Terezie Brichtová, O.P.
Nebol už dosť „terezičkovskej“ literatúry? Máme vydávať ešte ďalší titul? Tak sme uvažovali ešte donedávna.
A predsa by sa nemali opomenúť texty najautentickejšie! Teda najprv bol v roku 2001 nesmelý pokus: Listy kňazom - misionárom.1 Otec Vojtěch Kodet, O.Carm., k nim napísal hlbokú predmluvu, v ktorej hovorí jeho kňazské a karmelitánske srdce.
Priaznivé prijatie tejto útlé knižky nás povzbudilo, aby sme konečne pristúpili k vydaniu celkovej korešpondencie našej milovanej svätice: Listy Terezie z Lisieux.2 Ako hovorí autor predmluvy k tejto knihe Guy Gaucher, aby sme pochopili vývoj Tereziinho myslenia, je potrebné poznať všetky jej písomné prejavy. Preto nie sú vynechané ani tie najdetinskejšie. Vidíme tu, ako postupovala Tereziina písomná činnosť od úplne detských pokusov, keď jej staršie sestry viedli ruku a keď si nelámala hlavu s pravopisom a gramatikou, k stále hlbším výrazom jej pretekajúceho vnútorného života.
Rodinná výchova - mimoriadni rodičia, sestry, celkové ovzdušie francúzskeho katolicizmu 19. storočia s jeho uzavretosťou do seba - túto vnímavú dušu samozrejme formovali a vtisli jej svoj ráz. Ale ona si napriek tomu nachádza svoju cestu, ktorá asi bola pre jej okolie šokujúca. To snáď vychádza najviac z jej rozsiahlej korešpondencie, v ktorej sa často nezdráha vystupovať bezcieľne, ale suverénne, ako vodkyňa, učiteľka. Tu práve, z týchto listov, zistíme, ako oprávnene bola vyhlásená učiteľkou cirkvi. Medzi množstvom všeobecných, banálnych listov - priania k sviatku, poďakovania za dary a pod. - tu a tam zrazu zazáři ako drahokam, ako nečakaný slnečný lúč nejaká prekvapivá teologická pravda, odhalí sa záclona Tereziinho vnútorného života, utváraného Duchom svätým.
Všimnime si napríklad listy jej sesternici Márii Guérinovej, ktorá trpí pokušeniami v parížskom Babylonu, takže sa bojí chodiť na sväté prijímanie. Nuž, Terezka jej vykladá, ako práve eucharistia je liek, posila v boji, a ako Ježiša zraňuje nedôvera, malomyselnosť. A to sme na konci 19. storočia, ešte pred svätým Piom X., vo Francúzsku, nakazenom jansenizmom! (Listy 92 a 93.) Alebo hľa, ako bystre argumentuje príbuzným, ktorí sú pobúrení, keď Celina chce po otcovej smrti tiež vstúpiť na Karmel! (Kiež by čítali list 180 všetci rodičia, ktorí sa vzpierajú duchovnému povolaniu svojich detí!) To nie je „bábika“, „kvietok“, akou z nej chcela urobiť ľudová zbožnosť. To je cieľavedomá, hrdinská duša!
Niekto by snáď mohol namietať jej zdanlivé bolestínstvo, jej záľubu v utrpení, ktorá sa zračí v mnohých jej listoch. Terezie si ani nevie predstaviť, ako bude môcť byť v nebi bez bolesti. Hovorí: „Ježiš ma bude musieť pretvoriť.“ Ale to nebol masochizmus, to bolo jej vnútorné presvedčenie už od detstva, že ju chce Boh viesť touto cestou, aby bola odpútaná absolútne od všetkého. Sama hovorí o svojom vstupe na Karmel: „Utrpenie mi otvorilo svoju náruč, a ja som sa do nej s láskou vrhla.“ To bolo pätnásťročné dievča! Až sa nám zatají dych! A tento tón zaznieva aj v jej listoch.
Terezie žila láskou. Ako milovala Ježiša, tak milovala i tých, ktorých jej postavil do cesty, a všetkých chcela ťahať k nemu. Dôsledne plnila svoje heslo: „Milovať Ježiša a snažiť sa, aby ho všetci milovali.“
Našej knihe dodáva zvláštnu cenu množstvo biblických odkazov na okraji, ktoré pridali francúzski vydavatelia. Vychádza z nich najevo, ako Terezka žila Božím slovom, ako sa ním nechala preniknúť, formovať, viesť až na vrchol, a ako ho prakticky hlásala. Opravu, UČITEĽKA CIRKVI!
