Kateřina Lachmanová
Je veľmi zaujímavou a možno nepříliš známou skutočnosťou, že v základe Tereziina druhého obrátenia stojí silná eucharistická skúsenosť. Táto skúsenosť sa stala počiatkom hlbokého procesu jej vnútornej premeny, dozrievania v láske k Bohu, ktoré sa vzápätí začalo prejavovať novou láskou k ľuďom, túžbou spolupracovať na spáse druhých. Je nutné zdôrazniť, že tento proces rýchleho zrenia začína nie jej rozhodnutím alebo zvýšenou snahou, ale Božím darom, mocnou skúsenosťou viery pri polnočnej omši svätej o Vianociach 1886.
Terezii je necelých štrnásť rokov a prežíva veľmi ťažké obdobie. Už niekoľko rokov sa u nej prejavuje veľká emocionálna nevyváženosť, zrejme dôsledok hlbokého traumy prežitého vo štyroch rokoch, kedy stratila mamičku, a nedávneho lúčenia sa s staršími sestrami, ktoré postupne odchádzajú na Karmel. Pavlína jej bola od smrti mamičky náhradnou matkou, preto jej stratu prežíva veľmi ťažko. S jej odchodom pred tromi rokmi Terezka prežila vážnu chorobu psychosomatického rázu, z ktorej bola zázračne uzdravená prostredníctvom Panny Márie. Fyzické ťažkosti prestali, ale psychická krehkosť pretrváva. Z vonkajších okolností k nej ešte negatívne prispeli školské exerciácie prežité v trinástich rokoch: vtedy sa u Terezky odštartovala „strašná choroba skrupulí“, ako ju nazýva, ktorej dozvuky sa s ňou potiahnu ešte na Karmeli.
Podtrhnuté sčítané, vo svojich štrnástich rokoch Terezii prejavuje takú precitlivenosť, že je „skutočne neznesiteľná“, ako sa neskôr o tom vyjadruje. Téměř výhradne sa točí okolo seba samej (i vo svojom duchovnom živote), plače pre každú hlúposť, a keď jej to dôjde, plače preto, že predtým tak zbytočne plakala a zarmucovala druhých. Dobrá vôľa jej síce nechýba, ale tá k podstatnej zmene nestačí. Z jejho okolia by asi nikto neveril, že za necelé dva roky bude schopná vstúpiť na Karmel a začať žiť asketickým životom naprostého zabudnutia na seba, cele zameraným na spásu druhých. Sama o tom neskôr píše: „Neviem, ako som sa mohla kojiť sladkou myšlienkou na vstup na Karmel, keď som bola ešte v detinských plienkach!... Pán Boh musel urobiť malý zázrak, aby mi dal v okamžiku povyrásť, a tento zázrak urobil v nezabudnuteľnom dni Vianoc. V tej svetlej noci, (...) Ježiš, novorodené Dieťatko, zmenil noc mojej duše na prúdy svetla.“ (AS str. 95)
Svätú Terezii z Lisieux si bežne spájame s cestou duchovného detstva. Duchovné detstvo však nie je návrat k detinskej sebestrednosti, hoci v akýchsi duchovných podobách, t.j. prežívané vo vzťahu k Bohu; je to skôr vyššia škola lásky. Máme sa stať dieťaťom v zmysle evanjelia, musíme z detinských plienok vyrásť, ako hovorí Terezie. Prestávať byť dieťaťom v zmysle infantílnej sebestrednosti, zameranosti na seba, a učiť sa žiť ako dieťa Božie, v zameranosti na Otca, v napolnej vydanosti a závislosti na Ňom, ktorý je prameňom života svojich detí – a v otvorenosti bratom a sestrám tej nesmiernej Božej rodiny. Preto Terezie píše: „Bolo to 25. decembra 1886, kedy sa mi dostalo tej milosti, že som prestala byť dieťaťom. Jedným slovom, dostalo sa mi milosti úplného obrátenia.“ (tamtéž)
Ako už bolo povedané, rozhodujúci obrat nenastal jej predsavzatím, ale milosťou. Terezii bolo dané prežiť v prvej osobe samu podstatu evanjelia: Ježiš Kristus sa ponížil, aby nás povýšil, stal sa slabým, aby nás posilnil, vzal na seba náš hriech, aby sme my mohli obliecť jeho spravodlivosť. Terezie píše: „V tej noci, kedy sa stal slabým a trpiacim z lásky ku mne, učinil ma silnou a odvážnou, odel ma svojou zbrojou, a od oné požehnanej noci som nebola premožená v žiadnom boji, ale naopak, kráčala som od víťazstva k víťazstvu a začala som takmer ‚bežať ako obr‘! Prameň mojich sĺz vyschol a otvoril sa od tej doby len zriedka a neskároľne.“ (tamtéž)
Paradox Vianoc má mnoho spoločného s paradoxom Veľkej noci: V maximálnom ponížení a zdánlivej bezmocnosti Boh prejavuje svoju maximálnu moc a slávu. Kristov kríž vyzerá ako vrchol Ježišovej bezmocnosti, ale pre nás, ktorí veríme, je výrazo moci Božej, ako píše apoštol Pavol (por. 1 Kor 1,18). Podobne sa Kristus už ako dieťatko v jasliach stáva slabým a trpiacim, úplne odkázaným na druhých, a pritom nep prestáva byť Bohom, Svätým, Silným a Nesmrtelným, tým, ktorý zachraňuje slabých.
Preto Terezie zpočiatku hovorí o Božskom Dieťatku, o Ježišovi, ktorý sa tej noci stal z lásky k nej „slabým a trpiacim“, ale o kúsok ďalej, keď líči vianočnú príhodu podrobnejšie, vyjadruje sa akoby opačne: „Vracali sme sa z polnočnej omše svätej, pri ktorej som mala to šťastie, že som prijala Boha, silného a mocného.“ (Posledné slová Terezie v rukopise podčiarkuje.) Takže Boh silný sa stáva slabým (čímž sa paradoxne stáva ešte silnejším!) – aby zostúpil až na dno jej slabosti a tak ju učinil „silnou a odvážnou“.
Stalo sa tak teda nie pri osobnej extatickej modlitbe, ani nejakým súkromným zjavením, ako u niektorých iných svätcov Karmelu, ale pri svätom prijímaní o polnočnej omši svätej. (I v tomto momente je nám Terezie učiteľkou obyčajnej cesty, cesty schodnej pre každého.) Hneď po návrate domov sa prihodila drobná epizóda, na ktorej sa preukázalo, že u Terezky skutočne nastala vnútorná premena: tatko uvidel v krbe Tereziin strevičok, pripravený na dary, a pretože bol zrejme unavený, mrzutě si pre seba zabručel: „Ešte že je to letos naposledy! Terezie to zo schodiska zaslechla – a normálne by určite nasledoval potok sĺz. Preto jej Celina prosí, aby radšej ani nešla dole a nepokazila tak všetkým záver sviatku. „Avšak Terezie už nebola tá,“ píše sama o sebe neskôr, „Ježiš zmenil jej srdce.“ (AS str. 96)
Plačtivá scéna sa nekonala a pre Terezii začína obdobie plné milostí (i keď zároveň plné skúšok) a rovnako obdobie nebývalej duchovnej plodnosti. Čoskoro potom sa otvára povolanie k intenzívnej prímluvnej modlitbe a zakúša prvé veľké povzbudenie v zázračnom obrátení zločinca Pranziniho. Podstatné však je, že po tak silnom prožitku Božieho milosrdenstva, ktoré sa nad ňou sklonilo v jej biede a neschopnosti, Terezie nebude náchylná pripisovať následné duchovné úspechy sebe – ani vlastné duchovné pokroky, ani chvíle, kedy sa jej podarí pomôcť niekomu druhému, ať už radou alebo modlitbou. Tak ako musel kedysi Peter prežiť svoju rybársku bezmocnosť skrze márnu celonočnú námahu, aby potom zrána océnil zázračný rybolov a predovšetkým jeho pôvodcu, Krista, tak aj Terezie si musela užiť až do dna kontrast svojej slabosti a Božej sily, aby neskôr vedela, komu patrí chvála a sláva: „Tento poklad máme však v hliněných nádobách, aby bolo patrné, že táto nesmierna moc je Božia a nie z nás,“ učí svätý Pavol (2 Kor 4,7). Neskôr sa o tom Terezie vyjadruje takto: „V jedinom okamihu vykonal Ježiš dielo, ktoré by som bola nesvedla za 10 rokov. Spokojil sa s mojou dobrou vôľou, ktorá mi nikdy nechýbala. Mohla som mu povedať ako apoštolové: ‚Pane, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili.‘ K mne bol Ježiš ešte milosrdnejší než k svojím učeníkom, sám uchopil sieť, vrhol ju a vytiahol plnú rybu. Z mňa urobil rybára duší, pocítila som veľkú túžbu pracovať na obrátení hriešnikov, túžbu, ktorú som predtým necítila tak živú. Jedným slovom, cítila som, že do môjho srdca vstúpila blíženská láska, potreba zabúdať na seba, aby som robila radosť iným, a od tej doby som bola šťastná!“ (AS, str. 96.)
„Cítila som, ako do môjho srdca vstúpila blíženská láska (la charité),“ píše Terezie. Zrejme ani netuší, že pronáša veľmi presnú teologickú výpoveď, pretože apoštol Pavol dávno pred ňou napísal: „Božia láska je nám vylita do sŕdc skrze Ducha svätého, ktorý nám bol daný.“ (Rím 5,5) „Láska z Boha jest,“ hlásal podobne apoštol Ján (1 Jn 4,7), a dodával: „My milujeme, pretože On napred miloval nás.“ (1 Jn 4,19) Nemôžeme teda milovať iba na základe toho, že Boh nám milovať prikazuje. Nemôžeme milovať pre Neho, ale cez Neho; aby sme mohli láskou žiť, máme všetci zapotrebí Jeho lásku prijímať.
Niečo podobné sa deje zvláštnym spôsobom pri každom slávení eucharistie. Nie však automaticky, ale skrze živú vieru. Mohli by sme možno prirovnať sväté prijímanie k kúsoku uránu: urán vyzerá ako obyčajný kameň, a pritom je v ňom skrytá nesmierna energia. Aby sa však uvoľnila a mohla nastať reťazová reakcia, musí sa vedieť, ako na to. Nukleárni fyzici k tomu vyvinuli úžasné prístroje, ktorými sú dnes schopní jadernú reakciu vyprovokovať a uvoľniť tú ohromnú energiu (k čomu ju potom ľudstvo použije, to už je iná otázka).
I my kresťania máme k dispozícii akési „štepné“ zariadenie – sú to tzv. božské (teologálne) cnosti: viera, nádeje a láska. Božské preto, že sú nám dané Bohom pri krste do výbavy, stačí ich vybaľovať a používať. Viera dokáže spatriť v bielej hostii Krista, Syna Božieho, ktorý je rovnaký včera, dnes i navždy; láska je schopná ho objať, spojiť sa s ním; a nádej nám umožňuje vytrvať vo viere a láske i v situáciách, kedy Boha nijako nepociťujeme, kedy sa zdá, že jeho pomoc je ďaleko a topíme sa vo svojej slabosti. Nádej je totiž ukotvená nie v pocitoch a vo viditeľnej realite, ale v Božích zasľúbeniach. Mohli by sme povedať v Božej láske k nám a v Božej moci. Nádej je akýmsi magnetom, ktorý nás priťahuje na ceste vpred a pomáha nám prekonať prekážky, pokušenia malomyseľnosti a suchopáry.
Tieto tri božské cnosti, vliate nám pri krste, je však treba „aktívovať“, uviesť do chodu – zvlášť pri prijímaní sviatostí. Je totiž rozdiel, pristupujeme-li ku svätému prijímaniu s vierou alebo bez viery: ide o podobný rozdiel, ako pristupuje-li k kúsoku uránu nukleárny fyzik alebo malé dieťa. Malé dieťa si ho možno chvíľu podrží v dlani a potom ho zahodí, pretože na pohľad nie je nijak zvlášť príťažlivý. Fyzik bude schopný uvoľniť z neho nesmiernu energiu, ktorá dá svetlo, teplo, bude poháňať stroje v továrach a prístroje v nemocniciach atď.
Víme, že pri omši svätej pred preměňovaním kňaz svoláva Ducha svätého nielen na prinášané dary, ale na celé zhromaždenie. Čo by sa asi dialo, keby sme sa mu skutočne vierou otvárali? Slabosť a nepatrnosť Terezky, spojená s veľkou túžbou a dôverou, akoby pritiahli Ducha svätého, ktorý je zároveň Božou láskou aj Božou mocou, takže zostúpil do Terezinho srdca a uschopnil ju k láske, k nezištnej láske k druhým. Bez prijatia Ducha svätého, ktorý je láska, by nebola schopná vyjsť zo svojho obmedzeného malého sveta, kde bola stredom ona sama so svojimi problémami, a otvoriť srdce bolestiam sveta – v ktorého strede je však už nikto iný, len Baránok Boží, Spasiteľ sveta. On je vlastne jediným skutočným Rybárom duší, všetci ostatní môžu a majú mať na jeho „rybolove“ podiel, ale iba v spojení s Ním.
Nie náhodou pociťuje Terezie neskôr hlboké sympatie k postave svätej Johanky z Arku. V jednej krátkej divadelnej hre o tejto svätici, ktorú složila pre spolusestry, o ní píše:
Ona je len chudobnou pasáčkou,
ale Boh je Všemohúci:
bázlivé panne chce darovať
ohnivé srdce a bojovného ducha.1
