Úvaha nad Mk 4,35–41
Wilfrid Stinissen, OCD
„Preplavme sa na druhú stranu“, hovorí Ježiš. Berieme-li svoj život vážne, znova a znova sa dostávame do situácie, kedy ide o to „preplaviť sa na druhú stranu“. Žijeme-li intenzívne kresťanským životom, je nemysliteľné, aby sme len prešľapovali na mieste. Chceme-li, aby sa z nás stali zrelí ľudia a kresťania, musíme prekročiť mnohé prahy. Boh nás vyzýva, aby sme získavali stále nové skúsenosti čo do nášho vzťahu k nemu i k nám ľuďom navzájom. Prídu doby, kedy sme vyzývaní zanechať za sebou svoju minulosť, a tu hovoríme so sv. Pavlom: „Čo je staré, pominulo, hľa, je tu nové!“ (2 Kor 5,17).
Sme zakaždým dostatočne ochotní plaviť sa na druhú stranu? Nezostaneme radšej na našej strane, kde sme sa už zabývali a kde máme pocit istoty? My sami nemôžeme tieto preplavby programovať, ale povedať nie, keď príde výzva, je to isté, ako dusiť život.
Na konci nášho života nás Ježiš naposledy vyzve: „Preplavme sa na druhú stranu!“ Ak sme sa predtým v živote s absolútnou odovzdanosťou mnohokrát preplavili, tak môžeme i tentokrát z celého srdca povedať svoje áno, až príde čas poslednej veľkej preplavby. Tým skôr, keď vieme, že Ježiš sa vždy plaví spolu s nami. On nepovie: „Preplavte sa“ ale „Preplavme sa na druhú stranu“.
„Tu sa strhla veľká búrka s víchricou a vlny sa valili na loď, že už bola skoro plná.“ Zanechať za sebou to staré a obrátiť sa vstříc novému, nie je iba nádherným dobrodružstvom. Rásť so sebou prináša krízu. Je len ilúziou domnievať sa, že pri preplavbe sa nemôže strhnúť búrka len preto, že Ježiš je s nami. Búrka patrí k životu námorníka. Videla snáď niekto niekedy skúseného námorníka, ktorý nikdy nezažil búrku? Ježiš nep prikáže už predtým vetru a vode, aby sa utišili. Nechá búrku prepuknúť. Zasahuje až vtedy, keď stojíme na pokraji záhuby. Čaká rád až do chvíle, keď je takmer neskoro; miluje krajné okamihy. Nie preto, aby nás trýznil, ale preto, že vie, že búrka je potrebná a zaujíma dôležité miesto v našom živote. Bez búrky nemôžeme rásť. Spoliehať sa na Ježiša, keď je jazero v pokoji a všetko ide hladko, nie je k tomu potrebné mnoho viery.
Keď je však situácia beznádejná, keď nevidíme východisko, potom má naša viera a naša nádej príležitosť k rastu. Ježiš nás dohání do náruče beznádeje nie len preto, aby skúšal stupeň našej nádeje, ale aj aby naša nádej bola pevná ako skala, aby sama dokázala premôcť beznádejnosť. Keby zasiahlo príliš skoro, minula by sa búrka účinkom. Akonáhle je všetka ľudská nádej úplne vyčerpaná, nastal čas pre božiu nádej, nádehu v Boha. Pri inej príležitosti líči Ježiš hrôzostrašné udalosti, ktoré budú predchádzať jeho príchodu, a tu dodá úplne neočakávane a k úžasu všetkých prítomných: „Keď sa toto začne diať, napnite sa a zdvihnite hlavu, lebo vaše vykúpenie je blízko“ (Lk 21,28). V najhorších situáciách je božia nádej najsilnejšia. Keď Ježiš koná svoj posledný preplavbu, postihne ho strašná búrka, taká, akú nemožno porovnať s búrkami, ktoré prežívame my. Boh Otec nielenže čaká so zásahom až do posledného okamžiku, ale naopak, nechá ho minúť. Nezachráni Ježiša pred krížom, nechá ho zahynúť, Ježiš na kríži zomrie. Ako by spal, práve tak, ako Ježiš spal, keď učeníci zúfalo bojovali s búrkou. Otec však vzbudí Ježiša k životu, Ježiš vstane z mŕtvych. Ježiš predsa už skôr predpovedal, že ho Otec nenechá samotného (J 8,16.29). I keby Boh úmyselne premeškal posledný okamih a nechal nás zahynúť, vždy je v zálohe ešte jeden okamih, okamih na pozadí zániku: okamih nového života. Po smrti nastane nový život.
Pri tejto búrke však Ježiš nejde tak ďaleko. Zasiahne včas. „Pohrozil vetru“, píše Marek; používa to isté slovo, ako keď Ježiš vyháňal démonov (epitamao). Situáciu, keď Ježiš utišil búrku, popisuje Marek ako kozmický exorcizmus. Biblia považuje more za ríšu zlých mocností. My, sekularizovaní ľudia, nepotrebujeme vysvetľovať búrku pomocou démonov. Meteorológovia vedia presne, kedy a prečo nastane búrka a slovo démon sa nikdy v predpovedi počasia nevyskytuje. Človek doby biblickej však vedel, že realita má hlbokú dimenziu, ktorú našimi zmyslami nemôžeme vnímať, a ktorá je však skutočnejšia než tá viditeľná a hmatateľná. Vedecký výklad má svoje oprávnenie, skutočnosť je však hlbšia, než ako ju veda chápe. Sv. Pavol vedel zrejme o realite trochu viac. „Nevedieme svoj boj proti ľudským nepriateľom,“ píše, „ale proti mocnostiam, silám a všetkému, čo ovláda tento vek tmy, proti nadzemským duchom zla“ (Ef 6,12).
Keď Ježiš prikázal vetru a jazeru a tak spôsobil, že nastal pokoj, obráti sa k svojim učeníkům a kárá je: „Prečo ste tak ustráchaní? Ešte nemáte vieru?“ U Matúša nazýva Ježiš učeníkov malovernými (8,26). Podľa Marka, ktorý často používa silnejšie výrazy, nemajú vôbec žiadnu vieru. Ježiš staví strach proti viere. Oboje sa vzájomne vylučuje. Verím-li, potom nepodlieham strachu. A mám-li strach, je to znak slabé viery. Strach je vždycky poplašným znamením. „Maj väčšiu vieru!“, hovorí nám strach. Avšak tá viera, ktorú má Ježiš na mysli, je niečo iné než pokladať Božiu existenciu za pravdepodobnú. Veriť, to znamená mať odvahu odovzdať sa Bohu, spoliehať na neho, zveriť seba samého a celý svoj život do jeho rúk a vedieť, že tam som v bezpečí.
Keby učeníci mali opravdivú vieru v Ježiša, nemuseli by ho budiť. Veď bol predsa s nimi. Čo by sa mohlo stať s ich člnom, keď je Ježiš prítomný? Učeníci – a rovnako tak väčšina z nás ostatných – veria v Ježiša, iba keď je bdelý, keď nám zjavne dokazuje, že sa o nás stará. Ako protiklad tejto nedostatočnej alebo vôbec neexistujúcej viery môžeme uviesť vieru Terezky z Lisieux. Terezka mala po dlhé obdobie pocit, že Ježiš v člne jej života spí, že o ňu vôbec stratil záujem. Napriek tomu ho však, ako píše, nikdy nechcela budiť, nechala ho spať. Nám sa to snáď zdá naivné, zároveň nám však tento detinský obraz osvetľuje, že Terezka vôbec nepotrebuje „cítiť“, že o ňu Boh pečuje. Ona vie, že Boh o ňu vie, hoci zdanlivo hlboko spí. Jej viera je tak pevná, že tu neexistuje rozdiel medzi tým, či pociťuje hmatateľne Božiu starostlivosť alebo nie. V skutočnosti je Boží spánok iba zdanlivý. „Áno, nespí a nedrieme ten, ktorý chráni Izrael“ (Ž 121,4).
Keď učeníci vidia, s akou neodolatelnou suverenitou Ježiš vládne vetru i vode, zachváti ich veľká bázeň. Táto bázeň nemá nič spoločného so strachom, ktorý cítili, keď zúrila búrka. Ich bázeň, to je úcta, údiv, obdiv. „Kto to len je?“
Bolo by dobré, keby sme aj my niekedy pocítili niečo z tejto bázně a rovnako si položili otázku: „Kto to len je?“ Veď On je iný, väčší, tajomnejší, než sme si mysleli. Môžeme na neho spoliehať oveľa viac, než ako sme sa doposiaľ odvážili. Jeho láska je väčšia, než náš rozum dokáže obsiahnuť. Kto to len je? Alebo slovami apoštola Pavla: „Ako nesmierna je hĺbka Božieho bohatstva, jeho múdrosti i vedomia! Ako nevyspytateľné sú jeho súdy a nevystopovateľné jeho cesty! Kto poznal myseľ Hospodinovu… Jemu buď sláva na veky. Amen.“ (R 11,33.34.36)
(preložené zo švédskeho časopisu KARMEL, 1/1995)
