Karmelitánska spiritualita ako cesta k hlbšiemu prežívaniu liturgie
Paul Menting
Opatrovať jednotu
Dvaja ľudia, ktorí uzavreli priateľstvo, si musia dať tú námahu, aby svoje priateľstvo udržovali. Je-li nejaký vzťah dobrý, neznamená to ešte, že aj dobrý zostane: oheň, ktorý sa raz rozhořal, nehorí sám od seba trvale. Ten, kto miluje, nemôže pasívne spočívať na vavrínoch hlbokej skúsenosti lásky, aniž by riskoval, že stratí všetko.
Vztah lásky zostáva živý len vtedy, keď sa obnovuje a rastie prostredníctvom ustavičného ďalšieho vývoja. Tento rast však nie je ako schody, po ktorých sa postupne stúpa stále vyššie. Je skôr ako malé jazero, ktoré sa nakoniec stáva morom, morom s vysokými vlnami a hlbokými propadmi. Pravá láska totiž nič nevylučuje, ale všetko v nej má hodnotu a svoje miesto. Ani skúsenosti bolestné v nej nechýbajú. Spolu s krásnymi skúsenosťami predstavujú (jedinú) súhrnnú skutočnosť vzťahu. Po krásnom okamihu láskyplného spojenia často nasleduje obdobie straty bezprostrednej jednoty medzi nami a vynoria sa možno ťažkosti, ať už akéhokoliv druhu. Ak je láska živá, využije ťažkosti, t.j. propady medzi vlnami, ako prípravu, povedali by sme ako nábeh pre nasledujúce vysoké vrcholenie. Potom sú aj krásne aj ťažké okamžiky života spoločne pojaté do mora jednej nekonečnej lásky.
V mystickej láske medzi Bohom a človekom tomu nie je inak. Mystici rozprávajú nielen o svojom zakúšaní jednoty s Bohom a o vrcholných okamžikoch s ním, ale aj o chvíľach Božej „neprítomnosti“ a s tým spojených pocitoch opustenosti. Všeobecne je aj pre mystikov zakúšanie jednoty s Bohom vzácne, predovšetkým na počiatku duchovnej cesty. I oni často musia dlho vydržať v medziúdobiach vyprahlosti, až ich Boh znovu celkom pritiahne k sebe. Nikto nemôže sám uskutočniť stretnutie s Bohom; musí čakať, až sa mu Boh daruje. Predsa sa však človek postupne učí vrhať sa aj v dobách útlmu – ako medzi vlnami emócií – do propasti božskej lásky, ktorá je stále rovnako hlboká. Ján od sv. Samson (1571–1636) to vyjadril takto:1
Neprestanem vrhať sa v tebe silou a mocou svojej nekonečnej lásky, z hlbiny do hlbiny a z propasti do propasti, až sa pred čirou Aktivitou i čirou Pasivitou v láske celkom vrátim do teba a do tvojej lásky a budem do nej pohltený. Pretože keď sa ti prichytím jednoducho, výlučne a v úplnej nahote, prostým pohľadom, ktorý budem mať od teba v tebe, celkom sa v tebe stratím. Je to teda k podivu, keď sa vší (svojou) mocou vrhám v lásku, aby som ťa prostý a nahý miloval – ako vo mne, tak mimo mňa samého, aby som ťa stále rovnakým spôsobom mal, v nekonečnej nenasytnosti svojej milujúcej túžby? Len vtedy budem nasýtený, keď ťa budem mať nesmíšane a celkom a keď ma ty napojíš s takou plnosťou, že budeš pretekať na ostatných v tak veľkom prebytku, že aj oni budú nasýtení a naplnení premočou tvojej premožnosti. Zpívajte srdnatě, nevěsty Ženicha, jako mému...
A však, môj sladký živote, ešte som ti neprezradil, čím ti budem odplácať tú sladkú a láskyplnú vojnu, ktorú proti mne v ustavičnej láske vedieš. Hľa, toto urobím: raduješ-li sa z toho, že ku mne bez ustania prichádzaš v prehlbokej láske, tak aj ja k tebe pôjdem bez ustania; a v nekonečnej sile svojej lásky, ktorá zodpovedá tvojej, ti vydám všetko. A potom na seba bez ustania budeme dorážať veľmi častými a dokonca nekonečne častými stretnutiami, duch proti duchu, až jeden z nás oboch podľahne.
S všetkým, čo je a čo má, sa Ján od sv. Samson chce vracať do Božej lásky. Jeho láska je už zasiahnutá láskou Božou, je premenená v božskú lásku, takže ju nazýva svojou nekonečnou láskou. Ján vie, že Božia láska od neho žiada všetko: jeho láska musí byť zameraná bez okolkov a bez dvojitého dna jemnej sebestrednosti jednoducho2 a výhradne na Boha. A toho je aj Ján schopný, pretože jeho vlastná láska dostala takú hĺbku ako láska Božia a preto už nezávisí na kolísaní hladiny nahor a nadol, ale podstatne spočíva v (jedinom) na seba zabúdajúcom tíhnutí darovať sa. Taká láska sa nikdy nevyčerpať a je nezmerateľne propastná. Taká láska je božská a vylučuje každý obmedzený ľudský spôsob lásky (predovšetkým lásku sebestrednú). Pretože ak by si človek ponechal z oné „ľudskej“ lásky byť len niečo a zameral ju na seba samého alebo na iný objekt, zjemčila by sa hĺbka, propast by sa zanesla bahnom, sila jedinej lásky by sa roztrieštila do mnohých malých, slabých střípkov lásky.
To však neznamená, že iný človek alebo samotná vlastná osoba milujúceho musia nemilované zmiznúť v pozadí. Ten, kto miluje len Boha samého, bude milovať druhého človeka – blížneho – práve oveľa viac než ten, kto miluje Boha len medzi iným. Kto miluje Boha samého, podobá sa totiž propasti, ktorá hoci je nezmerateľne široká a hlboká, je naplnená Božou láskou v takej premožnosti, že všetci, ktorí s ňou prídu do styku, sú z nej práve tak nasytení a naplnení. Tak sa láska toho, kto miluje samého Boha, rozlieva na jeho blížneho a na jeho vlastné ja.
Milovať Boha samého znamená v nahote a bez okolkov takmer prilepiť sa na Boha a nezaplňovať sa už ani na chvíľu sebou samým alebo inými vecami. Týmto spôsobom pohne človek Boha k tomu, že k nemu bude nepretržite prichádzať a napĺňať ho. Stretnutia sa potom môžu uskutočňovať častejšie, dokonca nekonečne často. Ľudská láska, ktorá je celkom premenená v lásku Božiu, má tutéž silu ako božská láska; vášnivo a prudko sa obe tieto lásky ženia k sebe navzájom, ako sa priťahujú dva silné magnety. Nie je už potom nič, čo by mohlo stáť v ceste zjednoteniu oboch.
Terézia z Avily (1515–1582) popisuje, že človek, ktorý toľko miluje, už ani nie je schopný jednotu s Bohom narušiť.3
„... usporiadal vo mne lásku.“ (Pís 2,4 – podľa Vulgáty.) Ach, tieto slová, jez by duša nikdy nemala zabudnúť, pretože jej ich dal Pán! Ach, svrchovaná milosť; nikto by si ju nemohol zaslúžiť, pokiaľ mu k tomu schopnosť nedá Pán. Duša ešte vôbec nie je prebudená, aby milovala. Aký šťastný spánok, aké šťastné opojenie, ktoré pôsobí, že Ženich doplní, čo duša nedokáže: usporiada to tak podivuhodným spôsobom, že láska zostáva živou a pritom všetky sily duše sú mŕtve alebo spia. Aniž by človek mohol chápať, ako láska pôsobí, usporadúva to Pán tak, že (láska) podivuhodne pôsobí, že sa duša bytostne stáva jedno s Pánom lásky, t.j. s Bohom. Pretože nič jej neprekáža – ani zmysly, ani duševné sily – rozum a pamäť – a – to sa rozumie – ani vôľa.
Kto toľko miluje, je ako niekto, kto spí alebo je opitý. Tak ako v spánku už človek nie je sám aktívny, ale vo sne mu pasívnym spôsobom vyvstáva to, čo bdelé denné vedomie dosiaľ nezpracovalo, tak sa aj deje milujúcim: dáva všanc všetku vlastnú aktivitu a necháva Boha pôsobiť a vládnuť a viesť všetko k najlepšiemu. Tak ako opitosť odpúta človeka od neho samého a dá mu zabudnúť na seba, tak aj láska oslobodzuje človeka od kŕčovitého sklonu usporadúvať všetko so zameraním na vlastné ja. A Boh dostáva príležitosť usporiadať všetko so zameraním na neho. Terézia sa vo svojich Meditáciách nad Velepísňou odvoláva na latinský preklad Biblie, kde stojí: „usporiadal vo mne lásku“ (ordinavit in me caritatem) (Pís 2,4). Opitý láskou a bezstarostný láskou púšťa človek kormidlo z rúk a prenáša Bohu, aby On opatroval zjednotenie v láske. Ľudské schopnosti zostávajú mimo, nemôžu pojmúť to, čo sa odohráva vnútri medzi Bohom a dušou. A pokiaľ človek dovolí, aby všetko usporadúvala Božia ruka, zostáva zjednotenie v láske nedotknuté. V tomto štádiu je všetko na Božej milujúcej ruke; On vie najlepšie, ako musí zaobchádzať s tým a ako sa môže starať o to, aby ďalej rástlo a rozvíjalo sa, čo je pre neho tak cenné. Pre človeka je potom lepšie zostať v tejto pasivite „spánku“ a „opitosti“, aby nerušil to, čo si sám nemôže „vyrobiť“. Spúšťač a zpitý láskou sa má vdať dokonalému naplneniu.
Z nemčiny preložila sestra Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.
