Počas doby komunistického útlaku pronášal identitu Karmelu P. Metoděj Minařík. Své vzpomínky sám sestavil do následujícího článku, aby i ostatním dal nahlédnout do „živých“ dějin Vydří.
Hovorí sa, že Panna Mária si vie vybrať svoje vyvolené miesta. Počas poslednej vojny bol v novinách článok o tom, ktoré mesto v Československej republike je podľa štatistík chorôb najzdravšie. Boli tam menované Dačice. Potom by bol kostol a kláštor Panny Márie Karmelskej na kopci nad Dačicami pri Kostelnom Vydří najzdravším miestom v našej krajine. Ide jej však viac o zdravie a krásu vnútornú. A v tomto ohľade má toto miesto jej pečať. Je milé, tiché, vedúce k modlitbe a duchovnému životu.
Začalo to tým, že v lese na kopci na jednom strome visel jej obrázok. Roku 1709 bola na tom mieste postavená kaplnka, ktorú posvätil generálny predstavený karmelitánskeho rádu Karel Felix Slavata a dal do nej súčasný milostný obraz Panny Márie Karmelskej. Ku kaplnke bola pristavená r. 1754 drevená loď a r. 1789 bol postavený kostol v súčasnej podobe. Pre karmelitánov bol v rokoch 1746 až 1752 postavený kláštor.
Pre rôzne prekážky tu však karmelitáni prišli až 1. 7. 1908 z Rakúska. Prvým z nich bol P. Telesfor Hardt. Pochádzal z Cách, bol predtým misionárom v Kanade, mal mimoriadne nadanie na jazyky (napr. neskôr kázal na mojej primičnej omši sv. v mojom rodišti a nikto nepoznal, že nie je rodilý Čech). Bol horlivý, hneď dal kostol vymaľovať, zabezpečil nové lavičky a celý kostol obnovil, takže 16. júla 1909 sa mohla konať slávna púť k dvojstému výročiu prvotnej kaplnky. Okrem neho tu a v blízkom Cizkrajove pôsobili kňazi P. Josef, rodní bratia P. Bazil a P. Angelus, P. Hubert a ochrnutý P. Elizeus, P. Marian a jeden Čech, P. Albert Veleba. Bratia laici sa volali Spiridion, Antonín, Gabriel, Šimon, Jáchym, Richard a tu spriazneným pútnikom známy Bohumír Čekal zo Studené. Púte sa konali od júna do polovice októbra, každú nedeľu prichádzali dve až štyri procesie, česká aj nemecká. Hlavná veľká púť bývala vždy v nedeľu po 16. júli.
P. Telesfor, prior a farár, poslal tiež niekoľkých študentov na jezuitské gymnázium v Linci, aby ako rehoľní kňazi mohli tu neskôr pôsobiť. Prvým z nich bol Antonín Valena (následný prior a farár P. Dr. Prokop Valena), ďalej Rudolf Dohnal, ktorý čoskoro zomrel, a potom ďalší dvaja bratia Valenovi, Josef (tiež čoskoro zomrel) a Ludvik, František Běhan a Leopold Karásek (následný P. Melichar Karásek).
Po prvej svetovej vojne nastali prudké národnostné boje a r. 1920 museli rakúski kňazi odísť do Rakúska, českých bratov Rakúsko neprijalo a tak sa neradi vrátili domov. V kláštore zostal len český kňaz P. Albert Veleba. Rakušania odišli do Viedne, P. Telesfor sa tam stal priorom a farárom a vystaval veľký kostol a kláštor Panny Márie Karmelskej.
V tej dobe študoval Prokop Valena v Ríme, získal doktorát filozofie a teológie a 28. 6. 1925 bol vysvätený na kňaza. Pôsobil nejaký čas v Poľsku a po odchode P. Veleby prišiel ako prior a farár do Vydří 1. 6. 1931.
K nemu pribudli ďalší kňazi rádu. Z Volfířova nastúpil Albert Kafka. Bol poslaný na štúdium do Ríma, ako oneskorené povolanie rýchlo študoval, dostal souchotiny, predčasne ho vysvätili a poslali domov v nádeji, že sa doma vylieči. Zomrel a je pochovaný na lesnom cintoríne oproti kostolu.
Z Telče nastúpil Václav Havlík, vystudoval v Poľsku a bol preložený do Viedne, pretože v 10. vídeňskom okrese, kde je karmelitánsky kláštor, je mnoho Čechov. Dostal sa do koncentračného tábora v Mauthausenu a po prepustení odišiel z rádu.
Tretím som bol ja, Metoděj František Minařík. Zo svojho rodišta Slavičína som prvýkrát prišiel do Kostelného Vydří 17. októbra 1933. Robil som noviciát v Straubingu, na kňaza som študoval v Bambergu. Po vysvätení 6. 6. 1938 som dokončoval 5. ročník a potom som sa vrátil do Kostelného Vydří ako kaplán od 1. 9. 1939.
R. 1934 pribudol ku mne v Straubingu a potom v Bambergu Melichar Leopold Karásek. Na kňaza bol vysvätený 29. 6. 1939, ale pretože mladí kňazi v Nemecku boli počas vojny odvedení do vojska, mohol sa vrátiť do Vydří až r. 1947. Dňa 15. 3. 1939 sme sa obaja v Bambergu dozvedeli o okupácii našej vlasti.
1939–1950
Od r. 1939 sme boli v Kostelnom Vydří dvaja kňazi, P. Prokop Valena a ja. Hneď na začiatku, keď biskupstvo brnenské vyzvalo, aby sa prihlásil, kto ovláda nemčinu a bol by ochotný pracovať ako kňaz medzi Čechmi nasadenými v Nemecku, ponúkli sme sa, že jeden z nás by tam mohol ísť, ale nevyužili našu ponuku. A tak sme zostali u Panny Márie Vyderskej a pod jej mimoriadnou ochranou. Sledovali sme vojnové udalosti až nerozvážne, mali sme po celú vojnu na dverách pripevnenú veľkú mapu a zaznamenávali sme do nej postupy armád.
Pomáhali sme všade, kde bolo potrebné. V Dačiciach sme nahradili kaplana a katechétu, ktorý odišiel do cudziny, vyučovali náboženstvo v Řečici a v Horní Myslové. Konali niekoľko rekolekcií a ľudových misií, napr. v Poštorné, rodišti P. Pavla Klimoviče, neskoršieho administrátora vo Vydří. Mali sme krátke exercície pre deti vychádzajúce zo školy, alebo pre dievčatá z kurzov u sestier boromejok v Moravských Budějovicích. Tiež duchovné cvičenia u karmelitek v Prahe. Mali sme s nimi styky, aj keď boli v Broumove a v Jiřetíně. Priateľsky sme sa stýkali s františkánmi v Dačiciach a s premonštrátmi v Nové Říši. P. prior bol ich spovedníkom. Často k nám prichádzali snúbenci z rôznych aj vzdialenejších miest, ktorí chceli byť oddaní u Panny Márie Karmelskej.
Najčilejší život býval u nás o prázdninách. V ubytovniach pri kostole boli tábory stredoškolských študentiek (študenti by sa nespokojili s tak skromnými podmienkami), ktoré organizovali dominikáni a niektorí profesori. Dochádzali študenti a vôbec mládež na besedu a hrali volejbal. Mali záujem o Karmel, aj keď sa nakoniec nestali karmelitánmi.
Každé prázdniny k nám tiež dojíždali deti aj starší z Ostravy, aby sa zotavili na zdravom vzduchu zo zamořeného ostravského prostredia. (Organizoval to kňaz a katechéta z môjho rodišta, P. Malovaný, ktorý ma pripravoval z latinčiny na prijímacie skúšky do gymnázia). Občania z farnosti si ich brali do domu a ony sa úplne sžili s nimi v jednu rodinu.
Medzi farou a školou bol dobrý pomer, pretože učiteľská rodina Novákova bola celá veriaca. Prvá púť bola v dolnom kostole, zvaná „dolná“ na Navštívenie Panny Márie 2. júla. Vo štvrtok po 16. júli sa konala „mestská“ púť pre pútnikov z Dačic, Telče a Nové Říše, pokiaľ to nebolo znemožnené. Hlavná púť bola ako doposiaľ v nedeľu po sviatku Panny Márie Karmelskej.
Pomaly sa blížil koniec druhej svetovej vojny. Pri ústupe nemeckého vojska sa u nás na fare zastavilo nakrátko niekoľko nemeckých dôstojníkov. – Boli rôzni. Jeden z nich, dobrácky Rakúšan, nám hovoril, že má dobré svedomie, že nezabil ani jediného človeka, keď musel strieľať, strieľal do vzduchu. Istotne hovoril pravdu. Varoval nás hlavne pred jedným fanatickým evanjelickým pastorom, ktorý osobne zastrelil niekoľkých svojich vojakov, keď sa chceli dať na útek.
6. mája 1945, v nedeľu a hlavne v noci na 7. mája, sa hnalo nemecké vojsko úprkom späť, aby nepadlo do rúk Rusov. Pokiaľ nestihli ujsť, skryli sa do lesov a v nasledujúcich dňoch sa stahovali do Rakúska. Celé dni a noci naši muži mali hliadky. Keď ich na to bolo málo, dali mi pušku, aby som aspoň cez deň strážil. Iba jeden občan bol ktorúsi noc zastrelený, mládenec Koukalův.
V pondelok dopoludnia a po celý deň všetci, aj my, sme v Dačiciach vítali prvých ruských vojakov. Panna Mária nás chránila. Po nejakom čase bola u nášho kostola zriadená ruská meteorologická stanica, jeden dôstojník s niekoľkými vojakmi a vojačkami. Nič sa nám neztratilo, slušne sa chovali. Dôstojník býval na fare. Keď v nedeľu nešiel na tanečnú zábavu, pýtal sa ho P. prior, prečo nešiel. Dal krásnu odpoveď: „Pri lúčení s manželkou sme si sľúbili, že nepôjdeme na žiadnu zábavu, kým sa po vojne znovu stretneme. Doteraz som zachoval svoj sľub. Nechcem ho nakoniec porušiť.“
V tie májové dni bola ďakovná púť na Montserratě pri Cizkrajově. Pri kázaní som prosil ľudí, aby tam radi chodili na púť, aby neboli menej zbožní než Nemci, ktorí tam radi putovali. Hneď ďalšie dni prišli k nám nejakí páni z Jihlavy a vypočúvali ma, čo som kázal. To bolo asi jedno z prvých vyšetrovaní STB a moje prvé stretnutie s ním.
Lipolec bol v dobe Protektorátu v zaberanom území. Rakúsky biskup tam preložil riaditeľa diecéznej charity, aby ho uchránil pred hrozícim uväznením. Bol to P. Müller, dobrý človek, národnostne úplne nestranný. Na konci vojny mu museli v Dačiciach amputovať obe nohy. Podarilo sa nám dostať ho do Rakúska a ja som spravoval lipoleckú farnosť, kým tam bol ustanovený nový administrátor. Prežil som tam aj odsúvanie Nemcov.
Naviac nám bola zverená farnosť Volfířov. Keď som preberal farnosť po páterovi Pařilovi a lúčili sme sa, netušili sme ani on ani ja, čo ho v Babiciach (alebo blízko Babíc?), kam bol preložený, čaká. Ten povestný nastrojený babický proces, pri ktorom bolo zastrelených niekoľko občanov a kňazov, medzi nimi aj on.
V tie roky sme sa s P. priorom po dvoch mesiacoch striedali ako duchovní u sestier Ústavu Blahoslavenej Panny Márie (ľudovo Anglickej panny) vo Štěkni. P. prior ich spoznal, keď tam o jedných prázdninách robil duchovného vodcu v tábore študentiek tenkrát výnimočne nie vo Vydří, ale v ich zámku vo Štěkni pri Strakoniciach.
Roku 1947 sa vrátil do Vydří, ako sme už povedali, P. Melichar, takže sme boli traja. Zakúsili sme jednu mimoriadnu, priamo zázračnú ochranu Panny Márie. STB nás chcelo vtiahnuť do nastraženej léčky a zahrať s nami podobnú hru ako v Babiciach. Niekoľko ľudí vo Vydří a v Dačiciach do nej vtiahli, uväznili ich, ale potom ich pustili, išlo im hlavne o kňazov. Ten večer, čo sa to stalo, boli doma len P. Prokop a P. Melichar, ja som bol práve vo Štěkni.
1950
31. 3.–5. 4. 1950 sa konal monstrproces s desiatimi predstaviteľmi rádov. V noci z 13. na 14. apríla boli prepadnuté mužské kláštory a rehoľníci boli odvezení do internačných táborov. Zostalo len niekoľko malých kláštorov, zvlášť kde mali duchovnú správu.
Prišla streda 3. mája, vtedy sviatok Nájdenia svätého Kríža. Vracal som sa popoludní z vyučovania náboženstva vo Veľkom Pěčíně. Na trávniku pred vchodom sedelo niekoľko mužov Štátnej bezpečnosti. Obklopili ma a nastal asi takýto rozhovor.
„Potrebujeme hovoriť s predstaveným.“
„Nie je doma.“
„Kde je?“
„Vo Štěkni.“ (Veděl som, že im to je známe.)
„Kto ho zastupuje?“
„Ja.“
„Musíte ísť do Prahy, zajtra sa tam bude jednať o pútnických miestach, zo ktorého tam nikto nebude, tam budú zakázané všetky púte.“
„Zavolám predstavenému, nech on rozhodne.“
„Prečo by ste volali, my tam ideme, vezmeme vás so sebou.“
Keď ma nemohli presvedčiť, odišli bezo mňa. P. priora som sa dovolal. Povedal len: „No, dobrá.“ Ale nešiel nikam, prehlásil, že je všetko vylhané.
Po večernej májovej pobožnosti som sa doma modlil. Zrazu som počul prichádzať niekoľko áut. Zaplavila ma akási úplná vnútorná pohoda: Vo mene Pána! Keď sa nahrnuli dovnútra, pýtali sa po P. Melicharovi. Nacvičoval dole v zámku s deťmi detské divadlo. Poslali pre neho.
Jednanie bolo krátke. V podstate asi také:
„Proces s rehoľníkmi ukázal, že rády sú proti režimu. Preto sa vláda vidí nútená všetkých rehoľníkov sústrediť a preveriť. Kto ide s ňou, vráti sa do svojich kláštorov, kto bude proti nej, zostane uzavretý, aby nemohli kaziť ľudí.“
„Čo na to hovoríte?“
„Nechám sa vziať.“
„Zbaľte si nejnutnejšie veci. Tam, kam vás vezieme, budete mať všetko, čo potrebujete. Pán Karásek zostane tu, aby sa mal kto starať o farnosť.“
Cestou sme zastavili u STB v Jihlavě a odviezli ma ďalej do internačného kláštora pre predstavených v Želive. V tú istú noc prepadli P. priora Prokopa Valenu vo Štěkni a priviedli ho tiež do Želiva a dali do tej istej cely ako mňa. Bolo to asi po polnoci. Tam sme sa spolu stretli.
V želivskom kláštore boli internovaní rehoľníci z viac ako dvadsiatich rádov. Zostali sme v ňom do r. 1955. Po prepustení už sme sa nemohli vrátiť k Panne Márii Karmelskej do Kostelného Vydří.
P. prior bol postupne administrátorom v niekoľkých farnostiach, zomrel v nemocnici v Brne 6. apríla 1971 a je pochovaný na farníckom cintoríne vo Vydří.
Ja som bol väčšinou v domovoch dôchodcov u rádových sestier. K Panne Márii Karmelskej som chodieval na návštevu a na hlavnú púť. Dostával som ‚štátny súhlas‘ na svätú omšu a spovedanie o púti. Raz som však kázal o viere a citoval som Písmo: „Nerozumný si hovorí v srdci: Boh nie je“ (Žalm 13,1). Po sv. omši cirkevný tajomník povedal P. dekanovi: „To vyzerá, ako by sme my ateisti boli všetci hlúpi.“ A od tej doby mi on i ďalší po ňom povolili iba spovedať.
P. Melichar bol administrátorom do roku 1983. bratsky nás vždy prijímal, aj s veľkým rizikom, keď sme mali v kláštore i v kostole rôzne stretnutia s tými, o ktorých sa to nemalo vedieť a ktorí sa potom ukázali ako karmelitáni. P. Melichar zostal bývať v kláštore až do svojej smrti na Božiu hod svätodušnú 26. 5. 1985.
–
Panna Mária Karmelská v Kostelnom Vydří má tak milé miesto, že nám raz v povesti svätosti mŕtvý generálny asistent P. Jan Brenninger napísal: „Kostelné Vydří sa nesmie nikdy opustiť.“ Kiež ani Panna Mária Karmelská nikdy neopustí. Jeden z patrónov kostola, z rodu Rolsbergovcov, si do kníh svojej knižnice dal razítko s nápisom: „Mariánske Vydří”.
P. Metoděj Minařík
12. 5. 1992
