biblická meditácia k štvrtému tajomstvu ruženca svetla (1. časť)
P. Vojtěch Brož
Vo všetkých troch synoptických evanjeliách sa uprostred evanjelistovho rozprávania nachádza udalosť premenenia Pána. Už toto umiestnenie do stredu v štruktúre textu hovorí o ústrednom postavení tejto neobvyklej udalosti v Ježišovom verejnom živote. Pre učeníkov, ktorí smeli byť svedkami tohto Ježišovho premenenia, to bol okamih predveľkonočného zjavenia Ježišovho božstva, Ježišovej slávy. Apoštol Peter sa ešte vo svojom druhom liste odvoláva na túto svoju skúsenosť, aby tým zdôvodnil svoju vieru v Ježiša ako mocného Pána: „Keď sme vás poučovali o tom, ako mocný je náš Pán Ježiš Kristus a že zase príde, nedržali sme sa v tej veci nejakých chytrácky vymyslených mýtov. My sme predsa na vlastné oči videli jeho velebnosť. Veď prijal od Boha Otca česť a slávu, keď o ňom vznešená Božia velebnosť prehovorila táto slová: ‚To je môj milovaný Syn, v ňom ja mám zalíbenie!‘ Ten hlas prichádzal z neba a my sme ho počuli, keď sme s ním boli na posvätné hore“ (2 Pt 1,16–18).
Všetky tri podania udalosti premenenia sa v základných rysoch shodujú: Ježiš vyviedol troch zo svojich učeníkov, teda Petra, Jakuba a Jána, na vysokú horu a bol pred nimi premenený: zjavil sa v novom svetle, vo sláve, a spolu s ním Mojžiš a Eliáš. Peter vídění komentoval a chcel ho zachytiť, to však záhy prestalo a miesto neho sa ozval hlas Otca, ktorý vyhlásil Ježiša za svojho Syna a odporučil ho poslušnosti učeníkov. Jednotlivé evanjelia potom obsahujú svoje zvláštne prvky, ktoré sú plne v teologickej línii každého evanjelistu. V nasledujúcom výklade vyjdeme z Marka. U Matúša a Lukáša si všimneme len ich vlastné prvky, ktoré majú voči Markovi navyše. Nakoniec pridáme zmienku o „premenení“ v Jánovom evangeliu.
Markus (9,2–10)
Po šiestich dňoch vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysokú horu, aby boli sami. A bol pred nimi premenený. Jeho odev žiarivo zbledol – žiadny bielič na zemi by ho nedokázal tak vybieliť. Zjavili sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali s Ježišom. Peter sa ujal slova a povedal Ježišovi: „Rabbi, je dobre, že sme tu. Máme urobiť tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi?“ Nevedel totiž, čo by odpovedal; tak boli vydesení. Tu sa objavil oblak a zastínil ich. A z oblaku sa ozval hlas: „To je môj milovaný Syn, toho poslúchajte!“ Keď sa rozhliadli, zrazu u seba nevideli nikoho iného, len Ježiša samotného. Keď zostupovali z hory, prikázal im, aby nikomu nevypravovali o tom, čo videli, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Toho slova sa chytili a uvažovali medzi sebou, čo to znamená „vstať z mŕtvych“.
Úryvok začína príslovečným určením času: po šiestich dňoch. Je to teda siedmy deň od Petrova vyznania u Cézarea Filipovej (8,27–30). Obe udalosti sú úzko spojené. Ježiš sa cestou pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma ľudia pokladajú?“ Učeníci sabrali súhrnné mínienie ľudu: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, iní za jedného z prorokov.“ Nato sa Ježiš spýtal učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“ Peter za všetkých odpovedal: „Ty si Mesiáš!“ V scéne premenenia bude zjavené, za koho pokladá Ježiša Boh. Od začiatku Markovho rozprávania sa stále znovu vnucuje palčivá otázka: „Kto je Ježiš?“ Tu sme teda naozaj v srdci Markovho evanjelia, lebo na túto otázku je teraz daná doteraz najzdařilejšia ľudská odpoveď (Peterova), ktorá je potom potvrdená a prekonaná odpoveďou Božou na hore premenenia.
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. Títo traja učeníci sú spolu s Ježišom ešte pri vzkriesení Jairovej dcéry (5,37) a potom v Getsemane (14,33). Všetkých troch ešte spolu s Ondrejom nachádzame tiež na Olivovej hore (13,3) ako adresátov Ježišovej eschatologickej reči. Sú teda privilegovanými Ježišovými svedkami. Ich prednostná a výlučná prítomnosť u Ježiša pri zmienenej príležitostiach zároveň tieto udalosti prepája, ako spomenieme ďalej.
Vyviedol ich na vysokú horu. Od doby Cyrila Jeruzalemského je táto hora ztotožňovaná s horou Tábor. V evangeliu však meno nemá a získava tak symbolickú funkciu. Na tejto hore, na hore premenenia, akoby vyvrcholila celá odveká tradícia stretnutia najrôznejších ľudí s Bohom. Hora je v Starom zákone prednostným miestom zjavenia Božieho a teda stretnutia s Bohom. A nielen v Starom zákone. V mnohých náboženstvách sú hory posvätným miestom, kde človek akosi intuitívne hľadá stretnutie s božstvom. Hora je miestom najvýš položeným v krajine, vyššie je už len nebo. Z hory je teda do neba najbližšie. Je to tiež miesto, ktoré leží mimo oblasť všedného dňa. Aby sa tam človek dostal, musí opustiť svoje bežné prostredie, prácu a ľudí a vydať sa na namáhavú cestu nahor. Keď vystúpi na horu, povznáša sa tým nad svoj každodenný ubíjajúci život. Je „nad tým“, získava nadhľad, môže sa pozrieť na krajinu svojho všedného života z inej perspektívy, všetko vidí v širších súvislostiach, vidí jasne, kam vedú cestičky, často krivolaké a neprehľadné, po ktorých sa dennodenne ubiera… Človek sa proste môže nadýchnuť, povzniesť, získať odstup, oslobodiť sa. Jeho všedný život sa prežiari a na chvíľu premení. Taký prežitok nám zčasti môže dopriať aj vysokohorská turistika. Tu ide ale o viac. Na hore premenenia sa človek naozaj premení.
Ako všetci túžime po nejaké premenení! Stále hľadáme, čo na svojom životnom štýle zmeniť: niečo nové kúpiť, spoznať, navštíviť neznáme miesta. Meníme účesy, oblečenie, bydlisko, zamestnanie, životné roly, niekto dokonca partnerov… Mnoho ľudí verí v preťahovanie, v sťahovanie duší. Človek je puzen akousi túžbou byť niekým iným. Hrajeme hry, divadlo. To nám umožní aspoň na chvíľu, aspoň vo hre, sa stať niekým iným. Za tým všetkým stojí ako predpoklad akési podvedomé presvedčenie, že nie sme tým, kým máme byť, nie sme na mieste, kde by sme mali byť, nedosiahli sme ešte toho, po čom túžime, nemáme, čo by sme mali mať. V našom srdci hlodá akási stála nespokojnosť, ktorá nás žene k stálému hľadaniu, k stálému relativizovaniu všetkého, čoho sa nám už podarilo dosiahnuť. Máme v duši neklid, plný nádeje, že bude lepšie. Čas prináša zmeny a my dúfame, že sa dočkáme… Človek bez viery čaká zmenu od pouhého plynutia času. Pochopí-li, že čas ako fyzikálna veličina žiadnu zmenu priniesť nemusí, upadne možno do apatie, rezignuje. Alebo čaká na nejakú náhodu. Alebo si cieľ svojej túžby určí sám; a na vlastnú päsť – často bezohľadne – za ním ide.
A bol pred nimi premenený. Keď Ježiš vystúpil na horu, aby bol premenený, naplnil tým celé dejiny Božích zjavení na horách, naplnil tým túžbu človeka po stretnutí s Bohom a po vlastnej premene. Ježiš na hore bol premenený. Markov výraz je teologické pasívum, passivum divinum, t.j. pasívum s utajeným pôvodcom deje, ktorým je Boh. Boh premenil Ježiša. Nebol to Ježiš sám, kto sa svojou zručnosťou a dôvtipom, svojou silou a mocou uviedol do nejakého povýšenia nad seba samého. Ježiš bol premenený Bohom. Tým naplnil ľudskú túžbu po premenení. Táto túžba je patrná už v starých gréckych mýtoch, ktoré tiež poznajú svoje metamorfózy. Bohovia tam berú na seba ľudskú alebo zvieraciu podobu. Taktiež človek sa môže premeniť vo zviera alebo naopak. Nikdy sa ale človek nestane bohom. V evangeliu ide ale o niečo úplne iné. Tu človek Ježiš zazáří ako nebeská bytosť. Pri tom nemeni formu tak, že by prestal byť človekom. Ježiš zostáva sám sebou, človekom, a predsa je premenený. O akú premenu konkrétne ide?
Jeho odev žiarivo zbledol. Odev má v Biblii – a nielen v nej – vždy hlboký symbolický význam. Človek sa ním nielen zakrýva, ale tiež prejavuje. Odev patrí k osobe, nakoľko sa táto ponúka pohľadu druhých, charakterizuje a identifikuje ju v komunikácii s druhými. Ježišov odev je žiarivo biely. Svetlo a belosť sú atribúty Božie. Nadprirodzenosť belosti Ježišova šatu je tu podtrhnutá poznámkou o tom, že žiadny bielič na zemi by ho nedokázal tak vybieliť. Jeho belosť je nadpozemská. Je to tiež farba Vzkrieseného alebo jeho poslú (Mk 16,5). Premenenie tak zjavuje Ježišovo božstvo a predznamenáva jeho budúcu slávu vo zmŕtvychvstaní. Ježiš sa na hore učeníkom zjavil ako vzkriesený. Ukázal im tak cieľ cesty Syna človeka.
Zjavili sa im tiež Eliáš s Mojžišom. Predovšetkým ako zástupcovia tých, ktorým sa Boh zjavil na hore. Snáď aj preto, aby ich prítomnosť vedľa Ježiša ukázala na jeho nebeskú povahu. Veď obaja boli podľa ľudového presvedčenia nebeskými bytosťami, lebo boli vzatí do neba. Na horu neprišli, nýbrž „zjavili sa“, čo predpokladá ich nebeský stav. O Eliášovi sa verilo, že bol zaživa vynesený do neba na ohnivom voze (2 Kráľ 2,11). O Mojžišovi sa vedelo, že je mŕtvy, nevedelo sa však o jeho hrobe (Dt 34,6), čo dalo podnet k špekuláciám o jeho nanebovzatí, ako to dosvedčuje aj apokryfný spis Nanebovzatie Mojžiša. Mojžiš bol vo viere ľudu vzývaný ako prímluvca, „aby prosil za hriechy a prihováral sa za ľud“ (Josephus Flavius). Keď sa teraz obaja zjavia vedľa premeneného Ježiša a rozprávajú s ním, vrhli tým svetlo na Ježišovo premenenie: Ježiš patrí do „ich“ sveta, do nadpozemského, nebeského. Zvláštne je, že Eliáš je menovaný na prvom mieste, čo odporuje ako chronológii, tak poradí, aké uvádza Matúš a Lukáš. Dôvodom tejto zvláštnosti snáď je to, že pre Marka je eschatológia dôležitejšia než história. O Eliášovi sa verilo, že príde na konci časov ako predvoj Mesiáša (Mk 9,11–13). Existuje i veľmi málo doložené presvedčenie, že aj Mojžiš príde na konci časov. Nedoložený je však ich spoločný príchod. Eliášovým spoločníkom mal byť Henoch, ktorý tiež bol vzatý do neba živý (srov. Gen 5,24). Mojžiš tu má patrne inú funkciu než Eliáš. Mojžiš je model a predobraz Mesiáša, zatiaľ čo Eliáš je jeho eschatologickým sprievodom. Prítomnosť oboch každopádne zjavuje Ježiša ako pravého Mesiáša, s ktorého príchodom nastal koniec času, eschatologická doba spásy. Aspoň Peter to tak chápe.
„Je dobre, že sme tu!“ Peter pri pohľade na Ježišovu slávu prežíva naplnenie, po ktorom túži každý človek. Onen vnútorný neklid, ktorý spôsobí, že nikde nemôžeme nadlho ostať, sa zrazu rozplýva a Peter má pocit, že už nemá kam ďalej ísť. Všetko sa naplnilo. Teraz je možné sa zastaviť, lebo tu je dobre byť. Peter by naozaj chcel, aby sa teraz zastavil čas. Chce stavať tri stany. Tým nechce zadržať tento okamih v čase, než jeho presvedčený, že nastal koniec času. Peter totiž má pocit, že nastalo naplnenie, aké Židia očakávali a anticipovane oslavovali pri Sviatkoch stánkov (srov. Lv 23,42; Dt 16,15n.). Verili, že na konci bude Boh bývať so svojim ľudom, tak ako bol s ním pri putovaní púšťou, keď Izraeliti bývali v stanoch. Peter chápe, že teraz už nastali posledné, eschatologické Sviatky stánkov. Nejde mu len o zachytenie okamihu, nejde mu o pozemské sviatky, ale o nebeské stany (srov. Lk 16,9). Preto chce stavať tri stany pre Ježiša, Mojžiša a Eliáša, a nie pre seba a oboch ďalších učeníkov.
Markus hodnotí Peterov návrh ako prejav nevedomosti. Tá spočíva ani nie tak v tom, že chcel zachytiť okamih, ktorý má ešte pominúť, ani v tom, že by chcel stavať pre nebeské bytosti pozemské stany, ani že by Eliáša a Mojžiša staval narovinu s Ježišom (Peter predsa len hovorí s Ježišom!), ale najviac v tom, že sa tým staval proti Ježišovej predpovedi utrpenia. Peter chcel eschatológiu bez staurologie (od stauros = kríž), slávu bez kríža. Peterov návrh postaviť tri stany je snaha zachytiť predzvesť slávy a vyhnúť sa utrpeniu, ktoré už Ježiš predpovedal a ktorému Peter nerozumie a nemôže ho pripustiť (8,32). Peter chce zachovať, trvale zadržať zjavenie nebeskej slávy a obísť tak utrpenie. Peter chce ostať tu. To ale nejde, to by odporovalo povolaniu učeníka nasledovať Ježiša po ceste kríža. Peter sa stavia proti utrpeniu. To je typická reakcia učeníka pred Veľkou nocou, rovnako ako vydesenie všetkých troch učeníkov je všeobecná ľudská reakcia pri epifánii, božskom zjavení.
Tu sa objavil oblak a zastínil ich. A z oblaku sa ozval hlas. Oblak a hlas interpretujú vídění a korigujú Peterovu reakciu. Zvyčajne v Biblii vídění vyžaduje interpretujúce slovo. Peter sa pokúsil to, čo videl, interpretovať sám. Jeho výklad ale nie je dostatočný. Boh sám teraz dáva svoj výklad.
Oblak znamená Božiu prítomnosť. Snel sa na horu Sinaj (Ex 19,16; 24,15.18), snášal sa tiež na stánek na púšti (Ex 33,9–10; 40,34–38), naplnil Šalomúnov chrám v deň jeho posvätenia (1 Kráľ 8,10–11). Ezechiel videl Božiu slávu v podobe oblaku, ktorá naplňovala Hospodinov dom (Ez 10,4). Takéto zjavenie slávy bolo očakávané pre posledný čas: Na konci časov sám Hospodin ukáže to miesto a zjaví sa jeho sláva i oblak, aký sa ukázal nad Mojžišom a o aký prosil Šalomún, aby to miesto bolo veľmi posvätené (2 Mak 2,8). Takto teraz oblak Božej slávy zastiňuje premeneného Ježiša a dve nebeské postavy. Boh robí svojim spôsobom, čo Peter chcel zariadiť ľudsky, pozemsky: zastiňuje oblakom, znamením svojej prítomnosti a slávy. Tým Ježiša označuje ako nový stánek stretávania, nový chrám, miesto, kde sídli Hospodinova sláva.
Hlas z neba podáva autorizovaný výklad vídění: „To je môj milovaný Syn!“ Takto Otec sám predstavuje trom učeníkom Syna. Najdôležitejšia otázka Markovho evanjelia je: „Kto je Ježiš?“ Jedinou rozhodujúcou a platnou odpoveď na túto otázku môže dať len Boh. Sme v srdci evanjelia. Vyznanie Peterovo u Cézarea je s premenením úzko spojené. Vtedy sa Ježiš pýtal učeníkov: „Za koho si ľudia pokladajú Syna človeka?... A za koho ma pokladáte vy?“ Teraz sa dozvieme, za koho ho pokladá Boh. Otec ho prehlasuje za svojho vlastného Syna, rovnako ako pri krste v Jordáne (1,11). Ježiš je Boží Syn. Už v nadpise Markovho evanjelia je Ježiš predstavený ako Syn Boží (1,1). Je jím teda od začiatku. Táto skutočnosť však doteraz presvital len postupne – v Ježišových mocných činoch. Zázraky, ktoré konal, však neboli jednoznačným zjavením jeho božstva, skôr len vzbudzovali onú otázku: „Kto to je?“ Hlas Boží pri premenení odpovedá na túto otázku konečne a tak zjavuje učeníkom pravdu o Ježišovi, ohlásenou už v nadpise evanjelia. Na konci Markovho evanjelia tú istú pravdu vyzná aj pohanský stotník (15,39).
Premenenie je dané do súvislosti s krstom Ježiša v Jordáne. Pojítkom je oblak a hlas z neba. Oboje sa nachádza na začiatku a uprostred Ježišovej činnosti. Prítomnosť troch učeníkov staví premenenie zároveň do spojitosti s Ježišovou modlitbou v Getsemane. Tam – iba u Mk – Ježiš oslovuje Boha: „Abba, Otče!“ (14,36). Toto oslovenie – spolu s bezvýhradným prijatím kalicha a podrobením sa Otcovej vôli – predstavuje Ježišovu odpoveď na dvojité Otcovo svedectvo o ňom. Ježiš sa hlási k Bohu ako k svojmu Otcovi a osvedčuje mu svoju synovskú oddanosť, podobne ako Otec sa k nemu prihlásil ako k svojmu Synu. Spojitost s Ježišovou modlitbou v Getsemane staví premenenie do priameho vzťahu s Ježišovým utrpením. Samu udalosť premenenia sprevádzajú ako bezprostredný kontext Ježišovej predpovede o jeho smrti. Ježiš je však premenený, akoby už oslávený nesmrteľnosťou. A tak oboje – umučenie i vzkriesenie, poníženie i sláva – sú tu intimne prepletené. Premenenie je prorocká predpoveď vzkriesenia. Na okamih je učeníkom ukázaný Kristus vo svojej budúcej definitívnej podobe. Utrpenie, ktoré leží medzi tým, bude prechodné a vyústi nakoniec do slávy. Koho vlastne videli učeníci? Vzkriesenú podobu Syna človeka. Počas cesty k utrpeniu bol učeníkom ukázaný cieľ. Obraz premeneného Ježiša im má ostať na očiach a v tomto svetle ho majú nazerať, až ho uvidia bezmocného a poníženého, aby vtedy pochopili, že je to stále on, že je to stále slávny Pán a Boží Syn.
„Toho poslúchajte!“ Otec nezjavuje len to, kým je Ježiš pre neho, totiž milovaným Synom, ale tiež to, kým je pre učeníkov, totiž absolútnou autoritou. Ježiš je ten sľúbený Prorok, o ktorom Mojžiš povedal: „Toho budete poslúchať!“ (Dt 18,15). Vtedy bol ohlásený pre budúcnosť, teraz je daný Bohom ako prítomný. Teraz je každé Ježišovo slovo potvrdené a autorizované Bohom. Podľa kontextu ide zvlášť o Ježišove predpovede utrpenia a vzkriesenia. Toho poslúchajte – toho, ktorý teraz hovorí o utrpení.
Ked sa zostupovali z hory, prikázal im, aby nikomu nevypravovali o tom, čo videli, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Príkaz mlčať patrí k mesiánskemu tajomstvu. Tu je však toto mlčanie časovo obmedzené: až do chvíle, keď Syn človeka vstane z mŕtvych. Potom bude možné hovoriť o premenení, lebo až vzkriesenie ukáže túto udalosť v pravom svetle. Premenenie je ešte pred utrpením. Bez utrpenia nie je možné správne chápať premenenie. A utrpenie bude pochopené až skrze vzkriesenie.
Premenenie sa nachádza v strede Markovho evanjelia. Všetkým jeho čitateľom platí – tak ako tým trom učeníkom – výzva: „Toho poslúchajte!“ Počúvajte ho ako vzkrieseného, aj keď ste s ním ešte na ceste do utrpenia.
