Svätá Terézia z Lisieux a Božie milosrdenstvo (1. časť)

P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.

Biskup Gaucher kedysi povedal, že objav milosrdnej lásky Boha – Trojice, je podstatou Terezkinej cesty duchovného detstva, ktorá Terezku tak veľmi preslávila.¹

Pretože máme sklon veci zjednodušovať na „čiernobiele“ schémy, chcem tu hneď upozorniť: nešlo o to, že by Terezka prešla od predstavy prísneho Boha k poznaniu Boha milosrdného! Terezkin objav spočíval v tom, že ona, slabé Božie dieťa, za aké sa bytostne považovala, objavila na svojej ceste za Bohom, že nemusí vystupovať po drsnom schodišti, ale Boh jej ponúka duchovný „výtah“, ktorý ju vynesie až do Božej blízkosti, pričom tým, čo ju pozdvihuje k Bohu, je Ježišova náruč. Teda technicky prirovnané môžeme povedať: motorom tohto výťahu je veľké Božie milosrdenstvo.

Takto silno Terezka rolu a mieru Božieho milosrdenstva poznala až vo svojich jednadvadsiatich rokoch. Vtedy jej zostávalo necelé tri roky života.² Počas nich mohla z tohto objavu intenzívne čerpať posilu.

1. Objav duchovného výťahu (a potažmo Božieho milosrdenstva)

Terezkin objav sa odohral niekedy na sklonku roku 1894. V akej situácii sa vtedy nachádzala?³

• Bola v kláštore už šesť rokov; prišla preto, aby sa stala svätou.
• Veľa sa o svätosť snažila, veľa vytrpela, ale v porovnaní so svätými si stále pripadala slabá, ubohá.
• Uvedomovala si, že by sa mohlo stať, že umrie mladá. Napadalo jej, že takto ku svätosti nikdy nedôjde.
• Ale pri svojom prvom svätom prijímaní sa už ako dieťa rozhodla nikdy neztrácať odvahu.⁴
• Od svätého Jána od Kríža sa naučila veriť, že Boh nevnuká túžby, ktoré by nechcel uskutočniť.
• Bola pevne presvedčená, že svojho úsilia o svätosť sa nemá vzdať, ale rozmýšľala, či neexistuje nejaká schodnejšia cesta: priamu, krátku, nejaký moderný vynález – veď chôdzu po schodoch už v dnešnej dobe môže nahrádzať výťah...

Čo teda Terezka urobila? Hľadala⁵ preto nejaký náznak výťahu v Písme. Využila Celininých výpiskov zo Starého zákona⁶ a našla verš: „Kto je maličký, nech príde ku mne“ (Prísl 9,4). A na inom mieste zo Starého zákona našla, čo Boh s tým maličkým, ktorý k nemu príde, urobí: bude ho hýčkať ako matka dieťa (Iz 66,12–13).

Toto prijala Terezka ako odpoveď a upokojila sa. Takže Ježišove ruky sú výťah, ktorý ju zdvihne hore! S tým ale súvisí, že je dôležité ostať malá, t.j. byť pokorná. To, čo sa jej doteraz zdalo prekážkou na ceste, sa ukazuje byť k dobrému – ako výhoda, prednosť! Veď čím je dieťa menšie, tým ochotnejšie je rodič zdvihnúť, aby ho vzal do náruče. „Preto nepotrebujem rásť, naopak, musím ostať maličká, zmenšovať sa čím ďalej tým viac. Môj Bože, prekonal si moje očakávanie a ja chcem spievať o tvojom milosrdenstve“ (AS 202).

Terezii tu určite cituje (aj keď nedáva najevo, že si toho je vedomá) žalm 89 (88),2–3:

Na veky chcem spievať o Hospodinových milostiach,
po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť.
Povedal si totiž: „Na veky je založená milosť.“
Na nebi si upevnil svoju vernosť.⁷

V laickom breviári tento žalm nie je. Ale pri omši sa práve Terezkou citovaný verš pomerne často používa ako odpoveď žalmu po čítaní z Písma: „Na veky chcem spievať o Hospodinových milostiach.“ ⁸ A taktiež ho poznáte zhudobnený medzi piesňami z Taizé: „Misericodias Domini in aeternum cantabo.“

Pritom slovo milosrdenstvo tu Terezka nepoužila nejako neurčito, ale v jeho pravom význame: veľký Boh sa sklonil k malej Terezke – to je milosrdenstvo! Slovo milosrdenstvo je ako v texte žalmu, tak aj vo francúzskom origináli jej zápiskov, v množnom čísle. Pretože Terezka nemá na mysli milosrdenstvo ako Božiu vlastnosť, ale myslí tu na mnoho jednotlivých situácií – prejavy Božej lásky.

Kdežto inokedy Terezka naozaj používala slovo „milosrdenstvo“ v širšom význame: pre (akýkoľvek) prejav Božej lásky. Napríklad ním označuje Božiu štedrosť: „Akou milosrdnou cestou ma Pán Boh vždycky viedol! Nikdy mi nevnukol túžbu po niečom, čo by mi nedal,“ (AS 147) alebo Božiu pozornosť voči nej: keď si hovorila, že ak pri svätom prijímaní dostane len polovicu hostie, bude to znamenie, že Ježiš k nej prichádza nerad; a naopak sa vtedy stalo, že kňaz jej neúmyselne podal hostie dve (AS 165).

Sílící poznanie Božieho milosrdenstva sa potom stalo základnou súčasťou Terezkinej spirituality. Aj keď toto téma vnímala už predtým, teraz pre ňu veľmi nabylo na dôležitosti a takisto sa o ňom bude často zmieňovať (viz hneď za začiatkom rukopisu A). Bola presvedčená, že Božie milosrdenstvo je najväčšie k tým najubožejším: odpúšťa hriešnikom, nežne sa sklání k malým a ubohým, ako to napovedá Iz 66,12–13. S tým súvisí, že Terezka často používala prímet o detstve.⁹

Niekoľko postrehov z našej diskusie k tomu pri stretnutiach tretieho rádu:

• Ale takto je tomu aj u „veľkých“ svätcov! Ani oni pri všetkých svojich zásluhách si nikto nie je s Bohom „na roveň“, ale stále tu je vo hre jeho milosrdenstvo, ktoré premosťuje vzdialenosť medzi veľkým Bohom a malým človekom.
• Dôraz na Božie milosrdenstvo by mohol byť chápaný aj nesprávne. Bolo by možné sa na neho odvolávať aj nevhodne: ospravedlňovať tým svoju lenivosť a tuposť. (Myšlienka na Božie milosrdenstvo nie je liek do všetkých situácií nášho života, je potrebné zaobchádzať s ňou zodpovedne a múdro.)
• Aký presný význam pre nás slovo milosrdenstvo má? Označujeme ním lásku, ktorá „sa skláňa“ – od veľkého k malému, od bohatého k chudobnému, od zabezpečeného k potrebnému, od Boha k človeku. Lásku, ktorá prekonáva veľký kvalitativny rozdiel medzi milujúcim a milovaným.
• Zo strany toho „malého“ (ktorý milosrdenstvo prijíma) je správnym odpovedajúcim postojom pokorná dôvera, odovzdanosť.

2. Rukopis A

V decembri 1894, teda v tej istej dobe, keď Terezka objavila duchovný výťah Božieho milosrdenstva, jej jej rodná sestra a zároveň vtedy aj jej predstavená – prevorka Matka Anežka – uložila, aby zapísala svoje spomienky z detstva. Terezka sa do toho nepustila len tak bez rozmyslu. Priznáva, že sa jej do písania nechcelo, pretože: „zdalo sa mi, že ma to bude rozptyľovať, budem sa zaoberať sama sebou“ (AS 15).¹⁰

Ale nakoniec sa do písania pustila – z poslušnosti a so zámerom zaoberať sa pritom Bohom: písať o milostiach („milosrdenstvách“), ktoré jej Boh dal. A medzi onými milosťami bol i jej objav Božieho milosrdenstva. Ona tento objav síce v tomto rukopise popisovať nebude, ale celé písanie svojich spomienok chápe ako zpěv o Božom milosrdenstve.

Takto o tom píše hneď na začiatku: „... budem robiť len jednu vec; začnem spievať to, čo musím opakovať naveky: ‚o milosrdenstve Pána!!!‘...“ (AS 15.) Otec Gaucher k tomu poznamenáva: „Nařízení matky Anežky nemohlo prísť vo vhodnejšej chvíli. Sestra Terezie, ktorá práve objavila hĺbky božského milosrdenstva, lepšie chápe zmysel všetkého, čo až doteraz prežila.“¹¹ Terezka sa vo svojich spomienkach ohlíža za svojím detstvom a za celým svojím doterajším životom a píše aj o udalostiach ťažkých: o smrti svojich maličkých súrodencov, ktorí sa narodili pred ňou, o chorobe a úmrtí maminky, o tom, ako ťažko znášala odchod sestier do kláštora, o ťažkostiach, ktoré musela prekonať na ceste za svojim rehoľným povolaním, o tatinkovej psychickej chorobe atď. Ale o tom všetkom teraz píše vo svetle viery, že Boh pri nej vždy verne s láskou stál. Takže celý jej život bola Pánova „milosrdenství“!

Je zaujímavé, že Terezka v rukopise A nepopsala okamih svojho objavu malej cesty – výťahu Ježišovej náruče a teda Božieho milosrdenstva. Ale na záver rukopisu A vylíčila vnuknutie obetovať sa milosrdnej Láske, ktoré prežila o svätku Nejsvätější Trojice roku 1895. Toho si záhy všimneme podrobnejšie.

Svoj rukopis A Terezka uzavrela: „Ako skončí tento „príbeh malej bielej kvietky“? (...) som si istá, že ju stále bude sprevádzať Božie milosrdenstvo (...) Navždy bude spievať (...) stále novú pieseň lásky...“ (AS 172–173).

Teda zmienkou o Božom milosrdenstve rukopis A začína aj končí. Na poslednej strane nakreslila erby Ježiša a Terezie a v nich rôznymi symbolmi pripomenula milosti, ktoré Pán udelil svojej malej snúbenici. Na predchádzajúcej strane vypísala podrobné vysvetlenie týchto erbov. Všetko uzavrela vetou svätého Jána od Kríža: „Láska sa platí len láskou“. Slovom láska jej zošit končí. Na celkom 86 listoch zápiskov sa toto slovo nachádza deväťdesiatdeväťkrát.

Sepisované spomienky Terezka predala Matke Anežke 20. 1. 1896, na predvečer Anežkinho sviatku.

3. Milosť v deň sviatku Nejsvätější Trojice roku 1895

Horlivé sestry na Karmele v Lisieux sa vtedy ponúkali za obetu Božej spravodlivosti. Také poňatie úsilia o svätosť bolo v tej dobe rozšírené všeobecne. Vychádzalo z predstavy: spravodlivý Boh nutne musí byť nespravodlivosťami a zlom, ktoré sa vo svete dejú, veľmi rozhorčený a rozhněvaný. A aby Boží hnev nemusel dopadnúť na hriešnikov a aby pritom Boh mohol svojmu hnevu a spravodlivosti predsa uľaviť, horlivé duše v kláštoroch i mimo nich sa ponúkali ako „celopal“ spravodlivému Bohu či Božej spravodlivosti.

Celopal predstavoval tú najhodnotnejšiu obetu, akú kedysi starozákonní židovská bohoslužba v jeruzalemskom chráme poznala. Z tejto obety nič nedostávali ani kňazi ani obetník sám, úplne celá bola spálená – ako dar Bohu, „libá vôňa pre Hospodina“ (Lev 1,9.13.17). Tak symbolizovala úplné darovanie sa Hospodinu.¹²

V Terezkinom čase a v jej okolí túžili horlivé duše úplne sa odovzdať Božej spravodlivosti, aby ich „spálila“, to znamená postihla utrpením a smrťou, aby tým daly náhradu za pokánie, ktoré hriešnici nekonajú, a účinnejšie hriešnikom vyprosili obrátenie. Táto cesta ku svätosti bola sestrami okolo Terezky praktikovaná a vychvaľovaná.¹³

Terezka k tejto zbožnosti vzhlížala s úctou, sama ale vnímala, že toto nie je cesta pre ňu. To, čo by pre Boha mohla a chcela vykonať ona, jej konečne svitlo v nedeľu 9. júna 1895, keď sa slávil sviatok Nejsvětější Trojice. Keď opäť premýšľala o dušiach, ktoré sa obetujú Božej spravodlivosti, napadlo jej, že aj iné Božie vlastnosti si zaslúžia veľkú úctu a zbožnú odovzdanosť. A sama za seba sa takto zamerala na Božie milosrdenstvo.

Veď Boh je milosrdná Láska a túži svoju lásku vlévať do sŕdc ľudí. Lenže sa stretáva s odmietaním a nezáujmom.

„Môj Bože, zostane tvoja zhrzená láska v tvojom srdci? Zjavuje sa mi, že keby si našiel duše, ktoré by sa obetovali ako celopal tvojej láske, rýchlo by si ich strávil, zdá sa mi, že by si bol šťastný, keby si nemusel potláčať vlny nekonečnej nehy, ktoré sú v tebe... (...) Ježišu, nech som ja tou šťastnou obetou! Spáľ svoj celopal ohňom svojej božskej lásky!...“ (AS 172.)

V tú nedeľu ráno hneď po svätej omši prinútila Terezka svoju rodnú sestru Celinu a šli požiadať matku Anežku, aby im dovolila obetovať sa milosrdnej Láske. Prevorka im to dovolila, aniž sa nad tým pozastavila, a Terezka teprve potom Celině dôkladnejšie vysvetlila, o čo pôjde. Potom sepísala „Úkon obetovania sa milosrdnej Láske“ a spoločne sa ho v utorok pomodlili, vykonali ho. Ako sme zmienili, Terezka o tom písala na posledných stránkach rukopisu A. Vnuknutí, aby sa odovzdala milosrdnej Láske, vyjadrila slovami: „mne dal svoje nekonečné milosrdenstvo,“ a tento svoj vnútorný objav krátko zhrnula: „pochopila som viac než kedykoľvek predtým, ako Ježiš túži byť milovaný“ (AS 171). Už o niekoľko odstavcov vyššie v rukopise A Terezka zdôraznila, že zameranie sa na lásku ju veľmi oslobodilo (AS 170):

• teraz za svoj jediný úkol pri všetkom, čo robí, považuje milovať;
• verí, že Láska, ktorej sa odovzdala, dokáže všetko, čo nájde v Terezinej duši, pretransformovať v seba;
• to Terezku oslobodzuje najmä od strachu z jej pokleskov a neverností: láska je rýchlo strávi!
• preto je cesta lásky „sladká“, zanecháva v duši „len pokorný a sladký pokoj v hĺbke“.

To má konkrétne podoby: nadalej už Terezke to, že niekedy usína pri rozjímaní, nie je dôvodom k znepokojeniu a smúteniu: ja sa nermútim... myslím, že malé deti sa svojím rodičom páčia rovnako, keď spia, ako keď sú vzhůru... Svoju duchovnú vyprahlosť už nepriraďuje svojej nedostatočnej horlivosti a vernosti, ale teší sa z nej. Teraz už nemám žiadne prianie, len milovať Ježiša až k zblázneniu (AS 169).

Terezka s radosťou napísala, že jej obetovanie sa milosrdnej Láske v nej spôsobilo obrovské účinky: zaplavil ju oceán milostí, milosrdná Láska ju obnovuje, očisťuje, podnecuje ju stále konať s najväčšou odovzdanosťou Božej vôli. Obetovanie sa milosrdnej Láske je posledná z milostí, ktoré Terezka v rukopise A zmienila (AS 170–172).

4. Úkon obetovania sa milosrdnej Láske

Terezkino obetovanie sa milosrdnej Láske v utorok 11. júna 1895 predstavovalo jeden z vrcholov jej života. Nešlo len o nejakú modlitbičku medzi mnohými inými, ale o veľmi dôležitý úkon, ktorý mal ohromný dopad na jej život: „rieky alebo skôr oceán milostí zaplavili moju dušu“ (AS 172). Preto je tento jej text uverejňovaný ako súčasť jej Autobiografických spisov.

Vyzdvihnime niekoľko myšlienok z Úkonu obetovania sa milosrdnej Láske (AS 256–258):

• Vôbec prvá myšlienka: „túžim ťa milovať a pôsobiť, aby si bol milovaný,“ rozhodne nie je samozrejmá. Vieme z minulosti i zo súčasnosti, že náboženstvo môže byť chápané aj úplne inak: ako povinnosť, ako tradícia, ako zásady morálneho správania atď.
• A zámer: „túžim dokonale plniť tvoju vôľu a dospieť na stupeň slávy, ktorú si mi uchystal,“ teda aj dôraz na to, čo chce Boh, a na naplnenie jeho plánu s nami, predstavuje ideál, ktorý často strácame z dohľadu.
• Terezka pozná svoju nemožnosť, a preto sa spája s Pánom Ježišom, so svätými a s Pannou Máriou a s ich láskou k Bohu. A pozor: tieto všetky ona vníma ako osoby milujúce Boha.
• Aj Terezka (ako sestry, ktoré sa obetovali ako celopal Božej spravodlivosti) sa ponúka a dáva Bohu zástupne za druhých, za hriešnikov: Chcela by som ťa potešiť za nevdak zlých ľudí... Jej cieľom je: aby som ti robila radosť, aby som potešila tvoje Nejsvětější Srdce a zachraňovala duše, ktoré ťa budú večne milovať.
• Nebude zhromažďovať zásluhy pre nebo, ale snažiť sa len z lásky k Ježišovi. Na večer svojho života sa objavím pred tebou s prázdnymi rukami, lebo nežiadam, Pane, aby si počítal moje skutky. Jej jediným bohatstvom je jednoducho Ježiš a láska, ktorá ju s ním spája.
• Úkon sebeobetovania má nastaviť trvalú dôverná blízkosť medzi Ježišom a Terezkou: Zostaň vo mne ako vo svätostánku, nevzdiaľuj sa nikdy zo svojej malej hostie. Podobne: Aby som setrvávala v úkone dokonalé lásky, obetujem sa, môj Bože, ako celopal tvojej MILOSRDNÉ LÁSKE a prosím ťa, aby si ma ustavične stravoval a zaplavoval moju dušu prúdmi svojej nekonečnej nehy a aby som sa takto stala mučedníčkou tvojej Lásky...
• V tomto spojení v obojstrannej láske chce Terezka dospieť až na sám koniec svojho života: Až ma toto mučedníctvo pripraví, aby som mohla predstúpiť pred teba, nech konečne spôsobí moju smrť a nech sa moja duša bezodkladne vrhne do večného objatia¹⁴ tvojho Milosrdného lásky!...“
• Svoju večnosť si Terezka predstavuje takto: zmiznú tiene a ja ťa budem môcť uisťovať o svojej láske vo večnom stretnutí tvárou v tvár!...
• (Ale na večnosti zatiaľ nie je, takže teraz:) Môj Miláčik, chcem ti pri každom údere svojho srdca nesčítane mnohokrát obnovovať toto obetovanie...

5. Potvrdzujúci zážitok vnútorného ohňa

Pre Terezku osobne bol dôležitým uistením o tom, že jej obetovanie sa milosrdnej Láske je správna cesta, prežitok, ktorého sa jej dostalo ešte v tom týždni – vo štvrtok alebo v piatok. I keď o ňom ešte tým istým dňom rozprávala matke Anežke, tá tým – zdá sa – bola iba znepokojená, a preto Terezka v rukopise A (písanom pre matku Anežku) sa o ňom ani slovom nezmienila. Ale máme o ňom svedectvo v Posledných rozhovoroch,¹⁵ pretože matka Anežka naň ani po dvoch rokoch nezabudla, ale 7. 7. 1897 sa choré Terezky naň spýtala. Terezka jej ho opísala takto:

„Nuže, začínala som sa modliť krížovú cestu. Tu zrazu som bola uchvátená tak prudkou láskou k Bohu, že to nemôžem vyjadriť inak, než že to bolo tak, ako by som bola celá ponorená do ohňa. Ó, aký oheň a aká sladkosť zároveň! Horela som láskou a cítila som, že jedna minuta, jedna sekunda navyše a nemohla by som zniesť tento žiar, aniž by som zomrela. Tu som pochopila, čo hovoria svätí o tých stavoch, ktoré tak často zakúšali. Pokiaľ ide o mňa, zakúsila som to len jedenkrát a len na jedinej chvíli, potom som hneď znovu upadla do svojej obvyklej vyprahlosti“ (Vs 52).

Ako v Starom zákone boli celopaly pre Hospodina spálené na oltári, tak aj v Terezkinom mysli bolo obetovanie sa Láske spojené s obrazom ohňa, ktorý stravuje to, čo v ňom hori. Takže prosila Ježiša: „Spáľ svoj celopal ohňom svojej božskej lásky!“ (AS 172.) Preto si Terezka svoj mystický prežitok vnútorného ohňa vysvetlila ako znamenie od Ježiša, ktorým jej prejavil, že jej úkon obetovania sa je mu milý a že ho prijal. Odborníci v spirituálnej teológii nazývajú tento jej prežitok „zranenie láskou“ (dľa Pís 2,5 a 5,8).

Dobre si povšimnime, že oheň Lásky nie je pre Terezku symbolom zničenia, teda zániku, premeny v nič. Terezka účinky božského ohňa lásky na svoju dušu vyjadrila slovami: „Zdá sa mi, že od toho šťastného dňa Láska ma proniká a obklopuje, zdá sa mi, že v každom okamihu ma táto milosrdná Láska obnovuje, očisťuje moju dušu a nenecháva v nej ani stopu hriechu“ (AS 172). Oheň lásky Terezii posväcuje, neškodí jej životu, ale činí ho kvalitnejším.

6. Ponuka úkonu obetovania sa Láske ďalším sestrám

Terezka ponúkala aj ďalším sestrám, aby sa obetovali za celopal milosrdnej Láske. Rozhovor, ktorý sa pritom odohral medzi Terezkou a jej sestrou Máriou, nám umožňuje ešte viac porozumieť tomu, ako Terezka obetovanie sa Láske chápala. Keď totiž Mária jej návrh odmietala s odôvodnením, že Boh by ju vzal za slovo a zoslal by na ňu nejaké utrpenie, Terezka jej odpovedala:

„Celkom vás chápem, ale obetovať sa Láske, to vôbec nie je totéž ako ponúknuť sa spravodlivosti. Človek netrpí viac. Ide len o to lepšie milovať Boha za tých, ktorí ho milovať nechcú.“¹⁶

(Pokračovanie v príštom čísle.)