biblická meditácia k štvrtému tajomstiu ruženca svetla (dokončenie)
P. Vojtěch Brož
Matúš (Mt 17,1–9)
Po šiestich dňoch vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysokú horu, aby boli sami. A bol pred nimi premnenený: jeho tvár zažiarila ako slnko a jeho rúcho zbielelo ako svetlo. A hľa, ukázal sa im Mojžiš a Eliáš, ako s ním rozprávajú. Peter sa ujal slova a povedal Ježišovi: „Pane, je dobre, že sme tu. Chceš-li, postavím tu tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Keď ešte hovoril, náhle ich zastínil svetelný oblak a hľa, z oblaku sa ozval hlas: „To je môj milovaný Syn, v ňom mám zalíbenie, toho poslúchajte!“ Ako to učeníci počuli, padli tvárou k zemi a veľmi sa báli. Ježiš pristúpil, dotkol sa ich a povedal: „Vstaňte, nebojte sa!“ Pozdvihli oči a nevideli nikoho iného, iba Ježiša samotného. Keď zostupovali z hory, prikázal im Ježiš: „Nikomu o tom videní nehovorte, pokiaľ nebude Syn človeka vzkriesený z mŕtvych.“
Popis premenenia je u Matúša podobný rozprávaniu Markovmu – až na malé odchýlky, o ktorých sa zmienime. Rovnako kontext je taký istý ako u Marka: premenenie nasleduje po Peterovom vyznaní Ježišovho božstva u Cézareje Filipovej a po Ježišovej prvej predpovedi jeho utrpenia. To nasvedčuje tomu, že celkový zmysel perikopy bude podobný ako u Marka. Čítame-li však túto perikopu v celkovom kontexte Matúšovho evanjelia a jeho teológie, potom jednotlivé prvky rozprávania dostávajú vlastné zafarbenie. V Matúšovom evanjeliu Ježiš nie je len Mesiáš, eschatologický prorok, ale tiež nový Mojžiš, zakladateľ a zákonodarca ľudu novej Zmluvy. Tak ho vidíme predovšetkým pri jeho kázaní na hore (5–7). V tomto svetle môžeme vidieť aj udalosť premenenia.
Scéna pripomína Ex 24, kde sa líči zjavenie Hospodina na Sinaji a darovanie kamenných dosiek so Zákonom. Aj tam je zmienka o vysokej hore a troch spoločníkoch Mojžišovým: Áronovi, Nádabovi a Abíhú. Keď Mojžiš sám vystúpil na horu, prikryl ju oblak. Siedmeho dňa zavolal Hospodin na Mojžiša zo stredu oblaku. Táto udalosť je stredom rozprávania o ustanovení Zmluvy medzi Hospodinom a jeho ľudom, oslobodeným z Egypta. Zmluva je dar milosti, ktorý Boh ponúkol zo svojej nepochopiteľnej lásky, na základe svojho najvoľnejšieho úradku o vyvolení. Izrael zo svojej strany neprispel k založeniu Zmluvy žiadnou svojou predchádzajúcou kvalitou alebo zásluhou. Pre setrvávanie vo Zmluve sa však od ľudskej stránky vyžaduje vernosť Hospodinu, prejavená v poslušnosti voči jeho slovu, voči desatoru a ostatným prikázaniam Zákona. Motiv hory je Matúšovi zvlášť blízky. Vysoká hora sa vyskytuje okrem premenenia už predtým v scéne pokušenia (4,8) a potom na konci, pri rozoslaní apoštolov (28,16). Hora je teda v evangeliu podľa Matúša prítomná na začiatku, uprostred a na konci Ježišovho verejného života. Na prvej hore Ježiš sám osvedčí poslušnosť Otcovi a nepodľahne pokušeniu získať všetky kráľovstvá a slávu sveta (pod podmienkou, že sa pokloní diablovi, teda odmietne Boha ako suverénneho pána); tým preukáže dokonalý postoj Zmluvy. Na druhej hore, na hore premenenia, sú učeníci vyzvaní k poslušnosti voči Synovi, a tým voči Bohu. Napokon sú na tretej hore poslaní, aby získali Ježišovi za učeníkov všetky národy a učili ich zachovávať všetko, čo im Ježiš nariadil. Tým ich budú privádzať k pravému postoju Zmluvy.
Blízkosť udalosti Ježišovho premenenia na hore starozákonnému rozprávaniu o uzavretí Zmluvy na Sinaji vrhá charakteristické svetlo na jednotlivé detaily v Matúšovom líčení. Na rozdiel od Marka, u ktorého Ježišovi žiaril len jeho šat, Matúš dosvedčuje, že Ježišova tvár zažiarila ako slnko a jeho rúcho zbledlo ako svetlo. To pripomína Mojžišovu tvár, ktorá po stretnutí s Hospodinom na hore žiarila (srovn. Ex 34,29). Takto teraz žiari tvár Ježišova. Nehovorí sa však, že by žiarila od stretnutia s Bohom. Žiari sama od seba. Tým Ježiš ďaleko prekonáva Mojžíša. Slnko a svetlo, k ktorým sa prirovnáva žiara Ježišovej tváre a rúcha, sú symboly naplnenia, božstva. Ak Ježiš sám od seba takto žiari, znamená to, že sám je dokonalým naplnením, že nesie vo svojej osobe všetku plnosť. Podľa apokalyptického judaizmu budú spravedliví na konci času žiariť ako hviezdy (Dan 12,3). Ježiš v sebe prináša koniec času, Ježiš je eschaton.1
Prítomnosť Mojžiša a Eliáša môžeme vnímať opäť predovšetkým z hľadiska témy Zmluvy, ktorá zahŕňa Zákon ako priestor, v ktorom sa pohybuje ľudská vernosť Hospodinu. Mojžiš je zákonodarca Izraela. Eliáš je prvý prorok, prvý z radu tých, ktorí pranýřovali nevernosť ľudu voči Hospodinu a jeho zákonu a snažili sa priviesť Izrael späť k poslušnosti. Mojžiš a Eliáš tu teda zastupujú Zákon a Prorokov. A tak v momente, keď Otec svedčí o Ježišovi, vydáva o ňom svedectvo aj celý Starý zákon, Zákon a Proroci, Mojžiš a Eliáš. Ježiš je s nimi a zároveň nad nimi. Oni tu stoja ako jeho svedkovia. Ježiš prišiel naplniť Zákon a Prorokov (5,17).
Peter na videnie reaguje ako u Mark: „Urobím tri stany...“ Je tu len jeden malý rozdiel, a to jednotné číslo: to zodpovedá dôležitosti Peterovej osoby u Matúša. Z rovnakého dôvodu je asi aj vynechaný komentár o nezmyselnosti Peterovho návrhu; takéto hodnotenie je vyjadrené len nepriamo: zatiaľ čo Peter hovorí, zjavenie končí. Ľudský výklad videnia je v každom prípade nedostatočný. Peter chce pripraviť tri stany, každému rovnaký. Tým ustanovuje – aspoň implicitne – Ježiša do jednej línie s Mojžišom a Eliášom. Má ich za troch rovnocenných nositeľov Zjavenia. Nerozlišuje medzi Ježišom a prostredníkmi starej zmluvy. Boží hlas ho opraví.
Hlas z oblaku tvorí centrum celého rozprávania. Sděluje Boží výklad videnia, ktorý jediný je kompetentný, a tak opravuje a dopĺňa Peterovu interpretáciu. Boh tu prehlasuje Ježiša za eschatologického nositeľa Zjavenia. Opakuje a rozširuje výrok, ktorý zaznel pri Ježišovom krste. Rozširuje o slová: „Toho poslúchajte!“, pričom dôraz je položený na zámená: „Toho poslúchajte!“ Ak je to povedané v prítomnosti Mojžiša a Eliáša, starozákonných nositeľov zjavenia, potom Boh naznačuje, že Ježiš ich prekonáva ako eschatologického nositeľa Zjavenia. Neuž Starý zákon, ale Ježiš sám je záväzným hlasom, jeho teda majú učeníci poslúchať, a nie už Mojžiša a Eliáša.
Ježiš je Mesiáš, ktorý naplňuje Zákon i Prorokov (5,17), eschatologický Prorok, sľúbený Mojžišom (Dt 18,15nn.). Ako eschatologický nositeľ Zjavenia je tiež novým stánkom stretnutia, na ktorý – práve ako teraz na Ježiša – zostupoval oblak Božej slávy. V stánku stretnutia sa Mojžišovi dostávalo poučenia, zjavenia. Zdrojem Zjavenia je teraz Ježiš – toho nutno poslúchať. Ježiš je ale viac než ten sľúbený prorok, viac než nový Mojžiš. V starej udalosti na Sinaji sa Boh zjavil a predstavil vo formule uvádzajúcej dekalog: „Ja som Hospodin, tvoj Boh“ (Ex 20,2). Tu zaznieva jeho hlas, ktorým predstavuje svojho Syna: „Toto je môj milovaný Syn, toho poslúchajte!“ Ježiš nie je len nástupcom Mojžiša, ale je to zástupca Boží, Syn Boží!
Ježiš je nositeľ definitívneho zjavenia, eschatologický Prorok, nový Mojžiš, živá Tóra, stánok stretnutia s Bohom, zosobnená Zmluva, milovaný Syn. Ježiš už nie je žiadny predchodca, Ježiš je naplnením všetkého. Preto nakoniec zostáva s učeníkmi sám.
Ľukáš (9,28–36)
Asi za osem dní po týchto rečiach Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil s nimi na horu pomodliť sa. Keď sa modlil, výraz jeho tváre sa mu zmenil a jeho rúcho oslnivo zbledlo. A hľa, rozprávali s ním dvaja muži – boli to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho exode, ktorý mal naplniť v Jeruzaléme. Petra a jeho druhov premohol spánok. Keď sa prebrali, spatřili jeho slávu a tých dvoch mužov stáť pri ňom. Ako sa potom od neho vzďaľovali, povedal Peter Ježišovi: „Majstre, je dobre, že sme tu! Postavíme tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Nevedel, čo hovorí. Zatiaľ čo to hovoril, objavil sa oblak a zahalil ich. Keď prišli do oblaku, padla na nich bázeň. Z oblaku sa ozval hlas: „To je môj vyvolený Syn, toho poslúchajte!“ Keď sa ten hlas ozval, bol už Ježiš sám. Zachovali o tom mlčanie a nikomu v oných dňoch nepovedali nič o tom, čo videli.
Hoci základný rámec i kontext zostáva rovnaký ako u Marka a Matúša, predsa sa Ľukášovo líčenie premenenia Pána v niektorých významných detailoch a dodatkoch líši. Prvého rozdielu si môžeme všimnúť hneď v prvom verši perikopy: ide o iný časový údaj než u druhých dvoch evanjelistov: tam to bolo po šiestich dňoch od Peterovho vyznania u Cézareje. Tu je to asi za osem dní po oných rečiach, to je po Ježišových slovách, ktoré nasledovali po onom Peterovom vyznaní Ježišovho mesiánstva, teda po slovách, ktorými Ježiš prvýkrát predpovedal svoje utrpenie, smrť a vzkriesenie a zároveň stanovil pre svoje učeníkmi podmienky k nasledovaniu: zaprieť samého seba, deň čo deň na seba brať svoj kríž, nestydieť sa za Syna človeka (9,18–27). Osem dní po tých slovách, to je nielen časový údaj, ale tiež obsahové naviazanie. Premenenie je tým spojené ako s otázkou: „Kto je Ježiš?“, tak s jeho cestou do Jeruzaléma, kde bude umučený a vstane z mŕtvych, tak tiež s požiadavkou, aby touto cestou išli aj jeho učeníci.
Ďalšou drobnou odchýlkou je iné poradie učeníkov než u Marka a Matúša. Ľukáš stavia Jána pred Jakuba. Snáď už bol v dobe napísania evanjelia Jakub po smrti a Ján teda významnejší?
Ľukáš s obľubou stavia Jána vedľa Petra (srov. Lk 22,8; Sk 3,1; 8,14).
Výstup na horu má u Ľukáša jasný zámer: stretnutie s Bohom v modlitbe. Dvakrát je tu zmienka, že sa Ježiš modlil. V Ľukášovom evangeliu sa stále znova vracia, že sa Ježiš modlí. Ježiš sa modlil pri krste v Jordáne (3,21); celú noc sa modlil na hore (!) predtým, než vyvolil dvanásť apoštolov (6,12); modlil sa tiež, než položil učeníkom otázku: „Za koho ma ľudia pokladajú?“ (9,18); v Duchu svätom zajasal a velebuje Otca za to, že svoje tajomstvo skryl pred múdrymi a chytrými a odhalil ich maličkým (10,21); jindy sa zase o samote modlil a v učeníkoch to vyvolalo túžbu naučiť sa od neho modliť, na čo je Ježiš naučil Otčenáš (11,1nn.); vo smrteľnej úzkosti sa modlil na Olivovej hore (opäť hora ako miesto modlitby!) (22,39nn.); nakoniec sa modlí na kríži (23,34.46). Motiv modlitby vnútorne prepája všetky tieto okamihy. Zvláštnym spôsobom je premenenie na hore blízke Ježišovej modlitbe na Olivovej hore. I tam je noc, Ježiš sa modlí a učeníci spia. Tým sa dáva do vzťahu sláva na hore premenenia s utrpením.
Premenenie samo je Ľukášom popísané stručne a opäť vlastným spôsobom, nezávisle na prameňoch, z ktorých vychádzal: Ježišov „výraz tváre“ sa zmenil, doslova: je „iný“.
Len u Ľukáša je sdělen obsah rozhovoru Mojžiša a Eliáša s Ježišom. A téma rozhovoru dáva význam celej scéne a ladí s kontextom, v ktorom sa táto nachádza, totiž s cestou do Jeruzaléma. Mojžiš a Eliáš hovoria s Ježišom o jeho ceste, doslova o jeho exode. Pre Ľukáša je spojenie Exodu a Ježišovej cesty do Jeruzaléma nesmierne dôležité. Ježiš vo svojej smrti v Jeruzaléme naplňuje celé dejiny izraelského národa, započaté východom z Egypta. Celá dlhá a tak svízelna cesta k slobode sa naplní práve Ježišovou smrťou a následným vzkriesením. Mojžiš a Eliáš tu majú teda ešte iný význam než u Marka a Matúša. Sú tu pre svoj vzťah k exodu. Veľmi výstižne na toto téma píše kardinál Ratzinger:2
„Mojžiš a Eliáš, dvaja veľkí trpiteľia pre Boha, hovoria o Ježišovom utrpení, o exode jeho kríža. Obaja sú privilegovanými interpretmi exodu. Mojžiš, vodca ľudu pri exode Izraela z Egypta. Eliáš, ktorý žije v okamžiku dejín Izraela, kedy sa jeho národ nachádza síce geograficky v zasľúbenej zemi, spôsobom existencie sa však vrátil do Egypta, pretože žije v zabudnutí Boha za vlády kráľa tyrana, skrze ktorého sa však len zreteľne ukazuje tyrania existencie, ktorá sa vrátila späť do doby pred exodom. Slovo zo Sinaja, príkaz Zmluvy, ktorý bol vnútorným cieľom exodu, bol odvrhnutý ako pútko preto, aby ľudia dospeli k slobode, ktorú by si vytvorili sami, k slobode, ktorá sa však ukazuje ako najhlbšia tyrania. Tak musí Eliáš ísť symbolicky späť na Sinaj, putovať po zpatečnej ceste Izraela, aby im z Božej hory nově přinesl plod exodu. U Eliáša je týmto spôsobom zreteľná vlastná podstata vyprávania o exodu. Túto cestu nie je možné pevne stanoviť na geografickej či politickej mape. Exodus, ktorý nevedie k zmluve a práve tam, v živote na základe Zmluvy, nenachádza svoju „zem“, nie je pravým exodom.“
Mojžiš a Eliáš, Zákon a Proroci, predpovedali, že Mesiáš „má trpieť a tak dosiahnuť svoju slávu“ (srov. Ľk 24,25nn.44nn; Sk 26,23). Keď na hore premenenia obaja hovoria o jeho exode, neoznamujú to Ježišovi; nie je potrebné ho poučovať. Skôr je tu učeníkom potvrdené z neba to, čo Ježiš sám hodlal naplniť a čo už im sám predpovedal (9,22).
Všetko sa deje, zdá sa, v noci, pretože učeníci sú premohli spánkom. Potom sa prebudia svetlom, ktoré vychádza z Ježišovej tváre a rúcha. Spánok učeníkov, ktorý spomína len Ľukáš, je symbolický. Znamená ich uzavretosť do seba, neschopnosť vnímať plnosť reality, znamená duchovnú tuposť, ktorej pravý význam zostane skryt. Tedy podobný postoj, aký u nich nachádzame tiež na Olivovej hore alebo aký nachádzame u emauzských učeníkov, nechápavých a ťažkopádnych (24,25). Túto tuposť odstráni až Vzkriesený.
Peterova nepatričná poznámka o stanoch sa môže chápať ako nepochopenie učeníka vzhľadom k pravému významu Ježišovho exodu. Chcel by slávu bez kríža, zasľúbenú zem bez riskantného príchodu morom, večný život bez smrti. Cesta oslobodenia ale vedie skrze kríž, nie inak.
Po Petrovej reči sa objavil oblak a zahalil ich. Ten oblak je tu nad nimi a oni do neho môžu vstúpiť. Kto? Mojžiš a Eliáš iste nie, pretože tí už sa vzdialili. Oblak teda zahaluje Ježiša a učeníkov (u Marka a Matúša: Ježiša s Mojžišom a Eliášom). Tu je väčšia intimita medzi Ježišom a učeníkmi. Je to tiež jasné znamenie, že učeníci sú určení k účasti na sláve, ktorú Ježiš má a na nej skrze svoj exodus dá podiel aj svojim učeníkom. „Môžeme teda povedať, že Ježišov odchod v Jeruzaléme je vlastným a definitívnym exodom, v ktorom Ježiš kráča cestou k slobode a sám sa stáva pre ľudstvo cestou k slobode. Pripojíme-li, že Ľukáš ztvárnil celý Ježišov verejný život ako púť smerujúcu do Jeruzaléma, tak sa Ježišova existencia javí celkovo ako exodus, v ktorom je Ježiš zároveň Mojžišom a Izraelom.“3 Ako Izrael koná Ježiš svoj exodus pred nami a za nás, ako Mojžiš nás vedie, takže ho smieme nasledovať. A máme ho nasledovať. Sám Otec nám ho dáva za vodcu: „Toho poslúchajte!“
V okamihu Ježišovho premenenia, keď má podobu slávy, je reč o jeho exode. To ukazuje, o akú slávu ide. Nie o nedotknuteľný majestát, nie o výsledok namáhavého vzostupu, šplhania sa na stále vyššie miesta. Jeho sláva sa prejavuje naopak zostupom: z trónu slávy do našej biedy. Tak sa v Ježišovom exode v Jeruzaléme naplní Božie zostúpenie, ktoré započalo pri prvom exode (srov. Ex 3,8): tam zostúpil Hospodin, aby oslobodil svoj podmanený ľud. Ježiš tiež zostúpi, aby oslobodil hriechom zotročené ľudstvo. Zostúpi z hory, nezostane na nej, ako by chcel Peter. Zostúpi do hlbín utrpenia, zostúpi do pekiel. Potom ale oslávený vystúpi z hrobu, vystúpi na nebesá. A za ním zostane otvorená cesta – pre nás. Jediná cesta človeka do slávy. Máme ísť za Ježišom cestou premenenia. Máme ho poslúchať, nasledovať, premieňať sa k jeho podobe. Jediná premiena človeka, ktorá mu dá podobu večnej slávy, je premena skrze poslušnosť Otcovi. Tú poslušnosť, ktorú Ježiš osvedčil nie na hore premenenia, ale na hore Olivovej. K plnému oslobodeniu človeka dochádza tam, kde hovorí – hoci v krvavom potu: „Nie má vôľa ať se stane, ale tvoja!“ (22,42). Laboratórium našej vnútornej premeny je modlitba. V modlitbe sa prestávam točiť okolo seba a otváram sa Bohu, prekračujem svoj ja a vstupujem do Božieho oblaku, vydávam sa na cestu zo seba, z otroctva svojmu sebeckému „ja“, aby som mohol – cez smrť sebe samému – prísť do zasľúbenej zeme Božieho večného „Ty“.
„Premenenie Pána“ v Jánovom evanjeliu (12,20–33)
Jánovo evanjelium nepozná Ježišovo premenenie na hore, ako ho dosvedčujú synoptické evanjelia. Predsa však nachádzame aj vo štvrtom evangeliu miesto, ktoré môže pripomínať synoptické premenenie na hore. Je to záverečná scéna prvej časti knihy, t.j. „knihy znamení“ (1,19–12,50). Spoločný so synoptikmi tu nájdeme jednak hlas Otca, ktorý sa vyslovuje pre slávu svojho Syna, jednak tému Ježišovho oslávenia skrze kríž.
Scéna začína žiadosťou gréckeho pútnikov do Jeruzaléma, s ktorou sa na Kvetnú nedeľu po vjazde Ježiša do Jeruzaléma obracajú na Filipa: „Pane, radi by sme videli Ježiša!“ Filip s Ondrejom túto žiadosť predávajú Ježišovi. Ježiš im na to povedal: „Prišla hodina, aby bol oslaven Syn človeka...“
Čo je to za odpoveď, má vôbec nejakú logiku? Gréci ho hľadajú a on začne hovoriť o tom, že nastala tá hodina, o ktorej sa tu a tam zmieňoval od počiatku evanjelia až doteraz. Práve tí Gréci zjavne Ježiša podnietili, aby začal hovoriť o svojej hodine. To oni, ich príchod a ich záujem o Ježiša dali Ježišovi poznať, že Hodina nastáva. Je to Hodina, k ktorej naozaj smeroval celý Ježišov život, v nej má vyvrcholiť celé jeho poslanie. Ji chce podstúpiť, aj keď je jeho duša zovretá úzkosťou. „Veď pre tú hodinu som prišiel.“ Bez nej by jeho doterajšie dielo, jeho vtelenie a vlastne celé doterajšie dejiny spásy zostali iba torzom. Hodina Božia, Hodina spásy. Onen čas, ktorý učili očakávať proroci. Teba Izaiáš: „I stane sa v posledných dňoch, že sa hora Hospodinova domu bude tyčiť nad vrcholy hôr, bude povýšená nad pahorky a budú k nej prúdiť všetky pronárody“ (Iz 2,2). Ježiš počuje o Grékoch, ktorí ho hľadajú, a poznáva, že ten čas nastal. Je to ako keď pri Jakubovej studni u mesta Sychar poznal v Samaritánoch, ktorí šli k nemu, že „pole už zelenie ku žatve“ (Ján 4,35), že Božie žatvy už môžu nastať. Nebo tiež ako keď deň pred onou Kvetnou nedeľou Ježiš poznal, že jeho Hodina už je pre dverami a začal hovoriť o svojom čoskoro pohrebe, potom čo mu Mária, sestra Lazara, pomazala nohy olejom z pravého nardu. A teraz tí grécki pútnici dávajú Ježišovi poznať, že tá Hodina udrela. Akoby sa dielo Božie plnilo samo, zdola. A predsa sa samo nenaplní. Tí Gréci hľadajú Ježiša, ale spása sa naplní, až On bude vyvýšený a všetky pritiahne k sebe. Až z kríža bude naplněná spása, len kríž naplní tú sľubovanú Hodinu.
Ježišova Hodina nastala. Hodina, v ktorej bude vyvýšen Syn človeka. Tým „naznačoval, akou smrťou mal zomrieť.“ Izaiáš hovorí o povýšení Hospodinovho Služobníka: „Hľa, môj služobník dosiahne úspechu, bude pozdvihnutý, povznesený a vysoko vyvýšen“ (Iz 52,13). A sám Ježiš tú Hodinu víta slovami: „Teraz bude oslaven Syn človeka.“ Ako je možné o smrti hovoriť ako o oslave človeka? Čo nie je smrť najväčšie poníženie človeka, vrcholný výraz slabosti a obmedzenosti jeho života? Keď Pavel hovorí o vyvýšení Ježiša, mieni tým vzkriesenie, ktoré nasleduje po ponížení v smrti: „Ponížil sa a bol poslušný až k smrti, a to k smrti kríža. Preto ho Boh vyvýšil nad všetko a dal mu meno nad každé meno“ (Fil 2,8–9). U Jána však Hodinou oslavy Syna človeka je hodina smrti, tá, ktorá Ježiša zviera úzkosťou a ktorá ho vedie k otázke, či by nemal prosiť Otca: „Zachráň ma od tejto hodiny!“ A list Židom dokonca túto prosbu dosvedčuje, keď spomína Ježišove „modlitby a úpenlivé prosby k tomu, kto mal moc ho od smrti vyslobodiť, a to s mocnými výkrikmi a slzami“ (Žid 5,7).
Posledná hodina, hodina slávy a moci Božej, hodina súdu Božieho nad týmto svetom... je hodina Ježišovho poníženia, bolesti, najhlbšej temnoty. Ján celé pašije podáva v zornom uhle slávy. Ježiš je zrazený a vydaný a predsa sa vydáva sám do rúk vojakov, ktoré na neho priviedol Jidáš; je súdený, a predsa jeho smrťou nastáva súd nad týmto svetom; Pilát mu pripomenie, že má moc ho prepustiť na slobodu alebo vydať na smrť, a Ježiš mu na to pripomenie, že by nad ním nemal vôbec žiadnu moc, keby mu nebola daná zhŕady, a nakoniec je to Ježiš, kto súdi Piláta a hodnotí jeho vinu ako menšiu, než je vina tých, ktorí mu Ježiša vydali. Ježiš je vyvýšený zo zeme, vypudený, vyvrhnutý zo stredu Božieho ľudu, jeho záležitosť sa musí skoncovať pred západom slnka, aby sa mohol sláviť šabat a veľkonoce, jeho žalobci neprekročia prah Pilátovej rezidencie, aby sa neposkvrnili a mohli sa tak páčiť Bohu, až budú večer jesť baránka. Bol vymetený ako smetí, odpad, „trpel za bránou“ (Žid 13,12). A predsa to nie je on, kto je v tejto Hodine nenávratne odstránený, ale vládca tohto sveta bude vyvrhnutý von.
V Jánových pašijách je Ježiš slávny, majestátny, božský. To však nijak nezmenšuje realizmus utrpenia. Sláva v Jeho utrpení prítomná nijak nenadlehčuje jeho ťažkosť. Z druhej strany brutalita a nezmyselnosť jeho umučenia nijak nezmenšujú a nezastierajú jeho božskú slávu. Naopak, tá sa práve skrze ne zjavuje. Oboje, slabosť utrpenia aj vznešenosť slávy, tu sú spolu, oboje plne, nezmenené a neporušené, ale tiež nesmiešané a neoddelené. Utrpenie a sláva, slabosť a moc, život a smrť sú tu v „hypostatickej únii“. Nie sú tu len tajomne a nepochopiteľne vedľa seba. Božia sláva si slúži ľudskou slabosťou, aby sa ne ňou navzdory, vedľa nej, ale v nej a skrze ňu zjavila. Len Jánova viera to však dokáže vnímať. On vie, že práve tu, práve v kríži sa zjavila Božia podstata tak, ako sa nemohla inak zjavovať. Potom ale musí byť v Bohu samom niečo, čo je podobné umieraniu, inak by sa Kristovou smrťou nikdy nemohla zjeviť sláva Božia a Ján by nemohol vo Zjavení (13,8) nazvať Ježiša Baránkom zabitým od stvorenia sveta. Skrze kríž si prorazila sláva Božia cestu do sveta, do ľudských sŕdc: „Až budem vyvýšený zo zeme, všetkých pritiahne k sebe.“ Je to jeden z príkladov oné slávnej janovskej irónie, ktorá je vo skutočnosti akosi iróniou na druhú. Prvý zmysel je ten starozákonní: vyvýšenie, povýšenie, pasovanie... To sa ale stáva v historickom uskutočnení pravým opakom, výsmechom. Kráľovská koruna je z tŕnia. Tým sa ale tajomným spôsobom dosiahne späť pôvodného zmyslu. Zosmiešnený kráľ je skutočný kráľ. Ježiš je vyvýšený, aby bol odstranený, ale práve tak dobude svet. Všetkých pritiahne k sebe. Boží „Služobník uvidí potomstvo, bude dlho žiť a Hospodinov plán sa v ňom zdaří“ (Iz 53,10).
Uvidí potomstvo. Tak predsa Ježiš vysvetľuje, ako to so svojou slávou myslí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a nezomrie, zostane samo. Zemrie-li však, vydá bohatý úžitok.“ Semeno preukáže svoju kvalitu v plodnosti. K tomu ale, aby sa ukázali plody, semeno musí zomrieť, rozložiť sa. Nemôže mať plody, kým je semenom. Semeno ako také nemôže vidieť svoje plody. Nemôže dávať „z ruky do ruky“, nemôže sa odevzdať iba v miere, v akej môže vidieť zmysel svojej obete, nemôže merať výsledok. Smrť semena je totálna. A predsa už tá je slávou. Už semeno, ktoré sa rozkladá, ktoré splýva so zemou a nemá ešte viditeľné plody, je už oslavou života. Len živé semeno môže zomrieť – a to tiež prinesie plody. Ježišova smrť už je oslavou Otca. Svojou smrťou hovorí: „Otče, oslav svoje meno!“ A Otec odpovedá: „Oslavil som a ešte oslavím!“ Už smrť je slávou Božou, a tou slávou je láska, ktorá je schopná smrti, ktorá „je silná ako smrť“ (Pies 8,6). Ak Syn svojou smrťou oslávi Otca, Otec sa nakoniec nenechá zahanbiť. „Veď Otec je väčší než ja“ (Ján 14,28). Láska je silnejšia než smrť. Otec ešte oslaví. Syn je „vyslyšaný pre svoju úctu k Bohu“ (Žid 5,7): uzrie potomstvo, prinesie hojný úžitok, pritiahne všetkých k sebe.
Ježiš to slovo o pšeničnom zrnku povedal predovšetkým o sebe. Avšak nielen o sebe. Platí aj pre nás: „Kto mi chce slúžiť, ať ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník.“ Zve nás k nasledovaniu. Zve nás k smrti pšeničného zrna. Zve nás k životu prežívanému v jednote života a smrti. V tom tkví paradox našej kresťanskej identity. „Kde som ja, tam bude i môj služobník.“ Ježiš hovoril o svojom vyvýšení, aby naznačil, akou smrťou zomrie. A na konci evanjelia predpovie Petrovi, že vztiahne ruky, iný ho previaže a povedie, kam nebude chcieť. A aj vtedy mu to povie, „aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha“ (21,19). Tak sa naplní plodnosť Ježišovej smrti: premení učeníka do podoby svojej slávy, slávy kríža.
