P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Ďalej sv. Albert otvára tému askézy. Priznajme si, že je pre nás zložitá. Nám, ľuďom súčasnosti, sa do seba-zaprenie nechce a niekedy, aj keď vidíme jeho nevyhnutnosť a prospešnosť, nevieme presne, ako na to. Sv. Albert predpisuje prvým karmelitánom pôst. Presnejšie: pôst v zmysle postu od mäsa a pôst v zmysle postu ujmy. To sú dva rôzne spôsoby pôstu. V rehoľi to preberá jedno po druhom (podľa nášho neskoršieho členenia sú to dve kapitoly rehole). My v slovenčine pre rozlíšenie tohto dvojitého druhu pôstu asi nemáme presnejšie termíny. Zreteľnejšie než o postu od mäsa by asi bolo hovoriť o „abstinencii“ a rozumieť tým: zdržiavať sa masitých pokrmov po určitú dobu. A naše slovenské slovo pôst by nám zostalo len pre tzv. pôst ujmy. Ten znamená, že sa je menej.
Ale nechcel by som upínať našu pozornosť na konkrétnu mieru pôstu. Na to, ako je pôst „prísny“, inak povedané – ako silný krajíc si kto ukrojí a kedy je alebo nie je mäso. Ostatne s askézou vo forme abstinencie od mäsa je dnes problém. Všimnite si: to dnes nie je hrdinstvo, že človek nejí mäso. Koľko ľudí ho nejí! Z úplne iných dôvodov než pre seba-zaprenie a lásku k Kristovi.
Postavil by som preto naše úsilie o askézu (pôst) na ten úplne najširší základ. To, že si človek niečo odopiera, znamená: nenárokujem si všetko. Uznávam, že v mojom živote nejde o to mať všetko, čo mať môžem – zvlášť nie vo veciach pozemských. Keby som sa upnul na to mať všetko, spláčem nad výdělkom... A tak tým, že si niečo odepieram, sám sebe ukazujem: „Nie, ja nechcem mať všetko! Nemusím mať všetko, pretože sú ešte iné hodnoty, než tie príjemné, bezprostredne dosiahnuteľné, hmotné. A aby som si zachoval zmysel pre tie druhé hodnoty a abych k nim smeroval, obmedzujem sa v jedle, pití, pohodlí atď. Nemôžem a nechcem mať všetko.“
Potom je tam tiež zaujímavé, ako je pôst (ujmy) previazaný s liturgickým rokom. To je tiež niečo, o čom už som v nejakej súvislosti tiež hovoril a myšlienky sa mi k tomu často vracajú: zdá sa mi, že v obecném povedomí nás katolíkov otupuje náš zmysel pre cirkevný rok. Viem, že je ťažké oslavovať sviatky alebo slávnosti Páně, keď pripadajú na normálny pracovný deň. Ale keby pre nás slávnosť Srdca Ježišovho, slávnosti Panny Márie alebo dokonca pôstna či adventná doba boli niečím, čo si pripomíname len formálne, bola by to veľká škoda. V rehoľi je pôst ujmy vázaný prežívanie na liturgický rok a napomáha k nemu.
Kdežto abstinencia od mäsa je predpísaná úplne. V rehoľi nie je spomenuté, že by mala trvať od vtedy do vtedy. Prví karmelitáni mäso skutočne vôbec nejedli. Nep hovorím to preto, že by som bojoval za vegetariánstvo alebo aby som našu pozornosť upínal na jedlo. Len podtrhnem, že tu sa ono: Nemusím mať všetko! ukazuje ako zmýšľanie, ktoré by nás malo životom sprevádzať stále. Je to prejav našej kajúcnosti, nášho trvalého obrácenia. Také komunity, akou boli prví karmelitáni, chceli takto žiť ustavične – a ostatným kresťanom o tom vydávať svedectvo. Pripomínať tak sebe i druhým: „Som len človek, ktorý putuje po tejto zemi niekoľko desaťročí, než si ho Pán Boh povolá k sebe... A tak mi nejde o to, aby som si tu užil všetko, aby som si všetko užil tu...“ To je niečo, čo neplatí len v piatok alebo len v pôstnej dobe. K nášmu spojeniu s Kristom patrí, že mu obrátanie svojho srdca ponúkame vytrvalo po celý život.
Naša askéza bude mať samozrejme aj rôzne iné podoby. Mne v rýchlosti napadlo: znášaní slabín ľudí okolo mňa (ktoré nedokážu zdolať, ako ani ja svoje slabosti nikdy bez zvyšku neovládam) alebo trebárs prijatie životného partnera, ktorého si dospelé deti zvolia, alebo úmyselná skromnosť spojená následne so štedrosťou v oblasti charity, ale tiež múdre znášanie rôznych bolestí v živote farnosti, nezdolnosť pri ťažkej komunikácii s kňazom a pod.
Socha zakladateľov rádu trinitárov a sv. Ivana na Karlovom moste. Sv. Ján z Mathe drží v ľavej ruke uvoľnené putá a peniaz výkupného, v pravej ruke knihu (narážka na rehoľu?). Vedľa neho je sv. Ivan s laní, nižšie sv. Felix z Valois s kresťanom vykúpeným zo zajatia. Ďalších uväznených zajatcov stráži úžasný Turek so svojím psom. Výborné dielo Ferdinanda Brokofa z r. 1714.
Foto: P. Vojtěch Kodet
Keď som sa takto zamýšľal nad rehoľou sv. Alberta, našiel som si pre zaujímavosť na internete ešte podobnú rehoľu, ktorá je asi o desať rokov staršia a bola schválená roku 1198 pápežom Inocencom III. pre rád trinitárov. Kto poznáte Prahu, viete, že na Karlovom moste je tiež súsošie sv. Jána z Mathe a sv. Ivana. A sv. Ján z Mathe napísal túto rehoľu, je zakladateľ trinitárov, ktorí v barokovej dobe mali svoj kláštor pri kostole Nejsvětější Trojice v Spálenej ulici. Porovnával som si tieto rehole a je to zaujímavé. Tak napríklad sv. Albert karmelitánom vôbec nepredpisuje, ako má vyzerať ich habit. Z toho porovnania je zrejmé, že o vonkajších veciach sv. Albert hovorí pomerne málo. To je tiež nápoveda! On sa sústredí na to, čo je dôležité, čo je duchovné. Nehovoří, ako máme titulovať svojho predstaveného, aké lôžka a matrace bratia nesmú mať atď. Ale hlavne som pri tomto porovnaní jasne videl, že to naozaj nie je fráza, keď sa o našej rehoľe hovorí, že je to text veľmi zostavený z citácií z Písma. Na tej druhej rehoľi som poznal, že to nie je samozrejmosť. Tam je mnoho pokynov, ale väzba na Písmo v nej nie je zďaleka tak tesná. Sv. Albert, ktorý nám napísal rehoľu, bol človek, ktorý mal Písmo „v krvi“. Teba hneď na začiatku, keď nám žehná, cituje Písmo sväté. A keď dáva rôzne pokyny, tak zase cituje Písmo sväté. Môže nás to tešiť a zároveň nás to aj zaväzuje.
Pomaly budem smerovať k záveru. Keby sme našu rehoľu sv. Alberta prechádzali veľmi svedomito, dostali by sme sa ešte k veľkým témam, ktoré teraz cielene opomínam. A tými sú modlitba: každý nech zostáva vo svojej cele a rozjímá o zákone Páně a bdí na modlitbách, ak nie je oprávnene inak zamestnaný. Teda pobyt s Hospodinom celý deň. Ďalším témom je duchovná zbroj. P použitím citácií z Písma svätého Albert povzbudzuje: Oblečte si duchovné zbrane – pás čistoty, pancier svätých myšlienok, pancier spravodlivosti, helmu spásy, štít viery, meč ducha... Pripomeniem len úplne všeobecne: je dôležité, aby človek dokázal natolik byť sám sebou, že si uvedomuje, čo hovorí a čo robí. Dokázať vnímať, aké spôsoby konania a rozprávania sa v mojom živote opakujú, aké sú moje návyky. A utvárať ich svojou vôľou. Ak sú to dobré návyky, sú to cnosti. Ak sú to zlé návyky, sú to neřestí. Ak svoj návyk môžem uchopiť a prehĺbiť ho, tak je to pre mňa akoby zbraň. Práve tak je pre mňa „zbraňou“ tiež Písmo sväté, jeho znalosť, schopnosť pripomenúť si, čo nám v ňom Boh povedal. Tak o tom všetkom hovorí už Písmo samo a predávalo sa to v kresťanskej tradícii.
Ďalšími dôležitými témami, o ktorých sa v rehoľi píše a o ktorých by sme mohli ešte hovoriť, sú mlčanie a práca. Kto by ste chceli bližšie sa nad nimi zamýšľať, môžete sa vrátiť k starším číslam časopisu Karmel,1 podrobnejšie sa tým zaoberá komentár Keese Waaijmana k rehoľi, ktorý sme uverejňovali.
Chcel by som spomenúť ešte niekoľko posledných myšlienok. V závere rehole – to by som chcel podtrhnúť – je niekoľkeré napomenutie k pokore. Už som tu povedal, že by som bol veľmi nerád, keby nad kýmkoľvek z nás zvítazilo pokušenie brať Karmel ako prestížnu záležitosť vo svojom živote. Sv. Albert hovorí: „Ty brat, a kto bude po Tebe prevarom, maj na pamäti, ako hovorí Pán: Kto by chcel byť veľký, ať je služobníkom. A vy, bratia, keď teda máte prevora počúvať, majte ho v pokornej úcte. Myslite na toho, kto hovorí: „Kto počuje vás, počuje mňa.“
Pokora, pokora, pokora. Toho nie je v živote nikdy dosť. V chvíli, keď by sme si mysleli, že už sme pokornými ľuďmi, tak sme o pokoru prišli. O tom často kazatelia hovoria. Takže – nepodceňujme toto veľmi výstižné, úprimné, pravdivé slovo, ktoré nám sv. Albert hovorí v závere rehole.
Sv. Albert tiež opakovane nabáda, aby sme nezabudli, že svoju odmenu nedostaneme na tomto svete. Že našou perspektívou je Kristov príchod. Pán Ježiš príde a bude odmeňovať. Jemu sa máme v tej chvíli páčiť, nie ľuďom. Jemu sa má páčiť to, čo sme vykonali, nie nám. Túto perspektívu tiež často spomína otec Kees Waaijman vo svojom výklade rehole.
A úplne na záver rehole je zaujímavé, ako sv. Albert hovorí: „Chce-li pak někdo učinit více,“ rozumie sa: než je písané v týchto pravidlách: „odmení ho sám Pán, až přijde.“ Tu je teda zreteľná narážka na Pánov príchod. „(Takový člověk) ať však správně rozlišuje, neboť rozlišování usměrňuje ctnosti.“
Takže svatý Albert pri tom všetkom, čo nám predpisuje, akoby nás nabádal: „Pozrite sa – toto je zbierka pokynov, ktorá určite nie je úplná. Každý z вас bude vo svojom živote zvažovať, ako to má naplniť, ako má podľa toho žiť. Je to na vás. Pridáte-li k tomu niečo viac – dobre, ale buďte opatrní, je potrebné rozlišovať. Nejaká jednostrannosť alebo prílišnosť by nebola ku prospechu.“ Obdivujem, ako skromne hovorí o pravidlách, ktoré spísal. Celkom pokojne pripúšťa, že niekto bude chcieť robiť ešte viac, len povzbudzuje k opatrnosti. Pretože si je vedomý, že to, čo spísal, je predložené s vyváženosťou a obozretnosťou. Veď na niekoľkých miestach v rehole priamo napísal: (toto vám predpisujem) „ak je to možné...“ Postavte si kaplnku a choďte tam každé ráno na omšu, ak je to možné... Modlite sa vo svojej cele, ak je to možné a nie ste oprávnene inak zamestnaní. Pôst zachovávajte takto..., ak je to možné, t.j. nebráni tomu choroba alebo iný oprávnený dôvod.
Bratia a sestry, na záver tohto svojho zamyslenia nad rehoľou Karmelu sa cítim priamo povinný povedať: v celom našom živote – tak nám to jasne hovorí Pán Ježiš a vôbec Nový zákon – ide o lásku. Apoštol hovorí: „Naplněním zákona je láska“ (Rím 13,10). Je to povedané v inej súvislosti a o inom zákone, ale platí to o všetkých zákonoch. Buďme si toho vedomí i ohľadom našej rehole.
To, že k nám text rehole, ktorý je tak starý a úplne z iného prostredia, aj dnes prehovára, nás napĺňa nadšením a vďačnosťou voči Bohu. Ale nezabudnime si to vždy preložiť do tejto polohy. Bohu ide o to, aby sme každý z nás rástli v láske. S pomocou tejto rehole, s pomocou nášho spoločenstva. Deje-li sa to – výborne, potom sme na správnej stope, Bohu vďaka. Ak by sa to nedialo, niečo nerobíme dobre. Boh je láska, naplněním zákona je láska, ide o rast v láske.
