Spojenie medzi čistým srdcom a kontemplatívnym životom
Keď karmelitáni dorazili do Európy, stala sa aktuálna otázka, aký je ich pôvod. V dobe, ktorá sa tvrdo postavila proti bujneniu rôznych náboženských skupín, boli dôrazne nútení k tomu, aby preukázali svoju legitimitu. Vtedy začal rád vyzdvihovať, že Mária je (opäť v silnom slova zmysle) Matka – tá, ktorá tejto rehoľnej skupine a rodine dala život a aj naďalej preukazovala Karmelu materskú lásku a starostlivosť.
Stále viac oceňoval Karmel lásku matky, ktorá miluje dieťa skôr než ono matku, lásku, ktorá vedie k početiu jej dieťaťa, lásku, ktorá zostáva za všetkých okolností rovnaká, obzvlášť vtedy, keď sa dieťa ocitá v ťažkostiach alebo je ostatnými opustené; táto materská láska je nemenná. Všetci ostatní by mohli nad dieťaťom zložiť ruky; pravá matka nikdy. Jej materská láska je verná. Karmelitáni pripisovali svoje prežitie a svoj relatívny rozkvet uprostred ostatných rádov tej doby do značnej miery tejto Marijinej materskej ochrane a láske.
Keď niektorí autori cítili nebezpečenstvo, že zdôrazňovanie Marijinho materského postavenia by ju mohlo stavať príliš ďaleko od jej synov a dcér, dávali karmelitáni prednosť možnosti vidieť Máriu ako sestru. Týmto titulom naznačovali svoj pocit blízkosti Márii v ich živote. Vznikli aj legendy, že Mária priviedla Ježiška z blízkeho Nazaretu na Karmel, aby ho zoznámila s „karmelitánmi“, ktorí vtedy žili na tejto hore ako následovníci proroka Eliáša. Legendy sú len legendy, ale zvesť, ktorú karmelitánom predávali, bola hlboko prežívaná skutočnosť: Mária bola karmelitánom blízko a privádzala ich k svojmu Synovi Ježišovi. V tomto smere pre nich veľmi veľa znamenal ich oficiálny cirkevný názov: Bratia blahoslavenej Panny Márie Karmelskej. A je len prirodzené, že boli-li oni jej bratmi, ona bola ich sestrou.
V nasledujúcom 14. storočí, v súlade s hlavným prúdom mariánskej úcty v cirkvi, keď ale zároveň obohatili tento prúd svojím vlastným charakteristickým spôsobom, začali karmelitáni vyzdvihovať Máriu ako „najčistejšiu Pannu“. Zmienané storočie zvlášť preslulo svojím vzťahom k tajomstvu neposkvrneného počatia. Až na niekoľko výnimiek patrili karmelitáni k najvernejším obhajcom tohto privilégia Panny Márie; v dobe, keď pápeži sídlili v Avignone, slávil pápežský dvor slávnosť Neposkvrneného počatia ako slávnosť karmelitánsku. Vznikala ďalšia a ďalšia karmelitánska literatúra, ktorá zdôrazňovala, že prorok Eliáš bol prvým mužom žijúcim v celibáte, zatiaľ čo Mária bola prvou zasvätenou pannou. Karmelitáni sú vyzývaní k tomu, aby ich oboch napodobňovali a pokračovali v ich spôsobe života. Biela plášť sa potom často chápe ako symbol tohto všeobecného názoru, že panenstvo má byť vlastné všetkým karmelitánom. Čistota, ktorú Eliáš a Mária inšpirovali, sa nevzťahovala iba na oblasť tela, ale oveľa skôr išlo o celkovú čistotu srdca, zahŕňajúcu v sebe i slobodu od viazaností, tak aby človek mohol zviazať svoje srdce s Pánom. Autori postupne viac a viac zdôrazňujú spojenie medzi týmto čistým či slobodným srdcom a hlbokým, vytrvalým, kontemplatívnym životom modlitby, k nemuž sú karmelitáni povolaní. Mária je vnímaná ako ztelesnenie všetkých týchto cností.
V nasledujúcich storočiach sa predchádzajúce prístupy k Márii prirodzene stali integrálnou súčasťou pohľadu rádu na Pannu Máriu a jeho vzťahu k nej. Dôraz sa však znovu posunul – tentokrát na Pannu Máriu Škapulířovú. Úcta ke škapulíři vznikla z túžby laikov po pričlenení k rehoľnej rodine Karmelu. Rovnako ako iné rády aj Karmel tedy poskytol týmto laikom symbolický podiel na rádom hábite, ktorý označoval prislúženie k rehoľnej rodine a dával tak podiel na duchovných dobročinách, obzvlášť uistenie o večnej spáse, ktoré bolo pre stredovekú mentalitu vecou najvyššej dôležitosti. Predstava, že zomrie-li niekto, kto verne nosí rehoľný hábit, bude spasený, bola vtedy úplne bežná. To bol počiatok mnohých ľudových pojetí Panny Márie Karmelskej, s ktorými sa stále bežne stretávame: je zobrazovaná ako Panna Mária Očistcová, zachraňujúca tých, ktorí sú jej oddaní a nosia jej škapulíř, od ďalšieho očisťovania.
Tieto prelínajúce sa a doplňujúce sa aspekty Marijinej úlohy v Karmelu sú pre nás dodnes veľmi cenné. Vtlačili svoje rysy karmelitánskej úcte k Panne Márii, ale tiež umožnili karmelitánskemu rádu nadšene, ba vďačne prijať najnovšie prístupy k Panne Márii, ktoré nám predkladá magistérium Druhého vatikánskeho koncilu i z neho vyplývajúca náuka. Karmel je totiž ohromený zistením, že to, čo dnes cirkev univerzálne učí, sú najzákladnejšie prvky jeho vlastnej mariánskej úcty... Keď cirkev ukazuje na Máriu, Pannu a Matku, ako na naplnenie toho, o čo cirkev – doteraz putujúci Boží ľud – usiluje, karmelitáni môžu poukázať na svojich predkov a na dedičstvo, ktoré im zanechali: prijatie blahoslavenej Panny Márie ako inšpirácie ich vlastnej vernosti, vnímavosti a otvorenosti voči Bohu; a prijatie blahoslavenej Matky, ktorá ich vyučovala a stále vyučuje tomu, ako život, službu i svoje zameranie predávať druhým.
Prevzaté z knihy: Karmel v českej cirkvi
Autor: Redemptus Valábek, OCarm.
Vydalo: KNA
