Sirja Walter
Je meno, ktoré znie stáročiami: hebrejsky Mirjam, grécky Maram, latinsky Mária, a potom ďalej v mnohotvárnosti rečí tohto sveta.
Meno ženy
Je to meno jedinej ženy, meno človeka, akými sme my. Nič z toho, čo patrí k ľudskému bytiu, jej nebolo cudzí. Mala len jediný neopakovateľný príkaz: podstatne sa podieľať na živote Ježiša, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Patrí k Ježišovi ako Eva k Adamovi. Je to nová Eva, matka všetkých žijúcich, ako je Ježiš nový Adam, ktorý svojou smrťou daruje svetu život. Tento zorný uhol nemá svoj pôvod v prehnanej špekulácii, ale predstavuje stavebný kameň starocirkvného hlásania, ako ho poznáme zo spisov cirkevných Otcom. V Máriinom ženstve je zreteľné, že ona sama nie je ojedinelý prípad, akési unikum, bez vzťahu k normálnej ľudskej existencii. V Márii ako žene sa stáva viditeľným prvotné tajomstvo celého stvorenia. Jej „prípad“ je typický a smerodajný. Mária za nás ručí, aby sme spoznali samých seba a svoje povolanie. A nakoniec ide o otázku ľudstva: Čo je človek? A pretože človek existuje iba ako muž alebo žena, pokračuje aj otázka: Čo je muž? Čo je žena?
Čo je žena?
Mária je žena. To je to prvé, čo o nej môžeme povedať. Čo to však znamená? Patrí to jednoducho k osobným údajom? Má to snáď znamenať, že patrí k „slabému“ pohlaviu? Myslíme-li takto, potom je to dôkaz, ako ďaleko sme vzdialení od skutočnosti a od pravdy. Ak je Mária žena, potom je, ešte skôr, než sa dozvieme o jej osobnom povolaní, bránou k niečomu veľkému: je skrze svoje ženstvo možnou účastníčkou Božieho pôsobenia pre spásu sveta a pre ľudské šťastie. Tým sa naozaj stáva viditeľným niečo z prvotného tajomstva stvorenia. Stvorenie ako protějšok Boha patrí k ženskému rodu. A dôvod? Všetko stvorené bytie je milosť, dobrovoľný dar Boha stvoriteľa. Milosť však môže byť iba prijatá, nie dobyta. Prijímať je ale zvláštna schopnosť ženy, nie muža. Znamením ženy je škrupina. V trojnásobnej škrupine ženského tela je žena uchom, srdcom a lôžkom stvorenia. A nie je blahoslavená pre svoj pohľad, obratné ruky alebo silu. To všetko by bol mužský výkon. Ona však ako žena nepozná žiadny výkon. Alebo inak povedané: jej „výkon“ sú prázdne ruky, úplne otvorené, úplne pripravené. Naslúcha a pozorne sleduje. Zváži vo svojom srdci všetko, čo počula, a objavuje tak tajomstvo, ktoré je skryté vo počuťom. Tak berie, prijíma a nesie svoj plod, ktorý jej bol prisúdený ako dar.
Povolanie človeka
Mária ukazuje každej žene, k čomu je povolaná – a každému mužovi, že môže svoje ľudské bytie pred Bohom žiť iba tak, že bude ako žena stále pripravený prijímať. Mariino ženstvo vrcholí vo vyvolení byť matkou Boha, ktorý sa stal človekom. Toto vyvolenie je síce neopakovateľné, ale jeho zmysel má platnosť pre všetkých. V tom, že je matkou Boha, sa stáva prvotným stretnutím skutočností, kvôli ktorej Boh, Pán všemohúci, stvoril vesmír a v ňom človeka ako svoj protějšok, ako svoje „Ty“. Čo sa udialo vo hviezdnej hodine zvestovania v Nazaretě, je výsledkom láskyplného stretnutia Boha a človeka. V Márii, v žene, sa odovzdáva celý človek, žena aj muž, Bohu, ktorý sa o nás uchádza a nás miluje.
Boh stvoril človeka ako muža a ženu, aby v stretnutí muža a ženy bolo v každodennom živote možné pochopiť niečo z dobrodružstva lásky medzi Bohom a človekom. To je zmysel rozdielu medzi mužom a ženou: ukázať v malom a nepodstatnom, že Božia láska nepozná hraníc a že človek má byť pripravený túto lásku opätovať. Je zvláštnym mužovým povolaním, aby v každodennom živote ako protějšok ženy bol znamením Božej lásky. Tak sa stanú muž a žena obrazom a podobenstvom vzťahu medzi Bohom a človekom.
Prevzaté z Churer Marienbuch,
preložila A. Janoušková
