Wilfrid Stinissen
Čo je pre ňu príznačné?
V prvom rade musí mať náboženský charakter, pretože v jej strede stojí Kristus. V kresťanskej meditácii sa snažíme tým či oným spôsobom priblížiť k Bohu. Synonymom slova meditácia by teda mohla byť vnútorná alebo tichá modlitba. Pre kresťana je meditácia článkom veľkého dobrodružstva lásky. Vkladá do nej celý svoj život. Veď ide o náš vzťah k „živému Bohu“ (Sk 14,15) a k „Synovi živého Boha“ (Mt 16,16), vzťah, ktorý pozostáva z akcie a reakcie, oslovenia a odpovede. Nič nie je tak živé ako kresťanská modlitba, práve preto, že je symbolom otvorenosti voči samotnému životu (Jn 14,6). To, že kresťanská meditácia je život sám, znamená tiež, že tu panuje vnútorná súvislosť medzi meditáciou a konaním. Meditácia ovplyvňuje našu činnosť a naša činnosť ovplyvňuje meditáciu.
Kto sa nepokúša uviesť svoj život do súladu s posolstvom lásky evanjelia, nemôže očakávať, že v meditácii dosiahne ďaleko. Rovnako ako etika evanjelia nefunguje bez mystiky, tak nefunguje mystika bez etiky. V kresťanstve nie je meditácia posledným stupňom. Meditovať neznamená blažene sa utápať v oceáne Božej lásky. Meditovať, to je otvoriť sa Duchu svätému a nechať sa ním naplniť; meditovať je vystaviť sa vplyvu Boha samého a nechať sa poháňať k činu. Kto medituje, prežíva už teraz moc Božiu, avšak si tým bolestivejšie uvedomuje, že Božie kráľovstvo je dosiaľ veľmi vzdialené. Kto poznal pokoj, pre toho je vojna vo svete neznesiteľná. Kto si vo svojom vnútri uvedomuje, že celý svet bol stvorený k jednote, nemôže inak, len zaujmúť stanovisko proti roztrhnutiu sveta a zmätku ľudstva. Prežitie Boha dáva prehĺbený náhľad na stav, v ktorom sa svet ocitol, a vôľu stať sa komponentom sily, ktorá môže svet viesť smerom k Božiemu kráľovstvu.
Stane-li sa meditácia pouhým vnořením do absolutna – a Bůh je absolutno – môže sa stať samoúčelnou, pasivizujúcou. Vnímame-li však Boha zároveň ako sebevydávajúcu lásku a pri meditácii sa s touto láskou ztotožňujeme, potom sa do nás vlieva vôľa k činu, činnosti, aktívnemu prínosu – preč od pasivity a egoizmu. Teda, účastník kresťanskej meditácie má záujem priblížiť sa k Bohu. Tento záujem nie je iba pasívny, ale trúfalo aktívny, pretože veríme, že Boh má starostlivosť o človeka. V Biblie čítame o človeku, ktorý hľadá Boha, avšak ešte viac o Bohu, ktorý hľadá človeka. Preto môžeme postoj človeka voči Bohu charakterizovať ako odpoveď na Božie oslovenie. Pri meditácii nielen duch, ale aj telo hrá dôležitú úlohu. Tytam sú doby, keď bolo telo považované za nedôstojnú, zlými vlastnosťami preniknutú časnú stránku duše. Ovlínená filozofiou, našla nakoniec aj teológia cestu späť k pôvodnému pohľadu Biblie a kresťanstva na človeka ako celok. Boh prijal ľudskú prirodzenosť, teda aj telesnú schránku človeka.
Ježiš mal skutočné telo, a nie len zdánlivé, bol človekom z mäsa a krvi, človekom, ktorý sa narodil, žil a zomrel ako iní ľudia. Ideálom kresťanského človeka nie je byť anjelom, ale byť tým, čím bol Ježiš: pravdivý Boh a pravdivý človek.
Na rozdiel od zvierat stojí človek vzpriamene: Homo erectus. Spája nebo a zem. Je pripútaný k zemi, pretože po nej chodí a na nej stojí. Zároveň však smeruje k nebu, obracia sa k Bohu. Úlohou človeka je po celý svoj život udržovať tieto dve sily, nebo a zem, v rovnováhe. Úkol vlastne paradoxný: človek stojí napätý medzi nebom a zemou a má sa cítiť doma medzi oboma týmito pólmi. Preto je pri meditácii vedomie o vlastnom tele veľmi dôležité. Či chceme alebo nie, naše telo je pri tom, keď meditujeme, a pomáha nám dosiahnuť vnútorné zameranie. Dá sa tu hovoriť o duchovnej a telesnej stránke jednej a tej istej aktivity. Keď spoločne prinášame obetu Bohu, stojíme. Chceme-li sa pokořiť a kajúcne priznať svoju vinu, padáme na kolená, a tým sa pred Bohom činíme čo najmenšími. Chceme-li sa však venovať meditácii, ktorá je prestávkou uprostred denného zhonu, robíme to posediačky. Sedíme pri meditácii, musíme tak činiť nehybne a v tichom prostredí. Vonkajší a vnútorný pokoj patria k sebe. Nie je náhodou, že aj Terézia z Avily nazýva prvý stupeň na ceste mystiky „modlitbou pokoja“; v tejto modlitbe dosahujeme pokoja, vonkajšieho i vnútorného.
Častou býva otázka, ako dlho a kedy máme meditovať. Za minimálnu dobu sa pokladá dvadsať minút. V dobe kratšej dvadsiatich minút zvyčajne nemôžeme dosiahnuť hlbokého vnútorného pokoja. Storočná skúsenosť – a to nie len kláštorná – ukazuje, že najlepšie pre človeka je rešpektovať prirodzený rytmus a vstávať časne ráno (za predpokladu, že sme nešli spať príliš neskoro večer). Začať deň s chvíľou modlitby je tiež stará kláštorná múdrosť. Práca sa nám bude lepšie dariť a budeme mať k nej lepší postoj, keď sme sa meditácii venovali pred jej začatím. A príde snáď čas, kedy zistíme, že naša potreba meditácie je tak veľká, že si na ňu môžeme urobiť čas nielen ráno, ale aj večer. Ideálne je nájsť si tiež malý kútik, kam sa uchýlime iba k modlitbe a k meditácii. Povesme si tam ikonu alebo kríž, na ktorom môžeme počas meditácie spočinúť pohľadom.
Pred začiatkom meditácie je dôležité nielen zaujať správny postoj tela, ale aj pokojne dýchať a uvoľniť všetko vnútorné i vonkajšie napätie. Len tak sa môžeme náležite otvoriť Bohu a odevzdať sa Mu. V ráde karmelitánov je najdôležitejšou zásadou „sequi flantem Spiritum Sanctum“ (podriadiť sa vedeniu Ducha svätého), pretože to je Duch svätý sám, ktorý nakoniec rozhoduje o tom, ako máme meditovať.
Niekolko meditácií
„Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha.“
„Ježiš vykričal nahlas a povedal: ‚Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha.‘ A keď to dohovoril, vydýchol naposled“ (Lk 23,46).
Po dlhé storočia cirkev užíva tieto slová pri večernej modlitbe s vedomím, že každý večer máme možnosť prežívať malú smrť. Upadnúť do spánku znamená všetko od seba odložiť, radikálne sa odlúčiť od svojej práce a svojich plánov, dokonca sa vzdať aj svojho vedomia. Vedome odumieraš životu a s dôverou sa odovzdávaš Láske.
„Najmladší syn rabína Sussji povedal: ‚Spravodliví musia znovu a znovu od seba odvrhnúť vlastný život, aby mohli prijať nového ducha a aby ich znovu a znovu osvecovalo nové svetlo. Toto je mystérium spánku‘“ (Martin Buber: Die Erzählungen der Chassidim, česky Chasidská vyprávění).
Spánok a smrť sú blízki príbuzní. O človeku, ktorý zomrel, hovoríme, že zosnul, a o zomrelé dcére Jairovej hovorí Ježiš, že spí (Mk 5,39). Naša každovečerná malá smrť je prípravou pre veľkú smrť. Odovzdáš-li každý večer s dôverou svoj život do rúk nebeského Otca, nebude pre teba ťažké odchádzať, až nastane tá chvíľa, kedy bude treba „ísť k Otcovi“ (Jn 14,12).
Vo svojej večernej meditácii sa naučíš usnúť a zomrieť. Zatiaľ čo dýchaš, opakuješ si ustavične: „Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha.“ Alebo rozdelíš vetu do vdychnutia („do tvojich rúk“) a vydechnutia („odovzdávam svojho ducha“). Pri tom si viac a viac uvedomuješ nádheru noci: „Ó noci, hovorí Boh, ó noci, moja dcéra … ctiš ma v spánku oveľa viac, než tvoj brat deň ma cti v svojej práci. Veď v svojej práci ma človek nectí inak než svojou prácou. Však v spánku som veleben tým, že človek sa mi odovzdáva“ (Charles Péguy: Portál k mystériu nádeje).
Vypočítavať jeho mená
Zaujal si svoju meditačnú polohu a dýchaš pokojne. Nie príliš zhlboka: všetko, čo sa podobá násiliu, ruší pravý život. Vydechuješ a nadechuješ sa a činíš tak zcela vedome. Po chvíli začneš svoje vdychy a výdychy počítať. Pri vdychnutí si myslíš číslicu jedna, pri vydechnutí ju necháš klesnúť hlboko do svojho vnútra, až do oblasti pupku. Tam ju podržíš po dobu pauzy medzi vdychom a výdychom. Potom sa opäť nadechneš a myslíš si číslicu dve. Tak pokračuješ až do desiatich.
Po prvej sérii začneš od začiatku a počítaš opäť do desiatich. Potom snáď bude nasledovať ešte jedna séria. Chceš-li, môžeš si vziať na pomoc ruženec. Nie za účelom zvýšenia výkonu pre vlastné uspokojenie, ale preto, že tá drobná činnosť klzania prstov po guľkách ruženca môže zabrániť, aby si upadol do snívania. Ťažko sa môžeš vyhnúť obťažovaniu nevhodnými myšlienkami a zvedavosti na to, ako ďaleko si pokročil v počítaní. Nič si z toho nerob a počítaj ďalej. Dôležité je, aby si si celú dobu uvedomoval svoje dýchanie. Nakoniec, namiesto toho, aby si počítal číslice, opakuj slová „Ježiš“ alebo „Otec“. Každým dychom v ňom hlbšie a hlbšie zakotvuješ. Vedel si už predtým, že pupočná šnúra, ktorá ťa s ním spája, nikdy nebola prestrihnutá. Teraz sa však z povedomia stala živá skutočnosť. Stávaš sa opäť dieťaťom, ktoré rovnako ako Syn smie spočívať v Otcovom lone (Jn 1,18). Pozoruješ, ako z tvojho vnútra vyrastajú ruky, ktoré sa rozvíjajú a napriamujú k nemu. Až skončíš svoju meditáciu, budeš si vedomý, že Otec zostane navždy s tobou a že si malý človíček, ktorý sa smel na okamih slniť v Božom svetle a teraz je znovuzrodený.
Otvorené ruky
Podľa jednej starej definície je človek „ratio et manus“ (rozum a ruky). Svojim rozumom človek plánuje a rukami uskutočňuje to, čo naplánoval. Tvoje ruky sú pružný nástroj uzpůsobený k tomu, aby slúžil svetu a takisto aby slúžil Bohu. Vzhľad tvojich rúk prezrádza, ako slúžia svetu. Sú to tvrdé ruky robotníka, alebo jemné, citlivé ruky chirurga? Tvoje ruky sú tiež na to, aby slúžili Bohu. V rukách predkladáš samého seba Bohu tak, aby Boh mohol v tebe uskutočniť svoje dielo. „Nesiem svoju dušu vždy na dlani“ (Ž 119,109).
Zlož ruky na seba, dlanami vzhůru, prsty smerujú na opačnú stranu, hřbet ľavej ruky spočíva na dlani ruky pravej. Palce oboch rúk sa stykajú. Nech ruky spočívajú na kolenách. Tak vyjadruješ to, čím chceš byť pred Bohom: doširoka otvorenou číňou, do ktorej Boh môže vlievať svoju lásku. Prázdne ruky sú vždy slobodné ruky, pripravené prijímať. Keď otváraš ruky v modlitbe, dávaš tým výraz svojmu vnútornému postoju: Nechcem sám dávať podnety či čokoľvek meniť, som plne k dispozícii tebe, Pane! Staviaš sa pred Boha s prázdnymi rukami a nechávaš ho túto číšu naplniť. Ján od Križa hovorí o „takmer neobmedzenej kapacite“ duše. Tvoje otvorené ruky sú symbolom túžby tvojho vnútra po Bohu: Príď, Bože, príď! Nemusíš ani znovu a znovu ubezpečovať Boha, ako mu chceš byť prístupný. Jediné, na čo sa máš sústrediť, sú tvoje otvorené ruky. Prežívaj ich plné! Nemôžeš inak, než cítiť mravenčenie života v každom svale, v každom článku prsta. Otvorenosť tvojich rúk nech preniká do celej tvojej bytosti.
On otvoril tvoje zovreté päste a učinil z nich číšu, do ktorej vylevá svoju milosť.
Proud pokoja
„Hľa, ja chcem zoslať na Jeruzalem pokoj, pokoj ako prúd rieky“ (Iz 66,12). Náš Boh je Bohom pokoja (1 Kor 14,33). Svoj pokoj na teba vylieva, nielen na tvoju dušu, ale tiež na tvoje telo. Jeho pokoj je ako „drahocenný olej na hlave, ktorý steká do brady … cez obrubu šatu“ (Ž 133,2). Vnímaj, ako tento posvätný olej pomaly, pomaly steká po tvojej hlave, cez ramená a ruky, dolu po hrudníku a po brušku, po nohách až k chodidlám. Nenech Boží balzam vynechať nijakú časť tvojho tela. Vnímaj, ako sa telo čím viac prichádza do styku s Božím pokojom, tým viac uvoľňuje napätie. Telo sa už vzdalo odporu. Všetko, čo bolo kŕčovito uzavreté, sa otvára; čo bolo tvrdé, mäkne. Cítiš, že pokoj postupne preniká uvoľneným telom až do tvojho vnútra. Boh vylieva balzam do tvojho tela i do tvojej duše – balzam, ktorý chladí, čistí a ukľudňuje.
Potom dáš Božiemu pokoju ešte raz prúdiť celou tvojou bytosťou, a potom snáď znova. Tak dlho, až budeš môcť povedať: „Uklidnil a utišil som svoju dušu; tak ako odstavené dieťa spočíva v náručí svojej matky … taká je vo mne moja duša“ (Ž 131,2). Boh do teba vylial niečo zo svojho večného pokoja.
Bezpochyby sa prihlásia myšlienky a starosti. Práca, ktorú si odsunul, klepe na dvere tvojej pamäte a tvojej fantázie. Nesnaž sa myšlienky násilne zapudiť, ale postav sa na odpor akékoli diskusii s nimi. Ponoř sa miesto toho opäť do Božieho pokoja. Snáď ti pri tom pomôže, keď si po každom takom vyrušení budeš ticho opakovať: „Navrať sa do svojho pokoja, má duša, lebo Hospodin ti dobre činil“ (Ž 116,7).
Prevádzaj často očistnú kúpeľ v Božom pokoji! Bez obavy, že ide o pouhý útek zo skutočnosti. Naopak, prenikneš hlbšie do pravej skutočnosti a bude ti ľahšie rozlišovať pravdu od lži, podstatu od vecí podružných.
„Boží pokoj, ktorý prechádza všetkým rozumom, bude uchovávať tvoje srdce a tvoje myšlienky v Kristovi Ježišovi“ (Fil 4,7).
(Ukážka z Knihy o kresťanskej meditácii,
preložila prof. Dagmar Chvojková)
