Pred niekoľkými rokmi, na začiatku roku 1999, ma hlboko zasiahlo, keď som spolu so sestrami sv. Karola Boromejského v Moravských Budějovicích stál pri umierajúcom loži P. Antonína Dvořáka SDB. Ako sme vedeli, snažili sme sa obklopiť umierajúceho modlitbou a vo mne jeho intenzívne dýchanie budilo silný dojem, že on tu namáhavo smeruje vstříc niečomu veľkému a nesnadnému, že naozaj „pracuje“ k okamžiku smrti. Sestavil som si potom prednášku o obrade, ktorým predtým kresťania sprevádzali svojich blízkych pri ich umieraní. Veľa som sa pri svojich úvahách inšpiroval knihou kardinála Schönborna Cestou premeny, vydanou brněnským nakladateľstvom CDK v roku 1998. Príležitostne sa k týmto myšlienkam vraciam a zaoberám sa nimi ďalej.
Tentokrát chcem našu pozornosť zamerať na tú modlitbu, ktorá má vo spomenutom rituále odovzdania umierajúceho Pánu ústredný význam, a vlastne dokonca na jediné slovo, ktoré predstavuje jadro tejto modlitby.
Odovzdanie
Na počiatku sa ale oplatí zamyslieť sa najprv nad tým, ako je celý spomenutý obrad nazvaný: ordo commendationis animae.1 Význam latinského slova ordo sme skúmali v minulom čísle nášho časopisu v článku o treťom ráde (ordo tertius). Nyní, v této souvislosti, slovo ordo označuje poriadok, ktorý má byť zachovaný, teda postup, poradie. Jednáme-li podle něj, pak se té veliké roli, jakou doprovázení umírajícího je, najednou můžeme opřít o zkušenost mnoha generací křesťanů před námi. Dále jméno obřadu mluví o duši, o odovzdaní animae, což odpovídá přímo fyzickému prožitku, že zatímco tělo umírajícího zůstává mezi námi a bude po smrti předmětem naší péče (příprav k pohřbu a samotného pohřbení), živoucí člověk je víc než pouhé tělo a právě toto „víc“ je předmětem naší péče prostřednictvím modlitby při umírajícím.
Stredobodom pomenovania modlitieb za umierajúceho spočíva však v latinskom slove commendatio. Môžeme každý podľa svojho jazykového jemnocitu zvažovať, či sa nám viac páči preložiť do češtiny: obrad sveření duše alebo obrad odovzdania duše, ale prínosnejšie v tejto chvíli bude uvedomiť si biblické pozadie tohto pomenovania celého obradu. Vôbec je treba pri zaoberaní sa textami týchto modlitieb mať na mysli, že tieto modlitby neboli zostavené „od zelenej stoly“, ale vytryskli zo sŕdc ľudí, ktorí poznali naspamäť žaltár a mali do pamäti pevne vyryté i mnohé ďalšie biblické texty. Z tohto „podhubia“ dôvernej znalosti Písma (v jeho latinskom znení, užívanom stredovekou cirkvou Západu) vyrostli modlitby týchto obradov.2 V pozadí tohto označenia ordo commendationis animae stojí nepochybne verš žalmu
Ž 31,6: In manus tuas commendo spiritum meum;
redemisti me, Domine, Deus veritatis.
V katolíckom liturgickom preklade: „Do tvojich rúk zverujem svojho ducha, Hospodine, verný Bože, ty ma vyslobodíš.“ Ako však naznačuje latinské znenie, oveľa častejšie býva druhá pôľa žalmu chápaná ako dej, ktorý sa už stal, dej minulý. (Tento žalm je jedným z textov, v ktorých sa úpenlivé prosby bezprostredne prelínajú a striedajú s výrazmi poďakovania za záchranu už poskytnutú.) Tohto tradičnejšieho chápania uvedeného verša sa drží aj ekumenický preklad:
„Svojho ducha kladiem do tvojich rúk,
vykúpil si ma, Hospodine, Bože verný.“
A takto sa tento verš modlí cirkev už po stáročia na sklonku každého dňa v kompletári. „Bože (v teba dôverujem), do tvojich rúk zverujem svoj život.“ Súčasný užívaný slovenský text, ktorým antifóna pokračuje, je dosť voľný: „Ty ma vedieš a chrániš, verný Bože.“ Doslovné užitie biblického verša v latinskom alebo „dominikánskom“ breviári: „Vykúpil si nás, Pane, verný Bože,“ pomáha uvedomiť si a vyznať, že Boh nás nielen vedie a chráni ako svoj ľud, ale že sme boli vykúpení a že sme to mohli prežívať i počas tohto konkrétneho, práve sa končiaceho dňa.
Odovzdávanie sa do rúk Božích je stálou súčasťou nášho života s Bohom, uskutočňuje sa vlastne každým úkonom viery, modlitbou, v každej situácii, kedy dávame Bohu svoju dôveru a nespoliehame sa na seba, svoj dôvtip, svoje sily a na rôzne svoje „pojistky“. Slavnostne sa takto odovzdávame vo krste, demonstratívnym prejavom tohto sú v živote cirkvi rehoľné sľuby. A toto odovzdávanie sa prehlašujeme teda každý večer pred ulehnutím v kompletári a vyvrcholiť má navečer nášho života, pri našom poslednom vydychovaní. Tak to ukazuje tiež príklad samotného Pána Ježiša:
Lk 23,46: Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“ A po týchto slovách vydýchol naposledy.
V latinskom znení: „Pater, in manus tuas commendo spiritum meum!“ Ide tu teda o priamu citáciu starozákonného žalmu, ktorý sme spomenuli.
Slúžba bratovi (sestre)
Kardinál Schönborn používa – z dominikánskeho rituálu – pre tento obrad ešte širší názov: commendatio animae in transitu fratris, a prekladá ho: zverenie duše pri bratovom návrate domov.3 Zmienka o tom, že ide o sprevádzanie brata (alebo sestry), hoci pochádza z prostredia kláštora, kde sa oslovenie „brat, sestra“ používajú v bežnom dennom kontakte, nám pripomína našu hlbokú vzájomnú kresťanskú sounáležitosť skrze vieru a krst, ako je jasne vyjadrená už v Novom zákone. Obrad commendatio animae predpokladá, že medzi umierajúcom a nami, ktorí sme pri ňom zhromaždení, je pútko spoločnej viery, najčastejšie tiež predchádzajúcej spoločnej účasti na modlitbách a bohoslužbách, možno po roky. Našu modlitbou obklopujeme niekoho, kto je nielen „potrebný“, ale aj s nami tesne spojený, teda svojho brata, svoju sestru.
V latinskom texte Skutkov apoštolov sa s takým commendatio fratris, alebo skôr v množnom čísle fratrum, stretneme. Teda k životu cirkvi patrí aj to, že jeden druhého zverujeme, odovzdávame Pánu. Na dvoch miestach je tento výraz použitý pri líčení pôsobenia sv. Pavla.
Sk 14,23: V jednotlivých cirkevných obciach im po modlitbe a pôste ustanovili starších a poručili ich Pánu, v ktorého uverili.
Tak zhrňuje Lukáš Pavlovo zakladanie cirkevných obcí v Malé Ázii. A keď sa Pavel naposledy lúči s kresťanmi z Efezu, použije týchto slov:
Sk 20,32: A teraz vás teda odporúčam Bohu a slovu jeho milosti, ktoré má moc vzdelávať a zjednať dedičstvo (v spoločenstve) všetkých posvätených.
Pascha
Teda: odovzdávať druhého je starobylou praxou cirkvi. Komu umierajúceho svojou modlitbou zverujeme, to nechajme ešte chvíľu stranou pozornosti. Bolo by škoda prejsť teraz bez povšimnutia, že dominikánsky rituál označil umieranie brata za jeho transitus – doslova: prechod, rozumie sa (od niečoho) k niečomu, na druhú stranu niečoho, cez niečo.4 Možno si spomínate na veľmi zaujímavý článok nášho otca Ivana Boh Hebrejov.5
Na pozadí celého Písma nám vysvetlil, že sme skrze vieru všetci Hebrejovia, to znamená kočovníci. A sám náš Boh je „Bohom Hebrejov“, Bohom, ktorý volá k vyjdeniu z každej zabydlenosti, k prechádzaniu bližšie k nemu, k láske. Veriť znamená prechádzať. A prechádzanie je transitus. Tak toto slovo nachádzame na veľmi dôležitom mieste Písma, v správe o príprave veľkonočnej večere a vyjdení Izraela z Egypta:
Ex 12,11n.: ... lebo je to Hospodinova Pascha (Přejití). Oné noci prejdem egyptskou zemí...
Jinde v Písmě označuje výraz transitus prostě přechod určitým územím. V 1 Kor 16,7 píše svatý Pavel: „Nechtěl bych se s vámi uvidět jen tak zběžně (doslova: způsobem transitu)“, jde tedy při „transitu“ o průchod bez delších zastávek. A ještě jinde v Písmě má slovo transitus význam nestálosti, nezajištěnosti životního údělu: „Stínu totiž přejití je čas náš...“ (Moudr 2,6; tak doslovně v latině). Jindy – v Ž 144,14 (dle vulgáty) – označuje nucené stěhování, jehož si člověk ve svém stálém tíhnutí k zabydlenosti přeje být uchráněn. „Ať nedojde k prolomení hradeb ani k vyhnanství (transitus) ...“, stojí v našich súčasných prekladoch, ale latinské transitus dalo možnosť myslieť tu i na náš odchod z tohto sveta.
Jednoznačne o tom prehovára Katechizmus katolíckej cirkvi: „Všetky sviatosti (...) majú za svoj cieľ poslednú paschu Božieho dieťaťa, ktorá je cez smrť uvádza do života v Kráľovstve“ (čl. 1680).
Vlastný text modlitby odovzdania
Ritus odovzdania umierajúceho začína zvolaním bratov alebo sestier a ich zhromaždením sa okolo lôžka umierajúceho. Potom sa recitujú litanie k všetkým svätým. Po modlitbe, ktorá litanie zakončuje, stojí v texte rituálu: „Potom sa bezpodmienečne hovorí táto modlitba,“ z čoho vyplýva, že nasledujúca modlitba je pokladaná za najdôležitejšiu súčasť obradu, ktorá sa nemá nikdy vynechať, ačkoliv inak sa počíta s tým, že sled modlitieb uvedený v knihe bude v danej chvíli väčšinou upravovaný podľa toho, ak rýchlo dotyčný umiera a koľko času pre modlitbu tak majú tí, ktorí sú okolo neho. Text kľúčovej modlitby teda znie:
Vyjdi, kresťanská duša, z tohto sveta,
v mene Boha, všemohúceho Otca, ktorý ťa stvoril.
V mene Ježiša Krista, Syna živého Boha, ktorý pre teba trpel.
V mene Ducha svätého, ktorý v teba bol vliaty.
V mene anjelov a archanjelov.
V mene trónov a panstiev.
V mene kniežat a mocností.
V mene cherubov a serafov.
V mene patriarchov a prorokov.
V mene svätých apoštolov a evanjelistov.
V mene svätých mučeníkov a vyznavačov.
V mene svätých mníchov a pustovníkov.
V mene svätých panien a všetkých svätých a svätíc Božích.
Dnes ať je tvoje miesto v pokoji a tvoje bývanie na svätom Sióne.
Skrze toho istého Krista, nášho Pána.
Amen.
I táto modlitba má do značnej miery podobu litanie (i keď po jednotlivých veršoch nenásleduje hlasitá odpoveď). Celý obrad začal litaniou k všetkým svätým, teraz je tu táto modlitba a i v ďalších modlitbách u lôžka umierajúceho sa s týmto typom modlitby ešte stretávame. Som presvedčený, že sa za tým skrýva skúsenosť a veľká múdrosť. Umierajúci človek nedokáže formulovať nejaké modlitby vlastnými slovami, i sledovať spontánnu modlitbu druhého je pre neho ťažké, pretože to predpokladá veľkú dávku sústredenia a k tomu mu vo jeho zápase chýbajú sily. Ale litanie je modlitbou, ktorá vytrvalo plynie rovnomerným, monotónnym tokom, a i keď sa umierajúci na chvíľu „ztratí“ a nevníma ju, kedykoľvek do nej môže po svojom procitnutí zase ľahko vstúpiť.
Aké je biblické pozadie tejto modlitby? Slová, ktorými je vyjadrená Božia činnosť u jednotlivých osôb Trojice, nie sú citáciou z Písma. Stručne vyslovujú súhrn viery cirkvi: tajomstvo Trojice a tajomstvo spásy. Je zaujímavé, že zatiaľčo karmelitánsky obrad pokračuje hneď zmienkou o anjeloch, obrad odovzdania duše uvedený v Rímskom rituáli (teda v príručke obradov pre celú katolícku cirkev) vsádza medzi Trojicu a anjelov ešte verš: „V mene preslavnej a svätej Rodičky Božej Panny Márie, v mene svätého Jozefa, slovutného Snúbenca tejto Panny.“ No vida, a karmelitáni, cez všetku svoju mariánsku zbožnosť a jej špeciálnu pozornosť pre vyslobodenie od očistcových múk (vzpomeňme na tzv. sobotnú bulu), sa v tejto chvíli o Panne Márii výslovne nezmiňovali. To je naozaj zaujímavé. Asi by nebolo až tak ťažké rozlúštiť, prečo sa veci vyvinuli takto, ale bolo by k tomu treba predsa len dôkladnejšieho štúdia a odbornej knižnice.
Uvedená štvorka: tróny, panstvá, kniežatá a mocnosti je prevzatá z Kol 1,16, kde takto svätý Pavel vypočítava, že Kristus je podriadené naozaj všetko stvorenie pozemské i nebeské. S anjelmi a archanjelmi a s cherubmi a serafmi je to v oboch prípadoch podobné: každú z uvedených kategórií nebeských duchov poznáme z Písma, ale takto v dvojici som ich priamo v Biblii neobjavil. Cherubové a serafové stoja pospolu v starokresťanskom hymne Te Deum (Bože, teba chválime).
Sila mena
My dnes formuláciu „v mene“ v bežnom živote vôbec neužívame, poznáme ju len zo začiatku bohoslužieb a modlitieb (pri znamení kríža) a alebo z filmových scén – ako zatýkaniu: „V mene zákona...!“ Nebudem sa tu púšťať do podrobnejšieho vysvetľovania, len uvediem tri miesta Písma, z ktorých bude zrejmé, že Písmu je takáto formulácia naopak blízka a drahá.
David hovorí Goliášovi: „Ty ideš proti mne s mečom, kopím a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Hospodina zástupov, Boha izraelských radov, ktorého si potupil“ (1 Sam 17,45).
Potom čo žalmoš vylíčil vyslobodenie z ľudskej nenávisti, zo záplavy a léčky, končí vyznaním: „Naša pomoc je v mene Hospodina, on učinil nebesa i zem“ (Ž 124,8).
A po letniciach hovorí Peter chromému človeku: „V mene Ježiša Krista Nazaretského – vstávaj a choď!“ (Sk 3,6).
Jeruzalem a pokoj
Obsah požehnania alebo priania, ktoré je tu umierajúcemu vyslovené, stojí až na konci litanie a ide o citáciu Ž 76,3. Ale len spomenúť si na to, ako tento žalm poznáme z modlitby breviára, nám nepomôže. Námi recitované znenie: „Jeho stánek je v Saleme, jeho príbytok na Sionu,“ malo totiž v latinskej vulgáte odlišnú podobu: salem nebolo chápané ako miestne meno (hoci v Gen 14,18 vychádza Abrahámovi v ústrety „Melchisedech, kráľ Salemu,“ a tradícia v tom Salemu videla skrátenú podobu mena Jeruzalem a Melchisedech bol považovaný za kňaza večného, srov. Ž 110,4 a Heb 5,10), ale bolo prekladané – vo význame: pokoj. Napomáhal k tomu tiež zreteľ na celkový ráz žalmu. V našom breviári je tento žalm nadepsaný: Poďakovanie za víťazstvo, viac sa mi páči nadpis: Víťazný chválospev po zničení nepriateľov.6 Vo vulgáte bol dokonca vložený nadpis, ktorý kládol tento žalm do súvislosti s konkrétnym víťazstvom nad Asýrčanmi (srov. 2 Král 19 a Iz 37). Hospodina tu poznávame ako toho, kto všetku vojenskú silu nepriateľa ochromuje hrôzou, kto ničí nepriateľské zbrane, takže nepriateľ umlká, ohromen umdlieva. K tomuto obrazu sa dobre hodí nielen predstava, že Hospodin sídli v Jeruzaleme (Asyřany obliehanom), ale práve tak aj ona predstava, že Hospodin sám je v pokoji, úklady nepriateľov k nemu totiž naprosto nedosiahnu, a alebo že uviedol pokoj na miesto svojho prebývania, obležené mesto si – zbavené nepriateľa – mohlo opäť vydýchnuť. Bude pre nás dobré uviesť si text žalmu v širšom rozsahu:7
Známý jest v Judstvu Bůh,
v Izraeli jest veliké jeho jméno.
A pokojným se stalo jeho místo,
a jeho příbytek na Siónu.
Tam zlámal síly luků,
štít, meč a válku.
Vsadené do modlitby odovzdania umierajúceho ide teda o požehnanie alebo prianie voči umierajúcemu, ktorého obsahom je jednak dojsť odpočinutia v pokoji8 jednak dojsť pred Božiu tvár, na Sion. Ten, kto pozná celý žalm, si uvedomí i to priamo v tomto verši nevyslovené: tohto pokoja a prebývanie na Sion sa dosahuje víťazstvom Božím. A skutočnosť, že sa tento žalm pri „dennej modlitbe cirkvi“ (breviári) modlíme každú druhú nedeľu (pri modlitbe počas dňa), nás učí spájať si tento žalm aj jednotlivý jeho verš s veľkonočným víťazstvom Božím a Ježišovým. Jeho smrť a vzkriesenie sú ako prošlápnutá cesta, kudy chceme, aby prešiel aj umierajúci, za ktorého sa modlíme. A stojí-li na počiatku tohoto priania umierajúcemu slovo „Dnes... (ať je tvoje prebývanie...)“, nemôžeme si pri tom nevzpomenúť na ono „dnes“, ktoré sľubuje Pán Ježiš na kríži kajúcemu zločincovi: „Amen, pravím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43).
„Nesmierne je množstvo tých, ktorí sa na nás dívajú!“ (Hebr 12,1)
Sľúbil som vrátiť sa ešte k otázke, komu umierajúceho odovzdávame. Samozrejme Pánu, Bohu v Trojici. Ale nie je možné prehliadnuť v tejto aj v ďalších modlitbách obradu onu celkovú scenériu, v ktorej sa tu transitus umírajúceho odohráva. Nikto nie je izolovaným jednotlivcom: odchádza jeden z nás, preto sa okolo neho zhromažďuje naše spoločenstvo, odchádza k Pánu, ale k Bohu obklopenému zástupom anjelov a svätých, ktorí pred Bohom stoja – vo službe a chválospevu. A títo sú tiež vyzývaní, aby zomrelého pred Božiu tvár doprovodili, šťastne priviedli. Počas tohto prechodu sa počítajú aj (už posledné) úklady Nepřítele spásy a jeho družiny. V jednej z modlitieb, ktoré v obrade ďalej nasledujú, je to vyjadrené dôkladne, široko a zároveň poeticky, ale to už je látka na iný článok.
Vyjdenie
Zostáva nám sústrediť pozornosť – ako som spomenul hneď úvodom – na jedno slovo, ktoré som nazval jadrom uvedenej modlitby, a to na slovo: „Vyjdi.“ Keď premýšľame o presnom obsahu tejto výzvy, zarazí nás rôznosť významových odtieňov, s nimiž sa stretávame v jednotlivých prekladoch tejto modlitby do slovenčiny. Zmienka kniha kardinála Schönborna prekladá: „Vyjdi, kresťanská duša,...“ Niekdajšia modlitebná kniha brnianskej diecézy, ktorá celé „Odporúčanie umierajúceho“ uvádza podrobne, ovšem prekladá: „Ubíraj sa,...“9 Starý barokný preklad znie: „Choď a bež sa, milá duša,...“10
V latinskom originále stojí: „Proficiscere.“ Presne takto, v tomto tvare – rozkazovacom spôsobe – nájdeme tento obrat v Písme trikrát. V Gen 24,51 na žiadosť Abrahámovho služobníka, aby sa Rebeka stala Izákovou ženou, Lában a Betúel odpovedajú: „Vezmi si ju a choď, ať sa stane ženou tvojho pána.“ Keď si má nevestu hľadať Jákob, prikazuje mu Izák: „Odejdi do Rovin aramských...“ (Gen 28,2). A prorok Gád posiela Davida: „Nezostávaj v skalnej skrýši. Odeber sa do judskej zeme“ (1 Sam 22,5). Iné tvary tohto slovesa nájdeme v Písme na rade ďalších miest. Časté je v príbehoch patriarchov v Gen, ale predovšetkým v knihe Numeri pri popise putovania Izraelitov púšťou. K slovníku latinského znenia Písma patrí natrvalo, objavuje sa v celom Starom zákone i v knihách novozákonných.
Pre prirovnanie k situácii umierania má význam, že toto sloveso označuje vyjdenie na ďalekú cestu – ať už skutočnú (ako sú napríklad cesty svätého Pavla a Barnabáša, popisované vo Skutkoch), alebo pomyselnú – ako hospodár, ktorý prenajal vinicu zlým vinařom, (Mat 21,33n.) a človek, ktorý do svojho návratu zveril svoj majetok v hřivnách služobníkom (Mat 25,14 n.).
A ďalej je pre nás dôležité, že týmto slovesom nie je označený len presun z jedného miesta na druhé, ale zároveň aj okamih, ktorým táto cesta začína. Tak sú v tomto slove vyslovené i to úsilie a obtiaže, ktoré také „odlepenie sa z miesta“ predstavuje. Nejde o nejaké neurčité „ubíranie sa“, ale o prechod z prodľávania na jednom mieste do pohybu.
Okrem týchto dvoch obecných významových odtieňov zmieňme ešte dve konkrétne miesta Písma, na ktorých stojí tvar tohto slovesa. Keď Hospodin zabíjal desiatou ranou v Egypte všetko prvorozené, faraó ešte v noci prikázal Izraelitom odísť. „Izraelci vytáhli z Ramesesu do Sukótu, okolo šiestich stotisíc peších mužov, okrem detí“ (Ex 12,37). To je okamžik mimoriadnej dôležitosti v histórii Božieho ľudu. Pascha je najprv okamih vyjitia.
V prvom Petrovom liste sa o Pánovi Ježišovi píše: „On se odebral do neba, je po Božej pravici a sú mu podriadení anjeli, mocnosti a sily“ (1 Petr 3,22). Teda vyjdenie je tu priamo v zmysle vyjdenia do neba. Zmienka o anjeloch, mocnostiach a silách je nám už tiež blízka.
Toto moje premýšľanie o výzve: „Vyjdi, kresťanská duša,“ a o jej biblickom podhoubí završil P. Ivan, keď sme spolu o týchto myšlienkach hovorili, tým, že mi poodhalil hebrejský pôvod výrazu, ktorým sme sa zaoberali. Podľa P. Ivana hebrejské sloveso, ktoré stojí v originálnom texte, znamená doslova „vytrhnúť“, a to stanové kolíky zo zeme. Podobné slovo má tiež akadština. Znamená to teda vydať sa na cestu, odobrať sa z miesta, kde Izrael (alebo ten, o kom sa hovorí) sídlil len po prechodnú dobu.
Imperatív
V nepřehlédněme tiež, že modlitba, ktorou sa zaoberáme, užíva rozkazovací spôsob slovesa. Vlastne tu tí, ktorí sa modlia, umierajúcemu rozkazujú. „Vyjdi!“ Teda neprosia: „Zostaň,“ ani sa neobracajú k Bohu: „Ponech nám ho!...“ Už som hovoril o tom, že to umieranie, kvôli ktorému som sa všetkými týmito myšlienkami začal zaoberať, na mňa pôsobilo ako smerovanie k niečomu veľkému, nie ako prepadanie sa do ničoty. A nie je to len môj pocit, i iní mi rozprávali o tom, ako im u umierajúceho lože človeka, ktorého mali veľmi radi, jasne svitlo, že teraz je treba ho odovzdať, nezadržiavať.
Pre voľné pokračovanie...
Môžeme na záver opäť vziať do ruky katechizmus, aby sme s ním svoje myšlienky prípadne ešte srovnali a prijali podnety pre ďalšie premýšľanie a modlitbu na toto téma. Upozorním tu na dva jeho články. O pohrebných obradoch katechizmus hovorí:
„Cirkvi, ktorá sviatostným spôsobom nosila kresťana počas jeho pozemského putovania ako matka vo svojom lone, sprevádza ho na konci jeho púti, aby ho predala „do rúk Otca“. Odovzdáva Otca v Kristovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane z mŕtvych vo sláve“ (čl. 1683).
A o príprave na naše vlastné umieranie: „Cirkvi nás vyzýva, aby sme sa pripravovali na hodinku svojej smrti („Od náhlej a nenadálé smrti vysvoboď nás, Pane“ – litanie k všetkým svätým), aby sme prosili Matku Božiu, aby sa za nás prihovárala „v hodine smrti našej“ (Zdrávas Mária), a aby sme sa zverovali svätému Jozefovi, patrónovi šťastnej smrti“ (čl. 1014).
