Christopher O’Donnell, O.Carm.
Naše charisma
V období od mimoriadnej generálnej kapituly v roku 1968, ktorá nám predložila Delineatio vitae (Náčrt života), bolo našej identite a charizme venovaná veľká pozornosť. Svoju úlohu tu zohrali tri hlavné vplyvy:
- Výrazy „spoločný život“ a „(bratská) láska“ (caritas) boli nahradené výrazom „bratstvo“. K tejto zámene došlo po vydaní stanov v roku 1971. Slovo bratstvo sa ujalo rýchlo, hoci v praktickom živote to bolo problematickejšie. To, že sa o bratstve tak hovorilo, vzbudilo predovšetkým medzi našimi mladšími bratmi očakávanie určitého životného štýlu a zdieľania, čo bolo mnohým starším bratom cudzí a nad ich sily. Oni boli skôr zvyknutí „zašifrovávať“ lásku do spôsobu, akým sa k sebe správajú pri každodennom kontakte. Ohľadom bratstva sa musíme vyhnúť nerealistickým očakávaniam, musíme byť trpezliví, ale zároveň nesmieme zabudnúť na jednu dôležitú hodnotu. I tu – ako kdekoľvek inde – je dôležitým rysom rast k zrelosti, a to skrze (alebo niekedy navzdory) bratstvu.
- Bol obnovený dôraz na kontemplatívny rozmer rádu; hlavne zásluhou nijmegenskej školy, predovšetkým sa na tom svojím vplyvom podieľali Kees Waaijman a Hein Bloomenstijn.
- Voľnejšie je chápaná služba chudobným. K tomuto posunu došlo v rokoch, keď bol generálom rádu Falco Thuis (1971–1983). Svoj vplyv tu príznačne zohrali Filipíny, kde pôsobili bratia z Holandska, a Brazília, kde Holanďania pôsobili tiež.
K znovuobjaveniu nášho charizmu môžeme nájsť niekoľko súčasných paralel. Počiatkom šesťdesiatych rokov zhrnul kalvinista Hoekendijk úlohu kresťanov do troch novozákonných gréckych slov: kérygma, koinonia, diakonia. Ačkoľvek tieto slová presne neodrážajú náš charizmus, teda žiť kontemplatívne bratstvo uprostred ľudí, je tu mnoho podobného. Podobne ako sme si všimli trojicu pojmov vo Vita consecrata: zasvätenie, spoločenstvo a poslanie (čl. 13).
Keď sa pozrieme na tri základné prvky nášho charizmu, mali by sme si všimnúť dva základné spôsoby, ktorými je stanovy pojímajú.
- Ide o hodnoty, ktoré sa navzájom prepájajú. Môžeme začať od ktorejkoľvek z nich a nutne dojdeme k dvom zostávajúcim. Takže sme:
- kontemplatívne bratské spoločenstvo uprostred ľudí,
- spoločenstvo bratov, ktoré je kontemplatívne uprostred ľudí,
- uprostred ľudí sme kontemplatívne bratské spoločenstvo.
- Rovnako ako sme o tom hovorili ohľadom Eliáša a Márie, je potrebné ukázať korene týchto prvkov v našej tradícii a čerpať z tejto tradície hlbšie, než sme mohli byť zvyknutí donedávna. Navyše sa stanovy pokúšajú vyjadriť tieto hodnoty jazykom primeraným súčasnosti, zvlášť pokiaľ ide o to, ako sa navzájom dopĺňajú a ovplyvňujú.
Z toho plynie dôsledok, dôležitý pre formáciu i pre celú budúcnosť rádu. Každý pravdepodobne svojím životom vyjadrí tento celok charizmu inak. Každý bude mať sklon niektorý z oných prvkov uprednostňovať a urobiť z neho jadro, z ktorého budú vychádzať prvky zostávajúce. Podobne budú odlišne klásť dôraz provincie, dokonca aj jednotlivé domy bratov. Tým sa otvára veľmi zložitá téma pluralizmu. Existuje veľmi mnoho spôsobov, ako dnes byť karmelitánmi. Ako sme už povedali, mladí ľudia, ktorí k nám prichádzajú, môžu náš charizmus vidieť v novej perspektíve. Je potrebné, aby sme – okrem toho spôsobu, ako svoje charisma žijeme my – boli stále otvorení iným spôsobom, ako naše charisma žiť. Slovami, ktoré som už použil: v spiritualite a teológii existujú dva východiská: „vertikála“ a „horizontála“. V prípade karmelitánskeho rádu existujú podľa mňa výchozí body tri: kontemplácia, bratstvo a služba uprostred ľudí. Tieto východiská sa vynoria, keď sa pozrieme na tri základné prvky nášho charizmu.
Žiť kontemplatívne
Slovo kontemplácia je v modernej angličtine slovom lišiak: ide o slovo s hlbokou mnohoznačnosťou. Najdlhším heslom v pätnásťzvazkovom Dictionnaire de spiritualité je heslo „Kontemplace“ o rozsahu 600 stĺpcov. Slovo kontemplácia sa v našej spoločnosti často používa. Jeho základný význam je „nazíranie“, pozeranie sa, vidieť, hľadieť (pred seba), rozvažovanie. Grécke slovo theoria má rovnaký rozsah významu. Stanovy boli vystavené tvárou v tvár rozsiahlemu používaniu tohto slova v dejinách spirituality a jeho širokému rozsahu významu i v ráde, zvlášť medzi bratmi, ktorým je najvlastnejší onen tretí prvok nášho charizmu – byť „uprostred ľudí“.
Stanovy prinášajú užitočné podnety.
- Představujú kontemplatívny štýl života ako súčasť základného charizmu nášho rádu a upozorňujú na jeho dôležitosť v Ráde (čl. 16). ZvRádu nie je citovaná iba jeho 10. kapitola o neustálom venovaní sa Božiemu slovu, ale aj asketické kapitoly: o duchovnej zbroji (kap. 19), o práci (kap. 20) a o mlčaní (kap. 21).
- Stanovy naznačujú, čo kontemplácia znamená (čl. 17). Popisujú ju ako „hľadanie Božej tváre“, vnútorný proces (cestu) odpovede na Božiu lásku, ako meniacú skúsenosť premáhajúcu nás Božou láskou.
- Stanovy užitočne odmytologizujú niektoré predchádzajúce poňatia kontemplácie, ktoré pokladali kontempláciu za niečo, čo sa týka iba odborníkov a niektorých zvlášť vyvolených svätcov:
„Kontemplácia začína vtedy, keď zveríme sami seba Bohu, nech už on k tomu, aby sa nám priblížil, zvolí akýkoľvek spôsob. Je to postoj otvorenosti voči Bohu, ktorého prítomnosť objavujeme všade (čl. 17).“ - Zmiňuje sa tu obrátenie. Kresťanskú kontempláciu a mystiku od ostatných skúseností povýšenej vedomosti odlišuje potreba premenenia; kontemplácia a mystika nie sú záležitosťou techniky, ktorú sa dá naučiť: „Táto láska nás zbavuje našich obmedzených a nedokonalých ľudských spôsobov myslenia, milovania a konania; mení ich na spôsoby božské (čl. 17).“
- Kontemplácia nie je iba individuálne hľadanie. Jedná sa o hodnotu cirkevní, eklesiálnu, pretože určuje kvalitu nášho bratstva a našej služby uprostred ľudí. Uschopňuje nás čítať hlbšie znamenia času (čl. 18). Zdá sa, že tu je potrebné si všimnúť dvojité: kontemplácia rozvíja pohľad viery, takže sme schopní vidieť skutočnosť z prorockej perspektívy; čistota srdca, ktorú kontemplácia vyžaduje, nám tiež umožní vidieť skutočnosť, ktorá nás obklopuje, hlbšie. Učenie Stanov o kontemplácii je zhŕňané v jednom bohatom článku v rámci kapitoly o modlitbe:
„Kontemplácia je v karmelitánskej tradícii naozaj nezaslúženým darom, s ktorým k nám zo svojej iniciatívy prichádza Boh, stále intenzívnejšie nás preniká svojím životom a svojou láskou a my mu odpovedáme tým, že mu dovolíme, aby bol Pánom nášho života. Ide o postoj otvorenosti voči Bohu, ktorého prítomnosť objavujeme všade. Tak nasledujeme príklad proroka Eliáša, ktorý vždy hľadal Boha, a príklad Márie, ktorá uchovávala všetko vo svojom srdci (čl. 79).“
Bratstvo
Už som zdôraznil, že v našom komunitnom živote nastal väčší posun od života iba „spoločného“ (spatřovaného hlavne vo sľúbenej chudobe a v modlitbe). Spoločne sa dá žiť veľmi formálnym a neosobným spôsobom: človek koná skutky bratskej lásky, aniž by sa do druhých vcítil alebo sa o nich viac staral. Nahradiť to hodnotou bratstva je veľký posun. Stanovy nám v tomto mieste dávajú približne päť bodov, ktoré nám môžu pomôcť uchopiť zmysel bratstva:
- spájajú bratstvo s kontemplatívnym rozmerom nášho povolania (čl. 19),
- podčiarkujú zmienky o bratstve, ktoré sa nachádzajú už v ráde (čl. 19),
- vypočítavajú ľudské hodnoty, ktoré sú pre bratstvo nutné: rast v spoločenstve, prekonávanie privilégii, spoluúčasť a spoluodpovednosť, starostlivosť o vzájomnú duchovnú a duševnú pohodu, kráčanie cestou dialógu a zmierenia (čl. 19); tieto myšlienky sú rozvinuté v celej druhej časti Stanov,
- pri rozvíjaní bratstva prikladajú veľkú dôležitosť Písmu, eucharistii a modlitbe (čl. 20); aj o tom sa hovorí nižšie,
- vďaka tomu, že sme kontemplatívne spoločenstvo, „hľadáme tvár Božiu a slúžime cirkvi“ (čl. 20).
Tak ako v prípade Eliáša, Márie a kontemplácie aj články o bratstve sa snažia predstaviť naše dedičstvo, rozvinúť ho ďalej, než sme boli zvyknutí o ňom premýšľať, a ukázať súčasné perspektívy bratstva z hľadiska ľudského rozvoja i z hľadiska poslania cirkvi.
Služba uprostred ľudí
Tým ako Stanovy vysvetľujú tretí rozmer nášho charizmu, prehodnocujú náš život ešte radikálnejšie, než tomu bolo ohľadom bratstva. Jazyk Stanov tu do značnej miery vychádza z perspektív oslobodenia tretieho sveta, ktoré sa vyvstali v 70. rokoch. Avšak premietlo sa doň aj prehĺbené historické uvedomenie si povolania bratov („fratres“) v stredoveku.
V rehoľných kongregáciách založených po Tridentskom koncile sa na spoločenstvo pohlíža z hľadiska apoštolátu: ľudia sa dávajú dohromady, aby spoločne žili a venovali sa určitému apoštolátu. To, ako to chápali bratia (fratres) alebo poňal stredovek, je odlišné. Tu je bratstvo hodnotou buď prednostnou, alebo (už len) podružnou. Shromažďujeme sa v spoločenstve, aby sme hľadali Božiu tvár, a to samozrejme zahŕňa lásku a službu druhým. Povolanie bratov (fratres) je určitým spôsobom spojnicou mníšskeho ideálu kontemplácie a liturgie s apoštolským ideálom neskorších institutov, ktoré boli založené predovšetkým pre nejaké zvláštne dielo apoštolátu.
V minulosti sa používal výhradne termín „apoštolát“. V nedávnych rokoch toto slovo z veľkej časti ustúpilo výrazu „poslanie“. Naše šiesta a siedma kapitola hovoria o apoštolskom poslaniu. Pri vymezení nášho charizmu je však používané slovo „služba“ – s bohatým biblickým podtextom výrazu diakonia a s dôležitým upresnením, že ide o bratský život „uprostred ľudí“. V prvej časti Stanov sa pojednanie o tejto službe uprostred ľudí podáva skôr súčasným jazykom (čl. 21–24), ale na iných miestach nachádzame skôr tradičné výrazy, zvlášť v oddiele o modlitbe vrátane služby na mariánskych pútnických miestach (kap. 5) a v kapitolách o poslaní (kap. 6 a 7).
To, čo nachádzame ve Stanovách, lze užitočne doplniť dvoma apoštolskými adhortáciami. Za prvé dokumentom Christifideles laici, ktorý ukazuje ako naliehavosť poslania v cirkvi v dnešnej dobe (čl. 23), tak i sviatostný základ poslania: pre všetkých krst a birmovanie, pre niektorých kňazské svätenie (čl. 22–23). Druhým dokumentom je Vita consecrata, ktorá nastiňuje novú perspektívu poslania rehoľníkov v dnešnej dobe v kapitole nazvanej Servitium caritatis (služba lásky): Zasvätený život ako prejav Božej lásky vo svete (čl. 72–105).
Zatiaľ čo v minulosti sa pri apoštoláte veľa premýšľalo, čo máme prenášať, dnes sa kladie nový dôraz na počúvanie, rozlišovanie, pohostinnosť, na vychádzanie ľuďom v ústrety tam, kde sa nachádzajú. Neprichádzame s hotovými odpoveďami. Je pravda, že pre niektorých z našich mladých ľudí, zvlášť pre tých, ktorí sú opäť skôr konzervatívneho zmýšľania, je to ťažké. Neokonzervatívna mentalita si vieru predstavuje ako sadu večných právd, z veľkej časti zastrešených definíciami učiteľského úradu cirkvi, k nimž se člověk může okamžitě obrátit pro odpověď. Jinou tendencí této skupiny lidí je pietismus: tvé problémy zmizí modlitbou. Proti oběma výstřelkům musíme nabídnout zkušenost bratrství, kde všichni jsou daleko od ideálu a kde je třeba každodenního boje za opravdovost. Přitom zároveň usilujeme o autentickou kontemplaci, v níž hledáme tvář Boží a jsme bdělí k potřebám druhých. Naše neduživé modlitby a naše nejisté výkony ve službě živému Bohu mohou být důležitým usměrňujícím prvkem. Máme co nabídnout – jak z našeho dědictví, tak z našeho prožívání karmelitánského charismatu, ale – dříve než lidem cokoli nabídneme – musíme jim nejprve naslouchat a společně s nimi rozlišovat.
Kľúčovým aspektom života uprostred ľudí je solidarita, to znamená zrovna tak s nimi byť ako im slúžiť. Oprávdene, niekedy jedinou službou môže byť solidarita.
Ako sa dá očakávať, jasne sa tu uprednostňuje služba tým, ktorí sú „minores“ (doslova: „menší“, teda akýmikoľvek spôsobom chudobní alebo odstrčení). Kto týmito minores v jednotlivých situáciách sú, to je otázka k rozlišovaniu. Pri voľbe konkrétnej služby nás vedie naše chápanie chudoby a naša vernosť a poslušnosť voči Ježišovi Kristovi: „Veď úlohou konventov apoštolského bratského života je práve toto: majú byť uprostred ľudí.“ (Čl. 32.)
Pokračovanie v príštom čísle.
Z angličtiny preložili Miluše Hosnedlová a Jája Vanišová.
