P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
11. Zmienky o Božom milosrdenstve v Terezkiných listoch
Keď sme sa už tak dôkladne pustili do skúmania toho, ako Terezka chápala Božie milosrdenstvo a ako o ňom hovorila, prejdime aj jej listy a pokúsme sa spoznať, aké svedectvo je ukryté v nich.1
Najstaršia zmienka sa netýka milosrdenstva Božieho, ale Panny Márie. V liste Celíne z 8. júla 1891 (DT 129) Terezka svoju sestru pobádala k vytrvalosti v modlitbe za obrátenie odpadlého bosého karmelitána, ktorý sa volal Hyacinthe Loyson,2 aby bol náš brat, syn svätej Panny, premôžený, vrátil sa a vrhol sa pod plášť tej najmilosrdnejšej Matky.
V liste z 13. augusta 1893 (DT 147) chcela Terezka povzbudiť Celinu, ktorá viedla otcovu domácnosť3 a mala nepríjemnosti so služobnou, podliehajúco sklonu k alkoholizmu. Pretože manželovi tejto služobnej predtým Celina vymodlila obrátenie, vliala jej Terezka dôveru aj pokiaľ ide o možnosť zlepšenia u služobnej. Jej zmienka o milosrdenstve je stručná: Na každý hriech (je) milosrdenstvo. A Pán Boh je dosť mocný, aby dal výdrž aj ľuďom, ktorí ju nemajú.
Preklad nie je ľahký, pretože v pôvodnom znení chýba sloveso. Terezka napísala: Na každý hriech milosrdenstvo. Preto som v preklade uviedol slovo je v zátvorke. V slovenskom knižnom vydaní Terezkiných korešpondencií použitý preklad: Na každý hriech platí milosrdenstvo,4 môže podľa môjho súdu zvádzať k inému chápaniu. Napríklad v zmysle: „milá milosrdenstvo účinne burcuje toho, kto sa dopúšťa hriechu, k náprave“. To je určite pravda, ale nie je to prvotné svedectvo tejto vety. Český preklad sa vzdal slova milosrdenstvo a má: Na každý hriech je odpustenie.5 Ale u služobnej nejde o odpustenie hriechu, nýbrž o premôženie neřesti, takže skôr by v tomto prípade bolo lepšie ponechať slovo milosrdenstvo a voľnejšie preložiť slovo hriech. V zmysle: každá (i sebeväčšia) neřest môže byť premôžená Božím milosrdenstvom, ktoré je ešte väčšie a húževnaté ako ona... Zhrňme: milosrdný Boh je ochotný odpustiť každý hriech a premôcť každú neřesť.
V liste z 20. júla 1895 (DT 178) vypsala Terezka svojej tete, pani Guérinovej, že je v kláštore navštívil manžel tejto tety, strýc Guérin, sprevádzaný ich dcérou Máriou Guérinovou, ktorá sa rozhodla6 tiež vstúpiť na Karmel v Lisieux. Terezka k strýčkovi vzhlížala s veľkým obdivom. Nielenže sa totiž musel vyrovnať s blížiacim sa odchodom svojej dcéry do klauzúry,7 ale navyše práve s Máriou odchádzali do Caen, aby tam z kláštora sestier Navštívenia Panny Márie vyzdvihli Terezkinu sestru Leonii Martinovú, ktorá odtiaľ už po druhýkrát odchádzala. Terezka v strýčkovi videla priam svätca. Keď sme videli jeho pokoj, jeho odovzdanosť, naše úzkosti sa rozptýlili, pocítili sme oporu otcovskej ruky... Moja milovaná tetičko! Aké veľké je Božie milosrdenstvo k jeho ubohým deťom!... V tomto Terezkinom liste pojem Božie milosrdenstvo znamená, že Boh dáva slabým ľuďom potrebnú silu odovzdať mu, o čo ich prosí, uniesť skúšky a poníženia, a pri tom ho milovať a chváliť. Takto to vyplýva z pokračovania listu. A vlastne sa tu uplatňuje aj ďalšia podoba Božieho milosrdenstva, ktorá spočíva v tom, že z pohľadu na tie slabé a pritom Bohom podivuhodne posilňované duše môžeme aj my ostatní čerpať dôveru do svojich zápasov a ťažkostí.
Veľmi dôležitý list, v ktorom Terezka vyjavila svoju vieru v Božie milosrdenstvo, napísala sestre Márii po tom, čo si Mária prečítala rukopis B (DT 197 z 17. 9. 1896). Obsah tohto listu sme sa už zaoberali skôr.
Ostatné zmienky o Božom milosrdenstve sú potom v listoch, napísaných roku 1897, v ktorom Terezka zomrela.
Abbé Bellierovi v liste z 24. februára 1897 (DT 220) Terezka navrhla kratičkú modlitbu, za ktorú si priala, aby sa za ňu denne modlil. Boh je v nej oslovený: milosrdný Otče. Terezka doslova napísala, že táto modlitba zhŕňa všetky jej priania. Teda ono oslovenie, ktorým modlitba začína, Terezka určite nezvolila náhodne. Celá modlitba znie: Milosrdný Otče, v mene nášho sladkého Ježiša, Panny Márie a svätých ťa prosím, zapal moju sestru svojim Duchom lásky a udel jej milosť, aby pomáhala iným mnoho ťa milovať. Terezka túžila po tom, aby od Boha, plného milosrdnej lásky, mohla lásku prijímať, aby mohla horieť láskou a pomáhať k tomu aj druhým.
Ďalšie zmienky o Božom milosrdenstve sú v inom liste abbé Bellierovi, ktorý Terezka napísala 25. apríla 1897 (DT 224). V ňom svojmu duchovnému bratovi vysvetľovala, že na Karmeli žijú nielen veľké duše, ako si predstavoval, ale aj také ako ona, ktorá je vo svojich očiach: ubohá, nevzhľadná kvetina. A podľa jej názoru to vychádza z vôle samotného Ježiša: Ježiš chcel vo svojom milosrdenstve, aby medzi týmito kvetmi rástli aj maličké. Tento odstavec jej listu je prekrásny, pripomeňme si ho preto celý:
Môj drahý Bratříčku, musím sa vám priznať, že ma vo vašom liste niečo zarmútilo, totiž že ma nepoznáte takú, aká som v skutočnosti. Je pravda, že chceme-li nájsť veľké duše, musíme ísť na Karmel. Ako v panenských lesoch rastú tu nádherné voňavé kvety, neznáme vo svete. Ježiš chcel vo svojom milosrdenstve, aby medzi týmito kvetmi rástli aj maličké. Nikdy mu za to nebudem môcť dosť poďakovať. Len vďaka tejto blahosklonnosti sa nalézam ja, ubohá, nevzhľadná kvetina, na rovnakom záhone ako moje sestry ruže. Milý Bratře, prosím vás, verte mi, Pán Boh vám nedal za sestru veľkú dušu, ale celkom malú a veľmi nedokonalú.
Tato Terezčina slová sú vyznaním veľkej úcty voči spoločenstvu Karmelu, vyznaním nevysloviteľnej vďačnosti za povolanie do tohto spoločenstva a svedectvom o Terezkinej pokore.
Terezka v tomto liste tiež stručne zhrnula svoj súčasný život a vyjadrila nádej, že čoskoro prejde z tohto sveta do večnosti. A tento svoj prechod nazvala pozoruhodnými slovami: milosť nekonečného milosrdenstva. V dlhšej citácii:
Pamätám si, že viac má milovať ten, komu bolo viac odpustené, preto sa snažím urobiť zo svojho života úkon lásky a netrápim sa už, že som len malá duša. Naopak, mám z toho radosť. Preto sa odvažujem dúfať, že „moje vyhnanstvo bude krátke“8, ale nie preto, že som pripravená. Cítim, že nebudem pripravená nikdy, ak ma sám Pán nepremení. Môže to urobiť v jediném okamihu. Po všetkých milostiach, ktorými ma zahrnul, čakám ešte milosť jeho nekonečného milosrdenstva.
Tak ako celý svoj život považovala za jeden veľký reťazec prejavov Pánovho milosrdenstva, tak verila, že tento reťazec skončí najväčším – nekonečne veľkým – prejavom tohto milosrdenstva!
A ešte jeden odkaz na Božie milosrdenstvo nachádzame v tomto liste. Keď tu Terezka abbé Belierovi vysvetľovala, že Pán jej nedoprial milosť mučenictva, napriek tomuže po nej túžila, uviedla ako odôvodnenie slová svätého Pavla: „Nezávisí na tom, že niekto chce alebo že niekto beží, ale závisí to na Božom milosrdenstve“ (Rím 9,16). Namiesto slova milost stojí vo francúzskom originále jej listu: milosrdenstvo. Toto miesto z listu Rimanom bolo pre ňu veľmi dôležité, odvoláva sa na ne tiež hneď na začiatku rukopisu A. Poskytlo jej odpoveď na otázku, prečo životné príbehy rôznych svätcov a ľudí vôbec sú navzájom tak odlišné. Preklad Písma, ktorý používala, snáď ešte viac nahrával jej výkladu. Mohli by sme ho tlmočiť asi takto: Není to dielo toho, kto chce, ani toho, kto sa namáha, ale Boha, ktorý preukazuje milosrdenstvo.
Krátka dvojitá odbočka do Písma svätého (Rím 9,1–18 a Ex 33,19)
Keď bolo toto miesto listu Rimanom pre Terezku tak dôležité, zdržme sa u neho. Zhrňme si, o čom hovorí začiatok 9. kapitoly tohto listu. Pavlovi je ľúto židov. Vypočítava sedem Božích darov, ktorými Boh vyznamenal a utvoril svoj ľud (v. 4–5). Tieto dary židia stále majú. Čím teda vysvetliť to, že odmietli uveriť Mesiášovi? Pavel poukazuje na príbehy patriarchov a na to, že aj vtedy bolo vyvolenie obmedzené iba na časť nasledujúcej generácie potomstva. Po Abrahámovi bol nositeľom Božieho vyvolenia iba Izák, Izmael nie. Hoci Rebeka porodila dvojčatá, Boh si za pokračovateľa histórie svojho ľudu vyvolil Jakuba, kdežto Ezaua nie. A toto vyvolenie sa odohralo ešte skôr, než sa tieto dvojčatá narodili, teda než chlapci mohli vykonať čokoľvek, čím by si niekto z nich Božie vyvolenie zaslúžil alebo nezaslúžil. Takže Boh si vždy vyvolil iba niekoho, a niekoho nie. Táto voľba nijako nezávisela na skutkoch dotyčných osôb, ale len a len na Božom rozhodnutí (verše 6–13).
Po tomto výklade kladie Pavel rétorickú otázku: Takže Boh je nespravodlivý? Ukřivdil tým, ktoré nevyvolil, tým, že ich nevyvolil? A Pavel odpovedá záporne: Naprosto nie! A uchyľuje sa k citácii zo Starého zákona, ktorá hovorí, že Hospodinova rozhodnutia sú absolútne slobodné, vychádzajú len a len z jeho vôle. Mojžíšovi predsa (Hospodin) hovorí: „Smilujem sa, nad kým sa chcem smilovať, a slitujem sa, nad kým sa chcem slitovať“ (Ex 33,19). Cituje tu z prekladu listu Rimanom od otca Ivana Hrůši. Tento preklad sa snaží zachovať presný zmysel hebrejského textu tým, že do neho vkladá módne sloveso: chcem. Tento zmysel doslova potvrdzujú tiež Pavlova slová vo verši 18: Nad kým (Hospodin) chce, sa teda smiluje...
Bezprostredne po tom, čo Pavel ocituje tento starozákonní verš, hneď pripája svoj komentár k nemu. A práve tento Pavlův komentár bol pre Terezku tým kľúčovým Božím slovom, na ktoré sa opakovane odvolávala: Není to dielo toho, kto chce, ani toho, kto sa namáha, ale Boha, ktorý preukazuje milosrdenstvo (verš 16).
V nasledujúcich dvoch veršoch potom Pavel pripája ešte jeden príklad z Písma Starého zákona a cituje Hospodinovo slovo k faraónovi z Ex 9,16: „Práve kvôli tomu som ťa zachoval,9 aby som na tebe ukázal svoju moc, aby sa tak rozhlásilo moje meno po celej zemi.“ Tento výrok Písma dosvedčuje, že faraón mal funkciu nástroja, ktorý si Boh suverénne použil pre uskutočnenie svojej vôle. Faraón pritom jednal slobodne, a predsa zároveň uskutočnil suverénne rozhodnutie Božie. Svojú úvahu o tom, ako je to s Božím vyvolením, Pavel uzatvára (Rím 9,22–33): v súčasnej dobe si Boh vyvolil niektoré zo židov a niektoré z pohanov, aby im dal poznať svojho Syna Ježiša, Mesiáša. To je naprosto slobodné Božie rozhodnutie. A ostatní židia, ktorí tiež mali Mesiáša prijať, odmietajú spoľahnúť sa na vieru v Ježiša a stále sa chcú páčiť Bohu len a len dodržiavaním Mojžišovho zákona.
Terezkou citovaný verš má teda tento obsah: sú v živote veci, ktoré nie sú ovocím nášho chtienia (túžby),10 ani nášho úsilia („behu“, t.j. námahy), ale sú len a len ovocím slobodného Božieho rozhodnutia. Sú jednoducho Božím darom.
Apoštol Pavel to vzťahoval na židov a na ich obrátenie k viere v Ježiša. Terezka to v tomto liste (LT 224) vzťahla na seba: to z Božieho rozhodnutia jej nebola daná milosť mučenictva. A na začiatku rukopisu A toto odôvodnenie, prevzaté z listu Rimanom, uviedla tiež: len zo slobodného Božieho rozhodnutia sa práve jej dostalo tak veľkého množstva milosti (AS 15)! Veď aj keď niekomu sa – podľa nášho zdania – Božie milosti dostáva tak málo (deťom, ktoré zomreli ako maličké; divochom, ktorí nikdy o Kristovi nepočuli a nemohli v neho uveriť), Terezka pevne verila, že Boh nie je k nikomu nespravodlivý. A ako v prírode sú všetky obdobia usporiadané tak, aby v určený deň rozkvetla najskromnejšia chudobka, tak tiež všetko zodpovedá dobru každej duše (AS 17).
Neviem, či si Terezka to miesto z knihy Exodus, ktoré apoštol Pavel v Rím 9,15 citoval, dohľadala priamo v Starom zákone. Snáď ani nemala tú možnosť, predsa pri inej príležitosti sme spomenuli, že sestry vtedy nemali k dispozícii celú Bibliu tak ľahko, ako dnes my. Ale keď si to miesto v Starom zákone naozaj nájdeme, poteší nás (zvlášť nás na Karmeli, ktorí túžime poznať Pána čo možno zblízka a dôverne s ním žiť), že táto veta je vyňatá z Hospodinovho rozhovoru s Mojžišom, pri ktorom Mojžiš žiadal, aby smel vidieť Božiu tvár, vidieť Božiu slávu.
Hospodin tam s Mojžišovou prosbou súhlasí, ale upozorňuje ho, že na zemi môže byť splnená len v obmedzenom rozsahu. A k svojej odpovedi Hospodin pripája tie Pavlom následne citované vety, ktoré dôrazne prehlasujú, že Boh je suverénne slobodný v tom, čo urobí – teraz pre Mojžiša, ale aj vôbec. V súvislosti s tým, ako sa rozhovor odvíja, rozumiem Hospodinovým slovám takto: „Áno, splním tvoju prosbu, ale ty si na tom, že to urobím, nepričítaj absolútne žiadnu zásluhu!“ Biblický text znie:
Mojžiš povedal: „Ukaž mi svoju slávu!“ Hospodin odpovedal: „Predvediem pred tebou celú svoju dobrotu a vyslovím pred tebou meno Hospodin. Svoju priazeň dávam tomu, komu chcem, a slitovávam sa nad tým, nad kým chcem.“ A dodal: „Mou tvár vidieť nemôžeš; žiaden človek nemôže vidieť mou tvár a zostať nažive.“ Dále povedal Hospodin: „Tady je u mňa miesto, postav sa na skalu. Až bude prechádzať má sláva, postavím ťa do skalnej trhliny a svojou dlanou ťa zakryjem, kým neprejdem. Potom svoju dlaň odtáhnem a uvidíš ma zezadu, ale má tvár sa neukáže.”
Uvádzam biblické verše Ex 33,18–23 podľa českého katolického prekladu. Ten pripája zaujímavú poznámku: „Text si veľmi premyslene hrá so synonymami „sláva“ a „tvár“ na strane jednej a s antonymami „tvár“ a „chrbát“ na strane druhej.“11 Hospodin je svrchovaný a dáva nám to najevo. K nášmu dobru.
(Pokračovanie v najbližšom čísle.)
