Duch svätý a modlitba (2. časť)

P. Redemptus Maria Valabek O.Carm., Rím

(2. časť)

Vo spisoch sv. Pavla

Sv. Ján a sv. Pavol, teológovia Nového zákona, učenie o pôsobení Ducha významne rozvíjajú. Pavol, pre ktorého Kristus je Božia moc (por. 1 Kor 1,24), je hlasateľom milosti, ktorá je pravou skutočnosťou a stavia človeka do sféry Božej. To spôsobuje v srdciach ľudí Duch svätý. Sv. Pavol, premôžený na ceste do Damašku Ježišovou mocou, nepotrebuje žiadne ďalšie poučenie. Vykročil na cestu kresťanskej slobody a je si vedomý, že „celý kresťanský život sa riadi „najpresnejším“ zo zákonov, „zákonom Ducha“ (Rím 8,2).¹³ (Pavol, ktorý v dodržiavaní každého písmenka a čiarky Mojžišovho zákona zachádzal až do heroických extrémov, spoznal, že v tomto prístupe spása nie je: to, po čom túžil, sa mu dostalo inak. „On (Kristus) sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“ (1 Kor 1,30).

Kresťan je od svojho krstu ponorený do Kristovho veľkonočného tajomstva a dostáva sa mu tak základu nového života (por. Rím 6,1–11); stáva sa novým človekom (Ef 2,15), novým stvorením (2 Kor 5,17).

Typický výraz: byť „v Kristovi“, znamenal pre Pavla „žiť ‚domov‘ s Bohom ako Otcom a s Kristom Ježišom ako bratom, žiť ako milovaný syn, ktorého Boh adoptoval, a to nie nejakým iba právnickým úkonom, ale darom Božieho života, ktorý je odovzdávaný a zachovávaný vlastným Božím svätým Duchom.“¹⁴ Pôvodne, v rámci mojžišského zákona, stál Pavol vo službe Hospodinovej ako služobník. Teraz Slovo Božie vzalo na seba ľudské telo, prebývalo medzi ľuďmi, takže kresťan vstupuje do dôvernosti rodinného života s Bohom ako otcom. A práve dar Ducha svätého uskutočnil túto adopciu a vnútorne premenil srdce otroka na srdce syna. Tak Kristus, prvorozený medzi mnohými bratmi, hneď ako sa vrátil na svoje miesto po pravici Otca, poslal svojim bratom svojho vlastného Ducha, aby bol teraz ich Duchom. „Pretože ste synovia, poslal Boh do našich srdcí Ducha svojho Syna, Ducha volajúceho: Abba, Otče. A tak už nie si otrok, ale syn, a keď syn, teda z moci Božej aj dedič“ (Gal 4,6–7).¹⁵ Potom aj kresťania môžu oslovovať svojho nebeského Otca s rovnakou rodinnou dôvernosťou, so rovnakou intimitou a s rovnakou nežnosťou, akou prenikali osobnú modlitbu jednorozeného Syna. Ide o niečo vo svetových náboženstvách úplne jedinečného. „Recitovať sa zbožne a s oddanosťou Otče náš môže každý; táto modlitba však ukrýva tajomstvo, ktoré zaznie iba na perách tých, ktorí majú vo svojom srdci vtlačenú podobu Božieho Syna.“¹⁶

Tedy Pavol bol uchvátený skúsenosťou slobody od zákonov, ktoré ho predtým zväzovali. Nejde však o žiadne idealistické, naivné volanie po individualistickom kresťanstve (por. Gal 5,13; Rím 7,15–23). Pavol teraz naozaj patrí Bohu ako jeho syn a pochopil, že žiadny ľudský zákon nie je tak „presný“ ako duch synovstva. Syn vykonáva to, čo otcovi robí radosť; je ochotný milovať a odovzdávať sa pre svoju rodinu. To v sebe zahŕňa radikálnejší stupeň nárokov, než aké sa vzťahujú na otroky.¹⁷

Služobník môže svoje úlohy vykonávať verne a dokonca aj úzkostlivo; ale zostáva vonku rodinného kruhu. Syn vykonáva tie isté úlohy úplne inak: otcův dom je jeho vlastným domom; a jeho povinnosti sú úlohy, ktorými ho poveril otec, ktorý ho miluje: Pavol zdôrazňuje, že týchto darov požívá každý kresťan: „vsadil na Krista“, a tak sa Otec o neho stará ako o syna. A je to práve Ježišov Duch, kto nepretržite „dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti“ (Rím 8,16).

Tento Duch je v skutočnosti Duchom Ježišovým: Ježiš nám ho sľúbil a poslal. „Mať Ducha,“ ktorý v nás trvale prebýva, znamená „mať Krista“ prebývajúceho v nás. Je to práve Duch, ktorý nám dáva uvedomiť si a porozumieť, že sme naozaj Božími synmi (Rím 8,16). V tejto tesnej súvislosti potom byť Božími synmi nie je už pouhou vlastnosťou; pridanou dušou človeka, ale je to mocné niterné hnutie podnietené Duchom svätým.¹⁸ Keď Pavol prehlasuje, že „tí, ktorí sa dajú viesť Duchom Božím, sú synovia Boží“ (Rím 8,14), používa výraz agontai („dajú sa viesť“), ktorý presahuje význam: byť vedený alebo nútený, presvedčovaný alebo riadený akoby zvonka; Pavlov výraz znamená, že kresťania sú Duchom oživovaní (animated). Duch nepôsobí v kresťanoch len tak, že ich povzbudzuje, aby vo svojom konaní a vo svojom myslení napodobňovali, čo vo svojej osobe a vo svojom živote zjavili prvorozený Syn; skrze dar Ducha sa kresťanom dostáva podílu na vlastnej láske vnútri rodiny Trojice. Kresťania sú v spoločenstve s vlastnou láskou Božou. „Pretože Duch je Duchom Synovým, vkladá človeku na pery a do srdca modlitbu, ktorá je vlastná jednému Synovi: ‚Abba!‘, a dosvedčuje tým, že sme Božími synmi (Rím 8,16) a že nás Boh miluje tou istou láskou ako svojho vlastného Syna. Tak môže sv. Pavol prehlasovať, že „láska Božia je vylitá do našich sŕdc skrze Ducha svätého, ktorý nám bol daný (Rím 5,5)“.¹⁹

Pre Pavla a podľa učenia Nového zákona Boh ľudí miluje v tom najplnšom možnom zmysle, aj keď sú ešte hriešnikmi; avšak za synov Božích sú prijatí až keď sú spojení s Kristom a vedení a živení jeho Duchom.²⁰ Toto presvedčenie je zdrojom kresťanskej nádeje. Je onou výsadnou atmosférou, v níž pramení kresťanská modlitba. Ľudský duch, otvorený pre to a dychtící po tom, dôjsť stavu završenosti a naplnenosti, stavu božstva, spontánne propuká vo zbožné volanie a prosí o túto spásu, ktorá jediná má pre neho cenu. Pre Pavla modlitba vyviera zo samotného bytia kresťana. Pavol však už uznal svoju vlastnú bezmocnosť čo do uskutočnenia svojej spásy, predsa len predpisy Starého zákona úzkostlivo dodržiaval; tvrdil: ,,Dáte-li se však vést Božím Duchom, nie ste už pod zákonom“ (Gal 5,18), od Ducha tiež pochádza to, že človek sklidí večný život (Gal 6,8), veď „z moci Ducha a vo viere očakávame spravodlivosť, ktorá je našou nádejou“ (Gal 5,5). Modlitba naozaj kresťanská musí rovnako ako všetka iná kresťanská aktivita začínať v duchu ovplyvňovanom a prodchnutému Duchom Kristovým. Pravá modlitba, spojená s autentickým vedomím zdroja pravé spásy, môže byť vzbuzovaná v srdci kresťana iba mocou Božou. Modlitba je teda výrazne darom: darom, ktorý musí byť vďačne prijímaný a rozvíjaný, ale vždy zostáva darom. Iba Duch svätý môže učeníka premeniť na človeka modlitby, vždy otvoreného pre Božie veci.

„Tak tiež Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď ani nevieme, ako a za čo sa modliť, ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľným lkáním. Ten, ktorý skúma srdcia, vie, čo je úmyslom Ducha; lebo Duch sa prihovára za svätých podľa Božej vôle“ (Rím 8,26–27). Kresťan si v tomto svete je až príliš vedomý tlaku svojej veľkej slabosti a nedokonalosti; ale vždy je človekom nádeje pochádzajúcej od Ducha, ktorý mu dáva porozumieť, že je synom Božím. Tak má „Ducha ako prísľub“ budúcnosti (por. Rím 8,23); ale toho istého Ducha tiež má, aby mu pomáhal v prítomnosti. V tejto pasáži Nového zákona nachádzame tieto dve myšlienky: nie sme schopní modliť sa tak, ako by sme mali, a Duch sa za nás prihovára. O niekoľko riadkov vyššie (verše 19–22) bolo celé stvorenie popísané ako túžobne vyhliadajúce a čakajúce, kedy sa zjaví sláva Božích synov; vo veršoch 23–25 sme my sami pripočítaní k tomuto dychtiacemu zboru. Potom nielen príroda, ale aj my, ktorí už máme prvotiny Ducha, úpime pod určitú neistotu. Naše vzdychy nie sú schopné vhodne formulovať modlitbu. Potom nám Duch prichádza na pomoc a prihovára sa za nás nevysloviteľným lkáním. Duch sa modlí namiesto nás. Ide o postupný proces, ktorý vrcholí v Duchu, ktorý úsilie človeka nepotláča, ale doplňuje našu nepostačujúcnosť. „Slabosť“, o ktorej Pavol hovorí, sa týka (ako vo verši 18) situácie nášho súčasného stavu, zajatia utrpenia a porušenosti tela. Túto slabosť vidí Pavol na pokrstených, svojich kresťanských spolubratroch v zraniteľnosti hriechom, pohoršením, obmedzeniami všetkého druhu, ktoré nakoniec vyvrcholí v  smrti. Z tejto základnej slabosti vychádza naša neschopnosť modliť sa tak, ako by sme mali. Máme-li prekonať túto hrozivú neschopnosť a stať sa schopnými modliť sa podľa Božej vôle, musí zasiahnuť Duch svätý. Pokiaľ sme v stave putovania, nemôže byť táto slabosť Duchom odstránená; svojimi vzdychmi v nútri kresťanov nadlehčuje Duch jej ťarchu. Duch totiž nepotrebuje ľudské slová, aby mu Boh rozumel, prihovára sa za nás „podľa Božej vôle“, vedie všetkých bratov Krista Ježiša, aby prijali podobu Syna, ktorú Otec očakáva, že v nich nájde. Táto podoba nadobudne dokonalosti až v sláve, ktorá tých, ktorí milujú Boha, čaká v plnosti vekov; v súčasnosti môže túžby Božích synov plne vyjadriť iba Duch. On je totiž prísľubom budúcej slávy, keď oni sú príliš v zajatie obmedzenosti tým, čo je ľudské, pozemským životom, než aby vedeli, ako a za čo sa správne modliť.

Pavol vyzýva kresťanov modliť sa za všetkých okolností (1 Sol 5,17), aby sa tak vôľa Božia napĺňala v celej mnohotvárnosti ich života. Ale základná nádej kresťana pochádza shůry: pochádza od Ducha prebývajúceho v srdciach ľudí ako záruka ich budúcej slávy. Duch nežiada, aby sme boli vyslobodení z nášho súčasného postavenia, ale aby sme boli schopní otvoriť svoje srdce a myseľ blížiacemu sa príchodu Božieho kráľovstva v jeho plnosti. To dobre odpovedá mnohým ďalším prvkom pravého kresťanského spirituality, „spirituality pokory a chudoby v uznaní našej základnej neschopnosti formulovať modlitbu dôstojnú Boha, dôstojnú toho, čo on pripravuje pre tých, ktorí sú jeho; spirituality naprostej dôvery prameniacej z istoty, že v našom nitre prebýva prímluvca, ktorému Boh rozumie a ktorý je zárukou nášho dedičstva synov Božích; spirituality, ktorá nie je zastrašujúcou obžalobou, ale oslobodzuje od úzkostí, pochybností, od potreby vlastniť a skôr vedie k istote, že nás nič nemôže odlúčiť od lásky Božej v Kristu Ježišovi, našom Pánu.“²¹ Podľa Pavla vychádza modlitba ako aj všetky ostatné súčasti kresťanského života z iniciatívy Božej. Svoje presvedčenie krásne zhrnuje na inom mieste: „Nám však to Boh zjevil skrze Ducha; Duch totiž skúma všetko, i hlbiny Božie. Veď kto z ľudí pozná, čo je v človeku, než jeho vlastný duch? Práve tak nikto nepoznal, čo je v Bohu, než Duch Boží. My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme poznali, čo nám Boh daroval. O tom i hovoríme nie tak, ako nás naučila ľudská múdrosť, ale ako nás naučil Duch, a duchovné veci vykladáme slovami Ducha“ (1 Kor 2,10–13). „Duch predstavuje imanentné božstvo, ale jeho korektívom je transcendentné božstvo, pre ktoré Pavol v podstate vyhradzuje meno ‚Boh‘. Modlitba je naozaj aktivitou Ducha Božieho v našom vnútri, ale pre Pavla by stratila svoj zmysel, keby nevystupovala k Bohu nad nami.“²²

Duch naozaj v modlitbe nedáva človeku poznanie v oblasti pozemských vedomostí, týkajúcich sa umenia, vedy, priemyslu; ale umožňuje učeníku, preniknutému zmýšľaním Kristovým, aby chápal, ako všetky veci zapadajú do Božieho plánu sledujúceho posledné určenie človeka. „Pretože pneumatikos (človek duchovný) má v sebe pneuma (ducha) a jím je mu zjavované poznanie, môže tiež všetkému porozumieť… Má Kristovho Ducha a je akosi uvádzaný do Božej nedostupnosti.“²³ Alebo inými slovami: „Duša prežije svoje prijatie za dieťa Božie a pocíti na sebe otcovstvo Božie v tej miere, do akej dovolí Duchu svätému, aby ju viedol, a pridrží sa jeho vnuknutí. Toto otcovstvo ju obklopuje atmosférou intimity, blahobytu, bezmedznej dôvery. Modlitba potom nadobúda osobitá podoba – láskyplného dialógu s nebeským Otcom.“²⁴

Vo spisoch sv. Jana

Sv. Pavol je zaujat milosťou; a pohľad sv. Jana ho dopĺňa. Ján vidí Krista ako predovšetkým tvorivé Slovo Božie. Jednotliví kresťania sú osobne volaní, aby tomuto spasitelnému slovu naslúchali a aby ním boli pretransformovaní: obzvlášť spasitelnými tajomstvami jeho života. Kresťan naslúcha tomuto Slovu, aby „poznal“ Boha, čo možno tiež označiť: [mať] „život večný“. Kristus pokračuje v rozprávaní k srdcu tých, ktorí ho nasledujú, práve skrze Ducha. Zvesť, ktorú nám Kristus zjavuje, nie je vo svojom historickom kontexte obmedzená časom a priestorom, v ktorých Ježiš odhalil Božie tajomstvo. Jeho slovo zostáva živé a je predávané: je prijímané človekom, ktorý verí. Toto pôsobenie, pokračujúce po stáročia, Kristus sám predpovedal – ako dielo Ducha svätého: „Toto vám hovorím, pokiaľ som s vami. Ale Přímluvce Duch svätý, ktorého pošle Otec v mennom, vás naučí všetkému a pripomene vám všetko, čo som vám povedal“ (Ján 14,25–26). Kristove slová nebudú zabudnuté – evanjelisti prispeli svojím dielom, aby to zabezpečili. Ale Kristova zvesť nie je na prvom mieste písaným slovom, ale živou zvesťou, ktorá sa má dotknúť ľudských sŕdc a pretransformovávať ich. Kto dostal Ducha svätého, je spôsobilý, aby toto Božie oznámenie počul a rozumel mu.²⁵

Úlohou Ducha je odhaľovať učeníkom a všetkým, ktorí Ježiša nasledujú, bohatstvo Kristových slov. „Ešte mnoho iného by som vám mal povedať, ale teraz by ste to neznesli. Ako náhle však príde on, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy“ (Ján 16,12–13). Pravda, ktorú Kristus Ježiš priniesol na zem, nie je vyčerpaná dokonca ani nevyčerpatelným pokladom Písma svätého. Tú pravdu je potrebné znova poznať v každej jednotlivé dobe a za všetkých okolností. Kristove večné slová musia byť hlásané, aby mohli ovplyvniť udalosti, nikdy v evanjeliách nepísané. Toto je úloha Ducha: nikdy nedovoliť, aby sa žár a pronikavost Kristovej zvesťi vytrácali, ale skôr pôsobiť, aby srdcia a mysle ľudí boli spôsobilé vidieť ona slová vtelené v každej udalosti.

Aká je to „pravda“, do ktorej podľa Jana (por. Ján 16,12–14) Duch uvádza? Zásadná odpoveď dáva Ježiš, keď prehlasuje: „Ja som pravda“ (Ján 14,6). Ježiš prišiel, aby priniesol pravdu nie v podobe nejakej sústavy morálnych zásad alebo dogmatických tvrdení. Prišiel v tele práve preto, aby tí, ktorí vidia jeho, videli Otca. Ježiš nedáva poznať Otca tak, že by o ňom iba hovoril; Ježiš zjavuje Otca skrze to, čo on je v ňom: „Kto verí vo mne, nie vo mne verí, ale v toho, ktorý ma poslal. A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal“ (Ján 12,44–45). Práve po tom, čo sám seba nazval pravdou, pokračoval Ježiš: „Nikto neprichádza k Otcu, iba skrze mňa. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca. Teraz ho už poznáte, lebo ste ho videli“ (Ján 14,6–7). A keď Filip ešte vyznáva, že má vo svojej mysli zmatek, Ježišov smútok nad tým, že Filip nie je schopný tento bod prekonať, je zjavný: „Tak dlho som s vami, Filipe, a ty ma nepoznáš? Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako teda môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca? Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne?“ (Ján 14,9–10). „Preto poznať Ježiša znamená mať život večný, lebo život večný je to isté, čo poznanie Otca a Syna. Ale u Jana ide toto poznanie ťažko oddeliť od lásky. Vskutku, poznanie Ježiša výtečným spôsobom splňuje obvyklú definíciu pravdy: ‚pravda je poznanie skutočnosti‘. Poznáme-li Ježiša, poznáme skutočný svet, v istej miere jediný skutočný svet, kosmos preniknutý Otcovou láskou.“²⁶ Toto je tá pravda, ktorá človeka naozaj oslobodí, pravda, k níž musí byť podnecený Duchom, má-li vidieť celú realitu v jej najhlbšom zmysle. Sjednocení, po ktorom túžia, dosiahnu kresťania len vtedy, ak Duchu dovolia, aby ich zjednotil práve v tomto poznaní-láske Otca a Syna.

Ale v Janovom pohľade Duch svätý okrem toho, že uvádza ľudí do všetkej pravdy, je tiež darcom života. Pravda nie je len nejaké intelektuálne ocenění Krista, ale je to osoba Krista Ježiša samotného a jeho Otca – ktorý žije večne. A to je to, do čoho musí byť v tomto svete učeníkom uvedený a čo musí začať žiť už v tomto pozemskom príbytku. Význam modlitby je potom v tomto pohľade hneď zrejmý. A práve Duch umožňuje ľuďom do tohto nového života vstúpiť (por. Ján 7,37–38; 3,5–6…). Po svojom zmŕtvychvstaní, vo svojom duchovnom (pneumatikos) stave bol Ježiš schopný prekročiť obmedzenia svojej dobrovoľne prijatej kenosis (poníženia) a dať Ducha svojim učeníkom. Tak ako Boh vdýchol do človeka život pri prvom stvorení, tak Ježiš znova-tvorí teraz svoje milované: „Po týchto slovách na nich vdýchol a povedal: ‚Prijmite Ducha svätého‘“ (Ján 20,22). Teraz boli učeníci novými bytosťami, zdieľajúcimi život samého Boha. „Symbolické gesto vdýchnutia naznačuje to, čo naše slová nemôžu plne vyjadriť: dar života Božieho, ktorým je Duch svätý. A uctievanie v duchu a v pravde je uctievaním Otca v Synu Duchom svätým, ktorý v nás prebýva.“²⁷