P. Jerzy Zielinsky O.Carm.
Keď je nám ťažké modliť sa a chceme sa modlitbe naučiť, siahneme najčastejšie po rôznych viac či menej múdrych knižkách. Výsledkom ale často je, že zablúdime vo zložitých výkladoch, alebo začneme používať rôzne podivné metódy, ktoré nás ale predsa modlit nenaučia. Zabudáme totiž na to, že aj tie najmúdrejšie a inšpirované knihy o modlitbe čerpajú svoju múdrosť zo zdroja všetkej múdrosti – z Ježišovho učenia.
Aby sme sa naučili dobré modlitbe, musíme sa najprv poučiť v Ježišovom evangeliu, načúvať tomuto neprekonateľnému majstrovi modlitby, u ktorého sa modlitbe učili všetci veľkí svätci.
„Keď sa modlíš, vstúp do svojho komôrky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý zostáva skrytý; a tvoj Otec, ktorý vidí, čo je skryté, ti odplatí“ (Mt 6,6).
Nemôžeme rozprávať s Bohom, keď našu myseľ ohlušuje pouliční hluk, keď je naplnená desiatkami rozhovorov, záležitostí a dojmov z výkladných skríň obchodov, ktoré míňame. Hlas, ktorým k nám Boh prehovára, nie je podobný žiadnemu z tých, ktoré k nám denne doliehajú. Boh je Duch a rozpráva s nami duchovným spôsobom. Keď ho chceme zaslechnúť, začať s ním rozprávať, musíme odísť do ústrania. Musíme nájsť miesto, kde ticho nebude nikým a ničím rušené. Iba v tichu môžeme jeho hlas počuť. Ježiš nám dal príklad. Evanjeliá často pripomínajú, že odišiel na opustené miesto, na horu, aby sa modlil. Je to predsa úplne prirodzené. Keď k nám prídu hostia, nezačneme čítať noviny alebo sledovať televíziu, ale sústredíme svoju pozornosť na nich a venujeme sa im.
Tým skôr je potrebné, aby sme zanechali všetky svoje všedné záležitosti, keď chceme rozprávať s Bohom. Človek ale musí po takejto rozmluve túžiť. Musí usilovať o to, aby sa vo svojom vnútri utíšil, aby mohol Boha počuť. K takejto rozmluve musí hľadať vhodný čas a miesto.
„Pri modlitbe potom nemluvte naprázdno ako pohania; oni si myslia, že budú vypočutí pre množstvo svojich slov. Nebuďte ako oni; veď váš Otec vie, čo potrebujete, skôr než ho prosíte“ (Mt 6,7–8).
Akonáhle pokľakneme k modlitbe, hneď sa z našich úst hrnú slová ako potoky. Rozprávame Pánu Bohu o všetkých svojich záležitostiach. Povieme mu, čo všetko potrebujeme. Často chceme byť múdrejší než on a presviedčame ho, ako je nutné, aby nám to či ono dal. A máme pre to množstvo argumentov. A keď takto hovoríme, neuvedomujeme si, že naša modlitba už nie je rozmluvou s Bohom, že nie je dialogom medzi dvoma osobami, ale monológom – rečou jednej osoby. Práve pred touto chybou nás varuje Ježiš, keď sa zmieňuje o mnohomluvnosti pohanov. Boh má tiež mnoho, čo nám chce povedať, ale ako to môže učiniť, keď ho nepustíme k slovu! V našej modlitbe je príliš veľa slov a veľmi málo ticha. Využívame svoj rozum, a nie svoje srdce. A on, na ktorého sa obracajú miliardy ľudských bytostí nezmerným množstvom slov, by chcel počuť, akou láskou bije naše srdce. On nám nebráni, aby sme sa k nemu obracali so svojimi starosťami, ale chcel by, aby v každej našej modlitbe bol tiež čas venovaný jemu, kedy by sme hovorili viac srdcom než ústami a učili sa mu načúvať. Musíme si uvedomiť, že ešte než pokľakneme k modlitbe, Boh už vie, s čím k nemu prichádzame, vie, čo potrebujeme. Preto sa nesnažme ho presviedčať svojimi slovami. On vie lepšie než my, čo nám bude slúžiť k dobrému.
„Nie každý, kto mi hovorí ‚Pane, Pane‘, vojde do kráľovstva nebeského; ale ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mt 7,21).
Môžeme v modlitbe stráviť hodiny, a predsa bude bez úžitku, neprinesie ovocie, nebude-li sprevádzaná nápravou nášho života. Ježiš vyžaduje, aby modlitba priniesla úžitok. Nemôže sa skladať z pouhých slov. Modlitba, ktorá nás nerobí lepšími, môže nás pripraviť o nádej na nebeské kráľovstvo a patrenie na Božiu tvár. Modlitba prinesie ovocie, je-li sprevádzaná plnením Otcovej vôle. A tá zahŕňa predovšetkým požiadavku lásky k blížnemu. Ďalej musí byť sprevádzaná poctivým plnením nášho životného úlohu: rodičovských povinností, uloženej práce alebo štúdia. Modlitba má byť prosbou za schopnosť plniť naše povinnosti.
„Ak teda prinášaš svoj dar na oltár a tam sa rozpomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5,23–24).
To je ešte jedna veľmi dôležitá rada. Nemôžeme rozprávať s Bohom, máme-li v srdci hnev alebo nenávisť k druhému človeku. S ním môže rozprávať človek čistého srdca. Ježiš po celý svoj život učil, ako odpúšťať. Petrovi, ktorý sa ho na to pýtal, prikázal odpustiť 77×, čo v chápaní Židov znamenalo nekonečné opakovanie. Bohu nemôžeme prinášať dary znečistené nenávisťou k komukoľvek.
V evanjeliách nájdeme mnoho takých a podobných Ježišových rád týkajúcich sa modlitby. Každý, kto sa chce dobre modliť, nemusí hľadať radu v iných knihách. Celé Ježišovo evanjelum, a teda i poučenie o modlitbe, pochopí aj prostý človek. Ježiš ďakoval Otcovi, že tajomstvo Kráľovstva pochopili práve ľudia prostí. A aby nikto nepochyboval o hodnote jeho rady, povedal:
„A tak každý, kto počuje tieto moje slová a plní ich, bude podoben rozvážnemu mužovi, ktorý postavil svoj dom na skale. Tu spadol príval, prihnali sa vody, zdvihla sa víchrica, a vrhli sa na ten dom; ale nepadol, lebo mal základy na skale“ (Mt 7,24–25).
Z poľského časopisu W cieniu Karmelu (č. 2/1995 str. 18–19)
preložila Růžena Kouřimová.
Citáty z Písma svätého podľa ekumenického vydania Biblie
(Zvon, Praha 1991).
