Wilfrid Stinissen
(úryvek z knihy Putovanie k pravde, podtitul knihy je: Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas)
Kapitola 16.
Za všetkých okolností ďakujte, aleboť to je vôľa Božia v Kristovi Ježišovi pre vás (1 Sol 5,18),
Vďačnosť je ústredná realita kresťanského života. Omša je už tradične nazývaná „eucharistiou“, čo znamená ďakovanie. To svedčí o tom, že vďačnosť je základným postojom kresťanského človeka. Vpravde kresťanský život je poznačený „prejavovaním vďačnosti k Božej oslave“ (2 Kor 4,15).
Ako môžeme ďakovať Bohu, keď sa vo svete odohráva toľko tragédií? Nebolo by na čase, aby sme revidovali svoj obraz Boha a prestali považovať Boha za všemohúceho, ktorý drží nitky všetkého diania vo svojej ruke? Nemali by sme skôr opisovať Boha ako bezmocného diváka, ktorý je nútený byť svedkom, ako človek ničí sám seba i svoje životné prostredie, bez toho, aby tomu mohol zabrániť?
Cirkvi však i naďalej vyznáva: „Verím v Boha, Otca všemohúceho“. Nie je to snáď práve dôsledkom jeho všemohúcnosti, prečo Boh nemá potrebu ustavične zasahovať? Boh môže pripustiť akékoľvek dianie práve preto, že je všemohúci. Božia moc spočíva práve v tom, že pre neho je všetko, absolútne všetko použiteľné, takže môže vložiť zmysel aj do úplne absurdných javov. Z hrozných disonancií, ktoré mu človek predkladá, dokáže Boh zložiť lahodnú symfóniu. To, čo je samo o sebe zlé, sa stane niečím dobrým tým, že to Boh použije ako materiál pre svoje stavebné plány.
Náš pohľad na skutočnosť je krajne zlomený. Sme hotovými majstrov v analyzovaní. Veľký plán Boží dokážeme rozobrať na malé kusy. Potom sa nám však javí všetko nepochopiteľné a nezmyselné. Boh však myslí synteticky. Boh vidí celok, má prehľad nad celou históriou. Preto tiež meria podľa iných noriem. Keď staneme tvárou v tvár smrti, vidíme len smrť a nič viac. Boh však vidí, ako sa zo smrti rodí nový život.
Nehovoríme azda priveľmi neuvážene, že utrpenie a smrť je niečo zlé? Isté, a to preto, že nevidíme dynamiku prítomnosti. Smrť nie je konečný cieľ, ale prechod, kríza rastu. Nie je zvláštne, že je nám tak ťažko akceptovať utrpenie a smrť ako procesy zrenia, keď príroda nás neustále učí, že starý život musí zomrieť, aby sa nový mohol zrodiť? Nie je-li húsenica pripravená opustiť svoj život húsenice, nikdy sa nemôže stať motýlom. A chce-li kvet zostať neustále kvetom, nikdy nemôže uzrieť v plod. Smrť nie je tak zlá, ako si myslíme. Hľa, ako Ježiš vyjadruje svoj vzťah k smrti: „Idem k Otcovi“ (Ján 14,28).
Biblia nás na každej strane učí tomuto veľkému pohľadu. Biblia vidí všetko dianie narýsované na nekonečnom obzore, na pozadí večnosti. Biblia ustavične rozširuje malicherné a obmedzené zorné pole človeka a privádza ich na správnu mieru. Keď čítame Bibliu, má sa tak mimo iné diať preto, aby sme ustavične zisťovali, ako Boh s neuveriteľnou virtuozitou riadi beh dejín, ako zručne a s istotou používa každý jav, každú udalosť, dokonca aj ľudský hriech a ľudskú vzburu k uskutočneniu svojho plánu.
Naučíme-li sa pohlížať na každý detail v našom živote ako na stavebný kameň v pláne Božej lásky, začne naša vďačnosť prýštiť sama od seba. Sme z plna srdca zajedno s kňazom, keď v mse spieva: „Vpravde je dôstojné a spravodlivé, dobré a spasiteľné, aby sme ti vždycky a všade vzdávali vďaky.“
„Za všetkých okolností ďakujte Bohu,“ píše sv. Pavol, „lebo to je vôľa Božia v Kristovi Ježišovi pre vás“ (1 Sol 5,18). Ďakovať Bohu za všetko, i za to, čo je pre nás trápením a bolestivé, to je viera v plnej svojej aktivite. Ďakujeme-li Bohu len za radostné udalosti, je to znamením, že naša viera ešte nedozrela. Nič nerobí vieru tak silnou, tak nezávislou na citovom živote, ako ďakovať Bohu za všetko.
Vďačnosť nás pozdvihuje na Božiu vlnovú dĺžku. Boh riadi okolnosti nášho života s láskou a my ich tiež prijímame ako prejavy lásky. Naša duša vníma Božiu lásku, predsa však telo azda kvíli a rozum nechápe. Keď vzdávame vďaky Bohu, otvárajú sa brány propusti dokořán, aby mocný príval lásky mohol naplniť naše vnútro. Vpušťame dovnútra silu Božej lásky a cítime, ako sa v nás prebúdza nová energia.
Radikálne riešenie býva ľahšie než polovičaté. Ďakovať za to, čo pociťujeme ako nepríjemné, si zpočiatku vyžaduje o niečo viac energie, než keď sa len snažíme zmieriť s nevyhnutným. Keď však raz podstúpime túto malú námahu, zdá sa nám potom všetko oveľa ľahšie. Prekročili sme prah a ocitli sme sa v prostredí, kde dýchame čistejší vzduch a všetko prebieha pokojnšie. A navyše tak konáme s jasnejšou mysľou. Dokonca aj za svoje hriechy máme ďakovať, lebo naše hriechy nás robia chudobnými a stále jasnejšie nám pripomínajú našu nesmiernu potrebu spásy. Každý hriech, ktorý vďaka Božej milosti od seba odvrhneme, v nás prehlbuje účasť na tajomstve kríža. Nejakým paradoxným spôsobom sa stalo, že k Kristovi nás pútajú naše hriechy (srov. Lk 5,32). Jedinou podmienkou je, aby sme hriech priznali. Vyznaný hriech nás privádza k pravdivému poznaniu seba samých a jedine pravda oslobodzuje. Preto pripúšťa Boh určité udalosti, azda dokonca i sám usporadúva okolnosti tak, že nás vpravde vyzývajú, sú testom, ktorý nám ukazuje našu pravú tvár.
Naše vnútro prechováva veľkú dávku vzbury proti Bohu, driemajúcej revolty, ktoré si ani nie sme vedomí. Riskujeme, že celý náš život je ilúziou, že v sebe nosíme čistú lásku, či že sme úplne odovzdaní Božej vôli. A tu nás Boh privádza do situácie, kedy driemajúca vzbura prebudí a prejaví sa v plnom svetle. Môžem si o sebe napríklad myslieť, že som láskyplný a mierne povahy, lebo vychádzam so svojím okolím bez konfliktov. Zasluhu na tom však možno má práve moje okolie, lebo ľudia, v ktorých prítomnosti žijem, majú neobvykle dobrý charakter. Potom mi môže byť len ku prospechu, keď mi Boh postaví do cesty niekoho, kto ma dráždi a ide mi na nervy. Ak potom stratím trpezlivosť alebo dokonca vybuchnem hnevom, mám povedať: „Ďakujem ti, Pane Bože, že si ma zbavil mojich ilúzií o sebe.“ Vďačnosť za naše hriechy a chyby umožňuje Bohu pripomenúť nám, ako plne sme na ňom závislí.
Mnohí si snáď kladú otázku, či to neustále ďakovanie nevedie k nedostatku angažovanosti. Ale nie je tomu práve naopak? Vďačnosť nestojí v rozporu s námahou, ktorú vynakladáme k napraveniu sveta. Ďakovať skôr podnecuje, aby sme sa chopili diela s väčšou rozvahou a rozhodnosťou. Umenie ďakovať predpokladá, že sme v drsnej realite, avšak so srdcom plným nádeje, objavili novú dimenziu. Ten, kto ďakuje, dokazuje, že pochopil, že život a budúcnosť Zmrtvýchvstalého presvitanú smrťou i hriechom. Kresťan sa nedá zaslepiť minulosťou. Má oči otvorené pre to nové, čo je dosiaľ skryté, je však už prítomné v klíčiacom semene. Ten, kto začína objavovať tento skrytý nový rozmer, nemôže inak než ďakovať. Vzdávať vďak teda neznamená, že sa zmierujeme s prítomnou situáciou ako s niečím nezmeniteľným a definitívnym. Ďakovať vytvára práve protiklad aktuálneho stavu úplne jednoducho preto, že nemôžeme ďakovať, ak netušíme to nové, čo medzitým vyrastá. A tak sa ďakovanie stáva prvým krokom na ceste k zmene. Ďakovať je nesené nádejou v lepšiu budúcnosť, nielen na nebesiach, ale aj tu na zemi. Veď Kráľovstvo Božie je ako kvas, ktorý má prekvasit celý svet (srov. Mt 13,33).
Ten, kto ďakuje, dokazuje, že v to verí, že vo všetkých násilnostiach a hrôzach našej doby spoznáva bolesti zrodu nového sveta, že vidí, ako sa v smrti rodí nový život. Na toto všetko máme jedinečný príklad, totiž Ježišovu veľkú modlitbu ďakování, ktorá vznikla z tmy noci. Evanjelista Ján zdôrazňuje, že to bola ona noc, kedy Júdáš odišiel po tom, čo do neho vstúpil satan (srov. Ján 13,27–30). V tejto chvíli tmy videl Ježiš, ako svíta ráno nového dňa, ktorý nikdy neskončí. Preto ďakoval. Vidел pred sebou hrôzostrašné drama, ktoré sa odohrá nasledujúceho dňa a ktoré sa stane spásou sveta. Preto vyslal v tejto najtemnejšej chvíli svojho života vnútornú modlitbu ďakování.
Tato modlitba ďakování vytrvala medzi nami nie ako relikvia, ale ako aktuálna skutočnosť v eucharistii – večeri Pánovej. Kto často chodí k sv. prijímaniu, tomu nie je ťažko ďakovať Bohu „vždy a všade“, tiež v temných chvíľach svetového diania i vlastného života.
