Charizma Karmelu je skutočnosťou, ktorá má toľko prejavov, koľko je členov Karmelu
Posynodálny dokument Vita consecrata zdôrazňuje, že rehoľníci sú neoddeliteľnou súčasťou cirkvi a Boží ľud od nich očakáva rôzne formy svedectva evanjelijnej radikalite a bezvýhradnosti (1). Rehoľný život je však predovšetkým darom cirkvi, darom, ktorý odhaľuje jadro svätosti a poslania cirkvi.
V súčasnosti dochádza k vysokému ocenením tejto dimenzie rehoľného života, vzťahujúceho sa k životu celej cirkvi. Právo, pretože rehoľné rodiny sa predovšetkým snažia byť tým, čo od nich cirkev očakáva. A naopak, cirkev má právo očakávať, že v rehoľných rodinách nájde ono radikálne vydanie sa (Bohu a službe jeho ľudu), pre ktoré predovšetkým boli jej autoritou potvrdené. Rehoľníci si sú vedomí, že Boží ľud od nich predovšetkým žiada práve toto svedectvo o radikálnosti evanjelia.
Tento faktor má výrazný spätný dopad na spiritualitu všetkých rehoľných rodín. Často znamená menšiu koncentráciu na tie aspekty, ktoré sa v minulosti považovali za typické pre určitú rehoľnú rodinu, a väčší dôraz na ekleziálnu dimenziu ich spirituality. Vezmime si jeden príklad – mariánska úcta v karmelitánskej rodine. Dnes sa v nej menej akcentuje škapulíř a viac biblické, liturgické a ekleziálne dimenzie mariánskej úcty, ktoré sú viac-menej spoločné všetkým katolíkom.
Toto vanutie Ducha, premieňajúce rehoľný život, však neznamená nepochopenie pre rôznorodosť a mnohotvárnosť rehoľných rodín. Bez toho, aby bagatelizoval špecifické poslanie každej rehoľnej rodiny, druhý vatikánsky koncil naopak dôrazne vyzdvihuje prednosti rôznych rehoľných rádov. »Je k prospechu cirkvi, aby spoločnosti mali svoj osobitný ráz a úlohu. Preto je potrebné verne chápať a zachovávať ako ducha zakladateľov a ich zámery, tak aj zdravé tradície; to všetko tvorí dohromady rodinný majetok každej spoločnosti« (2). Vita consecrata ide tak ďaleko, že tvrdí: rehoľný život nesmie v cirkvi chýbať, ale skôr je základným prvkom, ktorý vymezuje a vyjadruje vlastnú podstatu cirkvi ako predĺženie Krista a Kristovho poslania (3). Svätý otec s vďačnosťou pripomína, že Boží Duch v dejinách podnítil hojnosť historických foriem rehoľného života. »Sú ako strom s mnohými vetvami, ktorý má svoje korene v evangeliu a v každej dobe prináša cirkvi bohatú úrodu« (4). Zdôrazňuje v cirkvi neustálu prítomnosť obrovského počtu svätých mužov a žien, zakladateľov, ktorí sa rozhodli nasledovať Krista v radikálnosti záväzku k rehoľnému životu. Vďaka mnohostrannej službe rehoľníkov a rehoľníc sa zjavuje zasvätený život jednotu prikázania lásky v nerozlúčnom spojení lásky k Bohu a lásky k blížnemu (5).
Rodinný duch, ktorý rehoľný život charakterizuje, je tiež tým, čo rodiny medzi sebou navzájom odlišuje. Prostriedky svätosti sú pre všetkých rovnaké, ale to, ako sa konkrétne žijú, ako sú akcentované, a ich vzájomný vzťah umožňujú úžasnú rôznorodosť, ktorá cirkev obohacuje. Dedičstvo rehoľných spoločností aj ich konkrétna oblasť pôsobnosti im potom dáva ich typickú spiritualitu.
Vypísať niektoré kresťanské hodnoty, ktoré sa Karmel snaží obzvlášť intenzívne a plne žiť, nemá za cieľ tieto hodnoty izolovať, ale skôr v nich spoznať dielčie prvky jedného celku rodinného ducha. Charizma Karmelu je skutočnosťou, ktorá má toľko prejavov, koľko je členov Karmelu. Vedľa základných prvkov, ktoré zdieľajú všetci karmelitáni, existuje ešte široká škála životných foriem, do ktorých sa karmelitánske princípy vtelesňujú: od klauzurovaných kontemplatívnych mníchov po laikov pridaných ku Karmelu, vrátane terciárov, ktorí dnes vykazujú prekvapivý rozkvet; od bratov (tzv. prvého rádu) až po sestry činných kongregácií, ktoré prijali dar vniesť Kristovu milosrdnú lásku do všetkých ľudských potrieb.
Ako by Karmel nebol vďačný, že dal cirkvi dvoch majstrov duchovného života – učiteľov cirkvi: svätú Tereziu od Ježiša a Jana od Kríža? A ako by nemohol byť vďačný za mocné vlny hlasov z celého dnešného katolíckeho sveta žiadajúcich o vyhlásenie sv. Terezie z Lisieux za učiteľku cirkvi, t.j. za oficiálne uznanú učiteľku spirituality cirkvi? (6) A ešte navyše bol obdarovaný takými prostými dušami, ako bola »malá Arabka« blahoslavená Miriam Baouardy (prvá Palestínčanka blahoslavená od prvých storočí existencie cirkvi), ako bola svätá Terezie Markéta Redi, ktorá bola jednoducho zaplavená mystickým odhalením faktu, že »Boh je láska«. Karmel bol požehnaný takými intelektuálnymi velikány, ako bola blahoslavená Edita Steinová, takými neúnavnými pracantmi, ako bol Titus Brandsma, takými skrytými, a predsa výrečným a na evanjelium sústredenými dušami, ako bola blahoslavená Alžbeta od Trojice, takými radovými bratmi a pastiermi duší, ako bol svätý Rafael Kalinowski. Avšak toto bohatstvo a pestrosť jednotlivých foriem karmelitánskeho charizmy pôsobí základný spoločný duch, ktorý ich spája v jednu rehoľnú rodinu.
Aspekty kresťanskej spirituality, ktoré sú pre Karmel charakteristické, môžu byť vypočítavané a formulované rôzne. S rizikom, že budem trochu zjednodušovať, by som ich rád rozdelil do štyroch kategórií:
a) láskyplná kontemplatívna skúsenosť Boha;
b) skúsenosť púšte;
c) zprezentovanie Kristovej lásky k jeho matke Márii;
d) služba uprostred ľudu.
(1) Vita consecrata, čl. 3;
(2) Perfectae caritatis, čl. 2);
(3) Vita consecrata, čl. 29;
(4) Vita consecrata, čl. 5;
(5) Vita consecrata, čl. 5;
(6) Táto prednáška zaznela 2. mája 1997 v Prahe; 19. októbra toho roku pápež Ján Pavol II. Tereziu z Lisieux skutočne Učiteľkou cirkvi prohlásil.
Prevzato z knihy: Karmel v českej cirkvi
Autor: Redemptus Valábek, OCarm.
Vydalo: KNA
