Jedným z prostriedkov, bez ktorých nie je duchovný život možný, je modlitba. Začnem citáciou zo sv. Jána Zlatoústého: „Hovorím-li o modlitbe, nemysli si, že ide o slová. Modlitba je túžba po Bohu. Je to nevysloviteľná láska, ktorá nepochádza z ľudí, ale má pôvod v Božskej milosti. Apoštol o nej hovorí: „Veď ani nevieme, ako sa máme vlastne modliť. Takže sám Boh sa za nás prihovára vzdychmi, ktoré nemožno vyjadriť. Daruje-li Pán niekomu takú modlitbu, je to bohatstvo, o ktoré ho nikto nemôže pripraviť, nebeský pokrm, ktorý sýti dušu. Ak ju niekto okusí, navždy bude túžiť po Pánu. Ako by jeho srdce zachvátil prudký oheň.“ Sv. Ján Zlatoústý nám naznačuje, že modlitba, to nie je definícia, že to nie je štruktúra, nie je to právo ani norma, ani povinnosť. Modlitba je dar od Boha a naša odpoveď naň. O modlitbe sa dá hovoriť mnohými a rôznymi spôsobmi. Chcel by som pripomenúť len niekoľko podstatných znakov kresťanskej modlitby. Pretože už v tomto prostredí sa objavuje, že sa modlitbou nazýva ledacos. Pre kresťana je typické, že modlitba je odpoveďou. Boh je ten, ktorý nás láka k modlitbe. On nás volá a hovorí k nám svojím slovom, takže kresťanská modlitba je vždy odpoveď, či si to uvedomujeme alebo nie. Preto modlitba vyrastá z počúvania. Predpokladom kresťanskej modlitby sú otvorené uši, ochota vnímať Boha, žiť v jeho prítomnosti, ochota nežit pre seba. Kresťanská modlitba nie je rečou do prázdna, nie je to mletie mlynčeka. Nedá sa nahradiť žiadnym mechanizmom. Nespočíva v splnení akéhosi kvanta, odrecitovaní, odriekavaní, odmodlení. Toto je v úplnom rozpore s podstatou kresťanskej modlitby. Modlitba teda odpovedá na Božie slovo. A sv. Ján Zlatoústý hovorí, že má pôvod v Božskej milosti. Je to prejav vzťahu medzi mnou a Bohom, obapolný. Nutí ma k osobnej odpovedi. Neprehliadnuteľným znakom teda je, že to musí byť osobný prejav. Nech je to modlitba cirkvi, liturgie chvál, ruženca, alebo akákoľvek modlitba naučená, vždy to musí byť moja modlitba. Ak to nie je moja osobná modlitba, potom tu síce robím nejaký pekný výkon, ale pre môj duchovný život to nemá žiadny zmysel. Samozrejme, nemodlíme sa len vtedy, keď pociťujeme blízkosť Božiu. Duchovný život vôbec nie je záležitosťou citov. Je to záležitosťou odpovede ľudskej bytosti a citov do takej miery, do akej majú podiel na celej ľudskej bytosti. Je to teda odpoveď rozumu, vôle, citov, ducha, tela, odpoveď všetkého. Preto patrí k modlitbe aj určitý prejav, postoj. Pretože to nie je záležitosť iba citov, nemodlíme sa iba vtedy, keď sa nám chce. Keďže je to prostredník vzťahov a pomocník nášho duchovného života, musí mať modlitba svoj čas, svoje miesto a svoj spôsob. Tento poriadok, tento rytmus, ktorý je pre každého z nás trochu iný, veľmi napomáha tomu, aby sme sa mohli oslobodiť od vonkajších vecí. To zodpovedá zámeru stvorenia.
Skrze modlitbu sa nám dostáva poznanie Boha, aký je, a toto poznanie nás vedie späť k modlitbe a okrem toho skrze modlitbu dochádza k premene našej bytosti. Poněvadž je to chvíľa úzkeho spojenia s tým, ktorý pôsobí. Z tohto dôvodu je kresťanská modlitba vždy činom, nie sú to prázdne slová. Je to niečo, čo v nás koná Boh. Teda ak sa modlíme, konáme s Bohom. Je to tvorivá a stvoriteľská činnosť. Takto Boh pretransformuje nás a pretransformuje svet.
Ďalším znakom kresťanskej modlitby je vnútorná pravdivosť. To, čo sa nesnáša s naším Bohom, je iluzórny svet. Ľudia majú radi ilúzie, pretvárku, svet „akoby“. Dlhé desaťročia sme to zažívali, robilo sa „ako“. Toto v živote s Bohom nefunguje. Prorok Izaiáš hovorí: „Tento ľud ma ctí perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.“ To je katastrofa. Má-li byť prejav kresťanskej modlitby autentický, musí byť pravdivý. Je teda treba stáť hlboko v priezračnosti a zakotvenosti v Kristovi. Kresťanská modlitba je kristocentrická. „Tak ako pre svoje spojenie s Adamom všetci padli do smrti, tak zase pre svoje spojenie s Kristom všetci budú povolaní k životu.“ Pre svoje spojenie s Kristom, pretože v nikom inom nie je spásy než v Ježiši Kristovi. Aj keď oslavujeme Otca, ideme skrze Krista. Keď prichádzame k Duchu svätému, sme si vedomí, že ho máme od Krista. Vzťah ku Kristovi je základný a kľúčový kameň kresťanskej modlitby. Nedá sa hovoriť o kresťanskej modlitbe, pokiaľ človek nedal svoj život Ježišovi Kristovi. To sú iba pokusy o kresťanské modlitby, hľadanie Boha, snaha o vnímanie, ale nie je to kresťanskou modlitbou. Kresťanská modlitba je skrze neho a s ním a v ňom.
Modlitba je spojená s vierou. Toto by ale chcelo ďalšiu prednášku, aby niekto vyložil, čo je to viera. Tieto základné pojmy sú veľmi zmätené. Keď hovorím, že modlitba je spojená s vierou, myslím tým to rozhodnutie žiť v závislosti na Bohu. Myslím tým vnútornú oddanosť, s ktorou prijímame svoj život i skutočnosti života, minulosť i budúcnosť z pohľadu Božieho a zariadime podľa toho svoj život. Každá poriadna modlitba vyrastá z viery a vedie k viere. Cieľom modlitby je úplná oddanosť a vydanosť človeka Bohu. To môžeme vyjadriť aj slovami: „Buď vôľa Tvoja!“ To je tá vrcholná modlitba Otče náš, to je ten denný pokrm Ježišov, ku ktorému všetci spiejeme, aj keď mu tak málo rozumieme.
Hovorili sme síce o tom, že modlitba nie je na prvom mieste činnosťou človeka, ale človek nie je iba pasívny, ale aj aktívny, a preto musí odpovedať. Ten, kto otáľa so svojou odpoveďou, ten neprehlbuje vzťah. Nemôžeme čakať, že Boh nás bude stále a stále niečím zahrňovať. On čaká našu odpoveď.
Modlitba má rôzne stupne. Ak chcete, môžeme o tom hovoriť. Sľúbil som vám prvý krok a povedal som dva kroky. Môžeme ich vziať desať, ale niekedy je to na škodu veci. Človek, ktorý nezačal Boha vnímať, a ktorý sa nemodlí a začne študovať kontempláciu, si zkomplikuje život. Pretože je to kojenec, ktorý prešiel na údené a sú z toho len žalúdočné problémy. Duchovný život je postupný rast a je zvláštne, že ľuďom, ktorí vedú učené reči o vnútornom živote, často stačí, keď si prečítajú nejakú brožúrku za päť korún. Je potrebné dorásť. Jedna počiatočná skúsenosť je viac než prečítať všetky diela mystikov. Pretože nám v našom duchovnom živote nemôžu prospieť, ak sami nezačneme niečo robiť. Tým nechcem zmenšiť význam duchovnej četby, pretože je to jeden z dôležitých prostriedkov duchovného života.
Na záver by som povedal jeden krásny citát Romana Guardiniho. „Človek potrebuje modlitbu, aby zostal duševne zdráv.“
Druhá časť prepisu magnetofónového záznamu prednášky P. V. Kodeta
pre študentov na púti akademickej mládeže na Velehrade.
30. 5. 1992
predchádzajúci
