoľuje nové spojenie medzi nebom a zemí. On sám sa stáva zasľúbenou novou zmluvou (Jer 31,31nn.; Ez 36,24nn. atď.), ktorá naplňuje starú. Tá stará bola zranená ľudskou neprávosťou, ktorou ľudská strana odpovedala na dar Božej spravedlnosti. Ježiš, ktorý otvára novú zmluvu, žiada od starej udelenie krstu. Tá sa desí: „Ja by som mal byť pokrstený od teba, a ty prichádzaš ku mne?“ Odpoveď: „Připusť teraz, pretože práve tak nám je treba naplniť všetku spravedlnosť.“ Do tohto zjednoteného „nám“ zahŕňa Ježiš Starý a Nový zákon. Spoločne majú mať podiel na naplnení všetkej spravedlnosti. O akú spravedlnosť ide? „Jedná sa o spravedlnosť, ktorú Boh ponúkol svojmu ľudu a ktorá sa naplní, keď mu ju vyvolený národ dokonale navrátí. To sa deje práve tu, kde sa Ježiš stáva dokonalou zmluvou medzi Bohom a ľudstvom, nie však bez spolupráce Izraela, ktorý vykročil na cestu viery v Mesiáša a ktorý musí – zastúpen symbolicky postavou Jána Krstiteľa – uchrániť túto svoju vieru v Božie dielo milosti.“1 Stará zmluva sa snaží konať spravedlnosť, nová ju nechá – to jej prvotný čin – stať sa: FIAT. Tu mu už Ján nebránil. Nechal spravedlnosti voľný priechod, podporil ju svojím pripustením.
3) Vyvolený Služobník
Ježiš prijal krst nie preto, že by ho potreboval, veď je bez hriechu, ale preto, aby bol oficiálne predstaven Izraelu ako Mesiáš. Prečo však i pre Ježiša skúsenosť krstu v Jordáne mala hlboký existenciálny význam. „Ty si môj milovaný Syn, teba som si vyvolil.“ Nebeský hlas tu prehlasuje o Ježišovi slová, ktorými v Iz 42,1 Hospodin predstavuje svojho Služobníka: „Hľa, môj Služobník, ktorého podporujem, môj vyvolený, v ňom mám zalíbenie. Vložil som na neho svojho Ducha...“ Pre Ježišovo sebavedomie Božieho Syna je toto oslovenie Otcom základné a stavebné. Ne že by Ježiš až od krstu začal byť Božím Synom, ako tvrdili staroveké kristologické herezy. Ježiš je Božím Synom od vtelenia (srov. Lk 1,31.35). Už pred krstom považuje Boha za svojho jediného Otca, ako vyplýva z jeho odpovede rodičom, keď ho našli v chráme (Lk 2,49). Prece však pri krste svoju synovskú existenciu z rúk Otca nově prijíma.
Ťažko pochopíme, čo sa deje v Ježišovej duši, keď mu Otec hovorí: „Ty si môj Syn.“ Prece však sa môžeme tajomstvu ich vzťahu priblížiť nasledujúcou úvahou. Čím vlastne my, ľudské bytosti, dochádzame k svojej identite, ako budujeme svoje sebavedomie? Nie v prvé rade na základe introspekcie a sebareflexie. Ani na základe toho, čo dokážeme vykonať. Naše dielo buduje naše sebavedomie len natoľko, nakoľko je prijímané a oceňované druhými ľuďmi. To, čo najviac buduje naše Ja, je práve druhý človek. To, čo identifikuje naše Ja, je vzťah k nejakej Ty. To, kým som sám v sebe, pochopím na základe toho, kým som pre niekoho. Novorodenec prežíva už akosi bezprostredne svoje osobné bytie, svoje Ja. To však nemá ešte žiadny obsah. Ako sa dieťa uvedomí samo o sebe? Tým, že vidí proti sebe rozzúrený pohľad svojej matky. Vidí jej radostné oči, ktoré mieri na neho! V tú chvíľu to nemluvňa pochopí, že je, a jeho duša sa prebudí k životu. Dieťa sa potom i naďalej identifikuje na základe vzťahu svojej matky a otca k nemu. Na tom je založená možnosť výchovy. Príde však doba, kedy tento vzťah prestane byť pre človeka základný a určujúci. Človeku nestačí vedieť, kým je pre rodičov, aby pochopil, kto je. Hľadá „pomoc sebe rovnenú“. Hľadá svoje vlastné životné Ty. V partnerskej láske človek nachádza svoju pravú identitu a naplnenie svojho osobného života. Avšak každý ľudský vzťah je obmedzený. Chcem vedieť, kto som. Pýtam sa človeka. Som tým, kým som pre neho. Ale ten, ktorý mi hovorí, kto som pre neho, sa zároveň pýta mňa, kto je. Sám je hľadajúci, pýtajúci sa, a teda neistý vo svojej identite. Navyše človek je nespoľahlivý. Zradí alebo zomrie. Kto mi môže naozaj povedať, kto som? Len ten, kto je sám v sebe pevným, absolútnym. Len vo vzťahu k absolútnemu Ty, k Božiemu Ty, môžem pochopiť, kto skutočne som. Ježišovi v Jordáne hovorí Otec: „Ty si môj milovaný Syn, teba som si vyvolil.“ Otec mu hovorí, kým je Ježiš pre neho, a tým tiež hovorí, kým je skutočne, pretože to hovorí absolútnym Božím Ty. Iba Ježiš vie, kto skutočne je. A keď skutočne vie, kto je, keď je si istý vo svojej identite, môže túto istotu povedať i nám. I my môžeme vedieť, kto skutočne sme, keď nám povie Ježiš, kým sme pre neho – a skrze neho pre Otca.
4) Trpiaci Služobník
Ide ešte o niečo iné než o osobný vzťah medzi Otcom a Synom. „Ve krste sa stalo niečo, čo zmenilo beh Ježišovho života... Bolo to moment, v ňomž Ježiš prijal svoje povolanie“ (Ch. H. Dodd). „Práve v momente krstu Ježiš dosiahol istotu, že mal prijať rolu Hospodinovho Služobníka“ (O. Cullmann). V Ježišovom ľudskom vedomí, dochádza v túto chvíľu k splynutiu dvoch postáv: triumfálneho Mesiáša, ktorý mal v predstavách ľudu rôznu podobu (kráľovskú, kňazskú), a Služobníka Hospodinovho. Ten nie je len milovaný a vyvolený, nie je len „Zmluvou ľudu a svetlom národov“ (Iz 42,6; 49,6). Služobník je tiež muž bolesti, ktorý na seba vezme utrpenie a smrť ako zástupný trest za vinu neverného ľudu (srov. Iz 50,4–11; Iz 52,13–53,12). Toto splynutie Mesiáša a trpiaceho Služobníka bude od teraz určovať novú mesiánsku identitu Ježišovu a dá všetkým jeho slovám a činom nezamieňateľný rys.
„Toto zjavenie zo strany Otca však nenachádza Ježiša nepripraveného. Jeho rozhodnutie dať sa od Jána pokrstiť, jeho státie v rade spolu s hriešnikmi, takže sa medzi nimi úplne stratil, bol už krok k prijatiu hriechov ľudí, čo je základný rys poslania Hospodinovho Služobníka (srov. Iz 53,6). Scéna, v ktorej je Ježiš pokrstený uprostred hriešnikov, je akoby predohrou ku scéne, v ktorej Ježiš bude ukrižovaný medzi zločincami.“2
Celý Ježišov život môžeme vidieť v svetle jeho poslania Služobníka. Už meno „Ježiš“ bolo pred jeho narodením Jozefovi zdôvodnené slovami anjela: „On totiž spasí svoj ľud od hriechov“ (Mt 1,21). To je jeho meno, definícia jeho identity a zmyslu života, ktorý sa dokonale kryje s jeho poslaním. Na prahu svojej verejnej činnosti podstupuje Ježiš Jánov krst. Samotné prijatie tohto krstu už je implicitným vyznaním hriechu. Ježiš prichádza k Jordánu, postaví sa do fronty medzi hriešnikmi, a keď na neho príde rada, zloží sa, nahý zostúpi do rieky a nechá sa pokrstiť. Jediný nevinný, vstupuje do Jordánu s tými, ktorí vyznávajú hriechy. Vyznáva ich implicitne s nimi. Nevyčleňuje sa. Je pokorný a solidárny. Ján sa búri. Ježiš trvá na svojom, svoj požiadavok zdôvodňuje „všech spravedlnosťou“. Je to zvláštna spravedlnosť, keď nevinný a spravedlivý sa má chovať ako hriešnik. Je to spravedlnosť Boha, ktorý ospravedlňuje. Ježiš sa má stať nástrojom tohto ospravedlnenia. Na ňom sa má stať zjavné, čo to Boha stojí, keď nás má uznať za spravedlivé. Tu v Jordáne sa začína Ježišovo poslanie spasiteľa od hriechov. Tu na seba vzal hriech sveta. Práve tu dostáva od Jána titul „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). Berie na seba hriech celého sveta, všetkých ľudí všetkých dôb. A práve teraz, v chvíli, keď Ježiš vystupuje z Jordánu, zaťažený hriechom celého sveta, ktorý na seba dobrovoľne vzal, ktorý svojím pokorným zostúpením do vody verejne prijal, práve teraz sa otvára nebo, na Ježiša zostupuje Duch svätý a Otec sa k nemu hlásí: „To je môj milovaný Syn, v ňom mám zalíbenie“. Áno, práve taký Ježiš nachádza v očiach Otca zalíbenie, pokorný, stratený medzi hriešnikmi. Otec ho medzi nimi nepřehlédne. Hriech, ktorý na Ježišovi ulpěl, nebráni Otcu, aby v ňom ďalej videl svojho milovaného. Naopak, práve ten, ktorý pokorne a poslušne nesie a vyznáva „svoj“ hriech, ten sa páči Otcu. Ježišova pokora, solidarita s hriešnikmi, jeho dobrovoľné zrieknutie sa seba v náš prospech, to ho legitimizuje ako Božieho Syna a to nám otvára nebo. Božia Trojica sa zjavuje skrze Služobníka, ktorý nás spasí od hriechov. Epifánia Božie nie je samoúčelná, ale – ako vždycky v Biblii – má spásny význam. Boh sa zjavuje, aby spasil. A – z druhej strany – našou spásou je práve zjavenie Boha.
Ježiš vstúpil do Jordánu, do vody, v ktorej sa všetci chceli očistiť od svojich hriechov. Tá voda ale sama od seba očistnú moc nemala. Skôr sa stala stokou, ktorá potrebovala očistiť. Ježiš svojím zostúpením do Jordánu očistil a posvätil Jordán a každý krstný prameň. Pri krste v rieke Jordáne na ňom hriech ulpěl, presiakol do neho až na kosť. Teraz sa ho nezbaví inak než krstom krvi. Hriech bude zničený, až bude zničený On. Hriech bude zlikvidovaný jeho smrťou. Ježiš sa ponoril do vody, do stavu hriešnikov, zmizol z povrchu zeme, ako sa raz – ako Jonáš – ponorí do смерти a pohřben zmizí z povrchu zeme. Ježišovo poslanie spasiteľa od hriechov sa verejne začalo u Jordánu, naplní sa na kríži. V Jordáne na seba Ježiš vzal hriech sveta, na kríži ho zničí vo svojom utrpení, usmrtí ho svojou smrťou. V Jordáne na neho zostúpil Duch svätý, na kríži Ducha vydá. V Jordáne sa otvorili nebá a Otec sa k nemu hlásil, na kríži sa nebo zatmí a Otec sa od Syna odvráti. Krst v Jordáne sa naplní vo krste krvi. Tam sa Ježiš ponorí do smrti a pre nás sa roztrhne chrámová opona, naše hroby sa otvoria (Mt 27,52). Zostup do Jordánu sa naplní zostupom do pekiel.
Hans Urs von Balthasar vyjadruje spojenie oboch Ježišových krstov, krstu vodou a krstu krvi, nasledujúcimi slovami:3
Že sa Ježiš necháva pokrstiť s veškerým ľudom, ktorý usiluje o obrátenie sa od svojich hriechov, to obsahuje cosi tajomného. Je to, akoby chcel už vo svojom prvom verejnom úkone oznámiť svoju solidaritu s hriešnikmi. Neskôr bude prijímať svoje skrze kresťanský krst do Cirkvi, skrze poníženie zostupu do vody ako živlu smrti a znovuoživenie. Nechce tým, ktorí sú jeho, ukladať nič, čo by on sám neprežil. A ak krst bude skutočne znamenať byť s ním pohřben v jeho smrti a znova byť vynorený k novému nepominuteľnému životu – ako vykreslí Pavel (Rím 6) – potom už tento prvý krst bol pre neho zaväzovaním sa predom k vlastnému utrpeniu a zmŕtvychvstaniu. Všetko, čo sa stalo medzi krstom a krížom, je zarámované jediným jednotným zmyslom a dejom. Krst v Jordáne je pre Ježiša krst „Duchom svätým“, krst na kríži je pre neho krst „ohnivým“. Prvý je solidarita s hriešnikmi, ktorí majú byť očistení, druhý je spálenie spoločného hriechu sveta.
5) Mesiánske pomazanie
V Jordáne Ježiš zakúša novým spôsobom Otca a zahajuje svoje poslanie, poslanie Mesiáša. Zostupuje na neho Duch svätý, ktorý má v Ježišovom mesiánskom poslaní nezastupiteľnú úlohu. Ježiš je Mesiáš, Kristus. Ako hebrejské mášíjách, tak grécky ekvivalent christos, znamená „pomazaný“. Mesiáš nie je teda predovšetkým divotvorca, bytosť oplývajúca mocou, ale ten, kto prijal pomazanie. Ježišovo mesiášstvo je spojené s jeho krstom v Jordáne. Tam sa stal Mesiášom, Kristom, pretože tam bol pomazaný Duchom svätým. Tak to hovorí apoštol Peter vo svojom kázaní v dome stotníka Kornélia v Cézareji: „Vy viete, čo sa po krste, ktorý hlásal Ján, udialo najprv v Galilei a potom po celom Judsku: Ako Boh pomazal Duchom svätým a mocou Ježiša z Nazareta, ako on všade prechádzal, preukazoval dobrodenia, a pretože Boh bol s ním, uzdravoval všetkých, ktorých opanoval diabol“ (Sk 10,37n.). Pred krstom iste už existovali iné pomazania Syna Božieho: pomazanie Duchom svätým v okamžiku vtelenia, pre ktoré na Máriu zostúpil Duch svätý (Lk 1,35). Veď pastierom anjel Pán hovoril radostnú zvesť o narodení Spasiteľa, ktorým je „Kristus Pán“ (Lk 2,11). Podľa niektorých Otcoch bolo dokonca ešte predtým urobené "kozmické" pomazanie, totiž pomazanie, ktoré prijalo Slovo od Otca, aby skrze neho mohol byť stvorený svet, aby skrze neho mohlo byť „pomazané a ozdobené všetko“ a svet aby tak dostal svoj lesk.4 Duch svätý je prítomný v Ježišovom živote od počatia. Prece však slávnostné pomazanie pri krste v Jordáne má svoj zvláštny a rozhodujúci význam. Je príležitosťou k zahájeniu Ježišovho mesiánskeho poslania. Môžeme povedať, že ako pri vtelení sa Slovo stalo mocou Ducha svätého telom, „Ježišom“, tak sa pri krste prijatím toho istého Ducha stalo „Kristom“, Božím pomazaným, Mesiášom. Duch Hospodinov mal podľa Izaiášovho proroctva spočinúť na Mesiášovi, Výhonku z pahýlu Jesse, a tak ho mal uschopniť k jeho dielu (Iz 11,2n.). Tentýž Duch ovšem tiež mal spočinúť na Hospodinovom Služobníkovi (Iz 42,1; srov. 61,1). Duch svätý teraz prichádza, aby Ježiša pomazal, posvätil, udelil moc, nevyhnutnú k jeho poslanie, ktoré neznamená proste len spasiť ľudí, ale spasiť ich úplne určitým konkrétnym spôsobom, stanoveným Otcom, totiž skrze poníženie, dobrovoľnú poslušnosť a zástupnú obetu Služobníka.
Mesiáš, Kristus, Pomazaný. To slovo samo vyjadruje vzťah. Pomazaným sa človek stáva skrze pomazanie, keď ho totiž niekto pomaže. Pomazanie, ktoré Ježiš prijal v Jordáne, je pomazanie trojjediného, pretože v ňom boli zúčastnené všetky tri božské osoby. Tak o tom hovoria Otcom: „Vo mene Kristus je zastúpený ten, kto pomazal, ten, kdo bol pomazaný, a samotné pomazanie, ktorým bol pomazaný. Vskutku, Otec pomazal a Syn bol pomazaný, zatiaľ čo Duch svätý bol samo pomazanie.“5 „Menovať Krista znamená vyznať celú Trojicu; znamená to totiž ukazovať na Boha, ktorý pomazal, na Syna, ktorý bol pomazaný, a na pomazanie, ktorým je Duch svätý.“6
Vybaven Duchom, môže Ježiš zahájiť svoje mesiánske poslanie. Raniero Cantalamessa sumarizuje veľmi výstižne, v čom toto Ježišovo poslanie, naplňované v Duchu, spočíva:7
Celý Ježišov život sa deje pod vedením Ducha svätého. V niektorých kľúčových momentoch evanjelisti výslovne spomínajú pôsobenie Ducha v Ježišovom živote. Môžeme vyčleniť zvlášť tri takéto momenty: Duch viedol Ježiša na púšť, aby tam bol pokúšaný od diabla (Mk 1,22); Duch posvätil Ježiša, aby hlásal radostnú zvesť chudobným (Lk 4,18); v Duchu Ježiš jasá a hovorí: „Velebím ťa, Otče,...“ (Lk 10,21). Inými slovami: Duch vedie Ježiša, aby bojoval s démonom, hlásal evanjelium a modlil sa k Otcovi a ponúkol sa mu za obeť. V týchto troch momentoch sa uskutočňuje Ježišovo mesiánske pomazanie, ktoré je trojí: kráľovské (zlomenie vlády odporcu a nastolenie kráľovstva Božieho), prorocké (hlásanie evanjelia) a kňazské (modlitba a obeť).
Ježiš zahajuje svoje verejné poslanie, poslanie Mesiáša, Hospodinovho Služobníka. Této novej etape Ježišovho života zodpovedá nové pomazanie Duchom svätým. Je to nové pomazanie. Nejde o to, že by Ježišovi predtým niečo chýbalo k plnosti jeho božstva (ako hlásal arianizmus). Ježiš už je Boží Syn, plný Ducha svätého. Teraz však z tejto pozície pôjde medzi ľudí a bude zo svojho bohatstva rozdávať. Jeho bytie sa stáva jeho poslaním. Von Balthasar k tomu poznamenáva:8
Poprvé sa tu stretávajú dve spojené sviatosti: krst a birmovanie. Tá druhá naplňuje skrze poslanie to, čo tá prvá založila skrze znovuzrodenie z Boha. Večný Syn, ktorý je od večnosti rodený z lona Otca a nepotreboval žiadne znovuzrodenie, necháva sa pokrstiť, aby sa stal predobrazom svojich budúcich hriešnych bratov a sestier. Jeho vychádenie z Otca, processio, prijalo k tomu vyhlásene spôsob poslania, missio, pričom už nenecháva spolu s Otcom vychádzať Ducha lásky, tak ako vo večnosti, nýbrž ho v poslušnosti necháva na seba zostúpiť a spočívať ako Ducha lásky, poslaného na neho od Otca a dávajúceho mu pokyny. Jeho nasleduje, jím hnaný činí od tejto chvíle len láskyplnú vôľu Otca. Duch teraz spočíva na Synu, pretože tak to vyžaduje poslanie, ktoré prichádza vždy shora, ktoré si človek nikdy nedáva sám. Spočíva však samozrejme rovnako v Synu, ktorý činí vôľu Otca zo svojho najhlbšieho vnútra, a nie ako zákon uložený zvonka; je prece od večnosti Zrodený z Otca, Dieťa, ktoré je zasvätené do zmýšľania Otca srdca.
