P. Redemptus Maria Valabek O.Carm., Rím
(1. časť)
Úloha Ducha svätého v živote modlitby bola v kresťanských spisoch zvyčajne zastiňovaná tak, ako boli zastiňované iné aspekty pôsobenia Ducha v autentickom kresťanskom živote. Hoci spisovatelia duchovnej literatúry venovali povrchnú pozornosť až príliš samozrejmému výkriku sv. Pavla: „Veď ani nevieme, o čo sa máme vlastne modliť. A tu sám Duch sa za nás prihovára vzdychmi, ktoré nemožno vyjadriť“ (Rím 8,26), životodarný vzťah medzi Duchom svätým a modlitbou bol zdôrazňovaný až neskôr. Zásluhu na tom majú hlavne biblické štúdie, ako aj znovu obnovený záujem o patristické myslenie. Moderné charizmatické (letničné) hnutie zdôraznilo úlohu Ducha svätého, a to najmä prostredníctvom pravidelných modlitebných zhromaždení, ktoré majú viesť k „krstu Duchom svätým“, ktorý je popisovaný ako „rozhodujúci zážitok, ktorým sa Duch svätý zmocňuje ľudskej osoby; udalosť, ktorá človeka napĺňa silou, mení jeho život a dáva mu nové vnímanie celej reality kresťanského tajomstva“.1 Nedostatok pozornosti venovanej tomuto základnému prvku môže vysvetliť len veľmi rozšírená pneumatologická chudoba západnej katolíckej teológie.
Duch a modlitba v Písme svätom
V synoptických evanjeliách
Jasný, aj keď fragmentárny a neusporiadaný pohľad na túto otázku možno nájsť v Písme. V dôsledku rozmanitosti Ducha svätého a hutnosti reality modlitby je nutné študovať pôsobenie Ducha svätého v akosi širšom pohľade.
Evangelium sv. Marka sa o Duchu svätom zmieňuje len zriedka.2 Toto evanjelium prekvapuje tým, že nepodáva učenie o modlitbe, ktoré je nevyhnutným prvkom Kristom danej spirituality.3 Marek, známy tým, že vykonal vo svojom tematickom materiáli určitý výber, predovšetkým usiloval o konfrontáciu svojich čitateľov s Ježišom, ukázať im Ježiša – bez množstva odkazov na jeho učenie, na spiritualitu, ktorú zanechal. Markovým cieľom je predstaviť živú a znepokojivú osobnosť, ktorá hovorí, ako nemohol hovoriť žiaden iný učiteľ, a koná obzvláštnym spôsobom. Chce tak upútať pozornosť čitateľa k Jedinému, ktorému je potrebné sa osobne zcela odevzdať.
Sv. Matúš sa snaží nové a podnetné pohľady sv. Marka, žiaka sv. Petra, upresniť a skutočne prináša svedectvo hlbšieho hodnotenia diela Ducha svätého. Duch sa tu vždy objavuje nie ako božská osoba či moc sama o sebe, ale zakaždým vo vzťahu ku Kristovi; sv. Matúš nikdy nevidí Ducha svätého ako dar určený pre učeníkov. Evanjelista sa snaží vypátrať tajomstvo Kristovej osoby: sily jeho slov, účinku jeho pôsobenia, tajomnej úchvatnosti, ktorá obklopuje celú túto osobu. Odpoveď znie: je to niečo nadľudské v Ježišovi; v Ježišovi bolo viac než ľudská prítomnosť. Aby vyjadril toto božské tajomstvo, v Ježišovi súčasne skryté i zjavujúce sa, uvádza Matúš svoje učenie o Duchu svätom. Ježiš je tajomný, pretože bol počatý v Máriinom lone z Ducha svätého (Mt 1,18.20); jeho služba je tajomstvom, pretože do nej bol uvedený krstom nie vodou, ale Duchom svätým (srov. Mt 3,16; 3,11). Ježišovo učenie je plné sily a života a zasahuje ľudské srdcia, pretože keď on hovorí, zostupuje na neho Duch svätý: na púšti (Mt 4,1), ako naplnenie prorockých slov (Mt 12,17–21). A onými zázrakmi, ktoré koná, ďaleko predčí tých, ktorí konali zázraky v Starom zákone, pretože on pôsobí mocou Ducha (Mt 12,28.31–32). Táto posväcujúca a spasitelná moc sa potom ponúka všetkým ľuďom skrze krst, ktorý sú apoštolovia poverení udeľovať v mene troch osôb Trojice (Mt 28,19). Aby teda sv. Matúš vyjadril to božské v Ježišovi, odkazuje na dielo Ducha svätého.
Sv. Lukáš pokračuje v línii myslenia sv. Matúša, dokonca s ešte väčším množstvom odkazov na Ducha svätého.5 Sleduje svoj vlastný osobitý náhľad: Kristov vzťah k Duchu svätému už nie je chápaný ako niečo viazané na osobu Krista, ale chápaný z pohľadu spirituálneho a soteriologického – ktorý si všíma, že Duch svätý je daný aj učeníkom. Lukášov náhľad smeruje hlbšiu pozornosť na témy, o ktorých pojednávajú už sv. Marek a sv. Matúš. Sv. Lukáš, žiak sv. Pavla, ktorý odráža o niečo neskorší myšlienkový svet kresťanov, je ponorený do kontemplácie toho, čo sa odohráva s osobnosťou človeka, ktorý sa stretne s Kristom a prijme ho. Lukáš vidí, že Ježišovo tajomstvo je odovzdávané a v učeníku pokračuje, a v tomto odovzdávaní sa učeníku odovzdáva aj to charakteristické z oného božského v Kristovi: Duch svätý. Lukáš chápe, že keď sa učeníku dostáva podielu na Ježišovom tajomstve, sám Duch svätý je vlévaný do jeho srdca. Takto sú pre Lukáša stěžejnou udalosťou letnice a na svoje líčenie života Kristovho podané v evangeliu nadviaže líčením života rodícej sa cirkvi – vo Skutkoch. Dynamická prítomnosť Krista pracujúceho na oslobodení a spáse ľudí teraz pre Lukáša pokračuje v srdciach ľudí – mocou Ducha svätého. Ide o verný odlesk Ježišovej tváre vo tvári rané cirkvi.
Sv. Lukáš intuitívne poznáva, že už proroci ohlašovali Ducha ako charakteristický znak budúceho Mesiáša (srov. Iz 11,2), ako isté znamenie mesiášskych časov, určené všetkým ľuďom (srov. Iz 32,16; Ez 36,27; 35,29; Jl 3,1–5). Úlohou Ducha svätého rozumie Lukáš premeniť ľudí na nové stvorenie, čo predchádza ich neskoršiemu definitívnemu usídleniu v (novom) svete Božom. Ježiš sám vo svojom oslavenom, zmŕtvychvstalom tele vystúpil do neba a sedí po pravici svojho Otca. Dar Ducha spája kresťanov s ich oslaveným Pánom a Spasiteľom a doprial im podiel na mesiášskej radosti, ktorá je pre pohľad sv. Lukáša tak charakteristická. Duch umožňuje kresťanom, aby boli pretvorenými božským životom; tajomným spôsobom sú už teraz na zemi skutočnými obyvateľmi nebeského domova definitívnej spásy. Ich nový život, práve tak ako život Kristov, má pôvod v Duchu svätom. Podobne ako Kristus, sú aj oni posväcovaní Duchom svätým ako príslušníci tohto nového ľudu. Duch ich podnecuje a ich činy a slová prezrádzajú nebeský pôvod, pokiaľ sa rozhodnú držať sa vlády Ducha. Rovnako ako Kristus sú kresťania, prodchnutí Duchom, schopní konať mocné skutky, ktoré by zdolávali panstvo Zlého. To všetko môžu konať preto, že aj oni sú naplnení pretransformujúcim Duchom a sú ponorení do tej istej božskej reality, ktorá sa tak mocne prejavila v Kristovi Ježišovi. Toľko charakteristika spisov sv. Lukáša čo do výrazu ‚Duch‘.
Život „v atmosfére Božej“ má pre sv. Lukáša rôzne podoby, ale nijaká nie je tak nevyhnutná ako modlitba. V tejto súvislosti: zatiaľ čo Matúš hovorí o Otcovi na nebesiach, ktorý „dá dobré tým, kto ho prosia!“ (Mt 7,11), Lukášov pohľad presúva dôraz: uvádza rovnaké Ježišovo logion (výrok), jeho zakončenie sa však od zakončenia Matúšovho prekvapivo líši: „Čím skôr váš Otec z neba dá Ducha svätého tým, kto ho prosia!“ (Lk 11,13). Matúš vidí modlitbu ako túžbu po eschatologických daroch; Lukáš na druhej strane má sklon vidieť modlitbu ako túžbu po Duchu svätom. Takisto Lukáš si uvedomuje eschatologický rozmer a považuje Ducha svätého za eschatologický dar par excellence. Nikdy však neopatrá, aby bol si vedomý, že eschatologický rozmer je tu a teraz prítomný v podobe Ducha svätého. Veriaci prijíma Ducha svätého, a tak je vnořený do dober mesiášských časov, ktoré budú definitívne dané, až keď bude v plnosti nastolené Božie kráľovstvo. Modlitba je privilegovaným momentom v rámci toho, ako sa (už) teraz uskutočňuje toto budúce kráľovstvo, než príde vo vší svojej slávnej plnosti.6
V modlitbe je potom Ježišov učeň mocou Ducha svätého ponorený do Božieho sveta spásy, o ktorý prosí, ale ktorý aj už požíva. A to do tej miery, že vo svrchovanom okamihu pravdy, vtedy keď musí učeň o tomto Božom svete vydávať svedectvo pred vládcami tohto sveta, je schopný tak urobiť v moci Ducha: „Až vás budú predvádzať do synagóg na súd, pred úrady a vrchnosti, nerobte si starosti, jak a čím by ste sa hájili alebo čo by ste mali povedať. V tú chvíľu vás totiž Duch svätý poučí, čo je treba povedať“ (Lk 12,11–12; srov. tiež Mk 13,11; Mt 10,20). Podľa celého evanjelia zostáva úlohou učeníka toto dvojité: Duch svätý činí veriacého tým, kto prijíma spásu (modlí sa), a tým, kto spásu šíri (apoštolat, svedectvo).
Pri líčení Ježišovho detstva predstavuje sv. Lukáš radu postáv ľudí pokorných, miernych, (svetu) neznámych. V týchto osobách – Alžbete, Zachariášovi, Simeonovi, Anne a predovšetkým v Márii – vidí Lukáš predložené vzory typické pre nasledovanie Krista: dychtivo a „zbožne“7 očakávajú Krista, prajú si ho privítať. To, čo tieto „modlitbe oddané“ osoby charakterizuje, je prítomnosť Ducha v nich. Už sv. Ján Krstiteľ, veľký zvestovateľ eschatologického kráľovstva, „už od materinského lona bude plný Ducha svätého“ (Lk 1,15). Samotnej Matke Božej sa dostáva uistenia: „Zostúpi na teba Duch svätý“ (Lk 1,35). Keď Alžbeta pospiecha uvítat Matku svojho Pána, „bola naplnená Duchom svätým“ (Lk 1,41). Jej manžel Zachariáš bol nakoniec presvedčený o blížiacom sa príchode kráľovstva; jeho jazyk sa uvoľnil a on „bol naplnený Duchom svätým“ (Lk 1,67), keď zapel svoj prorocký chválospev. Simeon, klasicky krásny obraz toho, kto i napriek svojmu pokročilému veku – proti všetkej nádeji – dúfa, že Pán dostojí svojim sľubom, nemohol byť opísaný pôsobivejšie: „Vtedy žil v Jeruzaleme jeden človek, menoval sa Simeon: bol to človek spravodlivý a bohabojný, očakával potešenie Izraela a bol v ňom Duch svätý. Od Ducha svätého mu bolo zjavené, že neuzrie smrť, pokiaľ neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu, práve keď rodičia prinesli dieťa Ježiša, aby s ním vykonali, čo bolo obvyklé podľa Zákona“ (Lk 2,25–27).
Tentýž pohľad prostupuje celé Skutky. „Dar Ducha svätého“ bol daný, aby odlíšil tých, ktorí Ježišovi uverili: poslucháčov Petrovej reči o letniciach (Sk 2,38), Saula (9,17), Kornelia (10,44) a jeho dom, v cirkvi v Antiochii (13,52), v Efeze (19,2–6). Tak je učeň vnořený do sféry Božej, je mu daný podiel na jedinečnom svedectve a živote Krista Ježiša. Zo Skutkov je zrejmé, že modlitba je jedným z výsadných prejavov tohto postavenia. Po nanebovstúpení Ježišovi stúpenci „všetci sa svorne a vytrvalo modlili spolu s … Máriou, matkou Ježišovou … keď prišiel deň letníc … všetci boli naplnení Duchom svätým“ (Sk 1,14; 2,1.4). „Keď sa pomodlili … všetci boli naplnení Duchom svätým a s odvahou hovorili slovo Božie“ (Sk 4,31). Modlitba nielen prenáša veriaceho do Božej sféry; pripravuje ho tiež k prijatiu hlbšej vnímavosti a podielu v Duchu, ktorý umožňuje dielo apoštolátu.
Lukáš označil Krista za naplneného Duchom, keď Ježiš zvolal to, čo je pravdepodobne najlepším príkladom židovskej berakoth (díkuzdania a vyznávania obdivuhodných skutkov, ktoré vykonal Boh pre svoj ľud). Toto bola židovská modlitba vo svojej najběžnejšej, najspontánnejšej a nejuprímnejšej podobe. „V tej chvíli zajásal v Duchu svätom a povedal: ‚Velebím ťa, Otče, Pane neba a zeme, že keď si tieto veci ukryl pred múdrymi a chytrými, odhalil si ich maličkým‘“ (Lk 10,21). Radosť je dušou každej berachy, každého vyznávania (provolávania) Božej dobroty preukázanej jeho ľudu. Táto radosť je výsledkom nového, hlbšieho prístupu, ktorý prijíma čokoľvek, pretože vyrastá z poznania Boha, ktorý nás pozná a miluje ako prvý. Ježišovo zaplesanie je jedinečné, pretože Ježiš „poznáva nielen že Boh ho pozná, ale že je akýmsi spôsobom jedinečným objektom tohto poznávania zo strany Božej“.8
Ježiš pronáša díkuzdania za divy Božieho diela a vyznáva ich. To Duch vzbudzuje v hĺbinách Ježišovej bytosti túto neustálu „eucharistiu“ (díkuzdania) a jej spontánne zdieľanie druhým. Tými sú ľudia nepatrní, ktorí vo svojej chudobe a pokoře nemajú nič, len vieru, ktorá je bezvýhradne podriadená tomuto Duchu. Tak je Ježiš dokonalou eucharistiou, dokonalou modlitbou vďačného uznania obdivuhodných skutkov Božích, ktoré sa v živote a diele Krista samotného dovršili a naplnili.
Dôraz, ktorý sv. Lukáš a sv. Matúš kladú na Ducha, ktorý napĺňal Krista, nebol učením postrádajúcim základ v Starom zákone. Naväzuje sa tu na dôležitosť, akú priraďovali Židia Hospodinovmu ruah, jeho Duchu alebo dychu života.9 Hospodinov ruah nie je ničím menej než dychom života, ktorý Hospodina úplne odlišuje od iných bohov, ktorých samotná existencia bola spojená s kolobehom života a smrti v prírode. Ruah vyjadruje moc Pána: pokiaľ nebol človeku daný podiel na tomto Duchu, veľké Hospodinove spásne skutky zostávali nedokonané. Človek bol telo, basar, čo znamená bezmocnosť a stvorenosť; bol sevrený zo všetkých strán, drvený silami ďaleko väčšími než on sám; od záhuby mohol byť uchránený len mocou Božou. „Duch Pána, podobne ako jeho slovo a múdrosť, skýtajú hebrejskému teológovi prostriedky, ako popísať iniciatívu Božiu pri stvorení, prozreteľnostnom riadení a vykúpení sveta – ako celku i Izraela zvlášť. Tento Duch je tiež uctivý spôsob na vyjadrenie Hospodinovej prítomnosti, zvlášť v žalmoch (Ž 51,11; 139,7).“10 Tento pohľad sa vyvíja z (pôvodného obrazu) vánku, dychu, ktorý je znamením života a prípadne princípom života samého, ktorý je darom Božím: „Pane, v teba dôveruje moje srdce; ať ožije môj duch“ (Iz 38,16; v angl. preklade doslova: „pouze tvůj je život mého ducha“).
S postupom času a s ustavičnými historickými výkyvmi (k horšiemu a zase k lepšiemu) nadobudol Izrael presvedčenie o jednej veci: Hospodinov Duch riadil osudy Izraela. Duch bol dôverne spätý s proroctvom (srov. Num 11,25), čo často prinášalo zvraty nečakaného a tajomného rázu, celkom mimo dosah čistého ľudského chápaní. Keď začali prorokovať nepovolené osoby a Mojžiš bol požiadaný, aby im to zakázal, prejavuje sa v jeho odpovedi jeho múdrosť: „Kiež by všetok ľud Hospodinov boli proroci! Kiež by im Hospodin dal svojho Ducha!“ (Num 11,29). Prorokovanie zahrňovalo ako podstatný prvok vyznávanie obdivuhodných skutkov Hospodinových, vykonaných v prospech ľudu – zbožné uvažovanie o Hospodinovej vernej milujúcej laskavosti, tak odlišné od váhavého alebo dokonca rebelaantksého počínania ľudského. „Hrdinovia doby sudcov nekonajú obdivuhodné vyslobodzujúce skutky svojimi vlastnými schopnosťami: vo spasiteľovi (zachráncovi) Izraela je – celkom mimo očakávania – premenený Duch.“11 Medzi prorokmi obzvlášť Ezechiel bol často zmiňovaný ako prorok, ktorého Duch pozdvihoval, unášal (Ez 2,2; 3,12, 14; 8,3; 11,1): posilňovaný Duchom Páně bol schopný priniesť nádej ľudu zdeptanému porážkou a exilom.
V mudroslovných knihách podobne ako Hospodin rozlieva svojho ducha zosobnená Múdrosť (Přísl 1,23).12 Ten duch môže byť zdieľaný s inými, pretože (samotnému) učeniu predchádzalo mnoho zbožného („modlitbou naplneného“) rozjímania a v ňom učenie krystalizovalo.
Prenesené z revue Carmelus (ročník 22, 1975, str. 194n.)
Preložila dr. Věra Vodičková
