P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Ďalšie je hneď na začiatku textu rádu pozoruhodné, že biskup Albert napísal tieto pravidlá na žiadosť bratov: „Pretože nás však žiadate...“ Za touto prosbou stojí pokora bratov. Pokora, ktorá sa prejavuje tým, že si nechám poradiť. Že sa obrátim na druhého a opýtam sa: „Prosím ťa, mohol by si mi k tomu, o čo sa snažím, niečo povedať?“
Samozrejme – tu je to v špecifickej situácii – máme pred sebou komunitu, ktorá chce žiť v podstate rádu a obracia sa na cirkevného predstaveného. My si z toho môžeme vziať niekoľko podnetov. Samozrejme aj my to môžeme na seba vztiahnuť v tom pôvodnom zmysle: ako vzor poslušnosti voči autorite v cirkvi. A potom aj o nás bude platiť: zaujíma nás, čo na tú alebo onu vec hovorí biskup, zaujíma nás, čo o tom hovorí katechizmus, zaujíma nás, ako sa k danej veci vyjadril pápež. A vo farnosti – najmä keď je tam nejaké bublanie a vrenie – zaujíma nás, ako sa k tomu postavil kňaz. Ale to je len jedna rovina.
Okrem toho by som nám rád ponúkol spomínanú myšlienku naprosto všeobecne: ochota nechať si poradiť. Vy laici žijete v manželstve. Alebo aj vo vzťahu: rodičia a deti. Partner niečo vidí inak, deti majú mnohdy dobré nápady, dospievajúci to niekedy povedia neomalenne... – ale ako cenná je aj tu pokora nechať si poradiť alebo aj ochota podriadiť sa!
Tu sa dotýkame témy, ktorá je v súčasnosti veľmi citlivá, a to je postoj k autorite vôbec. V dnešnej dobe je pre nás veľmi ťažké podriadiť sa. Ale všimnite si (keď sa zase vrátime na pôdu života cirkvi): cirkev od počiatku je spoločenstvom, vedeným autoritou. Ježiš bol jednoznačne autoritou pre svoje apoštoly a apoštolovia boli jednoznačne autoritou medzi ostatnými učeníkmi a pre ostatné zástupy, ktoré išli za Ježišom. Takže keby sme my boli natoľko priznaní dnešnej dobe, že nie sme schopní zniesť žiadnu autoritu, že každú hneď strhneme a skritizujeme, čiže že my sme vždy sami sebe jedinou autoritou, tak nie sme na správnej ceste. Pričom – a to by som chcel podtrhnúť – naša ochota podriadiť sa autorite predsa nesmie byť podmienená tým, že ten druhý nemá žiadne chyby, že sa nikdy nemýli. V tomto zmysle považujem za úžasné, že sa bratia obrátili na biskupa, akoby mu hovorili: „Otče biskupe, my by sme potrebovali, keby ste sa vyjadrili k tomu, ako my to na Karmeli žijeme...“
Ako druhú vec by som chcel v tejto súvislosti podtrhnúť: biskup Albert v ráde píše: „Mnohokrát a mnohými spôsobmi stanovili svätí otcovia...“ (niečo podobné, ako po mne chcete teraz vy). Všimnite si, aký krásny prístup svätý Albert v tej situácii zaujal. Som presvedčený, že Albert musel byť človek veľmi zrelý a moc zaujímavý. A on, keď za ním bratia so svojou prosbou prichádzajú, im dáva na javo: „Pozrite, takých spoločenstiev, ktoré žijú podobne, a takých pravidiel pre tie spoločenstvá, takých už je! Ale keď sa na mňa obraciate, tak dobre. Tak ja vám teda napíšem pravidlá, aké sa budú hodiť práve pre vás.“
Čo je na tom hodné pozornosti? Istotne ste to už aj na sebe postrehli: my niekedy pod tlakom zhonu, zodpovednosti alebo možno našich vlastných neistôt (a nejak aj našej vlastnej pýchy) vnímame len sami seba, to, ako ja teraz chcem záležitosť riešiť. Niekedy naša originalita dokonca prejde v opojné presvedčenie: ja prichádzam s niečím úplne novým! Kedysi nás – ešte ako bohoslovca – pred takým postojom varoval mons. Kavale. Pamätám si, ako nám kládol na srdce: „Mládenci, keď prídete niekam do farnosti, nemyslite si: mnou to tu začína! Tí predo mnou, tí boli buď leniví, alebo hlúpi. Mnou to v tejto farnosti začína!...“ A tak aj biskup Albert akoby karmelitánom povedal: „Mládenci, takých spoločenstiev už je! A takých pravidiel už je!“ Milí bratia a sestry, aj túto narážku, že nie sme jediní, považujem pre nás za slová veľmi užitočné k tomu, aby sme boli pokorní. Aby sme si uvedomovali, že ne len my sami sme tu so svojim snažením, ale že Boh žehná aj mnohým iným ľuďom a vedie si ich. A všimnite si, že tento poukaz na ostatných vôbec nevedie k nejakej ľahostajnosti alebo rozmělnění, ako by biskup Albert naznačil: „Takže je to vlastne jedno, podľa čoho žijete a ako si počínate. Tak si vyberte ktorúkoľvek z tých rádu, čo už sú, na tom nezáleží, hlavne ať máte zbožné srdce – a to stačí...“ Albertov postoj by sa dal vyjadriť skôr slovami: „Pozrite, takých spoločenstiev je množstvo, takých ľudí, ktorí sa snažia tak usilovne ako vy, je veľa. Ale keď chcete, tak ja vám napíšem, ako si váš život do budúcna predstavujem...“
Aj v našom živote je známkou zrelosti, keď dokážeme vnímať, ako sa snažia tí druhí. Keď si nepovyšujeme jediní na tomto svete. Keď to dokážeme oceniť, ako moc sa tí druhí snažia. A keď si zároveň každý dobre uvedomujeme: ja nie som oni. Veľa sa dnes pociťuje potreba správneho sebaprijatia. Ja musím vo svojom živote žiť tak, aby to zodpovedalo mojej situácii a môjmu vybaveniu (tomu, čo mne Pán Boh dal) a môjmu povolaniu.
Tu sa dotýkame ešte jednej zaujímavej otázky, totiž či a nakoľko nadviazal v ráde pre karmelitánov svätý Albert na to, čo oni už na hore Karmel žili predtým, než o sepsanie rádu požiadali. Nie je totiž úplne zrejmé, v akej fáze svojej skúsenosti sa karmelitáni na biskupa so svojou žiadosťou obrátili. Mohlo tomu byť tak, že ich spoločenstvo sa teprve formovalo, a preto svojho skúseného biskupa poprosili o vôbec základné nasmerovanie pre svoju komunitu. Skôr ale (podľa názoru historikov) bratia nejakú skúsenosť s pustovníckym životom na Karmelu už mali za sebou. Ale dosť možno bolo podnetom k prosebe o rádu od biskupa niečo úplne zvonka, totiž že niekto vystúpil s kritikou proti ich spoločenstvu a napadol ich (ako to vtedy bývalo časté), že napríklad nie sú spoľahlivo pravoverní. Alebo jednoducho, že to, ako na Karmelu žijú, sa deje – obrazne povedané – biskupovi za chrbtom. A takéto obvinenie by bolo dostatočným dôvodom na to, aby bratia šli za biskupom a požiadali ho: „Otče biskupe, my by sme veľmi stáli o Vaše slovo, ako máme ako pustovníci na Karmelu žiť! Ale už to nejaký čas robíme tak a tak...“ A ako som pred chvíľou vyzdvihol: biskup sa k tomu nepostavil tým spôsobom, že by im povedal: „Na to zabudnite! Ja som ten najchytřejší a ja vám to teraz nalinkujem.“ A zároveň je aj málo predstaviteľné, že by oni mu povedali: „Otče biskupe, urobte to, ako chcete, to je jedno. My pokojne to, čo sa nám osvedčilo a čo sme vyskúšali, odložíme a naďalej sa pridržíme len toho, čo nám predpíšete teraz...“ Tí bratia sa cítili akosi zavázáni žiť na Karmelu podobne ako doteraz. Čo ich k tomu zaväzovalo? To, ako im Pán Boh na tom mieste doteraz žehnal a čo už tam prežili. A tak máme za to, že aj biskup Albert pri zostavovaní rádu na to citlivo nadviazal.
A v tomto zase vidím niečo poučné pre každého z nás. Pán Boh môže niekedy v našom živote spôsobiť zásadný zvrat, skrze ktorý sme zrazu nasmerovaní úplne novým spôsobom. Ale trúfam si povedať, že to nedelá moc často. Mnoho častejšie jeho výzvy v našom živote ctí určitú návaznosť. Takže my potom to, čo sme už prežili skôr, hoci to bolo aj bolestné, neodhodíme, nepoprieme, ale neseme si to so sebou ďalej, ba na tom určitým spôsobom stavíme.
Tak sa teda spolu spájajú na jednej strane pokorné vedomie, že nie sme jediní, a na druhej strane presvedčenie, že nemôžeme zapredať to, ako nás Pán Boh viedol už skôr, ale musíme na to nadviazať. A je zaujímavé, že karmelitáni, keď im svätý Albert ona pravidlá napísal, potom urobili všetko pre to, aby sa nimi mohli riadiť aj ďalej. A prišli časy, kedy bolo veľmi ťažké to uhájiť.
Zase stručne odbočme do histórie. Takých spoločenstiev, ako bola skupinka pustovníkov na Karmelu, vtedy existovalo veľké množstvo. Biskupi aj pápežská kúria boli znepokojení neprehľadnosťou situácie a všelijakými nešvármi, a preto 4. lateránsky koncil (roku 1215) ustanovil, aby od tej doby, keď vznikne nejaké nové spoločenstvo, muselo prijať ako pravidlá pre svoj život nejakú starobylú reguláciu, ktorá je osvedčená a za ktorou stojí autorita nejakého svetca – sv. Augustína, sv. Bazila, sv. Benedikta. To so sebou prinieslo veľký tlak aj na karmelitánov, hoci vznik ich spoločenstva aj sepsanie rádu sa odohrali už pred zmieneným koncilom. Lenže to oni museli všade pracne dokazovať. A práve vtedy mohli urobiť to, čo urobil sv. Dominik, keď prevzal reguláciu sv. Augustína a tú doplnil svojimi pokynmi. Niečo podobné by predstavovalo oveľa jednoduchšiu variantu, ako existenciu mladého a málo známeho rádu z Karmelu obhájiť.
Ale karmelitáni sa svojich pravidiel vzdať nechceli. Napli sily, vyvinuli potrebné diplomatické úsilie medzi vplyvnými osobami a u pápežskej kúrie a podarilo sa im dosiahnuť potrebné pápežské dobrozdania. To ukazuje, že Albertova regulácia pre nich naozaj nebola niečím, čoho by sa kľudne boli zriekli.
