Stála modlitba u sv. Augustina
Fra. Jan od sv. Bruna, OCD
Pred niekoľkými rokmi som sa pokúsil o priblíženie malej časti bohatstva, ukrytého v tradícii východného kresťanstva, článkom Aby dňom i nocou rozjímali zákon Páně a bdeli na modlitbách.1 Mým záměrem tehdy bolo poukázať na jedno z možných pojetí neustálej modlitby. Příspěvek, který je předkládán nyní,2 chce prispieť k témuž tématu, tentokrát z pohľadu západnej tradície, konkrétne z pohľadu jedného z jej najvýznamnejších predstaviteľov – svatého Augustina. Verím, že aj nám, ktorí sa inšpirujeme najmä karmelitánskou spiritualitou, môže prospieť hlbšie zoznámenie s duchovným dedičstvom cirkevných otcov, ktorých odkaz je bohatstvom celej cirkvi, bez ohľadu na rozličné neskoršie duchovné prúdy a školy.
V prvej časti článku bude predstavený vývoj Augustinovho života modlitby, v druhej a tretej jeho teologická reflexia k téme modlitby.
Svätý Augustín – duchovný autor?
Meno svatého Augustína sme najčastejšie zvyknutí spájať s jeho hlbokými filozofickými a teologickými vhľadmi. Zatiaľ čo po celé stáročia ovplyvňoval zásadným spôsobom teológiu a duchovný život kresťanského západu, dnes býva prijímaný s veľkou opatrnosťou a niekedy dokonca odmietaný – pre príliš pesimistické videnie človeka, ktoré, ako sa mnohým môže zdať, neodpovedá dnešnému cíteniu. V tomto príspevku by sme sa chceli pokúsiť predstaviť Augustína predovšetkým ako muža a učiteľa modlitby. Hoci nenapísal mnoho spisov, ktoré by sme dnes vnímali ako čisto „duchovnú četbu“, zostáva predsa jednou z najvýznamnejších postáv západnej spirituality. Modlitba a duchovný život prostúpili jeho myslením, v ňomž mnohokrát môžeme spozorovať odraz jeho vnútorných bojov. Verím preto, že hlbšie zoznámenie s Augustínom ako mužom modlitby nám môže napomôcť hĺbšie pochopiť aj niektoré prvky jeho teológie. Než sa dostaneme do obdobia Augustínovej zrelosti a pokúsime sa rekonštruovať jeho víziu „neustálej modlitby“, pripomenieme aspoň v krátkosti, ako vyzerala modlitba a život z viery tohto svätca, a to ako v období, ktoré predchádzalo jeho definitívnemu obráteniu, tak v období po ňom, zvlášť v rokoch kňazskej a biskupskej služby.
Modlitba v období pred definitívnym obrátením
Augustinovou prvou učiteľkou modlitby bola bezpochyby jeho matka Monika.3 Augustin vo Vyznaniach spomína na svoje detské modlitby: „Tak som sa ja, dieťa, začal k tebe modliť, môj pomocníku a moje útočište. Rozviazal si môj jazyk, a tak som k tebe volal, aj keď maličký, predsa ne s malou túžbou, aby som bol ušetrený učiteľových ran.“4 Monikin priamy vplyv však netrval príliš dlho. Už po dokončení základných štúdií v rodnej Tagaste odišiel študovať gramatiku do Madaury, vzdialenej dvadsaťpäť kilometrov, odkiaľ sa vrátil roku 370 ako šestnásťročný. O rok neskôr prvýkrát odchádza do Kartága, aby tu pokračoval v štúdiu rétoriky. Vplyv pohanskej kultúry, ktorá bola obsahom jeho štúdia, ani kúzlo zmyslovosti, jemuž v tejto dobe podľahol, nikdy úplne nevymazali z jeho srdca spomienku na Boha i isté povedomie o jeho blízkosti, ako sám neskôr spomína: „Veril som niekedy živšie, niekedy slabšie, avšak veril som vždy, že si a že o nás pečuješ, hoci som nespoznával správne tvoju podstatu, ani cestu, ktorá nás vedie späť k tebe.“5 Jeho srdce však bolo rozdvojené medzi Boha a túžbu po požitku, čo sa odrazilo aj na obsahu jeho modliteb, o ňomž opäť sám svedčí: „Ja, biedny mladík, prosil som ťa už na začiatku svojho mládí o čistotu, hovoríac: ‚Daj mi čistotu a zdržanlivosť, ale nie hneď.‘ Bál som sa totiž, aby si ma nevyslyšal príliš rýchlo a hneď neuzdravil od choroby mojej žiadostivosti, ktorú som chcel skôr nasýtiť než udusiť.“6
Augustin sa nedokázal plne oslobodiť od žiadostivosti až do svojho definitívneho obrátenia v roku 386. Avšak už od veku devätnástich rokov to nebola žiadostivosť, ktorá by určovala smer jeho života. Prežil v týchto rokoch prvý a možno najdôležitejší zlom vo svojom živote, akýsi filozofický obrat, ktorý ho uviedol na cestu hľadania pravdy. Udalosť bola vyprovokovaná čítaním Ciceroho Hortensia, ku ktorému sa dostal podľa obvyklého študijného poriadku: „Tá kniha zmenila moju náklonnosť, obrátila moje modlitby k tebe, Pane, dala úplne iný smer mojím prianiam a túžbam. Všetka márna nádej sa mi razom znechutila a s neuveriteľným zápalom srdca som vzplanul po nesmrteľnej múdrosti, takže som začal povstávať, aby som sa navrátil k tebe.“7 Následné mnohoročné prilnutie k manichejské sekte bolo súčasťou tohto hľadania múdrosti, pretože Augustin bol v tejto dobe presvedčený, že katolícka cirkev nenabízí odpovede na otázky, ktoré ho trápili, a že miesto nich ukladá veriacim fideizmus.8 Pre naše téma je dôležité, že Augustin zjavne u manichejců hľadal tiež hlbší duchovný rozmer a akúsi ľudskú blízkosť, ktoré zrejme ťažko nacházel v kartáginskej cirkvi, oslabené donatistickým schizmom.
Pretože však s pribúdajúcimi rokmi zistil, že mu ani manicheizmus neprináša odpovede na jeho neistoty, ale naopak sa sám utápí v rozporech, upadol Augustin do ďalšej krízy, ktorá mu však napomohla odhaliť jeden z najdôležitejších prvkov pre jeho víziu kresťanskej modlitby, totiž vlastné nitro. Líči, akú hořkost a bolesť mu predtým spôsobilo hľadanie pravdy len vo vonkajších veciach: „Horečne som hľadal pôvod zla. Aké utrpenie pre to, čo sa rodilo v mojom srdci, aké náreky, Bože môj! Ty si tu však bol, aby si ich vyslyšel, len ja som to nevedel. Keď som v tichu hľadal, hlasité boli pred tebou náreky môjho srdca, ktoré stúpali k tvojmu milosrdenstvu. Ty si poznal moje utrpenie, z ľudí však nikto. Len malú časť svojich múk som vyjavil svojim najbližším priateľom. Ale mohli vôbec počuť krik môjho ducha, keď nestačil čas ani slová k jeho vyjadreniu? Avšak všetko stonanie môjho srdca prenikalo k tvojmu sluchu. Pred tebou bola všetka má túžba, avšak svetlo mojich očí nebolo so mnou. Bolo vo mne, ja však som bol vonku. Nebolo v priestore, zatiaľ čo ja som sledoval len veci obsiahnuté v priestore. Nenachádzal som však miesto, kde spočinúť.“9 Boh však nenechal bez odpovede Augustinovu úprimnú túžbu po pravde a rovnako ako v devätnástich rokoch, aj teraz ho osvítil skrze prostriedok blízky mladíkovu životu, totiž skrze spisy novoplatoniků, najmä Plotina a Porfiria: „Napomenut týmito knihami, vstúpil som do svojho vnútra. Mohl som tak učiniť, pretože ty si sa stal mojím pomocníkom. Vstúpil som a spoznal okom svojej duše a nad svojim rozumom nemenné svetlo.“10 Nebolo to už svetlo obsiahnuté v samotných knihách, ktoré sa Augustína dotklo. Knihy boli len prostriedkom, avšak svetlom bol Boh sám, ktorý prebýva „nad“ človekom, avšak človek ho spoznáva v sebe samom. Augustinovi tak bola naznačená cesta k pravde, ktorá je osobná a ktorá necháva v sebe samom spočinúť. V nasledujúcich rokoch si postupne uvedomoval, že táto pravda jediná môže naplniť život človeka: „Stvoril si nás, Bože, pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočine v tebe.“11
Novoplatonismus a antická filozofia vôbec zohrali v Augustinovom živote rolu akéhosi „Starého zákona“. Bolo však treba urobiť ešte rozhodujúci krok, krok ku Kristovi. Augustin si uvedomoval mnohé zhody, ale aj rozdiely medzi filozofiou a evanjeliom. Najdôležitejším rozdielom bola prítomnosť či neprítomnosť „bláznovstva kríža“: „(V knihách platonikov) som čítal, aj keď nie tými slovami (...): Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha, a to Slovo bol Boh (Ján 1,1). (...) Nestojí v nich však, že Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami (Ján 1,14). (...) Ani že ponížil sám seba, stal sa poslušným až k smrti, a to k smrti na kríži“ (Filipanom 2,7).12 Rozdílný byl i efekt, který četba vyvolávala v Augustinově duši. Zatímco spisy novoplatoniků ho vedly k pýše, slova Písma přiváděla k pokoře: „Hovoril som ako znalec, ale keby som bol v Kristovi, našom Vykupiteľovi, nehľadal cestu k tebe, bol by som v tej znalosti aj zahynul.“13 (...) „Zistil som tiež, že čo pravdivého som čítal v knihách platonikov, je tu (v Novom zákone), vďaka tvojej milosti povedané tak, aby sa ten, kto vidí, nechválil, ako by neprijal (1 Kor 4,7).“14
Obrátenie a krst
Momenty definitívneho rozhodnutia pre nasledovanie Krista sú vo Vyznaniach vylíčené v ôsmej knihe. Tak ako v predchádzajúcich zlomových obdobiach Augustinovho života to bola opäť kniha, ktorá vyvolala následný proces, tentokrát ňou bol Život sv. Antonína Egyptského od svatého Atanáše.15 S touto knihou Augustína a jeho priateľa Alipia zoznámil Ponticián, pôvodom Afričan, ktorý zastával službu v cisárskom paláci.16 Domnievam sa, že celá pasáž, pojednávajúca o obrátení, je vlastne modlitbou. Je dialogom s Bohom, ktorý prehovára najprv skrze životopis sv. Antonína a neskôr prostredníctvom znamenia,17 ktoré Augustina odkazuje k Písmu svätému. Sám Augustin odpovedá hlbokým spytovaním svedomia a následným rozhodnutím sa pre pravdu, ktorá sa mu teraz už jasne vyjavila.
„Prišiel deň, keď som stál nahý sám pred sebou a moje svedomie mi hovorilo: Kde je tvoja výmluvnosť? Hovoril si, že odmietaš opustiť všetku márnosť pre neistotu o pravde. (...) Čo všetko som sám sebe nevyčítal? Akými ranami som nebičoval svoju dušu, aby ma nasledovala v mojom úsilí kráčať v tvojich stopách! (...) Všetky námietky boli vyvrátené. Nezostalo nič než mlčanlivá úzkosť. Ako smrti sa (môj duch) bál, že bude vyrvaná z prúdu zlého návyku, ktorým chradla až k smrti.“18 Avšak v túto chvíľu akoby k Augustinovi prehovorila sama zdržanlivosť, ktorá mu odhalila svoje tajomstvo: „Mal som dojem, že mi s úsmevom na perách, ktorý bol výsmechom aj povzbudením zároveň, hovorí: Nemohol by si aj ty činiť to, čo činia títo muži a ženy? Majú azda k tomu sily v sebe samých, alebo v Pánu, svojom Bohu? Pán, ich Boh, mne ich dáva. Prečo sa spoliehaš sám na seba, keď na teba nie je spolehnutí? Vrhni sa plný dôvery k Bohu. On neustúpi, aby si padol.“19 Momentom, ktorý Augustinovi definitívne vnukol odvahu vydať sa na cestu za Kristom, bola udalosť nasledujúca po už zmienenej výzve „vezmi a čítaj“: „Zo susedného domu som počul hlas akoby chlapca alebo dievča, ktorý spieval a opakoval: Vezmi, čítaj! Vezmi, čítaj!“20 Prečítal preto stránku z Písma, ktorú náhodne otvoril: „Ne v hýrení a opilstve, v nemravnosti a bezuzdnostiach, ne v sváre a závisti, ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista a nenásledovať telo v jeho žiadostiach (Rím 13,13).“ Ďalej už nemusel čítať, „nebolo toho treba. Lebo akonáhle som dočítal túto vetu, svetlo istoty preniklo moje srdce a všetky temnoty pochybností sa rozptýlili.“21
Ak nepočítame detské roky, sledovali sme až doteraz Augustina, ktorý sa modlil skôr implicitne, nie ešte plne vedome a s nasadením.22 Teraz začína epocha, trvajúca po celý zvyšok jeho života, kedy bude úplne vedome venovať modlitbe určitú časť dňa, kedy sa modlitba stane súčasťou jeho intelektuálneho života a hľadania múdrosti a kedy bude rovnako teologicky premýšľať otázky s modlitbou súvisiace. Prvým „zastavením“ na tejto ceste života bol jeho pobyt na statku Cassiciacum, kde sa pripravoval na krst a zároveň sa spoločne s priateľmi, matkou a synom venoval filozofii a modlitbe. Tou tu deň začínal i končil, Augustin sám obyčajne venoval polovicu noci rozjímaniu.23 Bohatým zdrojom, z něhož sytil svůj duchovní život v tomto čase, byly žalmy, které směřovaly jeho život k Bohu a poskytovaly mu útěchu: „Jakými výkřiky jsem se k tobě obracel, můj Bože, když jsem četl žalmy Davidovy, tyto písně víry, hlas zbožnosti, tak odlišné od pyšného způsobu myšlení. (...) V nejtajnější komůrce svého srdce (...), poté, co jsem se svěřil tobě, začal jsem rozjímat o své obnově. A zde jsi mi dal poprvé zakusit svou sladkost a vložil jsi radost do mého srdce. Propukl jsem v jásot, když jsem vnitřně chápal pravdy, které jsem četl. Nechtěl jsem již množit pozemská dobra, hltat je a nechat se pohlcovat jimi, zatímco jsem nalezl v tvé věčné jednoduchosti jiné obilí, víno a olej.“24 Život na Cassiciacu rovněž definitívne spojil Augustina s jeho matkou, svatou Monikou, ktorá svou moudrostí pramenící z mnoha let praxe křesťanského života doplňovala a potvrzovala to, o čem přemýšleli Augustin a jeho druhové ve filosofických diskusích.
Po období duchovní prípravy na Cassiciacu se Augustin navrátil do Milána, kde přijal o velikonoční vigilii z 24. na 25. dubna 387 křest z rukou svatého Ambrože.25 Rozešel se tak definitívne se životem v hříchu a opět zakusil dotyky milosti: „Byli jsme pokřtěni a zmizel veškerý neklid, který v nás působil náš minulý život. V těch dnech jsem se nemohl nasytit přemítáním o velikosti a hloubce plánů spásy, které máš s lidstvem. Proléval jsem mnohé slzy, když jsem naslouchal hymnům a písním, které zněly v tvém domě! (...) Jejich slova vnikala do mých uší, vnášela pravdu do mého srdce a působila vroucí cit zbožnosti.“26
Skupina, která se kolem Augustina vytvořila a prožila několik měsíců na Cassiciacu, toužila pokračovat ve společném životě. Nejlépe realizovatelný se tento plán zdál být v Africe, proto se rozhodli pro odchod z Milána a usadili se v Augustinově rodné Tagastě. Ještě předtím, konkrétně při čekání na loď v Ostii nedaleko od Říma, se udály dvě pro Augustina důležité události. Jednak jeho vytržení (extáze) ve společenství svaté Moniky. Odehrála se během společné rozmluvy obou světců o věčné blaženosti a bylo jim při ní dáno na krátký čas zakusit něco z toho, o čem společně rozmlouvali.27 Druhou důležitou událostí byla Moničina smrt několik dní po onom vytržení, která se Augustina nesmírně hluboce dotkla.28 Protože zmíněná extáze má velký význam pro světcovu nauku o modlitbě, ještě se k ní vrátíme v souvislosti s úvahami o ustavičné modlitbě.29
V létech kněžské a biskupské služby
Augustinova komunita se zprvu usadila v Tagastě. Possidius30 líčí hlavní účel tohoto způsobu života slovy vivere Deo, tedy jako život žitý plně pro Boha a v Bohu, zatímco sám Augustin výrazem deificari in otio, který bychom mohli volně přeložit jako úsilí o sjednocení s Bohem v klidu kontemplativního života. Ten zcela nevylučoval apoštolskou aktivitu, když se však Augustinova pověst rozšířila natolik, že se tento život začal zdát obtížným, odešel hledat útočiště pro komunitu do Hippo (svého budoucího biskupského sídla). Zde však byl v podstatě z donucení, dnes již těžko uvěřitelným způsobem, vysvěcen na kněze.31 Ani po kněžském a následném biskupském svěcení se však nehodlal vzdát mnišského života. Sám starý biskup Valerius, Augustinův světitel, mu daroval půdu, aby mohl pokračovat ve svém projektu komunitního života. V Hippo se tak postupně utvořila svébytná forma mnišského života: klášter kleriků, kteří usilovali o sjednocení života modlitby s apoštolskou a pastorační činností.32 O způsobu života modlitby během tohoto období můžeme nepřímo usuzovat zejména na základě Augustinovy reflexe tohoto tématu. Řehole, která jistě čerpá z života, jaký se žil v tomto domě, je stručná, avšak přece odkazuje na nutnost komunitní i osobní modlitby: „Neúnavně usilujte o modlitbu v časech k tomu stanovených. Oratoř ať slouží pouze k účelu, pro který byla postavena a který jí také dal jméno.33 Neboť kdyby se někdo chtěl ve volném čase modlit i mimo stanovené hodiny, nemá mu v tom být bráněno tím, který by chtěl oratoř používat k jiným účelům.“34
Poměrně obšírně Possidius popisuje poslední měsíce Augustinova života, kterým věnuje téměř třetinu svého životopisu. Kromě líčení dramatických událostí spojených s vpádem barbarů, kteří obléhali město, v němž světec umíral, je líčena také jeho modlitba a pokání, jimž posledních deset dní věnoval veškerý čas: „Během své poslední nemoci (...) si nechal napsat kající žalmy Davidovy, a zatímco ležel na posteli, hleděl na tyto listy umístěné na protější stěně, četl je a stále hořce plakal (...) Deset dní před svou smrtí prosil nás přítomné, abychom nenechávali nikoho vstupovat do jeho pokoje mimo hodiny, kdy ho přicházeli navštěvovat lékaři, nebo když mu bylo přinášeno jídlo. Jeho vůle byla respektována a on se celý tento čas věnoval modlitbě.“35
