Strelne modlitby v pozostalosti ctihodnej Márie Elekty a v tradícii cirkvi

P. Michael Špaček

Medzi písomnými materiálmi z pozostalosti prvej priora bosých karmelitských sestier v Prahe, Matky Elekty (+ 1663), sa našli Sentence, ktoré snáď napísala ona sama. Zatiaľ neboli nikdy zverejnené, a tak z nich tu ponúkneme aspoň ilustratívny výber. Väčšinou sú vzaté z Písma, niektoré aj z tradície cirkvi (napr. 2b, 13b, 14, 27, 28, 40 atď.). Mali slúžiť sestrám ako krátke sprievodné modlitby („aspirácie“) pri všetkom, čo robia od ranného prebudenia až do večera. Zaujmú nás na prvý pohľad svojou prislúchavosťou i krásou duchovného bohatstva, ktoré človeku otvárajú svojim hlbším pohľadom aj na tie najobyčajnejšie veci, ako je obliekanie, zostupovanie po schodoch či umývanie rúk.

Aké miesto zaujímajú také modlitby v tradícii cirkvi? Pre ich krátkosť ich určite zaradíme medzi tzv. strelné modlitby. Tieto spočívajú v pohybe srdca a mysle smerom k Bohu. Chcú takpovediac ako strela zasiahnuť Božie srdce a často na ne ako na bránu Božej dobroty búchajú. Ide o krátke formule, prevzaté z Písma alebo ním inšpirované, vyslovené v rozpoložení radosti, dobra, pokoja alebo bolesti či utrpenia, a nájdeme ich ako u svätých, tak aj u mnohých ďalších „bežných“ kresťanov.

Slúžia k oživovaniu vedomia Božej prítomnosti, zosilňujú spojenie s Bohom i spojenie našej činnosti s vôľou Božou v prítomnom okamihu. Sú to teda modlitby, ktoré sa dajú zladiť s dennými zamestnaniami a setrvávať tak v ovzduší vnútornej modlitby, aniž by sa kvôli tomu práca prerušovala.

Ich počiatky nájdeme v ranom období cirkvi. Sv. Augustín v liste Probě (130,20) píše o egyptských pustovníkoch: „Konajú časté modlitby, ale kratučké, akoby rýchlo vrhané“. Vyjadruje tak dynamiku modlitby, ktorá je „vrhnutá“ k Bohu srdcom či vôľou v podobe vzdychov, kratučkých vzývaní. Strelná modlitba sa preto nazýva tiež „vzdych“ (aspiratio), aby to vystihovalo modlitbu krátku a stálu ako dych. Benediktín dom A. Baker (+ 1641) píše, že „tieto vzdychy sú krátke, živé hnutia duše k vyjadreniu žízně, túžby po Bohu“. Uvádza niekoľko príkladov: „Môj Bože, ty sám mi stačíš!“, „Kéž som nič a ty si všetko, môj Bože!“, či ešte kratšie: „Ó lásko!“, „Nekonečné Dobro!“.

Iný autor, theatin L. Scupoli (+ 1610), tvrdí: „Je tiež zvykom modliť sa dokonale tak, že človek setrváva v Božej prítomnosti a svojou mysľou – aniž by hovoril čo iné – občas vrhá k Bohu vzdychy, obracia k nemu oči i srdce, túžiaci ho milovať. Krátka a zanietená túžba nech ti pomôže k tomu, aby si ho miloval čisto, ctil ho a slúžil mu“ (Duchovný boj, 2,14). Skvostným dokladom je aj rozlet vytrhnutia sv. Františka z Assisi: „Môj Boh a moje všetko!“ Touto cestou sa uberá tiež slávna „modlitba srdca“, ktorá nadväzuje na starobylú hesychastickú tradíciu východu a stala sa známou predovšetkým vďaka spisu Vyprávanie ruského pútnika.

Podobnú prax nájdeme aj v rôznych nekresťanských náboženstvách. Je sprevádzaná zjavnou túžbou, aby Božie meno prechádzalo z pier do mysle a srdca, čo sú tri veľké duševné centrá, ktoré i my označujeme malým krížom, keď sa vo svätej omši prežehnávame pred evanjeliom.

Môžeme preto zhrnúť, že strelné modlitby disponujú dušu k spojeniu s Bohom a taktiež ju k nemu privádzajú. Takto sa vyjadrujú sv. František Saleský (Uvedenie do zbožného života II,13), Terezie z Avily (Hrad nitra, komnata 7,2) aj sv. Ján z Kríža (Plameň, strofa 4). Nejde teda o pouhé zbožné úkony, ale o naozajstnú prístupovú cestu k dokonalosti a mystickej skúsenosti.¹

Z Sentencií M. Elekty môžeme uviesť ako príklad tieto:

Niektoré sentence M. Elekty (č. 76-90) sú zas iného druhu. Sú určené ako posila či prosba v pokušeniach. Už sv. Pavel nabáda: „Oblečte sa do plnej výzbroje Božej, aby ste mohli čeliť diablovým nástrahám. Vezmite meč Ducha, to je Božie slovo“ (Ef 6,11.17). Výroky Písma majú veľkú účinnosť v boji proti diablovi. I Ježiš nimi pri pokušení trikrát satana odráža (Mt 4,3nn). Už v antike mnísi cez deň a zvlášť v noci recitovali žalmy; boli pre nich účinnou zbraňou proti Knížeti temnoty. Evagrios v 4. storočí posbíral 487 biblických výrokov vhodných ako obrana proti ôsmim hlavným okruhom pokušenia (ktoré v našej západnej tradícii poznáme v akosi pozmenenej podobe ako „sedem hlavných hriechov“). K takej modlitbe vybízajú pustovníkov na Karmeli sv. Albert v 14. kapitole rádu.

Keďže však bolo obtiažne pamätať si početné biblické citácie – najmä pre mníchov, ktorí nevedeli čítať – hľadalo sa niečo na spôsob univerzálnej zbrane. Tou sa stalo vzývanie Ježiša, ktoré je „palicou na zaháňanie všetkých démonov“, podľa slov sv. Pavla: „v mene Ježišovom musí pokľaknúť každé koleno na zemi i v podsvetí“ (Flp 2,10).

Sentence č. 76–90 na zozname M. Elekty nadväzujú na túto dávnu tradíciu. Patrí do výzbroje proti pokušeniu, či už ako Božie slovo k nám alebo ako naše vzývanie Pána o pomoc:

Väčšina Sentencií M. Elekty je však určená ako sprievod rôznych úkonov dňa:

Tieto sentence nám znova pripomínajú starobylé židovské modlitby berakot, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou osobného i bohoslužobného života Židov. I ony sú ozvenou biblických výrokov. Prenikajú všetkými úkonmi a udalosťami dňa a sú aj stavebnými kameňmi každej bohoslužby.

Už úkony ranného vstávania sú sprevádzané radou krátkych berakot, napr.:
– pri otvorení očí: Požehnaný si, Hospodine, náš Bože, kráľ sveta, ktorý slepých činí vidúcimi,
– pri vstúpení na podlahu: ...ktorý rozprestreli zem nad vodami,
– pri chôdzi: ...ktorý riadi kroky človeka,
– pri zakrývaní hlavy: ...ktorý Izraela korunuje slávou.

Berakot sa vyslovujú i pri rôznych udalostiach, napr.:
– pri zrakovom pohľade na blesk, pri zemetrasení, hrome: Požehnaný, ktorého silou a mocou je naplnený svet,
– pri zrakovom pohľade na dúhu: ...ktorý si pamätá na zmluvu, je verný svojej zmluve a splní svoje slovo,
– pri dobrých správach: ...ktorý si dobrý a konáš dobré,
– pri zlých správach: ...ktorý si spravodlivý sudca.

Tieto berakot vyrastajú z vedomia, že náš život so všetkým, čo prináša, je službou Bohu živému, prítomnému v stvorení a jeho dejinách.² A znova naopak človeka k tomuto vedomiu vracajú. Viditeľný svet okolo nás a naše každodenné činnosti v ňom nám totiž môžu Božiu prítomnosť značne zakrývať. Tieto modlitby naopak spôsobia, že všetko, aj to najobyčajnejšie, sa stáva pripomienkou Boha a jeho starostlivosti o nás.

V stredoveku aj v barokovej dobe boli preto obľúbené knihy, ktoré vysvetľovali „symboly sveta“. Dočítame sa v nich, že holubica napr. pripomína rozjímavý život, tráva pomíjavosť života, orol zase vzlet k Bohu a pod. Dokladovalo sa to mnohokrát i veršom Písma, napr. „Budem rozjímať ako holubica“ (Jer 38,14). Táto symbolika sa opierala o zákon asociácie. Spojíme-li spolu dve predstavy, potom pri jednej sa vždy vybaví aj druhá. Taký pohľad na holubicu pripomenie človeku potrebu rozjímať, pri kosení trávy sa nevyhnú myšlienke na smrť a cieľ života.

Voronežský biskup Tichon Zadonský (+ 1783), v ruskej cirkvi ctený ako svätec, napísal dielo Duchovný poklad poskladaný v prírode. Napodobňuje tu starší spis anglikánskeho biskupa Halla, ktorý čerpal takmer doslovne zo stredovekých autorov katolíckych. Sú to kratučké rozjímania, aké nás môžu napadnúť pri pohľade na veci, ktoré denne máme na očiach. Tomu, kto si na ne zvykne, sa stáva styk s vonkajším svetom neustálou duchovnou četbou.

Sv. Katarína Sienská si zas „prekladala“ všetko, čo videla, do duchovného jazyka. „Prekladu“ skutočne užívame k tomu, aby sa nám cudzí jazyk stal zrozumiteľným. Ak hriech a zlé náklonnosti činia reč sveta cudzím zvukom, duchovné chápanie ju prevádza do materinskej reči.³

Ak kontemplácia znamená vidieť pod povrchom hĺbšie, duchovné skutočnosti, Božiu prítomnosť a posolstvo, potom modlitby obdobného typu sú prepojením viditeľného s neviditeľným. Sú priesvitom vedúcim ku kontemplácii.

Podobne mali pôsobiť aj modlitby či skôr biblické citáty, ktoré sprevádzali na západe aj na východe každý úkon obliekania kňaza i diakona pred sv. liturgií.

Môže byť taký spôsob modlitby, ktorý má už tak dlhú históriu, užitočný aj pre dnešného človeka? Otec T. Špidlík k tomu hovorí:

Kto s dobrým úmyslom pracuje, modlí sa. Lenže aj keď začíname prácu s najlepším úmyslom, pomaly sa primiešajú motivy iné, cudzí, ani nevieme ako. Všimol si to aj sv. Bernard, keď nadšene kázal. Začal dobre, vedený horlivosťou. Uprostred zápalu však spozoroval, aký je rád, že ho ľudia obdivujú. Zdalo sa mu, že už nekáže pre slávu Božiu.

Je to ako so streľou, ktorú namierili do diaľky, ale ona čoskoro začne svojou váhou padať k zemi. I náš dobrý úmysel vyprcháva, je potrebné ho obnovovať, dať mu nový impulz. K tomu sú veľmi vhodné strelné modlitby. Táto krátka zvolania majú tú výhodu, že zapadnú priamo do životných situácií, a preto bývajú veľmi úprimné. Pretože sú tak krátke, nemusíme bojovať s roztržitosťou a únavou. „Kratučká modlitba je veľký poklad“, hovorili Otcovia. Starí mnísi užívali najradšej verše z žalmov. Väčšinou ich vedeli naspamäť. Jeden z nich sa stal povestným. Pred každou prácou, cestou, rozhodnutím sa mnísi pokrižovali a povedali verš žalmu 69,2: „Pane, pospíš mi na pomoc!“ Dodnes tak začínajú hodinky breviára.

Krátka strelná modlitba, ktorá sa často opakuje, preniká tajomným psychologickým procesom do našej mentality, stáva sa akoby súčasťou nášho ja, pretransformuje nás, dáva smer nášmu životu. Prázdne heslá a reklamy, často opakované, dokážu človeka ochudobniť a mnohokrát aj pripraviť o pokojné rozvážne. Vniká-li k nám rovnakým psychologickým postupom skutočná nadprirodzená pravda, tá náš vnútorný život obohatí a rozvinie. Taká krátka modlitba sa potom naozaj stane veľkým pokladom.⁴