Božia láska k človeku pred a po vtelení sa líši ako svetlo od tmy
Svätá Mária Magdaléna de’ Pazzi (1566–1607) nám nezanechala ucelenú náuku o jej duchovnom živote, pretože svoju spiritualitu viac žila a zakúšala, než systematicky reflektovala. Nicméně v záznamoch o jejich extázích je fakticky celá její náuka obsažená. (1)
Stredom jej náuky je tajomstvo vteleného Slova, Ježiša Krista, najmä jeho utrpenie, symbolizované jeho krvou, ktorú vylial za spásu sveta. Béla zabitý, ale živý a oslávený je teraz v lôžku Otca v spojení s Duchom svätým a jeho krv sa odtiaľ dvanástimi prameňmi (2) vylieva na svet a celý ho premení. Dnes by sme povedali, že ústredným pre ňu bolo veľkonočné tajomstvo.
Na počiatku, mimo čas, bolo Slovo v Bohu spojené s Otcom a Duchom svätým v Najsvätejšej Trojici, v tej nekonečnej priepasti lásky, v horiacom ohni, v ktorom si božské Osoby navzájom odovzdávajú svoje nekonečné bohatstvá v nekonečnej blaženosti. Tu však umlkajú ľudské slová, zostáva len úžas a obdiv.
„Vlastné Božie bytie“ je láska. „Bože, ty činíš to, čo si, nedá sa to lepšie vyjadriť inak“, volá svetica. Všetko je „opera d‘amore“ – dielo lásky. Otec, Syn a Duch svätý nemohli udržať svoju nekonečnú moc, múdrosť a dobrotu v sebe, „boli nútení“ stvoriť svet. Stvorenie má počiatok a cieľ v prekvapujúcej Božej láske.
Človek však nenaplnil úplne Božie úmysly s ním. Úkonom pýchy zničil „svoju veľkosť, vznešenosť a krásu“ a stal sa neschopným prijatia božských darov. Tu však v Trojici povstal „nový úradok pokory a lásky“, vykúpiť svet prostredníctvom vtelenia Slova.
Sv. Mária Magdaléna, spolu s inými mystikmi, opakuje niekoľkokrát, že Slovo by sa vtelilo aj keby človek nezhrešil. Boh Otec jej hovorí v extáze:
„Keby Adam nezhrešil, bol by som vás uviedol do neba a Slovo by sa bývalo vtelilo, ale tak by získalo len slávu a nie víťazstvo. A sláva, ktorú by som dal vám, bola by z časti od vás, keby ste sa nedopustili hriechu, keď som vás stvoril so slobodnou vôľou. Sláva, ktorú by som vám dal, by sa líšila od tej, ktorú vám dávam teraz, ako sa líši stvorenie odo mňa. Ó dcéra, aká veľká je sláva, ktorú vám dávam.“
Ale po hriechu Boží Syn vzal na seba naše slabosti. Prišiel „ricreare la già creata creatura“ – znovu-stvoriť už stvorené stvorenie. Dobrovoľne zničil sám seba (3), aby vykúpil človeka, ktorý sám seba zničil svojou pýchou. Jedinou pohnútkou jeho príchodu bola jeho láska, ktorá ho dohnala až k „bláznovstvu kríža“, že až „zabudol na svoju múdrosť“. Stále sa u ňho vracajú slová „poníženie“, „chudoba“, „pokora“, „utrpenie“. Magdaléna zdôrazňuje zvlášť utrpenie, ktoré Ježiš prežíval vo svojom vnútri. Syn nás vykúpil prostredníctvom svojho člověčenstva, ktoré je „Božím stánkom“, „stromom života a nie smrti“, mostom, rebríkom, loďou, cestou, dokonalým nástrojom našej spásy; kto ním neprejde, nedosiahne spásu. On je ako „lupič“, ktorý ulúpil Otcovi bohatstvo a dáva ho ľuďom a diablovi ulúpi duše, ktoré boli jeho korisťou; je ako „vládca“, ktorý „ovládol svojho Otca, aby s nami uzavrel mier“; ako „kovadlina“ medzi hnevom večného Otca a našimi hriechmi.
Dielo znovu-stvorenia Kristovou krvou povýšilo človeka nad pôvodnú spravodlivosť, ba aj nad anjelov. Božia láska k človeku pred a po vtelení „sa líši ako svetlo od tmy“. Duša získava túto veľkosť tým, že napodobňuje Ježiša, ktorý je „knihou života“. Jej podobnosť s Bohom je priamo úmerná tej, ktorú má s Kristom, Ježišovo člověčenstvo je pre ňu „cestou k Otcu“.
Kristovo člověčenstvo, ktoré bolo tak ponížené, Otec povýšil a oslávil, uviedol ho až na trón Najsvätejšej Trojice a do svojho lôžka, dal mu miesto po svojej pravici a veškerú moc na nebi i na zemi. Toto člověčenstvo je stále našim prostredníkom „u trónu“ Božieho.
Toto oslávené Ježišovo člověčenstvo má tiež – podľa Magdalény – moc sesielať Ducha svätého, ktorý bol prisľúbený a ktorý ho stále naplňoval. Teraz postupne dochádza k premene celého ľudstva, stáva sa „kristovským“ – podľa termínu „rendere cristica“, ktorý svetica používa. Dielo Ducha svätého (postupne obnovuje a) obnoví celý vesmír.
(1) Keď v roku 1584 – necelé dva roky po jej vstupe do kláštora karmelitiek vo Florencii – začala mať extázy, jej spovedník nariadil, aby sestry zapisovali všetko, čo sa pri nich deje a čo v nich hovorí, aby sa zistilo, či sú autentické a pochádzajú od Boha. Sestry to verne robili, a tak vznikol vzácny dokument, ktorý bol v celom rozsahu prvýkrát vydaný v rokoch 1960–1966 v sedem zväzkoch, pri príležitosti 400. výročia narodenia svetice.
(2) Srov. Zj 22,1–2.
(3) Srov. Flp 2,6–11.
(Podľa strojopisu P. Metoděje Minaříka, OCarm.: Svätí Karmelu; redakčne upravené)
