Modlitba v prvých chvíľach po prebudení
P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
„Keď sa ráno prebúdzam, anjeli nad mnou bdia, môj Pane ...“ spieva veselá obľúbená „ukazovacia“ pesnička. A ďalej sa v nej hovorí o tom, že anjeli nad každým z nás bdia, keď sa umývame, raňajkujeme, ideme do školy, po celý deň. Áno, od samého nášho prebudenia nás sprevádza Božia starostlivosť, alebo skôr: sprevádza nás aj v noci, ale hneď od prebudenia na to môžeme pomyslieť. Napriek tomu skúsenosť generácií kresťanov svedčí, že práve okamihy po prebudení majú aj svoje pokušenia.
V roku 1994 vyšla vo vydavateľstve Cesta knižka kardinála Martiniho nazvaná Vytrvali ste so mnou v mojich skúškach (Úvahy o Jóbovi) a podľa môjho názoru trochu unikla pozornosti širšieho okruhu čitateľov. Ide o prepísanie duchovných cvičení, ktoré mal otec kardinál s kňazmi. V jednom z exercičných zamyslení uvádza veľmi cenné myšlienky o potiaži, ktorá trápi väčšinu z nás a ktorú on pomenováva výstižne: neusporiadanosť mysle.
Každý človek je vystavený tejto množine obtiažnych a protichodných myšlienok, ktoré ho ako paraziti, kobylky alebo komáre obletujú a bránia mu, aby sa venoval tomu, čo je jeho základnou povinnosťou. Tí, ktorí sa o duchovný život nepokúšajú, si toho nevšímajú a žijú z dojmov, z čítania, z novín, z počúvania zvukov, hluku, televízie, prechádzajú od jednej takejto veci k druhej v ustavičnom víre predstáv fantázie a žiadostí. Čo uvideli, hneď zabudnú pre to, čo uvidia za chvíľu, rovnako ako ten, kto sa pozerá na jeden televízny program za druhým, zostáva stále pod vplyvom určitého vzrušenia.
Neusporiadanosť mysle je, môžeme povedať, stálou životnou situáciou, aj keď si ju neuvedomujeme. Uvedomíme si ju, keď sa začneme ztišovať, pravidelne meditovať: potom na nás útočí zástup zbytočných, márnych a neusporiadaných myšlienok a boj s nimi sa môže stať skutočným mučeníctvom, skutočným pokáním, ktoré dokáže nahradiť toľko iných vonkajších pokání.1
A ako tento popis roztržitosti, rozptylovania a neschopnosti sa sústrediť výborne odpovedá na našu vlastnú skúsenosť, rovnakým spôsobom dávame za pravdu aj z neho vyvodenému poučeniu:
Zápas s neusporiadanosťou mysle je jednou z najdôležitejších činností pre toho, kto chce počúvať Boha a plne sa odovzdať jeho pôsobeniu.2
Keď otec kardinál líči niektoré konkrétne spôsoby neposlušnosti mysle, uvádza výslovne, že kritickou dobou pre usporiadanie mysle sú – mimo iného – aj ranné chvíle.
Takýto je okruh týchto myšlienok: vyzerajú celkom nevinné, zapĺňajú prvé ranné hodiny, keď sa človek prebúdza, prepadávajú nás v čase, keď nie sme príliš zaneprázdnení, a v mžiku vtrhnú do našej mysle takým spôsobom, že keď sa dáme znova do práce, cítime sa smutní, skleslí a slabí, aniž vieme prečo. V skutočnosti sme ich pozorne neukáznili, nezastavili sme ich; a tak nás podvedome prostúpilo akési nadšenie alebo nelibosť, akýsi elán alebo depresia alebo hnev na nás samých či na druhých, a my sme ich potom pestovali. (...)
Objavenie tohto zloženého vnútorného sveta je súčasťou duchovnej cesty a vedie nás k tomu, aby sme začali ustavičný a veľmi naliehavý zápas.3
Bdilosť, rozlišovanie myšlienok a boj proti zlým myšlienkam, nešvárom a vášňam sú dôležitými oblasťami skúsenosti a náuky prvých mníchov a otcov púšte.4 Nezbytnosti takého vnútorného zápasu si bol vedomý aj jeruzalemský patriarcha sv. Albert (+ 1214). Preto v pravidlách, ktoré napísal pre prvých karmelitánov a ktoré sa potom stali rehoľou Karmelu, cituje slová Písma: „Život na zemi je skúška“ (Job 7,1 – podľa vulgáty) a „všetci, ktorí chcú zbožne žiť, trpia prenasledovanie“ (2 Tim 3,12) a začína takto samostatnú kapitolu rehole, vyzývajúc k bdelosti a k duchovnému boju – v dôkladnom odení plnej Božej zbroje (opäť s bohatým zázemím vo výrokoch Písma). Tým natrvalo predkladá aj nám tému pre otcov a mníchov kresťanského staroveku tak dôležitú.
Aby podal návod, ako našu myseľ od rušivých vplyvov očistiť, cituje vo zmienenej knihe kardinál Martini mnícha Evagria. Tento vzdelaný a skúsený učiteľ totiž výstižne vylíčil proces, ktorým dochádza k „zakaleniu“ nášho vnútra. A Evagriovo varovanie popisuje práve pokušenie, ktoré prichádza v rannej dobe:5
Existuje logismos, nazývaný tulák (pútnik), ktorý k bratom pristupuje hlavne za úsvitu: vodí myseľ z jedného mesta do druhého, od dediny k dedine a od domu k domu. Ona sa pritom zpočiatku jednoducho dá do reči s druhými. Potom sa s niekým známym zapovídá veľmi dlho, ničí (doslovne: rozklada – až v zmysle hniloby, tlenia) svoj stav primerane kvalite tých, s nimiž sa stretne, a krôčik za krôčikom sa vzďaľuje od vedomia Boha (= Božej prítomnosti) a cnosti a zabúda na svoje povolanie a sľub.
Je teda treba, aby sa ten, kto sa vzdialil svetu, díval na tohto démona a pozoroval, odkiaľ prichádza a kde sa zastaví (usedne, dotíra, prilipuje sa, vetrá sa – použité sloveso má všetky tieto významy). Pretože on celý okruh tejto púte nepodniká pre nič za nič alebo náhodou. Ale robí to s úmyslom rozvrátiť vnútorný stav anachorety (poustevníka), aby tak myseľ, rozpálená tým všetkým, opitá mnohými rozhovormi, v tej chvíli podľahla démonu smilstva alebo hnevu či smútenia,6 ktoré najviac poškodzujú priezračnosť (čistotu, priepustnosť pre svetlo, jasnosť) jej vnútorného stavu (zloženia, jej stavby, tvárnosti).
V tejto chvíli mi dovoľte malé odbočenie od nášho témy. Keď sme pripravovali práve uvedený preklad, zaujal ma aj predchádzajúci odstavec Evagriova spisu, pojednávajúci o rozlišovaní myšlienok. Je veľmi dôležité rozpoznať, či myšlienka, ktorá zapĺňa moje vnútro, pochádza len z mojej mysli alebo je vnuknutím Božím (anjelským) či démonickým. Podľa toho k nej totiž potom zaujmem postoj. Evagrius teda napísal:
Ako sme poznali dlhodobým pozorovaním, medzi myšlienkami anjelskými, ľudskými, a tými, ktoré pochádzajú od démonov, je tento rozdiel: Anjelské sa snažia poznať podstatu vecí a preskúmať ich duchovný význam, ako napríklad za akým účelom bolo stvorené zlato a kvôli čomu je rozosiate v podobe piesku niekde v hĺbinách zeme a získava sa s veľkými obtiažami a námahou. Ako to, že nájdené sa umýva vodou, podrobuje sa ohni a potom je odovzdané do rúk umelcov, ktorí z neho robia svietnik pre stánek, kadidelnicu, kalichy a nádobky (2 Par 4,21), zo ktorých – milosťou nášho Spasiteľa – nepije už kráľ babylonský (Dan 5,3). Kleofáš si z týchto tajomstiev odnáša horiace srdce (Lk 24,32).
Démonická myšlienka toto nevie a nerozumie tomu, iba nestydato ponúka zmocňovanie sa (získavania, vlastníctva, hromadenia, dobývania, chtivosti) zmyslami vnímateľného zlata a predpovedá pôžitok a slávu, ktoré z toho pramenia.
A ľudská myšlienka neusiluje o to, aby sa zlata zmocnila, ani sa nepídí po tom, čoho je zlato symbolom, ale vniesie do mysle iba prostý obraz, bez vášne alebo žiadostivosti.
Podobné rozlíšenie je potrebné povedať aj o iných predmetoch, keď bude človek vnútorné (doslovne skryto) používať rozum podľa tohto pravidla.
Z týchto viet je zrejmé, akú odlišnú podobu môže nadobudnúť náš život – podľa myšlienok, ktorým dáme vo svojom srdci priestor: môžeme byť ľuďmi kontemplácie, hlbokého úcty a lásky voči Bohu i stvoreniu, alebo môžeme byť ľuďmi koristi, večne nespokojným a násilníckym, alebo môžeme žiť tupým, bezobsažným a len zo svojich síl.
Vráťme sa teraz k nášmu zamysleniu o pozdvihovaní mysle k Bohu v rannej dobe. Poznali sme, že prvé okamihy dňa sú veľmi dôležité: môžeme sa s mysľou očistenou spánkom hneď obrátiť k Pánovi, alebo nebdelosťou či nerozumnosťou môžeme do svojho srdca vpustiť a nechať v sebe vládnuť kdečo, pričom neskôr vyhlásime, že sme akosi „vstali zlou nohou napred“.
Ale pripojme ešte niekoľko myšlienok na doplnenie. S väčším porozumením si teraz všímame toho, ako vytrvalo kladie asketická tradícia cirkvi dôraz na ranné rozjímanie (teda, že máme čo možno rozjímať v rannej dobe, aj za cenu rôznych osobných obetí, ktoré s tým môžu pre nás súvisieť) a na mlčanie počas noci, ktoré začína po večernej modlitbe a trvá až do skončenia modlitieb ranných, ba niekedy je dokonca predlžované ešte ďalej do dopoludnia. To sa týka samozrejme predovšetkým prostredia rehoľných komunít, ale v múdro upravenej podobe to bývalo a je vždy preberané aj jednotlivými osobami „vo svete“ – podľa možností každého jednotlivého človeka.
Čo do podstaty tu vždy ide o zámerný „pôst vnemy“, ktorý potom umožní ľahšie sa spojiť s Bohom prostredníctvom modlitby. Prenesené priamo do dnešného praktického života to môže znamenať: musím ostražito zvážiť, kedy po prvý raz nechám vo svojom dni zaznieť rádiový prijímač či dokonca televízor, kedy po prvý raz siahnu po novinách či tak dôvtipne lákavých časopisoch s pestrou obálkou i obsahom. Inak sa mi totiž môže ľahko stať, že Evagriovu „tulákovi“ priamo skočím do náruče, a pritom „som to nemyslel zle ...“ Svojej prípadnej následnej snahe o modlitbu tým dosť nešikovne „púšťam žilu“. A podobne by som si mal viac strážiť, kedy a akým dialógom (či monológom!) naopak ja vstupujem do rodícího sa dňa svojho blížneho.
Veľký dôraz tradičnej praxe zbožnosti na rannú modlitbu sa ovšem týka skôr rannej doby v širšom zmysle – nielen tých chvíľ hneď po prebudení. Svoj vplyv tu mal iste aj niekdajší životný štýl a antický poriadok dňa, ktorý vôbec kládol ťažisko dňa práve do jiterných a ranných hodín. Prirodzenú psychologickú vhodnosť rannej doby pre rozjímanie vysvetľuje karmelitán P. Jan Brenninger takto: „Ranná doba je pre meditáciu najvhodnejšia preto, že vtedy býva duch najklidnejší a ľahko ho možno zamerať na určitú vec. Nadto je obvyklé stanoviť meditáciu na onu dobu preto, poněvadž tak sa dobre zameria k Bohu dielo celého dňa.“7
Nahliadnime tiež aspoň kratičko do Písma svätého Starého zákona. K verši žalmu: „... až procitnem (Hospodine), nasýtím sa pohľadom na teba,“ (Ž 17,15 – preklad Dr. Bognera) doplňuje Jeruzalemská Biblia poznámku: „Hodina ranného prebudenia je privilegovanou chvíľou pre prejavy Božej štedrosti.“8 Toto tvrdenie je pre nás v súvislosti všetkého, čo sme dosiaľ povedali, veľmi zaujímavé. Poznámka pokračuje ďalej: „Je to tiež čas spravodlivosti.“ Toto je dvojitá základná charakteristika starozákonného pohľadu na ranný čas. K nej je pridané vysvetlenie: „Jitrenka a svetlo symbolizujú spásu. Večer a tma naopak symbolizujú skúšku a nešťastie.“9
Keď si ovšem prechádzam príslušné miesta Starého zákona, na ktoré pritom Jeruzalemská Biblia odkazuje, vyjadril by som svoj celkový dojem trochu odlišne. Podľa môjho presvedčenia možno smýšlenie žalmistovo zhrnúť takto:
- Ráno je počiatkom nového stavu vecí (náhle je tomu inak než doteraz, než ešte predchádzajúcej noci).
- Tento nový počiatok je žalmistou (a každým veriace) túžobne vyhliadzaný, úpenlivo vyprošovaný.
- Očakávaný nový stav vecí (a koniec starého) je Božím dielom.
- Deje sa niečo od samotného jitra, je to pevné a trvalé.
- Sú-li veci nové od samotného jitra (zmena sa odohrala nepozorovane ľudským zrakom v noci) je to doklad svrchovanosti Božej moci a zárukou, že tento nový stav vecí bude trvalým, spoľahlivým!
(Pričom pre to, čomu ja hovorím amatérsky „nový stav vecí“, pre to má ovšem Písmo výraz špeciálny, ktorý nám možno trochu zovšednel: spása.)
Ako situácia tomuto najpodobnejšia sa nám môžu vybaviť rôzne ľudové alebo domáce zvyky, ktorých jadro spočíva v tom, že deti ráno po prebudení nachádzajú za oknom darčeky, alebo proste ono prvé belostne zasnežené ráno prichádzajúcej zimy.
Ráno ako čas radostného prekvapenia ...
Uveďme teda niektoré citácie Písma:
RÁNO JE DOBOU VYHLÍŽENOU
Ž 130,6:
Má duša vyhlíží Panovníka
viac než strážni jitro,
keď drží stráž k jitru.
Ž 57,9: (po úpenlivom náreku znie náhle pieseň dôvery a chvály:)
Prebuď sa už, harfo a citero, ať jitřenku vzbudím!
RÁNO JE DOBOU NOVÉHO PORIADKU VECÍ
Ž 73,20:
Ako snem po procitnutí, Panovníku,
pohrdneš ich preludom, až sa zobudíš.
(ráno ako čas odvrhnutia starého, zlého)
Ž 30,6:
Večer sa uhostí plač,
a ráno všetko plesá.
(ráno je doba prebudenia do nového stavu vecí)
RÁNO JE DOBOU PREJAVENIA ALEBO POZNANIA SPÁSNYCH SKUTKOV BOŽÍCH
Ž 49,15:
Ženú sa jak ovce do podsvetia,
sama smrť je pase.
Zrána je pošlapú ľudia priami ...
Ž 143,8:
Ohlas mi zrána svoje milosrdenstvo,
neboť dúfam v teba.
TO, ČO ZAČÍNA HNEĎ RÁNO, JE PEVNÉ A TRVALÉ
– ať už ide o dlhodobý údel človeka:
Ž 73,14:
Každý deň sa na mňa sypú rany,
každé ráno bývam trestaný.
Job 7,18:
(Čo je človek,) že naň dozeráš každého rána
a každú chvíľu ho skúšaš?
– ať ide o skutky ľudí:
Jer 21,12:
... toto praví Hospodin:
Za jitra zjednávajte právo ...
– ať ide o jednotlivé zvláštne prejavy Božej starostlivosti:
Ž 46,6:
... Boh mu pomáha hneď při rozbřesku jitra
Ž 90,14:
nasyť nás svojim milosrdenstvom hneď ráno
a po všetky svoje dni sa budeme radovať a plesat.
Iz 33,2:
(Hospodine) Buď paží svojho ľudu každé ráno ...
Sof 3,5:
Spravodlivý Hospodin je uprostred neho
(tj. vzpurného Jeruzaléma),
bezprávie neučiní,
každé jitro vynáša na svetlo svoj súd,
denne, bez ustania ...
Mohli by sme namietnuť, že v týchto textoch ide ovšem o jitro očakávané, nikoli prítomne prežívané. A potom je na mieste otázka: Môže v nich tedy vôbec hľadať návod, ako svoj deň začínať? Verím, že áno. Prežívam-li ráno v modlitbe, vstupujem-li do nového dňa skrze modlitbu, táto modlitba obnovuje a upevňuje moju vieru v Božiu blízkosť, dáva mi zahliadnuť – očami viery – onen nový stav vecí, teda spásu v jej stálom približovaní sa či dorastaní do plnosti, spája ma s Bohom a vedie k dôvere a chvále. Tu si pripomeňme text:
Ž 5,4:
Hospodine, ty môj hlas uslyšíš zrána,
ráno ti pripravím obetu a budem čakať.
Našou rannou obeťou je modlitba.
A predpokladom rannej modlitby je jednak ona okamžitá ostražitosť a pôst vnemy od chvíle prebudenia, ako sme o nich uvažovali vyššie, ale snáď aj výslovné obnovenie základných rozhodnutí nášho života, prípadne konkrétnych odriekutí sa: ja si od samotného jitra nielen chcem dávať pozor na „tuláka“ a nenechať sa vláčiť, ale nově vyhlasujem (pred Bohom i pred sebou samým) zámer ubiehať určitým smerom. Tak môžem hneď po prebudení stručne obnoviť svoje rozhodnutie žiť pre Boha (nie pre seba, nie v otroctve vplyvov a strachov), ochotu brať svoj kríž, ochotu budovať vzťahy k konkrétnym ľuďom ...
Som pevne presvedčený, že len z takto „prebudeného“ vnútra môže vychádzať opravdivá chvála, čiže: toto novým ránom podnešené nové rozhodnutie pre Boha má predchádzať tomu, než otvorím svoj breviár (a ranné chvály už dávno nie sú modlitbou iba kňazov a rehoľníkov) ... Inak sa totiž pokúšam obrazne povedané hrať krásne skladby z kvalitných nôt, ale na nepripravenom nástroji.
O židovskej tradícii rannej modlitby píše Di Sante10: „Pri pohľade na svetlo, ktoré sa vďaka dobrotivosti Božej každodenne rodí, Izrael blahorečí Večnému a velebi ho, čím pripojuje svoj hlas k hlasu anjelov nebeských a celého večernstva. (...) Stvorenie je znamením Božej lásky, venované človeku ako dar. Táto beracha však skôr než o stvorení hovorí o znovu-stvorení ... (...) (Veriaci žid) každého rána hľadí tvárou v tvár čerstvému, novému svetu, ktorý Boh práve stvoril!“
Aký krásny podtext tu skutočnosť, že „je ráno“ dostáva! A to tu ešte nie je ani zmienky o Božích skutkoch, o ktorých hovorí Nový zákon.
Pripojme teda iba dve citácie z evanjelia:
Mk 1,35:
Časne ráno, ešte za tmy, (Ježiš) vstal a vyšiel z domu; odišiel na pusté miesto a tam sa modlil.
Mk 16,2:
Ráno, prvého dňa po sobote, sotva vyšlo slnko, išli (ženy) k hrobu ...
Pre kresťanov je každé ráno na prvom mieste pripomienkou Ježišovho zmŕtvychvstania, atmosféry veľkonoce a nedele.
Sú teda ranné hodiny časom naozaj „nabitém“ čo do duchovného obsahu.
Keď som sa s týmito svojimi úvahami hneď na začiatku zveril otcovi Michalovi Špačkovi, upozornil ma ešte na dve blízke témy. Dôraz na ranné hodiny súvisí v tradícii našej zbožnosti aj s obetovaním prvotín, ako sa s ním stretávame u mnohých starých národov. Prvotiny (latinsky primitiae) patrili božstvu. Mohlo ísť o časť – prvý diel – z koristi, z úrody alebo z mláďat.
I tu sa nám ľahko ponúka priestor pre rozjímanie. Ide tu o snahu: dať Bohu, dať najprv jemu, dať mu vtedy, keď výber je ešte najväčší (tak tomu bolo asi u koristi), dať mu to prvé, čo po dobe očakávania máme (a na čom teda najviac lpíme), dať mu to, čo už je (čo je isté) – nesľubovať až to ďalšie, čo príde „niekedy“, „potom ...“ (tak tomu bolo u úrody a mláďat), dať mu proste to najlepšie ...
Zdá sa, že aj u Izraelitov bolo odovzdávanie prvotín Hospodinu jednaním najprv úplne spontánnym, ktoré bolo teprve následne upravené Zákonom (srov. zvlášť krásny text Deut. 26,1–10). A starozákonný predpis o prvotinách úrody sa potom do kresťanskej spirituality premietol v obrate „primitiae diei adherent Domino“ – prvotiny dňa náležia Pánu.
A druhou príbuznou oblasťou je požiadavka rehole sv. Benedikta: „Ať se ničemu nedává přednost před službou Bohu.“ Túto prednosť pojímame obvykle vo zmysle významu: ať sa ničomu nedáva väčšia dôležitosť ..., ale je možné onen požiadavok rehole vyložiť tiež vo zmysle časového usporiadania toho, čo obsahuje náš deň, – proste: ať sa začne modlitbou, bohoslužbou ...
Myšlienky, ktoré vám teraz tlmočím a dávam, som dlho nosil len v sebe, aniž by som sa odvážil spracovať ich do podoby článku. K tomu ma pohnul až odstavec z direktára (akéhosi súbor pokynov pre život v kláštore) bosých karmelitánov a karmelitek z doby pred päťapadesiatimi rokmi.11 Vyjadruje to dôležité, o čom sme doposiaľ uvažovali, zcela prostým prirovnaním:
Nielen osoby rehoľné, ale všetci zbožní kresťania majú sa snažiť, aby prvotiny svojich sŕdc zasvätili Pánu Bohu. To najprv, po čom majú ráno pri prebudení túžiť, má byť sám Boh; po ňom majú hneď vztiahnuť ruku svojej žhavej túžby, aby sa ho pevne uchopili a nepustili, ako činívajú pútnici, ktorí majú u seba zlato a drahokamy. Sotva totiž procitnú zo spánku, hneď s úzkosťou a strachom sahajú po svojom poklade, aby sa presvedčili, či o neho nepršli. Kto teda chce Božskej Velebnosti priniesť túto tak príjemnú rannú obeť, musí sa vynasnažiť, aby k nemu nemali prístup svetské myšlienky v tom krátkom čase, kedy pozdvihuje svoje srdce k nebu, áno, jeho prvá myšlienka má smerovať k Ježišu Kristovi, nášmu Pánu, Snúbencovi jeho duše. Nesmie však zabudnúť, že diabol, ktorý usiluje ľudského ducha naplniť toľkými márnymi a škodlivými myšlienkami, tiež sa pričiní, aby sa zmocnil čo najskôr tohto príbytku, a tak aby Bohu uchvátil česť z obete, ktorú rozumní tvorovia dlhujú svojmu tvorcovi.
Konkrétny príklad, ako môže vyzerať také obetovanie sa Pánu hneď po prebudení, uvádza príručka „do vrecka“ pre karmelitánov, vydaná na počiatku nášho storočia.12
Vo mne Otcovi i Syna i Ducha svätého.
Amen.
Požehnaná buď, svätá Trojica a nerozdieľná Jednota; chceme vzdať chválu Bohu, ktorý nám preukázal svoje milosrdenstvo.
Vo mene nášho Pána Ježiša Krista vstávam;
on sám ať ma žehná, riadi, stráži
a dovedie do života večného.
Amen.
Vzdávam ti vďaky, Najsvätejšia Trojica,
za stráž (nade mnou) tejto noci,
za milosrdne mi preukázanú nedotknutosť úhonou
a za ostatné udelené dobrodinia; prosím, daj, aby som ti
ustavične náležite vzdával vďaky.
Amen.
(Nasledujú modlitby pri obliekaní.)
