P. Jindřich Zdík Charouz, O.Praem.
P.Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Horo Karmelská radostná;
Zázračné vykázaná!
Archo úmluvy milostná,
Skvostně jsi okrášlená!
Chrámem, oltářem, také obrazem
Marii věnovaném.
(V tom místě povýšeném.)
Tak zpíval neznámý skladatel poutní písně z dávných dob1 a my môžeme iba túžiť po tom, aby sme svoj vzťah k vyderskej svätyni dokázali vyjadriť s rovnakou vášnivosťou a úprimnosťou ako on, hoci odlišnou formou.
Najčastejšie užívaným zdrojom všetkých informácií o pôvode Kostelného Vydří ako pútnického miesta je farná kronika2 z roku 1789, písaná farárom Jakubom Moravcom asi osemdesiat rokov po udalostiach, ktoré sa vzťahujú na vznik pútnického miesta. Nie sú dôvody jej neveriť, čas od času je však potrebné záznamy v nej obsiahnuté znovu prečítať a zamyslieť sa nad tým, či vydali svoje posolstvo bez zbytku, a pridať k nim informácie z ďalších dokumentov, ak sa nám zachovali. Takéto nové zhrnutie dostupných poznatkov je aj cieľom tohto článku.
Blížime sa k dnešnej pútnickej svätyni od Dačíc, ideme či kráčame prakticky po rovine, kým na ceste od Telče, prípadne z obce Kostelné Vydří nás čaká stúpanie do vršku. Nie je to síce taký výstup ako na biblickú horu Karmel, ale peší pútnik sa tu celkom zadýchá. Nie je preto divu, že staré zápisy dôsledne hovoria o pútnickom mieste „na hore“. Od nepamäti tudy viedla cesta a v lesíku, ktorý pokrýval temeno kopca, stával u cesty drevený stĺpik s obrázkom nejakého svätca – ovšem tak zašlým, že nebolo možné rozpoznať, čo alebo koho obrázok predstavuje. Musel teda byť dosť starý, keď si nikto ani nepamätal, kto a prečo ho tam ku cti ktorého svätca postavil.
Napriek tomu od roku 1680 pozorovali ľudia z okolia v noci, zvlášť v sobotu, žiaru vychádzajúcu z týchto miest. Kronika hovorí, že ľudia nad tým žasli, miesto prehľadávali a nič nenašli. K preskúmaniu sa odhodlal aj majiteľ vyderského statku Gerhard Jindřich Butz z Rolsbergu, ale ani on sa nedobral žiadnej príčiny tajomnej žiari. Karel Eichler, autor obsiahleho diela o moravských pútnických miestach a profesor cirkevných dejín na brnianskom teologickom učilišti, píše, že ľudia tu hľadali poklady.3 Zrejme tak usúdil z toho, že podľa povestí aj na ne ukazujú rôzne svetelné javy. Buď jak buď, nočná žiara zostávala záhadou a možno práve preto, že prirodzené vysvetlenie nebolo, pán Gerhard začal uvažovať o vysvetlení nadprirodzenom. Záver, ktorý z tohto uvažovania učinil, bol celkom logický: Boh chce byť na tomto mieste uctievaný osobitným spôsobom...
Jedná sa o jeden z mnoha obvyklých legendárnych motívov, v tomto prípade majúci korene v biblickom rozprávaní o Mojžišovi a o kery, ktorý horel a neshořel. Podobne v nedalekých Slavoniciach už na konci 13. storočia upozornila zvláštne svetlá na posvätené hostie, ukradnuté spolu s cibóriom z kostola a pohozené v roští. A púte v Přibyslavicích u Třebíče začali po roku 1719, keď bola u tamojšieho mariánskeho obrazu na vonkajšej stene kostola pozorovaná svetlá, podľa ktorých bývalo celé miesto nazývané Mariánske ranné červánky. Skutočnosť, že pri vzniku pútnického miesta v Kostelnom Vydří nachádzame obvyklý legendárny motiv, však automaticky neznamená, že ide o pohádku či podvod. Boh prehovára k ľuďom stále a volí k tomu také prostriedky, ktorým je konkrétny človek vo svojej dobe schopný porozumieť. Je len prirodzené, že v dobách živej viery je týchto prejavov viac (a je potrebné ich dôkladnejšie overovať) než v dobách nevery. Veď aj v Písme svätom čítame zmienku: „v tých dňoch bolo Hospodinovo slovo vzácne, prorocké vídanie nebolo časté“ (1 Sam 3,1).
Gerhard Jindřich Butz z Rolsbergu, dedičný cisársky poštmajster zo Slavonic, ktorý tamojšiu poštu obdržal za svoje vojenské zásluhy z tureckých vojen a od roku 1694 vlastnil aj vyderské panstvo, sa nepovažoval za kompetentného pre riešenie týchto otázok a hľadal radu a pomoc u skutočných odborníkov. Využil toho, že na susednej Telči mal zrovna návštevu pán Jan Karel Jáchym Slavata, ktorý už dávno bol bratom Karla Felixa od svätej Terézie, ktorý v rokoch 1674–1710 zastával rôzne vedúce úlohy v talianskej vetve rádu bosých karmelitánov (v rokoch 1680–1683 bol dokonca generálnym predstaveným). Ten usúdil, že mimoriadne svetelné javy objavujúce sa v sobotu, to znamená v deň zasvätený tradične Panne Márii, majú význam mariánsky, a poradil mu, aby dal namaľovať obraz Panny Márie Karmelskej a umístil ho na onom mieste. Pre tento obraz, pořízený roku 1709, nechal zároveň pán Gerhard postaviť na vyderskom kopci z kameňa a pálených tehál malú kaplnku, vpredu opatrenú dverami, do ktorej otec Karel Felix osobne obraz umiestnil a z moci svojho úradu kaplnku obdařil hojnými odpustkami. Tak vzniklo pútnické miesto a nočná žiara prestala. Niečo podobné sa pred storočiami stalo aj nedaleko Tachova, kde štrnásť plamienkov, objavujúcich sa v noci na hore, dalo podnet k vybudovaniu pútnického kostola sv. Štrnástich pomocníkov. Ľudia znamenie nielen uvideli, ale aj správne pochopili.
Na rozdiel od svetelných javov teda môžeme za rozprávku označiť doteraz neustále opakovaný údaj o tom, že spomenutý posledný mužský potomok slavatovského rodu milostný obraz do vyderskej svätyne venoval. Tento omyl vznikol ledabylým čítaním kroniky a vyvracia ho svedectvo samotného obrazu. Ten je dnes v zasklenom ráme umiestnený na hlavnom oltári a po celom obvode ho lemujú kovové lúče svätozáře, ktoré zakrývajú nášmu zraku časť jeho plochy a na nej v oboch dolných rohoch obrazu namaľované erby donátorov obrazu, totiž Gerharda Jindřicha Butza z Rolsbergu a jeho manželky Marie Heleny Hillebrandovej z Reineggu. Obraz, datovaný číslicami v oboch horných rohoch do roku 1709, je nepochybne ich darom a vznikol na ich objednávku.
Objavujú sa však ešte iné otázky: aký je pôvod mariánskeho obrazu? A koľko času ubehlo medzi poskytnutím múdrej rady a benedikciou kaplnky? Oboje mal osobne vykonať takmer sedemdesiatročný rehoľník, viazaný svojím úradom na Rím. Ako dlho sa mohol v Telči zdržať? Zastavil sa tam na niektorej zo svojich ciest a po nejakej dobe, keď sa vracal, znova? Postaviť malú kaplnku určite netrvá dlho, ale kde vziať rýchlo obraz? 
K tomu ako ďalší otáznik môžeme upozorniť na nenápadnú zvláštnosť: vyderská Madona zreteľne súvisí s obrazmi uctievanými v pôvodnej vetve karmelitánskeho rádu, zatiaľ čo Slavata bol reformovaným karmelitánom. Odpoveď na tieto otázky nepoznáme, možno je ukrytá v starých diároch či listoch, ktoré po adresátovi už nikto nečítal a ktoré sa možno ani nedochovali. Ale obraz stojí za ďalšie zamyslenie.
Odborníci sa shodujú v tom, že najčastejším vzorom všetkých škapulírových karmelských Madon je doskový obraz zvaný La Bruna, od druhej polovice 13. storočia až dodnes uctievaný v karmelitánskom kláštore v Neapole. Neznámy autor nášho obrazu ho pravdepodobne nikdy nevidel ani na obrázku, vzor je tu iba zprostredkovaný, napriek tomu skutočný.
Úkol potvrdiť alebo vyvrátiť úvahy o možnom bezprostrednom vplyve obrazu Panny Márie Neapolskej z kostela sv. Havla v Prahe na obraz pre Kostelné Vydří prenecháme odborníkom na dejiny umenia.
Bezpochyby najzreteľnejším spoločným znakom oboch obrazov je kvetinový veniec obklopujúci Matku Božiu s Dieťaťom. Pôvodne je veniec z kvetov znamením panenstva a zástupne spolu s korunou predstavuje symbol vyvolenia a povýšenia, postupne sa však stáva na obrazoch konstitutívnym prvkom a v 17. storočí získava ďalší význam: v reakcii na dobový životný štýl pripomína márnosť sveta; pomíjivosť ceny nádherných kvetov sa stáva protikladom k večnosti božského Slova. Navyše nesmieme prehliadnuť biblickú inšpiráciu podľa knihy Sirachovcovej, ktorá opěvuje veľkňaza Šimona slovami: „staral sa o svoj ľud“ (50, 4) a pripája, že „bol ako kvet ruže v jarných dňoch, ako ľalia pri prameni vod“ (50, 8), čo nájdeme vo starých karmelitánskych liturgických textoch v miernej úprave ako jedno z responsórií sviatku Patrocinia Panny Márie, ktorý sa slávil 30. janúara.
Malá kaplnka nad Vydřím čoskoro nestačila prílivu pútnikov, a preto sa nový majiteľ vyderského statku rozhodol ju rozšíriť. Pán Gerhard na začiatku 18. storočia totiž adoptoval svojich dvoch synovcov Heřmana a Matěja Jindřicha z Poestu, a tí sa od tej doby písali po ňom Butzové z Rolsbergu. Kostelné Vydří a ďalšie statky zdedil Matěj Jindřich a práve on učinil roku 1735 zásadný krok. Toho roku na jar sa obrátil na olomoucké biskupstvo s prozbou o povolenie stavby novej kaplnky. Vo svojej žádosti písal, že kaplnku s obrazom Panny Márie Karmelskej nechal postaviť jeho predchodca roku 1694 a že je denne navštevovaná ľuďmi z okolných dedín, ktorí tam hľadajú a nachádzajú pri horúčkach a iných chorobách úľavu a vyslyšanie. Kaplnka je však malá a bez možnosti sláviť v nej svätú omšu, okrem toho sa nachádza v zuboženom stave a nedá sa opraviť.
Pán Matěj Jindřich preto učinil sľub, že s povolením konsistória postaví na tomto pokojnom mieste na povznesenie zbožnosti novú kaplnku, v níž by bol aj malý oltár s namaľovaným obrazom. Náčrt plánovanej stavby, zverený dačickému staviteľovi talianskeho pôvodu Francescu Camelimu, bol pripojený. Napriek pozitívnemu dobrozdaniu telčského dekana Martina Josefa Zourka konsistórium navrhovalo preniesť obraz do kostola Navštívenia Panny Márie vo dedine. Nakoniec však po ďalších žiadostiach bol súhlas po dvoch rokoch daný. Vtedy sa tiež objavila myšlienka vystavať pri kaplnke obydlie pre duchovného správcu – nielen z dôvodu duchovnej služby, ale tiež pre väčšiu bezpečnosť osamelého miesta.4
Dokončené dielo slávnostne benedikoval v piatok oktávu veľkonočného 11. apríla 1738 stavebníkov syn Jan Matěj Butz z Rolsbergu, želetavský farár a dekan a olomoucký kanovník. Prvú svätú omšu v novej kaplnke slúžil toho dňa5 ďalší jeho syn Josef Ignác, vysvätený v Olomouci na kňaza necelý mesiac predtým. Tak interpretujeme na rozdiel od ostatných správu, že tu Josef Ignác vtedy primam hostiam libavit6 – teda priniesol prvú obetu, pretože podľa obvyklých zvyklostí by záznam o primici znel „primitiae suae celebravit“. Od tej doby sa v kaplnke konali bohoslužby, o čom dodnes svedčí v kostole umiestnený náhrobok Martina Cvrčka, ktorý zomrel roku 1778 po jedenástich rokoch vernej kostolníckej služby na tomto mieste.
V Kostelnom Vydří už od 16. storočia neexistovala samostatná duchovná správa, dedinu spravovali kňazi z Dačíc alebo z Telče. To pri neustále sa zvyšujúcom počte pútnikov nebolo ďalej únosné, a preto nechal v rokoch 1746–1752 už spomenutý Josef Ignác Butz, vtedy už brniansky a olomoucký kanovník, vystavať južne od kaplnky rozsiahlu rezidenciu. Často sa o nej traduje, že mala byť karmelitánskym kláštorom. Vzhľadom k vyššie spomenutým svedectvám z roku 1735 sa zdá, že aj túto predstavu budeme musieť odkázat do ríše bájí. Klášterná budova by vyzerala inak, tu išlo o príbytok pre kňaza, ktorý jednak mal konať bohoslužby a spovedať na pútnickom mieste, jednak sa starať o duchovné blaho stálych obyvateľov dediny.7 Ako prvý sa ním v roku 1753 stal Matěj Filkuka, najprv ako expozita, od roku 1754 ako farár obnovené farnosti. O dva roky neskôr bola ku kaplnke pristavaná drevená loď tak, že doterajšia kaplnka sa stala presbytériom kostola. Roku 1762 k presbytériu pristavali zdedenú sakristiu s oratóriom na prvom poschodí. Roku 1769 bola na západnej strane vystavaná z kostelného jmění arkádová chodba „pre pohodlie spovedajúcich sa“ pútnikov ako začiatok plánovaných ambitov. 11. júla 1772 bol hlavný oltár konsekrovaný olomouckým svetícím biskupom Janom Václavom Xaverom slobodným pánom z Freienfelsu.
Josefinskému rušeniu „prebytočných kostelov a kaplní“ pútnický kostel unikol vďaka tomu, že bol vtedy vyhlásený farským a miesto neho bol uzavretý dovtedajší farský kostel Navštívenia Panny Márie dole vo dedine. Vtedy tiež bola drevená loď pútnického kostola nahradená novou zdednou, bola postavená „zástena na južnej strane“ (pravdepodobne ide o ohradní múr na strane k Dačiciam), „dolné“ schodisko a brána na východnej strane. Náklady boli hradené okrem vlastného jmění svätyne tiež príspevkami kanovníka Jana Matěja a ďalších dobrodincov. Celý areál tak získal vonkajší vzhľad, ktorý si uchoval v podstate dodnes. Jan Matěj Butz z Rolsbergu odkázal Kostelnému Vydří svoju dosť bohatú knižnicu, a keď 22. septembra 1803 vo veku 92 rokov zomrel v Olomouci ako probošt tamojšej metropolitnej kapituly, bol prevezený do Vydří a tu pochovaný pred južným vchodom do pútnického kostola. Láska je vynalézavá: podľa vtedy platných štátnych zákonov v kostole byť pochovaný nemohol, preto si miesto pre svoj hrob vybral a do záveti stanovil tak, že leží síce pochovaný vonku kostola, ale na mieste najbližšom hlavnému oltáru s milovanou Matkou Božou s Dieťaťom v náručí.
