P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
9. Rukopis C
Tretí z Terezkiných rukopisov vznikol z podnetu sestier v čase, keď spoznali, že Terezka je vážne chorá a môže zanedlho zomrieť. Terezina rodná sestra Anežka v tom čase už nebola prevorkou, v tomto úrade ju vystřídala sestra Mária Gonzága. Večer 2. júna 1897 sa Anežka teda na prevorku obrátila. Zverila jej, že na Anežčino želanie Terezka pred dvoma rokmi zaznamenala spomienky na svoje detstvo a cestu na Karmel, a požiadala novú prevorku, aby Terezke uložila v písaní pokračovať. V úsilí nakloniť prevorku k tomuto zámeru, jej Anežka predostrela, že teraz by Terezka mohla zapísať „niečo vážnejšie“, niečo o svojom rehoľnom živote a o skúsenostiach z duchovného života.1 Prevorka tomu vyhovela a Terezka začala písať hneď nasledujúceho dňa. Keď čítame rukopis C, je dobre mať na pamäti, že Terezka ho písala počas posledných štyroch mesiacov svojho života, keď postupne slabla a jej choroba postupovala.
Pojala túto činnosť úplne rovnako ako vtedy, keď začínala písať rukopis A: má teda dokončiť ospevovanie Pánovho milosrdenstva. Po úvodných odstavcoch, v ktorých prevorke vysvetlila svoj vzťah k nej, sa Terezka podrobne rozpísala o svojom objave malej cesty, onoho duchovného výťahu (AS 201–202). Potom sa zmienila o prvom chrlení krvi, ktoré mala pred rokom na Veľký piatok roku 1896. Prijala to vtedy s veľkou radosťou, pretože veľmi túžila čoskoro sa stretnúť s Ježišom tvárou v tvár. Ale jej nadšená viera bola práve vtedy vystavená náročnej skúške, ktorá zatiaľ neskončila. Terezka stratila radosť z viery, nebo jej pripadalo neskutočné, verila iba silou vôle a bolo to pre ňu utrpením, ktoré sa však snažila predkladať Bohu ako dar z lásky. Priradila svoj stav k temnote, k tomu, že ju od Boha oddeľuje nie už závoj, ale múr. A predsa práve keď toto opísala, pripojila slová:
„Nikdy som tak dobre necítila, aký je Pán láskyplný a milosrdný.2 Poslal mi túto skúšku až v okamihu, keď som mala silu ju znášať. Myslím, že skôr by ma priviedla k malomyselnosti... Teraz odstraňuje všetko, čo by mohlo byť v mojej túžbe po nebi prirodzeným uspokojením...“ (AS 208.)3
V ďalšej časti rukopisu Terezka vysvetľuje poznanie, ktorého sa jej dostalo o vzájomnej láske.
„Pri poslednej večeri, keď (Ježiš) vie, že srdcia jeho učeníkov plane vroucnější láskou k nemu, ktorá pochádza z toho, že sa im daroval v nevysloviteľnom tajomstve svojej eucharistie, tento sladký Spasiteľ im chce dať nové prikázanie. Hovorí im s nevypovedateľnou nežnosťou: Nové prikázanie vám dávam: milujte sa navzájom. AKO SOM JA MILOVAL VÁS, TAK SA NAVZÁJOM MILUJTE VY. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, budete-li mať lásku k sebe navzájom.“
A nasledujúce Terezčiny vety sú rozjímaním o Ježišovom milosrdenstve, aj keď priamo toto slovo tu Terezka nepoužila. Nachádzam tu tri myšlienkové okruhy.
„Ako miloval Ježiš svojich učeníkov a prečo ich miloval? Nemohli ho priťahovať ich prirodzené vlastnosti. Medzi nimi a ním bola nekonečná vzdialenosť. On bol vedomosť, nekonečná Múdrosť, oni boli ubohí rybári, nevedomí a plní pozemských myšlienok. Napriek tomu ich Ježiš nazýva svojimi priateľmi, svojimi bratmi. Chce, aby s ním vládli v kráľovstve jeho Otca, a aby im toto kráľovstvo otvoril, chce zomrieť na kríži...“ Ona z toho pre seba vyvodzuje, ako má milovať ostatné sestry v kláštore. „Keď som rozjímmala o týchto Ježišových slovách, pochopila som, ako je moja láska k sestrám nedokonalá. Videla som, že ich nemilujem tak, ako ich miluje Pán Boh. Teraz chápem, že dokonalá láska spočíva v
- tom, aby sme znášali chyby druhých,
- aby sme sa nedivili ich slabostiam,
- povzbudili sa najmenšími úkonmi ctností, ktoré u nich vidíme“ (AS 215).
V Terezkinom rukopise nie je text členěný pomocou odrážok, ale zvýraznil som to tu úmyselne pre nás takto. Terezka vymenováva tri konkrétne príklady dokonalé lásky (ja by som uvítal, keby ich uviedla ešte viac). A všimnite si: vo všetkých troch prípadoch ide o lásku k tomu, kto je slabý, zjavne slabý. Ide teda o lásku milosrdnú. Netroufne si povedať, že dokonalé láska je totožná s milosrdenstvom. Možno je to ešte trochu zložitejšie. Ale rozhodne nám vďaka Terezke dochádza, že rozmer milosrdenstva tvorí dôležitú súčasť pravé lásky.
Druhú myšlienku vyjadrila Terezka slovami: „Ale hlavne,“ ide teda o niečo nemenej dôležité: „som pochopila, že láska nesmie zostať uzavretá na dně srdca.“ To znamená: láska musí byť prejavovaná, musí vychádzať zo srdca von v podobe skutkov. Terezka sa tu vrátila k biblickému príkladu: „Ježiš povedal: ‚Keď sa svietnik rozsvieti, nestavia sa pod nádobu, ale na podstavec, takže svieti všetkým v dome.‘ Mám za to, že toto svetlo predstavuje lásku, ktorá má osvecovať, oblažovať, a to nielen moje najdrahšie, ale všetkých v dome, nikoho nevyjmujúc.“ Koho zo svojej lásky vyjmujeme najčastejšie, najrýchlejšie? Tých, ktorí sú nám nepríjemní, ať už tým, že „po celý čas niečo chcú“ alebo že sú potrební, nelaskaví, nevděční, konfliktní... Nevyjmovať ani týchto ľudí z našej lásky znamená opäť byť milosrdní.
Tretia myšlienka, ktorú tu Terezka vyjadrila, súvisí s Ježišovým požiadavkom, prikázaním, aby sme milovali druhých, ako miluje on. To je oproti starozákonnému prikázaniu, podľa nehož máme milovať blížneho ako seba, obrovský skok čo do náročnosti. A keď poznáme svoju slabosť, povedali by sme: to je nad naše sily! Terezka vo svojej veľkej dôvere v Ježiša ale napísala: Pane, viem, že neprikazuješ nič nemožné. Znáš lepšie ako ja moju slabosť, moju nedokonalosť, dobre vieš, že by som nikdy nemohla milovať spolusestry tak, ako ty ich miluješ, keby si ty sám, Ježišu, ich opäť nemiloval vo mne. Teda nesplniteľný požiadavok sa stáva uskutočniteľným, ak prijmeme predpoklad, že Ježiš v nás prebýva a on v nás bude pôsobiť svojou láskou. Táto viera a dôvera mení pohľad tak zásadne, že Terezka potom napísala o tomto prikázaní, že je pre ňu milosť, a vyznala sa zo svojej lásky k tomuto prikázaniu! Pretože ona už toto prikázanie nebrala ako príkaz, ale ako Ježišov sľub a ako uistenie: budem v tebe a budem v tebe milovať. Dokončime citáciu jej slov: Pretože si mi chcel dopriať túto milosť, dal si nové prikázanie. – Ako ťa mám rada! Dáva mi istotu, že je tvojou vôľou milovať vo mne všetkých, ktorých mi prikazuješ milovať!... Áno, cítim to, keď preukazujem lásku, je to Ježiš, kto vo mne koná. Čím viac som s Ním spojená, tým viac aj milujem všetky svoje sestry. (Slovo všetky Terezka tentoraz nezdôraznila, ale zo súvislosti vyplýva, že je tu dôležité.)
A ďalej Terezka spomína konkrétne príklady, ako praktikovala lásku k sestrám. Ako prekonávala svoju antipatiu k určitej sestre a ako, keď ju niekto nespravodlivo obvinil, radšej ušla, než by sa tvrdo bránila, alebo sa trápiť pre maličkosti. Tieto pasáže z jej zápiskov sa stali slávnymi.
Terezčina milosrdná láska pramenila z pevnej viery, že ona sama je milovaná milosrdnou láskou. „Teraz už sa nedivím ničomu, netrápim sa, keď vidím, že som slabosť sama. Naopak, chválim sa ňou a každý deň čakám, že v sebe objavím nové nedokonalosti. Keď si spomeniem, že láska prikrýva množstvo hriechov (Prísl 10,12), ťažím z tohto bohatého dolu, ktorý predo mnou Ježiš otvoril.“ A pokračovala vo svojej úvahe o Ježišovom požiadavku, aby sme milovali nepriateľov. Terezia si to vzťahla na tých, ktorí sú nám nesympatickí alebo si nás odrádzajú tým, že sú na nás protivní.
Pri líčení svojich postrehov z komunitného života zmienila Terezka tiež Božiu trpezlivosť. I to je stránka Božieho milosrdenstva. „V tej dobe mi dal Pán na zrozumiteľnú, že sú duše, na ktoré jeho milosrdenstvo neúnavne čaká, ktorým dáva svoje svetlo len postupne. Preto som sa chránila uspíšiť jeho hodinu a trpezlivo som čakala, až sa Ježišovi zapáči onu hodinu privolať“ (AS 227).
Od februára 1893 bola Terezka určená za pomocnicu novicmistrovej v starostlivosti o „profesne“ najmladšie členky komunity (čo do fyzického veku boli staršie než Terezka). Ďalej v rukopise C opísala matke prevorke, čo ju táto služba naučila. Poznávame, že Terezka pri všetkom svojom dôraze na milosrdenstvo a odovzdanosť nebola človekom zmäkčilým a novicky ju považovali za prísnu! Najprv si uvedomila, že nesmie viesť druhých automaticky tou cestou, ktorá je vlastná jej, ale takou, akú si pre nich praje Ježiš.
„Ale to ešte nie je to najťažšie. Zo všetkého najviac ma stojí, že musím pozorovať chyby (zverených sestier), i najľahšie nedokonalosti, a vypovedať im vojnu na život a na smrť. (...) Tisíckrát radšej by som prijímala výtky, než aby som ich robila druhým. (...) Dobre viem, že vaše jahniatka mňa považujú za prísnu.
Keby čítali tieto riadky, povedali by, že sa nezdá, že by ma to sebemenej stálo behať za nimi, rozprávať k nim prísne a ukazovať im, ako je ich krásne rúno zašpinené, alebo im prinášať ľahký chomáčik vlny, ktorú si roztrhli o tŕnie na ceste. Jahniatá môžu povedať, čo chcú. Vo vnútri cítia, že ich mám rada opravdivou láskou...“ (AS 230)
Naozaj je dobre, aby sme pri svojom uvažovaní o Terezkinom dôraze na milosrdenstvo neprehliadli tiež jej schopnosť byť prísnou, a to zámerne prísnou. K tomu ešte jeden citát o jej službe novickám.
„Niekedy sa nemôžem v duchu ubrániť úsmevu, keď vidím, k akej zmene dôjde zo dňa na deň. Je to kúzelné... Prídu a povedia mi: ,Včera ste mali pravdu, že ste boli prísna. Zo začiatku ma to pobúřilo, ale potom som si na všetko spomenula a videla som, že ste jednali veľmi spravodlivo...‘“ (AS 231)
Keď Terezia sprostredkovávala ďalšie svoje skúsenosti z starostlivosti o duchovný rast novicek, nezabúdala na základný tón, ktorým chcela, aby sa jej písanie nieslo. Preto keď opísala, ako jej Boh občas dáva zakúšať cenné poníženie, s vďačnosťou dodala:
„Ach, aké veľké je jeho milosrdenstvo! Budem ho môcť ospevovať až v nebi... Milovaná matko, keď sa s vami snažím začať ospevovať toto nekonečné milosrdenstvo už na zemi, musím vám ešte povedať o jednom veľkom dobrote, ktoré som vytěžila z poslania, ktoré ste mi zverili.“
A vylíčila svoju skúsenosť, ktorú teraz – na smrť nemocná – spája s starostlivosťou, ktorú jej preukazuje jak predstavená, tak ošetrovateľky: „Keď som na toto všetko myslela, povedala som si, že musím mať taký súcit s duchovnými chorobami spolusestier, aký máte vy, milovaná matko, keď ma s takou láskou ošetrujete.“ Terezia si totiž dávno všimla, že „najsvätejšie sestry sú najviac milované“, čiže ostatní sú k nim ochotní a obetaví, zatiaľ čo voči sestrám, ktoré majú komplikovanú povahu, sú ostatní zdrženliví, vyhýbajú sa ich spoločnosti, obávajú sa ich reakcií. S poukázaním na obetavosť predstavené voči nej si Terezia povedala: „musím vyhľadávať v zotavení, v dobe rozprávania, spoločnosť sestier, ktoré sú mi menej príjemné, musím byť pre tieto zranené duše milosrdným Samaritánom.“
Dobre si pritom uvedomovala, že sa jej za to mnohí nedostane vďaku. Ale preto to ona nerobila. Chcela tým uskutočňovať Kristovu výzvu k milosrdenstvu: „aby som potešila Ježiša a odpovedala na radu, ktorú dáva v evangeliu asi týmito slovami: ,Keď strojíš hostinu, nezvi svoje príbuzné ani priateľov, aby ťa snáď tiež nepozvali, a tak by sa to dostalo odmeny. Ale pozvi žobrákov a mrzákov, chromé a slepé. A budeš blahoslavený, pretože oni ti to nemajú čím odplatiť. Tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.‘“ A potom vypsala svoju spomienku na to, ako v noviciáte vzala na seba nevděčnú rolu sprevádzať do refektára nemocnú, ustrašenú a nedůtklivú sestru Petru a ako sa jej vtedy podarilo slúžiť jej s radosťou.
Pretože si uvedomila, že touto spomienkou narušila chronológiu svojho rozprávania, ospravedlnila sa: „Milovaná matko, snáď sa divíte, že vám píšem o tomto malom úkone lásky, ktorý sa stal tak dávno. Napísala som to preto, že cítim, ako musím preň ospevovať Pánovo milosrdenstvo. Ponechal mi naň spomienku ako vôňu, ktorá ma pobáda k pestovaniu blíženskej lásky. Vzpomínam si niekedy na niektoré drobnosti, ktoré sú pre moju dušu ako jarný vánok“ (AS 239). To je krásny návod, aby sme podobne my uchovávali v mysli, čím nás kedysi Pán Boh výraznejšie oslovil a povzbudil.
Potom Terezia písala o svojich dvoch duchovných bratách kňazoch. V nasledujúcich odstavcoch svojho rukopisu parafrázovala Ježišovu velekněžskú modlitbu z Janovho evanjelia a prosila za tých, ktorých jej Boh zveril. „Jednoducho chcem prosiť, aby sme sa jedného dňa všetci zišli v tvojom krásnom nebi“ (AS 246). Bola presvedčená: „Tvoja láska ma predchádzala od môjho detstva, rástla so mnou a teraz je to priepast, ktorej hĺbku nemôžem dohlédnuť,“ tedy tak veľké bolo v jej očiach Božie milosrdenstvo voči nej. „... tu na zemi si nedovediem predstaviť nezmerateľnejšiu lásku, než akú sa ti zapáčilo uštedriť zadarmo mne bez akéhokoľvek môjho zásluhy“ (AS 247).
Posledný zápis v jej zošite nie je úmyselným zakončením jej písania, prosto neskôr už nikdy nenastal okamžik, kedy by k písaniu zobrala sily. To posledné, čo Terezka do tohto rukopisu napísala, je vyznanie pokory, ktoré sa učila zo stránok evanjelia, vyznanie úplnej dôvery v to, že Boh je milosrdný a neodepře odpustenie nikomu, kto oň prosí. A tak „náhodou“ i tento tretí Terezkin rukopis končí slovom láska.
„Áno, cítim to, i keby som mala na svedomí všetky hriechy, ktoré možno spáchať, šla by som so srdcom skrúšeným a vrhla sa Ježišovi do náruče. Viem predsa, ako miluje márnotratné dieťa, ktoré sa k nemu vracia. Nie preto, že Pán Boh svojím milosrdenstvom predišiel a ušetril moju dušu od smrteľného hriechu, nie preto sa k nemu pozvedám dôverou a láskou!“ (AS 249.)
10. Milosrdenstvo a spravedlnosť Božia z pohľadu svätej Terezky
My mnohokrát chápeme tieto dva pojmy ako neslučiteľné: buď budem spravodlivý (v zmysle: prísny, náročný, neústupný) alebo milosrdný (v zmysle: zľahčím, odpustím, nechám to plávať). A rovnako ich prisudzujeme Bohu. Citujme dve miesta z Terezkiných spisov o spravodlivosti a o milosrdenstve ako o Božích vlastnostiach.
Zmínka o oboch týchto Božích vlastnostiach padla už v rukopise A, keď sa Terezka sverila so svojím nadšením pre úkon zasvätenia sa milosrdnej Láske. Pre Terezku Božia spravodlivosť neznamená prísnosť. Byť spravodlivý sa tuším skôr vyjadrovalo aj slovným spojením „byť práv“ (niečomu alebo niekomu). Spravodlivosť znamená náležitý vzťah k nejakému meradlu, nároku, záväzku. Tak hovoríme o spravodlivej cene, mzde, spravodlivom treste. Preto sú symbolom spravodlivosti váhy. Keď uvažujeme o Božej spravodlivosti, vzťahujeme ju automaticky k Božej dokonalosti. Spravodlivo sa modliť potom ovšem znamená modliť sa dokonale, pretože Boh je dokonalý. Istotne už cítite, aké toto poňatie môže mať dôsledky.
Ale Terezka Božiu spravodlivosť vzťahovala k našej spôsobilosti, k našej (ne)schopnosti. Terezka dobre vie, že sme krehkí. A Boh to vie predsa tiež. Napísala:
„Predsa chápem, že všetky duše si nemôžu byť podobné. Musí existovať rôzne druhy, aby bola zvlášť uctievaná každá Božia dokonalosť. Mne dal svoje nekonečné milosrdenstvo a skrze ne nazieram a uctievam ostatné božské dokonalosti! ... Vtedy sa mi ukazuje, že všetky žiaria láskou, áno zdá sa mi, že aj spravodlivosť je odetá láskou (a snáď ešte viac než ktorá iná vlastnosť) ... Aká sladká radosť je v pomyslení, že Pán Boh je spravodlivý, to znamená, že berie ohľad na naše slabosti, že dokonale pozná krehkosť našej prirodzenosti! Čoho by som sa teda mala báť? Keď nekonečne spravodlivý Boh odpustil tak dobrotivo všetky viny márnotratného syna, nemá byť spravodlivý tiež ku mne, ktorá „som stále s Ním“? ...“ (AS 171)
Teda to, že Boh je spravodlivý, má pre Terezku význam: Boh berie ohľad na našu slabosť. Čiže vecne potom to, že Boh je spravodlivý, znamená to isté ako: Boh je milosrdný.
Rovnako sa Terezka vyjadrila v liste otcovi Roullandovi z 9. mája 1897 (DT 226), keď uvažovala o smrti mučeníkov a o smrti vôbec:
„Viem, že človek musí byť veľmi čistý, aby sa mohol objaviť pred dokonale svätým Bohom. Ale tiež viem, že Pán je nekonečne Spravodlivý, a táto spravodlivosť, ktorá leká toľko duší, je dôvodom mojej radosti a mojej dôvery. Byť spravodlivý neznamená len prísne trestať vinníkov. Je to tiež uznanie poctivých úmyslov a odmenenie cností. Dúfam práve tak v Božiu spravodlivosť ako v Božie milosrdenstvo. Práve preto, že je Boh spravodlivý, ‚je súcitný a plný sladkosti, pomalý v trestaní a oplývajúci milosrdenstvom‘.4 Veď pozná našu krehkosť, pamätá, že sme len prach. Ako otec prejavuje nežnosť deťom, tak Pán má súcit s nami“...
(Pokračovanie v príštom čísle.)
