Wilfrid Stinissen OCD
(Podľa švédskeho časopisu Karmel, august 1996)
V dokonalom kresťanskom živote súvisí vnútorná modlitba nerozlučne s modlitbou liturgickou. Niekto „objaví“ najprv vnútornú modlitbu, a až postupne modlitbu liturgickú, u iného je tomu naopak. Pre toho však, kto úprimne hľadá Boha, je absolútne nevyhnutné, aby obidve formy modlitby stále viac splývali v jedno. Kto je na ceste za poznaním Boha, nemôže inak než zistiť, že Boh sa jednak zjavuje v tichu nevyspytateľnej hĺbky nášho vnútra, jednak sa prejavuje svojmu stvoreniu pomocou slov a znamení.
„Duchovný život,“ učí 2. vatikánsky koncil, „však nespočíva len v účasti na posvätné liturgii. Kresťan je síce povolaný k spoločnej modlitbe, predsa však má tiež vojsť do svojej komôrky, aby sa modlil k Otcovi v skrytosti, dokonca sa má modliť nepretržite, ako učí apoštol Pavel“ (SC 12).
Dialóg medzi Bohom a človekom
Vo Všeobecných pokynoch k dennej modlitbe cirkvi sa hovorí, že jej úlohou je nadviazať „styk alebo skôr dialóg medzi Bohom a ľuďmi, kedy ‚Boh hovorí k svojmu ľudu … a ľud Bohu odpovedá piesňami a modlitbami‘“ (14).
Liturgická modlitba cirkvi je oným pravým Jákobovým rebríkom, po ktorom Boží anjeli vystupujú a zostupujú (Gn 28,12; Ján 1,51). Spasiteľné slovo Božie k nám prichádza vo čítaniach, avšak často tiež v žalmoch, a my odpovedáme tým, že s vďačnosťou velebíme Boha. Dvojitý pohyb, vystupujúci a zostupujúci, je veľmi výstižne zhrnutý v prvých slovách Gloria omše: „Gloria in excelsis Deo – et in terra pax hominibus“ (Sláva na výsostiach Bohu – a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle). Náš chválospev vychádza z dola, stúpa vzhůru a oslavuje Boha na výsostiach. A Božie slová, hovoriace o láske k nám, prichádzajú zhora, snášajú sa dolu a dávajú pokoj ľuďom na zemi. Aký nádherný dialóg!
To, čo sa vždy deje pri dialógu na hlboké úrovni, to sa uplatňuje aj tu. Oba pohyby, od človeka k Bohu a od Boha k človeku, navzájom splývajú a nakoniec ich nie je možné od seba rozoznať. Keď „Hospodin Boh iste hovorí o pokoji pre svoj ľud a pre svojich svätých“ (Ž 85,9), oslavuje sám seba. Všetko, čo koná pre človeka, zjavuje jeho vlastnú nádheru. „Gloria Dei vivens homo,“ píše Ireneus z Lyonu (+ okolo r. 200): keď človek naozaj žije, keď mu je po všetkých stránkach dobre, vyžaruje z neho niečo z Božej nádhery. „Strom sa pozná podľa ovocia“ (Mt 12,33). Je-li človek dobrým plodom, dosvedčuje tým, že Boh je dobrým stromom. Na druhej strane, človeku len prospieva, ak zabudne na seba samého a chváli Boha. V tomto chválospeve nájde svoju najhlbšiu radosť. „Rozžiari sa“ (Ž 34,6), keď ospevuje Boha. Vtedy žije práve to, k čomu bol stvorený: je prúdom smerujúcim k Bohu. Stojí na správnej ceste, a preto cíti v duši pokoj: veď podľa Augustína pokoj znamená ten mier, ktorý nás obklopuje, keď všetko je v náležité poriadku.
Že oba tieto smerovania pohybu (človek chvalořečí Boha – Boh posväcuje človeka) spolu splývajú, vidíme najzreteľnejšie v Kristovi. Liturgická konštitúcia hovorí o jeho „veľkom diele, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje človeka“ (SC 7). Stalo sa Slovo telom pre človeka alebo pre Otca? Otázka je prirodzene chybne položená. Tu neexistuje žiadne ‚buď – alebo‘. Oslava Otca je záchranou človeka. Niektorí ľudia sa mračia, keď sa hovorí, že všetko je stvorené k oslave Božej: Aký je Boh egoista! Nechápu pritom, že keď Boh velebí sám seba, oslavuje tým lásku. Boh je predsa láska. Hlásajú-li Boh svoju vlastnú slávu, znamená to, že ukazuje svoju lásku v plnom jej lesku, ukazuje, že nikdy nemyslí na vlastný prospech, ale iba na svojho Syna a na nás všetkých, ktorých do neho zahrnul. Byť viac vzdialen egoizmu jednoducho nie je možné!
Človek tiež chce velebiť sám seba. Na tom v podstate nie je nič zlého. Keby sme boli takí, akými nás Boh zamýšľal, mali by sme naozaj právo hľadať svoju česť, svoju pravú česť. Mali by sme právo milovať sami seba, to jest opravdovú hĺbku svojej bytosti, ktorá nie je ničím iným než láskou, čistou láskou, ktorá stále len dáva a prijíma. Hrích, egoizmus však obrátil všetko hore nohami, takže láska k nám samým sa teraz často deje na úkor našich blížnych. Kto miluje sám seba správnym spôsobom, miluje tú lásku, pre ktorú bol stvorený.
Keď v liturgii velebíme a oslavujeme Boha, velebným spôsobom oslavujeme Boží obraz v nás samých. Nie je tu miesto pre pýchu, egoizmus, pohrdanie druhými. Liturgického chválospevu sa veľmi aktívne účastní telo. Všetka telesná aktivita je včlenená do liturgie. To isté telo, ktoré vykonáva svoje každodenné povinnosti, sa v liturgii hlboko skladá pred Bohom, ten istý hlas, ktorý znie v denném živote, v liturgii velebí Boha. Uvedomíme-li si, aké dôstojnosti sa nášmu telu dostáva, a dávame-li mu často možnosť účastniť sa liturgie, táto dôstojnosť nás bude sprevádzať všade. Boh vo svojej bezmedznej dobrote vlastne v liturgii viac oslavuje nás než my jeho. Je tu však nebezpečenstvo pre tých, ktorí sa liturgie zúčastňujú často – ide predovšetkým o rehoľníkov – že namiesto aby nás dôstojnosť liturgie sprevádzala do každodenného života, dávame banálnemu postoju každodenného života preniknúť do liturgie.
Modlitba všetkého Božieho ľudu
„Pretože ide o modlitbu všetkého Božieho ľudu,“ píše o dennej modlitbe cirkvi Pavel VI. v apoštolskej konštitúcii Laudis canticum, ktorú r. 1970 vyhlásil obnovu tejto modlitby, „bola usporiadaná tak, aby na nej mohli mať účasť nielen klerici, ale aj osoby rehoľné a tiež laici. O ľudí rôznych stavov a postavení a o ich osobitné požiadavky je postarané tým, že sú zavedené rozličné spôsoby slávenia. Tak je možné prispôsobiť dennú modlitbu cirkvi rôznym spoločenstvám, ktoré ju konajú podľa svojich životných podmienok a poslania“ (1). „Preto sa denná modlitba cirkvi ponúka všetkým kresťanom,“ pokračuje Sv. otec, „aj tým, ktorí nie sú povinní sa ju modliť.“ A tiež: „Predovšetkým je potrebné, aby ľud Boží s novou láskou poznával modlitbu žalmov, ktorá stále sleduje a hlása Božie pôsobenie v dejinách spásy.“
Dlho bolo takmer všeobecne rozšíreným názorom, že denná modlitba cirkvi sa týka iba kňazov a rehoľníkov, zatiaľ čo laici sa majú uspokojiť s ružencem. Ak bola prístupná iba v jazyku latinskom, bol tento názor do určitej miery zrozumiteľný. Latina tvorila hradbu medzi duchovnými a laikmi. V prvotnej cirkvi tomu tak nebolo, pretože latina (prípadne gréčtina) bola rečou ľudu. Denná modlitba cirkvi bola záležitosťou aktívnej účasti celej obce veriacich. Keď ľud latinsky už nehovoril, vznikla rada ľudových pobožností. Najrozšírenejšia z nich je ruženec. Sláviť spolu s celou rodinou nešpory bolo pred koncilom takmer nemysliteľné. Naproti tomu sa mnoho katolíckych rodín modlilo každý večer ruženec.
Cirkvi pokladá ruženec za veľmi dôležitý. Vďaka jeho jednoduchosti a meditatívnemu charakteru bude ruženec vždy zaujímať význačné miesto v modlitebnom živote katolíckej cirkvi. Ruženec však nie je typickou rannou či večernou modlitbou. Modliť sa ráno desiatok ruženca nemá rovnakú váhu ako sa modliť ranné chvály (laudes). Modlíme-li sa chvály, začíname deň chvalořečením Boha; krátke čítanie nám slúži ako pokrm na cestu, ktorým sa sýtime počas dňa; v prímluvných modlitbách prosíme o silu do úloh nastávajúceho dňa. Okrem toho si uvedomujeme, že sa nemodlíme sami, ale spolu s celou cirkvou: všade po svete znie tá istá modlitba. Nie sme vydaní len sami sebe: cítime-li sa unavení, ospalí alebo roztržití, vieme, že iní vyvažujú svoju horlivosť našu ochablosť. Vo veľkom speváckom zbore toľko nevadí, keď niektorí členovia sú neistý alebo trochu zachrípnutí. Môžu predsa spievať spolu s ostatnými a nemusia sa obávať, že narušujú harmóniu. Pri modlitbe dennej modlitby cirkvi sa ocitáme v strede mystéria. Sme súčasťou mystického tela Kristovho. Moje nepodstatné ‚ja‘ jednotlivca bolo zasadené do súvislostí, ktoré nemajú hranice. A až keď som zahrnutý v niečom väčšom než to, čo môžem bezprostredne vnímať ako ‚sám seba‘, môžem sa naozaj stať ‚sám sebou‘.
Prírodzene väčšina laikov sa nemôže modliť celé ofícium. Je možné sa však modliť buďto časť, alebo len úsek z časti. Tak napríklad pri ranných chválach sa možno obmedziť iba na jeden žalm. Často vidíme len dve možnosti: všetko alebo nič. A tak si vezmeme dĺžku ofícia za zámienku, že sa nebudeme modliť vôbec. Je tu však aj stredná cesta: vybrať si časť a s tou sa uspokojiť. Výhodou laikov je sloboda čo do kvantity modlitby. Kňaz či rehoľník majú za povinnosť modliť sa všetky časti dennej modlitby cirkvi celé. Hovorím o povinnosti, ale je to ‚blahá‘ povinnosť. Byť povinný vernosťou ma obohacuje. Prináša to so sebou však riziko: chcieť tú záležitosť ‚sprovodiť zo sveta‘ čo najrýchlejšie. Laik naopak, nie je viazaný určitou kvantitou, a preto môže myslieť viac na kvalitu.
Kresťanská tradícia väčšinou rozlišuje medzi modlitbou spoločnou a individuálnou. Obe sú dôležité a k obom Ježiš nabáda. „Keď sa však modlíš ty, vojdi do svojej komôrky, zavri dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti; a tvoj Otec, ktorý vidí i to, čo je skryté, ti odplatí“ (Mt 6,6). Tak činil Ježiš sám. Jeho ‚komôrkou‘ bola často príroda. „… Vystúpil na horu, aby sa o samote modlil. Nastal už večer a bol tam sám“ (Mt 14,23). Ježiš však chodil tiež do synagógy a spieval žalmy spolu so svojimi učeníkmi. Hovorí predsa: „Veď kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich“ (Mt 18,20).
Denná modlitba cirkvi je typickou modlitbou spoločenstva veriacich, má charakter spoločnej modlitby. Je určená k modlitbe v spoločenstve a uplatňuje sa najlepšie, keď ju modlíme spolu s druhými. Tak napríklad responsoria predpokladajú, že ich striedavo spievajú (recitujú) dva zbory. Pre všetkých, kto sa modlí hodiniek spolu s druhými, je tiež dôležité dopriať si čas na osobnú, súkromnú modlitbu, teda tú modlitbu, kvôli ktorej vchádzame do svojej ‚komôrky‘. Modlitba iba v spoločenstve nestačí.
A predsa pre laika, ktorý sa modlí sám ‚vo svojej komôrke‘ dennej modlitbu cirkvi, môže byť táto modlitba krásnou syntézou modlitby spoločnej a individuálnej, modlitby ústnej a kontemplatívnej. Má účasť na modlitbe cirkvi a je si vedomý, že je s cirkvou spojený, pritom však sa modlí o samote a má možnosť využiť svoju slobodu, prodlít pri niektorých veršoch, a tak dať modlitbe vyústiť v meditáciu a kontempláciu.
(Zo švédčiny preložila prof. Dagmar Chvojková)
pokračovanie
