Skúsenosť púšte
Karmelitáni porozumeli, že pokračovanie Kristovej prítomnosti a jeho diela znamená bojovať s mocnosťami zla obzvlášť v ich najrafinovanejšej podobe. Prví karmelitáni pochopili túto nutnosť v kontexte krížových výprav.
A sv. Terézia z Avily nemala pri svojej reforme nič viac na srdci, než návrat k zápalu oných prvých, idealizovaných dní na hore Karmel. Najnovšia príručka pre formáciu v celom ráde (1) popisuje tento aspekt karmelskej spirituality nasledujúcim spôsobom:
Púšť prvých karmelitánov bola púšťou v doslovnom zmysle: išlo o pusté miesto v určitej krajine. Súčasne však sa vzdali vyšlapaných ciest, aby žili ako cudzí v krajine Pána a aby sa oddali kontemplatívnemu životu. Zdieľali spiritualitu krížových výprav aj duchovných hnutí 12. storočia »Nasledovanie Ježiša Krista« (obsequium Iesu Christi) v onom pôvodnom kontexte »púti do Jeruzalema« (peregrinatio hierosolimitana) pre nich znamenalo predovšetkým nasledovať Krista ukrižovaného, Ježiša, ktorý sa vzdal sám seba a zemrel nahý na kríži.
Ked sa vzdali istoty domovskej púšte na Karmelu, odnášali si so sebou zvnútornenú skúsenosť (púšte). Prijali status žobravého rádu, pretože v hnutiach chudoby poznali duchovný program blízky ich vlastnému. »Chudoba bez všetkých istôt« (paupertas incerta) bola iným spôsobom oslobodenia od všetkej zajištenosti a úplného vydania sa Pánu. Opäť sa stali cudzincami a museli preto jasnejšie určiť identitu »karmelitána«. Museli žiť bez nejakej histórie spojiacej sa so založením, bez historického charizmatického zakladateľa, bez nejakej presnej tváre. Museli si vytvoriť duchovnú púšť vo svojich srdciach a stať sa mužmi holé viery. (RIVC 1988, čl. 24–25)
Sv. Ján od Kríža, opierajúci sa o najlepšiu karmelitánsku tradíciu, popisuje výstup na horu Karmel a odmieta pritom skrývať či maskovať náročné požiadavky života v Božej blízkosti, obzvlášť v jeho pokročilejších stupňoch. V týchto radikálnych požiadavkách, symbolizovaných jeho slávnymi »nadas« (t.j. nič), sv. Ján nepozná kompromis. Ako duchovný vodca hlboko zamilovaný do Boha, ale tiež úplne oddaný tým, ktorých vedie, chce ich viesť rýchlou a bezpečnou cestou k »jedinému potrebnému«. Ľutuje, že často aj zapálení rehoľníci sa starostlivo vyhýbajú priamemu smeru a vyberajú si cesty skôr podľa svojej chuti, ľahšie cesty, ktoré im však neraz znemožňujú dosiahnuť vrchol hory, Krista samého. Sv. Ján poukazuje na mnohé prekážky popri ceste a stále znovu radí odlúčiť sa od všetkého, čo nie je Bôh – cieľ všetkého nášho snaženia. Hlboko zakotvený v Písme svätom, v patristickej tradícii a v karmelitánskej škole, nalieha svätec: Bôh je jediné absolútno, všetko ostatné je relatívne. Ale v Bohu a podľa jeho vôle všetko ostatné získava svoj pravý význam a dôležitosť. A ak porozumieme, že všetko ostatné má len relatívnu platnosť, potom toto ostatné môže byť pri výstupe na horu dokonca veľkou pomocou.
Ako však tejto púšte, tohto odlúčenia dosiahnuť? Smernice pre formáciu zhrnujú výstižne – súčasným jazykom – karmelitánsky pohľad na túto vec takto: karmelitáni
zbavení pôvodnej hmotnej púšte museli si vytvoriť púšť vnútornú prostredníctvom neustáleho procesu duchovného sebareflektovania, opúšťajúc postupne ľudské opory a všetok druh materiálnej, ideologickej či duchovnej zajištenosti. Karmelitánska púšť sa teda nevyhnutne stáva púšťou duchovnou a mystickou: púšťou viery a lásky.
Táto púšť je iste tvrdšia, než ona prvotná, pretože tu ide o ustavičný a nikdy nekončiaci proces zrieknutia sa samého seba. Karmelitánska tradícia opísala tento proces rozmanitými spôsobmi a užíva napríklad pojmy »čistota srdca« (puritas cordis) a »byť slobodní pre Boha« (vacare Deo). Tieto výrazy vyjadrujú absolútne odovzdanie sa Bohu a postupné vyprazdňovanie sa od seba samého. (Tamtéž, čl. 27)
Kandidáti karmelitánskeho života sú vyučovaní o dôležitosti skúsenosti púšte:
Púšťou je v karmelitánskej spiritualite kontemplatívny život. V procese duchovnej premeny (čo znamená: v kontemplatívnom živote) sme vyprazdňovaní od toho, o čo sa staráme a čo potrebujeme, a sme naplňovaní Bohom – a tak nám ide výhradne o neho. Umieranie sebe samému a znovuzrodenie v Bohu sa tak spolu dokonale zhodujú. V tejto púšti sa nám dostáva stretnutia s hodnotami Božími, ktoré nemožno poznať ani dosiahnuť žiadnym ľudským úsilím.
Podľa vyznania: »žije Hospodin, pred nímž stojím« (srv. 1 Král 17,1)... je púšť výsledkom výhradne pôsobenia Božieho; vstupujeme do nej len vtedy, keď nás do nej uvedie Bôh, a všetko, čo môžeme my urobiť pre to, aby sme jej dosiahli, je: otvoriť sa jeho pôsobeniu. Tento vyprazdňujúci proces púšte je teda nemožný bez priamého Božieho zásahu; púšť je pre každého človeka »miestom«, kde Bôh vstupuje do ľudskej histórie v neustálom procese vtelenia. (Tamtéž, čl. 28)
(1) Ide o Ratio Institutionis Vitae Carmelitane /RIVC/ z roku 1988, súčasné najnovšie RIVC je z roku 2000.
Prenesené z knihy: Karmel v čínskej cirkvi
Autor: Redemptus Valábek, OCarm.
Vydalo: KNA
