Christopher O’Donnell, O.Carm.
V tom, co bolo doteraz povedané, sme sa pozerali na naše karmelitánske povolanie v jeho všeobecnom vyjadrení. Od všeobecného povolania žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi, určeného všetkým kresťanom, sme prostredníctvom sľubov povolaní k nasledovaniu našich vzorov – Márie a Eliáša – životným štýlom, ktorý je definovaný ako kontemplatívne bratské spoločenstvo uprostred ľudí.
Teraz sa zameriame na hodnoty, ktoré sú pre naše charizma nosné a ktoré ho vyjadrujú, a budeme skúmať kritériá, ktorými sa v tomto spôsobe života riadi naše rozhodovanie. Hoci tu pôjde o ich čiastočné prekrývanie, je výhodnejšie rozlíšiť ich na štyri hodnoty: púšť, modlitbu, zdieľanie a poslanie, a potom na štyri kritériá: rozlišovanie, Písmo, chudoba a ľudské hodnoty. Napriek tomu, že iní ľudia by ich možno zoradili inak, niečo pridali alebo ubrali, týchto osem prvkov, na ktoré budeme pozerať ako na hodnoty a kritériá, je dôležitých pre našu identitu. Keď sa zaoberáme identitou, nemali by sme hľadať to, čo je výhradne karmelitánske; rovnako ako by sme nehľadali fyzické odlišnosti medzi Škótom a Američanom: že by jeden mal prst navyše alebo nechty na ušiach. Ide o jednu ľudskú prirodzenosť, ktorá sa u jednotlivých národov líši. A ide o jedno tajomstvo Krista, ktoré sa v každej rehoľnej rodine odráža inak. Niekto by mohol ísť ešte ďalej a povedať, že medzi tým, čo nazývame hodnoty a kritériá, nájdeme veci staré i nové, takže môžeme povedať, že v Stanovách je živou a súčasným jazykom vyjadrená karmelitánska spiritualita.
Naše hodnoty
Púšť
Za rozvinutie tohto pojmu vďačíme hlavne, aj keď nie výlučne, nijmegenskej škole. Tá prekonala pojem askézy, ktorý sa rozvinul v 17. a 18. storočí v spisoch asketickej a mystickej teológie. Napriek tomu, že terminológia nie je vždy dôsledná, všeobecne sa dá povedať, že askéza sa týka toho, čo robíme my s pomocou milosti, zatiaľ čo mystika predstavuje ďalší vývoj, v ktorom iniciatíva patrí prevažne Bohu. Môže dôjsť k určitým prelínaniam, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že očisťovanie môže byť asketické aj mystické, ako v aktívnej a pasívnej noci sv. Jana od Kríža.
Stanovy tento post-tridentský vývoj pojmu askézy opomínajú a obracajú sa k mnohem staršej tradícii, a to k pojmu: púšť. Pripomínam, že sa tu vraciame k nášmu prvotnému dedičstvu, vytvorenému na hore Karmel. A takisto sa dotýkame spirituality, ktorá patrí oveľa viac kresťanskému východu, než latinskému západu. V zásade súhlasím so základnou orientáciou doktorské práce Eliasa O’Briena, ktorý sa pokúša ukázať palestínske pozadie našej Rádu. Ale nech je to akokoľvek, spiritualita púšte sa v dokumentoch rádu objavuje a od roku 1971 majú štúdie o našej eliášskej tradícii tiež veľký význam pre súčasnosť. Pozornosti si zaslúži, na akom mieste v Stanovách sa o púšti hovorí – hneď za historickým náčrtom nášho vzniku, na začiatku pojednania o charizme (čl. 15). Dôležitosť hodnoty púšte spočíva v tom, že je v určitom zmysle považovaná za súhrn a pilier nového vyjadrenia nášho charizmu. Skúsenosť púšte je popísaná predovšetkým christologicky: ide o odovzdanie sa ukrižovanému Kristovi. Ide o oproštenie od všetkého, čo by mohlo brániť dokonalé láske. Túto skúsenosť púšte by mohli zhrnúť dva latinské výrazy z našej tradície: puritas cordis (čistota srdca) a vacare Deo (byť prázdny pre Boha alebo k dispozícii Bohu). Tento proces očisťovania – aj keď toto slovo použité nie je – prináša potom nové videnie skutočnosti, čistý a pretransformovaný prístup k svetu, ktorý teraz vidíme Božíma očami. Pretože náš pohľad je uzdravený a očistený kontempláciou, skúsenosť púšte nám potom umožní byť skutočne odovzdaní bratskému spoločenstvu a službe (čl. 15).
Táto tematika púšte sa potom znovu objavuje na mnohých miestach Stanov. Opakuje sa pri zmienke o „dlhej a strastiplnej ceste“ mystika Eliáša (čl. 26 s narážkou na štyridsaťdňovú cestu k Chorebu v 1 Král 19). Od Eliáša sa učíme byť „ľuďmi púšte“ (čl. 26). Myšlienku puritas cordis nachádzame u Márie, ktorá je nazývaná „Pannou najčistejšou“ (čl. 27). Práve v perspektíve púšte je možno najlepšie nahliadať článok o každodennom obrátení sa k evangeliu (čl. 40), rovnako ako radikálne nasledovanie Krista evanjelickými sľubmi (čl. 43–44) a zvlášť vnútorné žitie týchto sľubov (čl. 46, 53, 61). A budovanie mlčania a samoty, nevyhnutných predpokladov modlitby, je ďalšou cnosťou púšte (čl. 67), rovnako ako každodenné prežívanie veľkonočného tajomstva (čl. 78) a prežívanie Kristovho tajomstva spolu s Máriou (čl. 86).
Púšť je miesto, ktorým človek necestuje s príliš veľkým zavazadlom. Ale my sa oprošťujeme, aby sme boli naplnení. V tradícii Východu je askéza (praxis) nevyhnutnou prípravou pre kontempláciu (theoria).
Pojem púšte ide priamo proti našej súčasnej kultúre. Náš svet si váži ľudí kvôli tomu, čo majú a čoho dosiahli. Skúsenosť púšte dáva napokon zmysel iba v kontexte lásky – lásky, ktorú vyjadril Pán svojím ukrižovaním a ktorú nám dáva. Dnešná doba bude potrebovať ešte mnoho úvah, než týmto myšlienkam o púšti plne porozumie.
Modlitba
S pojmom púšte je tesne spätý podnetný dar modlitby. Šiesta kapitola obsahuje bohatý a prístupný výklad o modlitbe v našom živote. Vykazuje pritom charakteristiky, ktorých sme si už v týchto Stanovách všimli: je tradičná, čerpá z hĺbky nášho dedičstva a zároveň je dostatočne súčasná. Učenie Stanov o modlitbe môžeme načrtnúť niekoľkými otázkami.
Čo je modlitba?
Na túto otázku dávajú Stanovy niekoľko súbežných odpovedí. Modlitba je predovšetkým dar, „ovocie pôsobenia Ducha svätého v nás a v našom živote“ (čl. 64). Modlitba je „živená neustálym hľadaním Boha“ (čl. 66), ktoré je tiež najvyšším vyjadrením života spoločenstva (čl. 66). Stanovy hovoria, že modlitba je „stred našich životov“ (čl. 64); je slávením Kristových tajomstiev (čl. 72, 78). Zahrňuje alebo plodí cvičenie sa v Božej prítomnosti, o ktorom sa tu píše, že je súčasťou karmelitánskej tradície a že „je v súčasnosti stále ťažšie“ (čl. 77). V troch nádherných článkoch je modlitba popísaná ako základ i vyjadrenie kontemplatívneho života (čl. 78–80). A nakoniec nám hovoria, že modlitba je eklesiálna; nie je iba individuálna, ale musí byť uskutočňovaná s druhými a pre druhých:
„On (Duch svätý) nám vnuká slová, keď sa nám ich nedostáva; vedie nás k jednote s celou cirkvou… V modlitbe Otče náš nás Ježiš naučil modliť sa spôsobom, ktorý spája nebo a zem. Tak vo svojej spiritualite zjednocujeme svoju lásku voči svetu so svojím zmyslom pre transcendenciu (čl. 64).“
Aké je miesto alebo úloha modlitby?
Druhá otázka sa pýta po úkole alebo mieste modlitby. Tu sa spája niekoľko myšlienok. Stanovy popisujú našu históriu a situáciu takto: „Karmelitánsky rád od začiatku prijal za svoje život modlitby i apoštolát modlitby“ (čl. 64). Modlitba je základnou súčasťou života Karmelu a jeho poslania. Poslanie modlitby je ako modlitba za druhých – to je ten eklesiálny rozmer, o ktorom sme sa práve zmienili, – tak apoštolát modlitby medzi nimi, čo zahŕňa zdieľanie našej modlitby. Stanovy teda odporúčajú:
- centra spirituality, exercíčne a študijné domy pre členov rádu i pre ostatných (čl. 68),
- slávenie liturgie hodín s ostatnými veriacimi (čl. 74),
- zdieľanie našich hodnôt s karmelitánskou rodinou (čl. 28, 106, 109),
- štúdium našich duchovných autorov (čl. 83, 31e),
- podporovanie modlitby a hľadania Boha (čl. 95; pozri 98).
Ďalej má modlitba za úlohu budovať spoločenstvo, zvlášť skrze Eucharistiu (čl. 70). Sme povzbudzovaní vynakladať „zvláštne úsilie, aby sme si navzájom pomáhali hľadať Boha prostredníctvom modlitby, ktorá je spojená s každodenným životom“ (čl. 77). Naše komunity sa majú vyznačovať duchom modlitby (čl. 31).
A napokon úlohou modlitby je toto: „Celému nášmu životu musí byť vlastný hlboký náboženský zmysel, ktorým to, čo sa odohráva v nás i okolo nás, vnímame vo svetle Božím. Celý náš život musí byť tak hlboko kontemplatívny, aby sme všetko dianie videli akoby Božíma očami (čl. 78).“
K tomuto bodu ešte dve pripomienky. To, čo je tu popísané ako kontemplatívne nazíranie, vidí stredoveká tradícia ako užívanie tých darov Ducha svätého, ktoré sú nazývané múdrosť a poznanie, ako videnie vecí z Božej perspektívy a v súvislosti k Nemu.1 Toto nazíranie viery znamená schopnosť „vidieť skrz“, priesvitnosť, Durchsichtigkeit, ako to nazýva Balthasar. Nejde tu teda v prvej rade o nejakú zručnosť analyzovať, ktorú sa dá naučiť, ale o otvorenosť a bdelosť, takže nás môže učiť Duch svätý, ktorý nás samozrejme môže učiť nepriamo, to znamená prostredníctvom druhých. Keď hovoríme alebo konáme na základe toho, čo kontemplujeme alebo vidíme, je primerané hovoriť o našom prorockom charizme. A to opäť nie je nejaká získaná alebo naučená zručnosť, ale dar.
Aké sú hlavné druhy modlitby?
Stanovy ukazujú dva tradičné druhy modlitby: modlitbu liturgickú (čl. 69–76) a osobnú (čl. 77–84). Obe sa k sebe spájajú v hutnom článku č. 69: „Ako rehoľníci sme podľa príkladu prvotnej cirkvi povolaní k spoločnej liturgickej modlitbe pri slávení Eucharistie a liturgie hodín. Liturgická modlitba je v komunite najvznešenejšou formou stretnutia s Bohom a zprítomňuje to, čo je v nej slávené. Osobná modlitba je s liturgickou modlitbou úzko spojená: vyviera jedna z druhej.“
Články o Eucharistii sú tradičné, vracajú sa k rehoľe (čl. 70–71). Hoci sa rôzne provincie môžu vo svojich zvykoch líšiť a jednotlivé komunity môžu mať špecifické problémy, ťažko sa vyhneme záveru, že stanovy, práve tak ako rehoľa, vyžadujú, aby sa bratia každý deň zhromaždili k Eucharistii (čl. 70–71). Už v kľúčovom článku o okamžikoch väčšej mimoriadnosti a dôležitosti v živote komunity stojí silné tvrdenie:
„Preto náš spoločný život zahŕňa okamžiky väčšej intenzity a dôležitosti: … pri spoločnej účasti na Eucharistii, skrze ktorú sa stávame jedným telom a ktorá je prameňom a vrcholom nášho života, a tým sviatosťou bratstva“ (čl. 31a).
Toto je pre niektorých našich mladých členov citlivá oblasť. Musíme mať na pamäti, že naša rehoľa bola vo svojej dobe neobvyklá pre svoj dôraz na každodennú svätú omšu. Benediktova rehoľa obsahuje jedenásť kapitol (8–18) o liturgii hodín, ale o Eucharistii takmer mlčí. A na rozdiel od moderných kongregácií, ktoré majú hlboký zmysel pre úctu voči (trvalej) prítomnosti Pána v Eucharistii a pre tomu zodpovedajúce prejavy zbožnosti, stred Eucharistickej zbožnosti v našej tradícii predstavuje svätá omša. Ale nemôžeme predpokladať, že tieto základné hodnoty sú dnes ľuďom zrejmé samy osebe. Túto ústrednú hodnotu nášho života musíme našim mladším členom pomôcť uchopiť svojim príkladom, poučením a dokonalosťou našej liturgie. Stanovy ešte krátkou poznámkou vyžadujú:
„Okrem dôkladnej prípravy našej liturgie musíme tiež rásť v láske k liturgii a v túžbe po jej obnove. Dúfame, že týmto spôsobom prehlbíme svoju kontemplatívnu účasť na slávenom tajomstve“ (čl. 71).
Takto chápaná láska k liturgii bude užitočným usmernením pre tých, ktorí liturgiu považovali príliš právne, spozorovali v nej povinnosť, a tak bola nielen dielo Božie (opus Dei), ale aj bremeno Božie (onus Dei).
Články o liturgii hodín (čl. 72–73) v podstate preberajú pohľad, ktorý je vlastný novo upravenému breviáru, z ktorého citujú. Odporúča sa, aby sme slávili liturgiu hodín s veriacimi (čl. 74). Tu môže vzniknúť ten istý problém ako v prípade Eucharistie. Liturgia hodín nie je hodnotou, ktorá je zrejmá sama o sebe; k tomu, že jej budú rozumieť, musia byť ľudia vedení. Nádherné články 72 a 73 môžu byť do tejto modlitby výborným úvodom.
Spoločné slávenie liturgie má hlboké korene v našej psychike. Málo členov moderných kongregácií nachádza zmysel v tom, že sa dve osoby niekoľkokrát denne stretnú k spoločnej modlitbe.
Než prejdeme k osobnej modlitbe, mali by sme si všimnúť dva články o sviatosti zmierenia (čl. 75–76). Ich dôležitosť vyplýva z dôrazu, ktorý celé stanovy kladú na obrátenie, a z potrebnosti zmierenia v komunite i v spoločnosti.
Mnoho sa diskutovalo o výraze „osobná modlitba“ (čl. 77–84). Výrazy „meditácia“ alebo „súkromná modlitba“ boli pociťované ako zavádzajúce, alebo zaťažené druhotným či negatívnym zafarbením. Pojednáva sa tu o ní tradičným spôsobom a sú uvedené dôležité prvky našej tradície. Môžeme si všimnúť niekoľko bodov:
- modlitba by mala byť začlenená do každodenného života (čl. 79),
- mala by viesť k opravdivosti (čl. 81),
- ide v nej o hľadanie Boha (čl. 77),
- komunita by mala podporovať život modlitby jednotlivcov (čl. 77, pozri 33)
- modlitba je veľkou pomocou pri rozvíjaní kontemplatívneho postoja k svetu (čl. 78–80)
- modlitba musí byť živená čítaním duchovnej literatúry, zvlášť karmelitánskych autorov (čl. 83)
- usiluje sa tu o Pánom vyslovený ideál „stále sa modliť“ (Lk 18,1; čl. 84)
Aký je postoj Stanov k novým formám modlitby a zvlášť k Lectio divina?
Stanovy sa pochvalne zmieňujú o nových formách a zvlášť o Lectio divina. Tento spôsob zahŕňa modlitbu ako spoločnú, tak individuálnu.
Lectio divina má korene v patristickom spôsobe čítania Písma, s ktorým sa na Západe stretávame v benediktínskej a mníšskej tradícii. Kolo r. 1180 bolo formulované talianskym mnichom Quidem II v dopise, ktorý sa niekedy nazýva Žebřík modlitby2 a v období stredoveku sa nachádza vo všetkých údobiach. Popisuje ho aj Oblak nevedenia zo 14. storočia. Do obdobia reformácie dost ustúpilo a u sv. Terezie nie je zreteľné. Tá sa učila modlitbe usebranosti,3 v ktorej človek vstupuje do svojho vnútra, aby načúval, rozprával a nazíral, čo sú tri zo štyroch prvkov, z ktorých sa skladá Lectio. Zdalo by sa, že už pred reformáciou sme do značnej miery stratili kontakt so svojou pravou tradíciou, stali sa eklektikmi a preberali prvky z iných škôl, vrátane ignaciánskej. Lectio sa do Európy vrátilo v 70. a 80. rokoch 20. storočia, keď vystúpilo z benediktínskej tradície, ktorá si ho uchovala. V karmelitánskych spisoch sa začalo objavovať od polovice 80. rokov, hoci dôraz na Božie slovo v komunitách bol patrný na stretnutiach už asi od roku 1972.
Výroky Stanov o Lectio sú naozaj veľmi silné:
- zbožné načúvanie Písmu je dôležitým rysom spoločného života (čl. 31c),
- Lectio divina podporuje rozmanitosť foriem modlitby (čl. 66),
- majú sa ho zúčastniť všetci (čl. 82, odst. 1),
- má sa konať pravidelne (čl. 82, odst. 2).
Článok 82 teda doslova hovorí: „Rýdzym zdrojom kresťanskej spirituality, odporúčaným našou rehoľou, je lectio divina. Preto ju konáme každý deň, aby sme si ju lahodne a živou zamilovali a aby sme dosiahli nesmierne cenné poznanie Ježiša Krista. Takto uvádzame do praxe príkaz apoštola Pavla, uvedený v našej reholi: „Meč ducha, ktorým je slovo Božie, ať ho hojne leží vo vašich ústach i srdci, a čokoľvek máte konať, nech sa deje podľa slova Páně.“
Odporúča sa konať v komunite pravidelne spoločné lectio divina, aby sa medzi bratmi umožňovalo vzájomné zdieľanie ich skúsenosti s Bohom a aby sme mohli dávať spoločnú odpoveď Božiemu Slovu a jeho výzvam.”
Zdieľanie
Tretia hodnotou, ktorú stanovy zdôrazňujú, je zdieľanie. V minulosti bolo zdieľanie hodnotou viac alebo menej asketickou, spájajúcou sa s materiálnymi vecami alebo štedrosťou. Teraz ide o bohatý a rozmanitý pojem, uplatňujúci sa v mnoha podobách. Tak:
- lectio divina ako spoločná modlitba umožňuje medzi bratmi „vzájomné zdieľanie ich skúsenosti s Bohom“ a možnosť „dávať spoločnú odpoveď Božiemu Slovu a jeho výzvám“ (čl. 82, odst. 2),
- v všeobecnejšom zmysle nachádzame zdieľanie v programovom článku 31, inšpirovanom našou talianskou komunitou bratov v Pozzo di Gotto; tento článok ukazuje „okamihy zvláštnej intenzity“ nášho spoločného života,
- zdieľanie sa v našich komunitách odohráva na rôznych rovinách: ľudskej, duchovnej, intelektuálnej,
- naviac naše poslanie uprostred ľudí je takisto nazerané ako zdieľanie,
- najdôležitejším príkladom zdieľania je dialog, ktorý je v stanovách zmienený asi na dvanástich rôznych miestach.
Zdá sa, že jednotiaca myšlienka za rôznymi zmienkami o zdieľaní je bratstvo. Ale musíme pripustiť, že v rôznych častiach rádu sú – čo do zdieľania – vážne problémy. Naši mladí karmelitáni sa v tejto oblasti môžu cítiť frustrovaní a budú často upozorňovať na protiklad medzi ideálom obsiahnutým v našich dokumentoch a tým, ako žijeme. Dôležité je, aby sa o tom otvorene hovorilo, takže mladší členovia pochopia, z čoho vyšla staršia generácia.
Niektorí ľudia boli vychovávaní v prostredí, ktorému bolo zdieľanie na osobnej úrovni cudzie, okrem sťažovania sa na zdravotné problémy a debatu o nich. Navyše apoštolské aktivity ako kázanie a slávenie liturgie boli pociťované ako záležitosť profesionality jednotlivca; boli to oblasti, do ktorých sa „nevrtá“; službu druhého nikto nekomentoval. Zdieľanie v rovine pocitov, nádejí, radostí, smútkov, rovnako ako zdieľanie duchovnej cesty druhého nebolo pred rokom 1971 všeobecným rysom nášho karmelitánskeho života. Tí, ktorí sa zapojili do niektorých moderných obnovných hnutí, napr. do hnutia Lepší svet, Manželstvo sa stretáva alebo do charizmatickej obnovy, našli atmosféru povzbudenia a dôvery, v ktorej sa zdieľanie stalo jednoduchším.
Dnes mladší členovia zdieľania očakávajú a toužia po ňom. A to sa starším zdá ťažké a hrozivé. Zdieľanie nie je vrodené. Musíme sa mu učiť. Keď sa ľudia pomaly učia navzájom si dôverovať a nejakým primeraným spôsobom sa zdieľať, je potrebné množstvo trpezlivosti. Môžeme očakávať, že zdieľanie bude dlho skôr povrchné. Ale povrchnosť nevadí. Akékoľvek zdieľanie, ak je pravdivé, má cenu; doprajeme-li tomu čas a budeme-li trpezliví, môže sa prehlbiť. Zatiaľ zdieľanie zostáva oblasťou, predstavujúcou veľkú výzvu. Napriek tomu ide o jednu z najdôležitejších hodnôt, ktorú musíme neustále rozvíjať.
Poslanie
Hoci komunita a bratstvo sú nám oproti poslaniu prednejšie, poslanie pre nás má veľmi dôležitú hodnotu, pretože nevyhnutne formuje a určuje naše bratstvo. V poslednej časti sa budeme skúmať ako kritériá bratstva, tak kritériá poslania. Keď sa ohlédneme na naše najrannejšie dejiny v Európe, vidíme tri hlavné rysy našej duchovnej služby:
- ako ostatní fratres sme boli známi ako kazatelia a spovedníci,
- viedli sme ľudí v modlitbe,
- už v 13. storočí sme sa starali o veriacich aj pastoračnou službou vo farnostiach.
Keď si uvedomíme, že najprijateľnejšou službou ženám a rehoľníkom až do súčasnosti je služba vo sviatosti zmierenia, vidíme, že celá oblasť pomoci radou a duchovného vedenia patrí k nášmu tradičnému poslaniu.
Naša stredoveká história, predovšetkým v 14. a 15. storočí, ukazuje, že tí, ktorí sa hlbšie venovali teológii, sa väčšinou sústredili na Písmo. V tomto období sme mali málo dogmatických teológov, žiadnych odborníkov na cirkevné právo a málo skutočných filozofov. „Sacra pagina“ bola oborom karmelitánov pri štúdiách uprednostňovaným.
Keď sa dívame do stanov, nachádzame povzbudenie k všetkým druhom služby. Naše právo nevylučuje žiadnu službu v cirkvi. Ale obzvlášť sa tu odporúča služba v oblasti spirituality: „starostlivosť o tých, ktorí prejavujú záujem o ducha, duchovné dedičstvo a život Karmelu“ (čl. 93). Ale to je práve kritická záležitosť: ako rozlíšime naše poslanie, ktorému sa nakoniec budeme venovať.
Pokračovanie v nasledujúcom čísle.
Z angličtiny preložili Miluše Hosnedlová a Jája Vanišová.
