Karmelitánska spiritualita ako cesta k hlbšiemu prežívaniu liturgie (dokončenie)
Paul Menting
Eucharistia a jednota
V misáli by sme ťažko našli riadky zhodné (doslovne) s Veľpiesňou. Ani v rozšírenom lekcionári, ktorý je plodom liturgickej obnovy vykonanej Druhým vatikánskym koncilom, sa Veľpiesň medzi textami na čítanie pri nedeľnom slávení eucharistie stále ešte nevyskytuje. Pátrame-li po význame Veľpiesne pre eucharistiu, nesmieme toľko vyhliadať ovplyvnenie po stránke textu, ale skôr musíme mať pred očami, že ona jednota lásky s Bohom, ktorú ospevuje Veľpieseň, nie je iná než práve tá, ktorá sa deje pri slávení svätej omše, konkrétne to communio, v ktorom Boh a človek spolu v láske žijú spoločný život.
Cirkví otcové vždy vo svojich komentároch k Veľpiesni videli ženíchom Krista a nevěstou cirkev. Na túto stopu ich medzi iným priviedol sv. Pavol svojimi slovami v liste Korinťanom: „Ja som predsa pripravil vaše zasnúbenie jednému mužovi a musím vás predstaviť Kristovi ako čistú pannu“ (2 Kor 11,2).
Od čias Bernarda z Clairvaux (1090–1153) býva nevesta vo Veľpiesni stotožňovaná tiež s dušou jednotlivého človeka, milujúceho Boha. Paralelne k tomu vytryskol prúd veľmi osobnej eucharistickej zbožnosti. Táto tendencia sa v stredoveku ďalej presadzovala. Napr. Tomáš Kempenský (1379–1480), dôležitý zástupca hnutia Devotio moderna, popisuje vo štvrtej časti svojho hlavného diela Následovanie Krista, ako každý veriaci môže byť mystikom: v svätosti oltárnej sa každý zjednocuje s Bohom.
To, čo je ospevované Veľpiesňou, nachádza svoju ozvenu v slávení eucharistie. Veriaci opúšťajú vlastné štyri steny a vydávajú sa na cestu. Je potrebné vzchopiť sa, je potrebné prejsť kus cesty, aby sme prijali lásku a odovzdali sa jej. Veriaci sa nechávajú pohnúť Božím volaním, nechávajú sa zhromaždiť a potom v spoločnom speve a modlitbe sa postupne spoja v jednotu medzi sebou navzájom a s Bohom. Odsunutie seba samého do pozadia pri vyznaní vin (úkonu kajúcnosti) ešte viac posilňuje tento dynamický proces, v ktorom sa vlastné ja už nenaplňuje sebou, ale dáva priestor pre Ty. Kto hľadá Božiu lásku, musí byť ochotný stále znovu opúšťať to, čo je jeho, a zameriavať sa na Božie impulzy, a tým sa viac približovať k láske. To sa deje v bohoslužbe slova. Veriaci naslúchajú Božiemu slovu, ktoré ukazuje cestu, vyzýva pokračovať v putovaní, posilňuje a povzbudzuje, pretože ide spolu s nami, sprevádza nás. V modlitbe „Verím“ sa veriaci výslovne znovu vydávajú na túto cestu, súhlasia, že aj ďalej pôjdu cestou lásky.
Jednota lásky veriacich s Kristom a medzi sebou navzájom je výslovný cieľ, k ktorému je zameraná celá dramaturgia slávenia eucharistie. V druhej analfoře je to zhrnuté celkom jasne: „A v pokore ťa prosíme: Ať nás všetkých, ktorí máme podiel na tele a krvi Kristovej, zhromadí a zjednotí Duch svätý.“ Tak sa všetci, naplnení láskou k Bohu, otvárajú Božiemu darovaniu sa nám a spájajú sa veľmi intímnym spôsobom medzi sebou navzájom a s Kristom. V pozdravení pokoja (a políbení pokoja) je prostredníctvom gest vyjadrené, že sa tu neodohráva len duchovné dianie, ale niečo, čo prechádza do rúk, do nôh a do tváří, a čo takto bude mať dôsledky, ktoré presiahnu rámec trvania slávenia bohoslužby.
Láska nás volá k tomu, aby sme sa vydali na cestu, zišli sa dohromady, srustili v jednotu a uchovávali puto lásky aj po onom krátkom čase, kedy sme boli spolu. Čo platí o spoločenstve ženícha a nevesty, muža a ženy, je rovnako pravdivé pre spoločenstvo zhromaždenej obce, totiž: že o pravej jednote sa môže hovoriť len vtedy, keď je jej základom láska. Čím intenzívnejšia je láska, tým silnejšia bude jednota. Kto uvážne vo vonkajšom alebo vnútornom vykonávaní povinnosti, nezakúsi to isté, čo ten, kto v sebe necháva prebudiť lásku.
Citlivejšie to, o čom tu hovoríme, bude možné v spoločenstve, v ktorom sa ľudia nemodlia len anonymne a lhostejne vedľa seba, ale sú spolu intenzívne spojených v živom communiu. Duchovné klima rehoľnej komunity bolo v tom pre mnohé karmelitky a karmelitánov určite (cennou) pomocou. Každodenné spoločenstvo v liturgickom slávení podporuje a motivuje snahy jednotlivca. Spoločne bolo možné v čítaní Písma, v modlitbe a meditácii silnejšie pocítiť pritahujúcu silu božskej lásky a lepšie sa do nej nechať vtiahnuť. Spoločenstvo, ktoré je schopné žiť vydanosť, vnímať lásku, otvárať sa pre druhých, pre „tých“, také spoločenstvo je pre uvedenie do hlbokej mystickej dimenzie eucharistie takmer nevyhnutné.
Pre karmelitána Konráda od sv. Jiří (zomrel medzi rokmi 1305 a 1317) bolo predovšetkým sväté prijímanie výrazom zjednotenia v láske medzi Ženíchom a nevestou. Potom, čo sa človek s pokorným duchom odovzdal v „obetovaní“ (t.j. tej časti svätej omše, nazývanej: offertorium, dnes: prinášanie darov) a potom, čo ho Boh v láske prijal a čo v „Pane, nezaslúžim si…“ stál pred Bohom s otvorenými rukami, je teraz pripravený prijať samotného Boha. Teraz sa môže úplne spojiť s Bohom. Konrád vkladá Kristu do úst slová ženícha z Veľpiesne, keď Kristus zváňa človeka k prijatiu svojho tela a krvi: „Poď, moja vyvolená, a zostúp so mnou do záhrady mojej milosti…“ (srov. Pies 5,1 a 6,1).1
Kto sa nechá týmto pozvaním k láske osloviť a nechá sa Božím láskyplným pohľadom urobiť krásnym, pripúšťa, aby ho Boh uzdravil a nechal rozkvitať. Konrád to vyjadruje nasledujúcimi slovami:
Ó môj Priateľ, môj Ženích, je žiadostivejší než všetka krása tohto sveta a skvostí čistotou v tomto svätom Chlebe. Má rudé krvavé zväzok yzopu2 pre svoju žhavú lásku k nám. Veď prolial svoju krv, aby svojou krásou k sebe pritiahli všetkých hriešnikov.3
Božie vydanie sa nám prebúdza v človeku túžbu, aby sa z jeho strany práve tak odovzdal v láske. Tak môže nastať pravé communio ako vzájomné prijímanie a odovzdávanie sa. Láska jedného podnecuje lásku druhého a naopak. To pôsobí, že si obaja sú stále bližšie.
Ženích neodpočíva, ale túži po tom, aby bol svojej neveste ešte mnohom bližšie. A to sa deje, keď ju kŕmi svojim svätým telom v tejto svätej sviatosti, lebo nikto nemôže v tomto časnom živote prísť k Bohu bližšie než len v tejto sviatosti, v ktorej prijíma samotného Boha. A tak On vstupuje do svojej milovanej nevesty a večeria s ňou a kŕmi ju v jej duši, lebo hlavne preto k nám prišiel, lebo chcel kŕmiť a posilniť srdcia, ktoré boli vyprahnuté čo do milosti, a chcel ich priviesť späť k Horebu, t.j. aby sme svojho Ženícha znova videli a požili, ústa na ústach, tvár na tvári.4
Podielom človeka na úkone lásky je, že ide k prijímaniu. Tým, že prijíma a je eucharistický Chlieb, vtelesňuje sa v ňom Božia láska: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom“ (Jan 6,56). Prekonávajúca (nás) božská láska je tu prijímaná veľmi telesne: totiž tým, že jeme kúsok chleba, a tým k nám vstupuje Kristus a činní si v nás príbytok. I v ľudskom vzťahu lásky platí, že telesnosť posilňuje a upevňuje vzťah. Viac než duchovný rozhovor je výrazom lásky medzi mužom a ženou ich sexuálne spoločenstvo. Jednotu pevne stmeluje telesné spojenie. To zdôrazňuje aj vlámsky karmelitánsky mystik Franciscus Amelry (zomrel okolo r. 1550), vo svojom traktáte o eucharistii:
A kto k sebe prijíma toto Telo Kristovo, prebýva u neho, ten patrí medzi jeho domácich (v jeho dome), dostáva od neho pokrm, a On o neho pečuje, ako sa otec stará o svoje dieťa. Všetko, čo Pán má, na tom má aj on podiel, takže sú spojení nielen podľa duše, ale podľa telesného prijímania sviatosti je aj jeho telo posvätené Telom Kristovým. Veď tak ako Kristus zjednotil naše telo so svojím božstvom, keď sa stal človekom, tak teraz v oltárnej sviatosti svoje Telo, ktoré od nás prijal, spojil s nami.5
Kto prijíma a vstrebáva Boha v telesnej podobe, dáva mu príležitosť, aby On úplne vstúpil do jeho ľudského bytia, ktoré je realitou nielen duchovnou, ale aj telesnou. K tomu je potrebné, aby sa Boh zjavil nielen v slove, ale tiež v telesnej podobe eucharistie. Tým sa jednota s Bohom stáva zreteľnou. Iba tak môže dôjsť k odovzdaniu sa celého ľudstva a prijatiu celého božstva.
To sa však nedeje v jediného jednorazového aktu, ale je to potrebné – tak ako ľudský vzťah – pestovať a stále znovu uskutočňovať. Iba živé, opakovane zakúšané zjednotenie obstojí proti všetkým plochým každodenným rutinám. Práve telesná podoba eucharistie môže byť pomocou pre ustavičné obnovovanie jednoty, lebo udržuje túžbu – ako žeravý uhlík oheň:
V prijatí sviatosti sa srdce človeka zapáli láskou k tomu, ktorý nám tak láskavo zanechal pamiatku. A v znamení lásky sa chce spojiť so svojím Pánom nielen podľa ducha vo viere, ale chce prijať v sviatosti Telo svojho Pána svojím telom. Tým sa srdce rozhorí väčšou láskou, takže Chrysostomus to nazýva žeravým uhlíkom, ktorý rozohrieva naše srdce.6
Telesná podoba eucharistie nadto zabraňuje tomu, aby sa človek mystikou duchovne (nenáležite) odpútal a utekal sa do čisto duchovných dimenzií. Telesné prijímanie Těla Kristovho obracia pohľad človeka, ktorý miluje Boha, nazad k jeho konkrétnemu každodennému životu. V telesnom prenikaní sa (prijímajúceho a Prijímaného) sa zviditeľňuje, že communio medzi Bohom a človekom sa vzťahuje na realitu: mystická jednota nie je ústupom zo sveta, ale vkročením do neho. Človek vychádza z tejto vnútornej jednoty s Bohom (ako ten, kto je) posilnený a obohatený. A nie aby túto jednotu ukončil, ale aby ju vyniesol navonok a pretransformoval vo všetkoobjímajúci pokoj.
