Duch nespočine v dušiach tých, kto vedú jedovaté reči
O sv. Márii Magdaléne je známe, že to bola svätica Ducha svätého, ktorá ho prijala vo všetkých jeho podobách. Často o ňom hovorí, a to s najväčšou láskou a úctou.
„Duch svätý vychádza z Otca a Slova tak líbezným spôsobom, že to nemožno vyjadriť“. Je „dychom v súzvuku lásky“ medzi Otcom a Slovom; je z podstaty láskou, ktorá „rozpaluje a roztavuje láskou“. „Celá Najsvätejšia Trojica je horiaci oheň, z ktorého vyšlehuje tento blesk Ducha svätého, ktorý je jednou z troch božských Osôb, a ako oblak prichádza zastinúť naše duše. Ó, kto kedy videl oblak snášať sa nad riekou tak krásne, ako to činí tento láskyplný Duch, aby sa usadil v našich dušiach?“ Je ako „milý vánok“, ktorý zavanutím do „oblakov haliacich Božie úradky dá pršať na zem onu líbeznú pôvabnú a sladkú vodu“ milosti. „On je rozdávateľom pokladov, ktoré sú v lone Otcovom, a pokladníkom úradkov, ktoré sú medzi Otcom a Slovom.“
Duch svätý pôsobil už od stvorenia „tohto veľkého stroja sveta“, ale zvlášť je činný v diele vykúpenia. Duch svätý spôsobil vtelenie Slova. On „vzal Slovo z lona Otcovho a zasadil ho do lona Máriina“. „Vidím tohto Ducha čistoty, ako nehybným pohybom zostupuje od Otca a prúdom sa vléva do Márie“. „Tento Duch bol stále s lidstvom Slova, od začiatku vtelenia až do návratu do neba, a pôsobil s vteleným Slovom všetko, čo učinil a vykonal vo svojom lidstve.“ „Duch svätý vlastnil toto sväté lidstvo ako svoje.“ „Tento Duch je vždy poznačený vzácnou pečaťou krvi Slova, zabitého Baránka, a Baránkova krv ho má k tomu, aby k nám prišiel, aj keď i on sám k tomu tíhne a chce prísť.“
Mária Magdaléna de’ Pazzi dáva Duchu svätému mnoho mien, ktoré obrazne vyjadrujú rôzne účinky jeho pôsobenia. Uveďme aspoň niektoré z nich: holubica, oblak, oheň, olej, rieka, stĺp, sila, ohnivé jazyky, magnet, orol, lúč, slnko, zapečatený prameň, trón, britva, ker, ratolesť, dosky Mojžišove, šíp, roh, dych, ústa, zvuk, kopia aj.
Ako utvoril lidstvo Slova a pôsobil v ňom, tak Duch svojou prítomnosťou stále nově utvára jeho mystické telo, cirkev, a žije a pôsobí v nej, a tak premieňa svet. Vedie duše až k najvyššej svätosti, k „spojeniu s Bohom, k »pojmutiu« Boha do seba, k nájdeniu najvyššieho šťastia v Bohu“. Taká duša „v Duchu svätom na každom kroku tisíckrát zrodí Boha (keby mohol byť zrodený Ten, ktorý zrodený byť nemôže). Vo styku s týmto Duchom lásky každým slovom, myšlienkou a túžbou rodí Krista. To už nie je iba jeden Boh, ale tisíce, tisíce »Bohov«, jeden Boh v podstate a v troch Osobách, ale tisíce, tisíce »Bohov« účasťou, spoločenstvom a spojením“.
Prekážky, ktoré bránia vylitiu Ducha svätého do duše, sú: obojakosť úmyslov, zatvrzelosť, „prekliata vlažnosť“, chýbajúca pokora, lpienie na sebe. Najlepšie podmienky pre prijatie Ducha naopak sú: „prostriedky úmysel“, „činnej spoluúčasti na Kristovej láske“, „poznanie svojej ničoty“; zvlášť snaha o tri charakteristické vlastnosti Ducha svätého: čistotu, pravdu, svätosť. „Tento Duch je láska a hľadá lásku, a preto nespočíva v tých srdciach, ktoré nemilujú, v dušiach tých, kto vedú jedovaté reči, pretože si veľmi oškliví ostré a reptavé jazyky, od tých sa vzďaľuje a prchá.“ „Ako letiaci a povznášajúci orol uchopí a vezme Duch svätý duše, ktoré ho prijali, a odnesie ich tam, kde je Slovo.“
(Podľa strojopisu P. Metoděja Minaříka, OCarm.: Svätí Karmelu; redakčne upravené)
