P. Redemptus Maria Valabek O.Carm., Rím
(5. časť – dokončenie. Túto poslednú časť štúdie P. Redempta, ešte veľmi obsiahlu, vám predkladáme iba v krátkom výbere úryvkov.)
Modlitba a Duch svätý dnes
Má-li být modlitba autentická, je třeba, aby v ní působil Kristem seslaný Paraklétos. Máme-li pokročit na ceste modlitby, je podstatné, aby ji Duch svatý ovplyvňoval stále hlbšie.
„Modlitba je potrebou lásky, nie potrebou psychickou. Zvykli sme si opakovať ľuďom, že bez modlitby nemôžu žiť, zatiaľ čo v skutočnosti sa bez modlitby obídu celkom dobre a mnohí potrebu modlitby proste necítia. Pri tom potreba modlitby musí byť umiestnená do nadprirodzenej roviny. Nemôžeme totiž nazývať Boha Otcom, kým nie sme v Duchu svätom ... Buď si budeme pred Bohom počínať ako jeho milované deti, a potom pocítime potrebu vzhlížť k nemu, milovať ho a túto lásku mu vyznávať, alebo sa rozhodneme, že sa uspokojíme so zachovávaním príkazov. V tom prípade sa však obmedzujeme na to byť služobníkmi, už nie sme v plnosti jeho synmi. Boh však chce pre nás niečo viac: ‚Už vás nenazývam služobníkmi, ale priateľmi‘ (Srov. Ján 15,15).“1
Láska, ktorá je božskou pôdou modlitby, je vlievaná do sŕdc kresťanov skrze Ducha. Je to predovšetkým Duch svätý, ktorý umožňuje človeku opustiť ducha služobníctva a prijať ducha synovstva. (...) Modlitba je možná, sme-li presvedčení, že sme milovaní, a to nielen po spôsobu ľudskej lásky (v ktorej je vždy prímes hľadania seba a vlastného potešenia), ale láskou božskou, ktorá je skutočne altruistická. „... miluje, i keď nie je milovaný, zdraví, i keď ho nikto nezdraví – tu sa formuje niečo nové, prelamujú sa začarované kruhy nenávisti a sebestrednosti. Taký človek čerpá z Ducha Stvoriteľa. Taká býva láska rodičovská. To je pravá láska, podobná láske Božej. Rodičia totiž nie sú oddaní svojim deťom preto, že ony sú dobré a alebo vďačné, ale pretože túžia po tom, aby sa ich deti takými stali. Nikdy nemalomyslní, nestrácajú nádej. ‚Budem ho toľko milovať, odpustím mu toľkokrát ..., budem kvôli nemu trpieť a budem trpieť s ním tak dlho, že nakoniec kapituluje, bude mojou láskou získaný.‘“2
Toto je duch, ktorého sa Duch Stvoriteľ snaží vzbudit v ľudských srdciach. Je-li modlitba autentická, vedie k následovnému presvedčeniu: Letnice vytvorili na zemi novú skutočnosť, vytvorili nové ľudstvo, naplnené Duchom synovstva – synmi Otca, ktorí sú si preto navzájom bratmi. (...)
Pokora je základným postojom v atmosfére rodinnej lásky. Členovia jednej rodiny sa poznajú natolko, že nesnesú mať jedni pred druhými masky. Dar Ducha svätého, ktorý so sebou nesie dar zbožnosti, dovoľuje človeku tešiť sa z pobytu v Božej prítomnosti bez pretvárky, pokorne vyznať svoje obmedzenia, nedokonalosti a hriechy, ale byť tiež presvedčený o tom, že Božie otcovské srdce vystrojí hostinu, akonáhle sa márnotratný syn vzpamätá a vráti do otcovského domu. Žiadna malomyselnosť, nedostatok úspechu či vyprahnutosť nebudú môcť nad Božími deťmi zvíťaziť, pretože láskyhodnými ich svojou láskou činí Otec (a nie naopak).
Otec prijíma svojho syna v obdobiach dobrých i zlých a jeho milosrdné a nežné srdce zanechá deväťadeväť oviec, aby sa vydalo hľadať jednu stratenú. Preto keď nás Duch svätý učí modlitbe, jeho prvotným záujmom je, aby v nás vzbudil bezmedzné dôvery voči Otcovi, ktorého milosrdenstvo trvá naveky (na rozdiel od milosrdenstva človeka). Duch svätý sa snaží pri modlitbe presvedčiť naše srdcia o tom, že neexistuje hlbšia alebo uspokojivejšia dôvernosť, než vzťah s Otcom, len keď mu dovolíme, aby nás miloval. Vychádza-li totiž človek len zo svojej ľudskej skúsenosti, má strach nechať sa milovať, aby nebol zneužitý vo prospech partnera. Duch svätý sa snaží človeka presvedčiť, že Božia láska je úplne iná: Boh z lásky človeka nezískava nič, zato človek získava všetko. Duch svätý ukazuje v modlitbe človeku pravdu, ktorá ho presahuje, totiž že existuje láska, ktorá nehľadá seba: Božia otcovská láska. Duch svätý skrze dar zbožnosti pripravuje srdce človeka, aby k tejto pravde prílni a nasadil pre ňu celý svoj život, aby pre ňu dal v sázku všetko, čo má. A šírka duchovného života, založeného na tomto presvedčení, je jednou z najbohatších skúseností, ktoré sú človeku ponúkané.
Prenesené so súhlasom autora z revue Carmelus (ročník 22, 1975, str. 213–222).
Vybrala a preložila Kateřina Lachmanová.
