Služba uprostred ľudu
Keď boli karmelitáni v Európe postupne vtiahnutí do hnutia žobravých rádov, nevyhnutne sa stále viac a viac zapájali do služby Božiemu ľudu. Povzbudzovaní cirkvou samou – aj cirkvou dneška – vzali karmelitáni vážne svoju povinnosť zdieľať svoje duchovné bohatstvo s druhými.
My karmelitáni musíme uskutočňovať naše poslanie medzi ľuďmi predovšetkým bohatstvom nášho kontemplatívneho života. Naša prorocká činnosť môže na seba vziať mnohé a rozmanité formy apoštolskej služby. Pretože však nie všetky formy apoštolskej práce sa dajú ľahko zladiť s naším charizmou či s možnosťami danej komunity, musíme vždy rozlišovať medzi všetkými rozmanitými možnosťami, ktoré nám situácia ponúka. (Konstitúcie 1995, čl. 92)
Verní duchovnému dedičstvu nášho rádu, zameriavame teda naše rozmanité diela na to, aby rastlo hľadanie Boha a život modlitby. (Tamtiež, čl. 95)
Ústami svojich pastierov cirkev často Karmel vyzývala, aby sa nasadil predovšetkým v tejto oblasti. Pápež Pavol VI. niekoľkokrát vyzýval karmelitánov, ktorí kladú vnútorný život na prvé miesto, aby sa stali „odborníkmi na Boha“ (1). A nedávno, keď sa Karmel po dvestoročnej prestávke vrátil do Francúzska, francúzski biskupi priamo požiadali, aby sa poslanie karmelitánov sústredilo na službu duchovného vedenia, organizovanie rekolekcií, poradenstvo, starostlivosť o duchovnú literatúru... Po celom svete považujú kresťania za normálnu karmelitánsku službu práve toto a sú sklamaní, keď to karmelitáni nie sú schopní poskytnúť.
Je však tiež pravda, že cesty Pánove sú rozličné, neuveriteľne tvorivé a často nečakané. Cirkev sama niekoľkokrát zvala Karmel aj na neznáme cesty. Rovnako jednotlivé komunity aj jednotliví karmelitáni môžu byť vedení k novým, tvorivým spôsobom svedectva Kristovi, evanjelizácie, solidarity s chudobnými a utláčanými. Nie je vždy ľahké konkrétne rozlíšiť, ktoré činnosti sú pre karmelitána vhodné a ktoré nie. Riešenie pravdepodobne leží v oblasti základného rozhodnutia Karmelu nechať Boha konať podľa jeho vôle, nechať jeho lásku, aby zaplavila život človeka, pripraviť sa na prijatie daru kontemplácie: čím viac Boh preniká človeka svojou milujúcou prítomnosťou, tým viac je človek presvedčený, že práve toto je ten najkrajší dar, ktorý môže s ostatnými zdieľať. Pocíti, že potrebuje zdieľať toto nezmerné bohatstvo s ostatnými a nenechať si ho iba pre seba.
Sv. Terézia z Lisieux objavila odpoveď na toto dilema, ktoré sužovalo nejedného karmelitána, v tom, že našla ako svoje povolanie stať sa láskou v srdci, cirkvi. Nádherne tak osvetľuje tento nie práve ľahko riešiteľný problém. Prvotným povolaním každého karmelitána, nech už žije v púšti, v kláštore, alebo je zapojený do akéhokoľvek typu apoštolátu alebo misie, je: nechať živý plameň Božej lásky, aby prostúpil celé jeho bytie.
Láska mi dala kľúč k mojmu povolaniu. Pochopila som, že má-li cirkev telo, zložené z rôznych údov, nechýba jej ten najpotrebnejší, najušľachtilejší. Pochopila som, že cirkev má srdce a že toto srdce HORÍ LÁSKOU. Pochopila som, že len láska udržuje údy cirkvi v činnosti. Keby láska pohasla, prestali by apoštolovia hlásať evanjelium, mučeníci by sa zdráhali prelý svojou krv... Pochopila som, že láska v sebe obsahuje všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky doby a všetky miesta..., jedným slovom, ŽE JE VEČNÁ! ...nalezla som svoje miesto v cirkvi, a toto miesto si mi dal ty, môj Bože!... V srdci svojej matky cirkvi budem láskou... (Autobiografické spisy, 1991, str. 188)
Vo snahe dosiahnuť harmóniu medzi kontemplatívnou, bratrsou a apoštolskou dimenziou karmelitánskeho spôsobu života vyzývajú konštitúcie, aby karmelitáni pozorne vnímali znamenia času, ktoré sú podnetom k tomu, aby mysleli s cirkvou a boli otvorení Duchu:
Inšpirovaní základným zameraním nášho charizmu a súčasným cirkevným i spoločenským kontextom, vytyčujeme niektoré kritériá k orientácii a rozlišovaniu v oblasti nášho apoštolského poslania:
- život bratstva a modlitby uprostred ľudu;
- odpoveď voči potrebám všeobecnej i miestnej cirkvi;
- prednostná služba chudobným a tým, ktorí sú na okraji;
- zvláštnu pozornosť k otázke postavenia žien;
- úsilie o spravodlivosť a mier;
- starostlivosť o tých, ktorí prejavujú záujem o ducha, duchovné dedičstvo a život Karmelu.
Takto sa snažíme načúvať Bohu, ktorý k nám prehovára v Písme a v histórii svojho ľudu. (Konstitúcie 1995, čl. 93)
(1) Príhovor k účastníkom generálnej kapituly rádu zo 14. novembra 1968.
Prebraté z knihy: Karmel v slovenskej cirkvi
Autor: Redemptus Valábek, OCarm.
Vydalo: KNA
