Wilfrid Stinissen (1927–2013)
Žiť v prítomnom okamihu znamená radikálny spôsob umierania sebe. Je to prirodzená podoba askézy, ktorú máme kedykoľvek po ruke, pretože je to vlastný rozmer života.
Ak neberieme vážne daný okamih a úlohu, ktorú prináša, chránime svoje sebecké „ja“. To myslí na budúce výsledky: na peniaze, postavenie, úspech a slávu, prezrádza strach, že niečo z minulosti bude mať v budúcnosti nepríjemné následky. Takéto sebecké správanie však nebude môcť vôbec vzniknúť, budeme-li žiť v prítomnosti.
Žijeme-li v prítomnosti, žijeme tajomným, ale veľmi skutočným spôsobom v meditácii. Všimneme si toho (vtedy), keď sa po skončení práce vraciame k meditácii a zostávame stále v prítomnom okamihu: nevraciame sa k niečomu, čo by sme počas práce opustili, pretože meditácia prebiehala po celý čas, len sa do nej znova vedome noříme. Kto nastupuje cestu života v prítomnom okamihu, vníma, že sa tento okamih začína postupne otvárať a ukazuje sa, že je naplnený Bohom.
„Bez prestania sa modlite“, píše svätý Pavol (1 Sol 5,17). Ruský pútnik, ktorý zaslechol apoštolovu výzvu, sa vydal hľadať svätého starca. Keď ho našiel, starec ho naučil modliť sa Modlitbu Ježišovu. Pútnik si to mohol dovoliť, pretože nemal nič iné na práci, len putovať krajom krížom-krážom. Ale ani Modlitba Ježišova neřeši bez zbytku problém človeka, ktorý je povolaný k práci. Nie je možné neustále opakovať Modlitbu Ježišovu, keď človek napríklad učí deti v škole. K prehlbovaniu modlitby ostatne existuje jednoduchšia cesta, ktorá je dostupná všetkým a nebráni nám v práci.
Je to úplná otvorenosť pre prítomný okamih so vedomím, že ho prijímame z Božích rúk ako dar. V momente, keď sa bez zbytku odovzdáme Otcovi ako Ježiš, stáva sa náš život modlitbou. Modlitba je stav úplnej odovzdanosti Bohu. Zbytočne často sa nám zdá, že modliť sa znamená myslieť na Boha. V skutočnosti spočíva zmienená odovzdanosť na hlbšom základe – na túžbe robiť presne to, čo chce Boh, stať sa jeho nástrojom, a nič viac. Možno si Boh vôbec neželá, aby som na neho v túto chvíľu myslel, možno chce, aby som teraz tvrdo pracoval. Budem teda pracovať. Na začiatku sa mi môže zdať, že odchádzam od Boha kvôli práci, ale v skutočnosti som s ním vďaka práci hlbšie zjednotený, než keby som ju nechal a bežal do kostola.
Tí, ktorí jedného dňa odhalia krásu modlitby, si začínajú naříkať, že na ňu nemajú ešte viac času. Chceli by sa modliť bez prestania, čo pre nich znamená neustále myslieť len na Boha. Klade však prehnaný dôraz na myslenie, hľadajú stav vedomia. Lenže stav vedomia nie je taký dôležitý, ako by sa zdalo. Budeme to môcť pochopiť, keď si spomenieme na konečné zjednotenie s Bohom, ktoré nazýva svätá Terezia od Ježiša duchovným manželstvom. V tomto stave je s ním človek stále zjednotený, dňom i nocou, ale toto zjednotenie si nemusí uvedomovať po celý čas. Môže sa stať, že náročná práca pohltí všetky jeho myšlienky, postačí však kratučká prestávka v práci a zjednotenie sa v mysli spontánne objaví.
Pokrok v meditácii môžeme poznať mimo iného aj podľa toho, že si prestávame sťažovať na nedostatok času. Stávame sa stále prispôsobivejšími, pružnejšími nástrojmi v Božích rukách, pretože Bohu v každom okamihu hovoríme svoje „áno“... Ak chceme celý svoj život prežívať ako meditáciu, musíme žiť v prítomnosti. V nej, v obyčajných každodenných záležitostiach môžeme objaviť prítomnosť Boha. V prítomnom okamihu existuje istá „reálna prítomnosť“ (1). Boh je v nej skutočne prítomný a iba tam sa ho môžeme dotknúť.
(1) Autor tu užíva termín „reálna prítomnosť“ analógicky k eucharistickej reálnej prítomnosti Kristovho tela a krvi vo spôsoboch chleba a vína.
Prevzaté z knihy: Kresťanská hlboká meditácia
Autor: Wilfrid Stinissen OCD
Vydalo: KNA
