Terezii z Lisieux a Panna Mária (3. časť)

Sestra M. Milada od Spasiteľa sveta OCD

Následovanie Márie

V posledných rokoch svojho života Terézia rastie do základných postojov Panny Márie, stáva sa naozaj „dieťaťom, ktoré sa podobá svojej matke“.

Mária – vzor lásky

Hlavne sa u nej učí žiť láskou; kontemplujúc ju, napíše jednu z najdokonalejších definícií lásky:

„Mária, miluješ nás tak, ako Ježiš nás miloval
a kvôli nám prijímaš odlúčenie od neho.
Milovať znamená dať všetko a dať seba samého“
(TB 54, 22).

„Milovať znamená dať všetko a dať seba samého“ – to keď Terézia pochopí, ponúka sa celá Bohu v acte obetovania, ktorý skladá skrze ruky Máriine: „Konečne ti obetujem, blahoslavená Trojica, lásku a zásluhy svätej Panny, mojej milovanej Matky. Jí odovzdávam svoj úkon obetovania a prosím ju, aby ti ho podala“ (TM 6).²⁸ V tejto dobe definitívne prijala svoju chudobu a nepodstatnosť, neschopnosť spasiť sa sama. Poznala, že je podobne ako Mária „nepatrná služobnica“ (srov. Lk 1,48). Tento pocit chudoby sa ale pre Teréziu stáva bohatstvom, pretože pochopí, že na ňom závisí schopnosť prijať Boha. Iba v dokonalej chudobe dochádza k pretransformujúcemu spojeniu, iba vtedy, keď sme „nič“, môže Boh dať svoje „všetko“. Terézia je plná dôvery – Hospodin sám ju musí zachrániť a pretransformovať v seba, spáliť ako celopal svojou láskou. A Boh má radosť, môže-li sa dať zadarmo, vyplýva to z jeho prirodzenosti. I Panna Mária prijala dar Nepoškvrneného Počatia úplne zadarmo, neurobila nič, aby ho dostala. To ju vedie k pokore, ktorá priťahuje Pána:

„Chápem, Nepoškvrnená, že tvoja duša
Pánovi je drahšia ako raj,
a že tvoje srdce, ktoré je údolím tichým a pokorným,
môže obsiahnuť Ježiša, Lásky Oceán.

Milujem ťa, Mária, keď sa nazývaš služobnicou
Boha, ktorého si získala svojou pokorou.
Touto vzácnou cnosťou sa stávaš všemohúcou
a na svoje srdce priťahuješ Trojicu“
(TB 54, 3–4).

Podobne Terézia, keď sa so rovnakými dispozíciami oddá Ježišovi, poznáva, aké oceány lásky jej zaplavili. Ako Mária ospevuje, že ju Boh „učinil veľké veci“ (Lk 1,49). „Moja milovaná matko, vy ste mi dovolili obetovať sa takto Pánu Bohu, vy viete, aké rieky, alebo skôr oceán milostí zaplavili moju dušu...“ (Rk A 84r/AS 172). Túto plnosť lásky ponúka Boh človeku, ktorý sa mu celkom odovzdá.

Spoluúčasť v tajomstve Vtelenia

1. Vďaka Márii prijímame Eucharistiu: Máriina pokora priťahuje pokorného Ježiša, ktorý sa pri svojom narodení stáva úplne závislým na svojom stvorení. Toto veľké poníženie Božieho Slova Terézia ospevuje už vo svojej prvej básni. Spolu s cirkevnou tradíciou žasne nad tým, že práve narodený Spasiteľ sveta potreboval k životu Máriino mlieko. Terézia sleduje „cestu“ tohto mlieka a dostáva sa až k Eucharistii, ktorú ona sama potrebuje na to, aby mohla žiť Ježišovým životom. Narozený Ježiš je ako „svieže poupě“ a „květ sotva rozevřený“ osviežovaný rosou, ktorou je Máriino panenské mlieko („tvoja rosa je jej mlieko panenské“). Toto panenské mlieko potom Terézia vidí v jeho prelité krvi („tvoja božská krv je mlieko panenské“) a v eucharistii („chlieb anjelský je mlieko panenské“). Tak poznáva, že vďaka Márii môže prijímať Ježiša („Hostia má biela je mlieko panenské“) (TB 1).²⁹

2. Mária nás uschopňuje k prijatiu Eucharistie: Mária nám nielen dáva Eucharistiu, ale i nás učí, ako ju správne prijímať. Jej zjednotenie s Ježišom je pre nás príkladom k rovnakému zjednoteniu. Preto ju Terézia pred svätým prijímaním prosí: „Predstavuji si svoju dušu ako voľný pozemok a prosím svätú Pannu, aby odstránila haraburdie, ktoré by mu mohlo prekážať, aby bol voľný. Potom ju prosím, aby sama postavila široký stan, hodný neba, aby ho vyzdobila svými vlastními klenotmi, a potom zvem všetkých svätých a anjelov, aby prišli usporiadať veľkolepý koncert. Zdá sa mi, keď Ježiš zostúpi do môjho srdca, že je spokojný s tak dobrým prijatím, a ja som spokojná tiež...“ (Rk A 79v–80r/AS 164).

3. Como Mária sa môžeme stať nositeľmi Krista: Matka i dcéra teda prijímajú do seba Ježiša – Baránka s identickými dispozíciami:

   „Matko milovaná, i ja vo svojej malosti
   vlastním ako ty v sebe Všemohúceho.
   I keď som slabá, nebojím sa:
   poklady matky prechádzajú na deti
   a ja som tvoja dcéra, milovaná Matko.
   Moje sú tvoje cnosti, má je tvoja láska!
   A keď mi do srdca zostupuje Hostia biela,
   tu verí Ježiš Baránok, že u teba odpočíva!“
   (TB 54, 5).

   Vďaka tomu tiež môže Ježiš v Terézii zostávať podobne ako v Márii, keď ho nosila v materskom lone. Obidve prijali „nevýslovný poklad panenstva“ (TB 54, 3), čo je „rodná zem Ježišova“ (srov. DT 122);³⁰ preto obidve môžu vlastniť v sebe „Syna rovného Otcovi“ (TB 54, 4), jedna skrze tajomstvo Vtelenia, druhá skrze trinitárne prebývanie a zvlášť skrze prijímanie Eucharistie. To bolo jednou z najhlbších túžob Terézie, o to prosí i v acte Obetovania sa milosrdnej láske: „Zostaň vo mne ako vo svätostánku...“ (TM 6). Chápe, že sa môže stať matkou ako Mária, vďaka Ježišovi, ktorého v Hostii môže u seba privítať.

4. Kňazi sa musia učiť od Márie: Jemnosti a citlivosti, aká bola medzi Pannou a jej narodeným Synom, sa musia podľa Terézie učiť zvlášť kňazi:³¹ „Ó Mária, sladká Kráľovno Karmelu, ste to vy, komu zverujem dušu budúceho kňaza, ktorého som nehodnou malou sestrou. Ukažte mu už, s akou láskou ste sa dotýkali Božského Dieťaťa Ježiša a balila ho do plienok, aby mohol jedného dňa vystúpiť k svätému oltáru a držať vo svojich rukách Kráľa nebes. Prosím vás ešte, aby ste ho vždy chránila v tieni vášho panenského plášťa až do šťastného okamžiku, keď opustí toto slzavé údolie a bude môcť nazerať vašu krásu a radovať sa po celú večnosť z plodov svojho slávneho apoštolátu!“ (TM 8).³² Rovnako písala i svojej sestre: „Celino, poď, v tomto roku musíme získať mnoho kňazov, ktorí vedia milovať Ježiša... a ktorí sa ho dotýkajú tak jemne ako Mária, keď ho hladila v kolíske...!“ (DT 101).³³

S Máriou u pätky kríža

Ako Matka sa Mária neporovnateľným spôsobom zúčastňuje utrpenia svojho jediného Syna na kríži. Súhlasí s jeho obetovaním:

„Mária, na vrcholku Kalvárie sa mi zjavuješ
vedľa kríža ako kňaz pri oltári“
(TB 54/23).

Tam preniká jej dušou meč, tam s bolesťou rodí svoje ostatné deti.

Terézia prenikne hlboko do tohto tajomstva, je účastná Máriinho materstva u kríža, pretože táto Panna si titul matky nedrží žiarlivo pre seba, prijíma jeho vyvlastnenie:

„Keď hriešnici naslúchajú učeniu
toho, lenž do neba je prijať chce:
s nimi si ty, Mária, na pahorku.
Kdosi oznamuje Ježišovi, že ho chceš vidieť;
a tvoj Božský Syn pred celým zástupom
prejavuje nekonečnú lásku, ktorú pre nás má:
‚Kto je môj brat, sestra a matka,‘ hovorí,
‚než ten, kto moju vôľu koná?‘

Panna Nepoškvrnená, nejsladšia Matko,
Ježiša počuť nie je pre teba smutné vôbec,
vždyť radosť ti spôsobuje, že ti chápať dáva,
že tu dole jeho rodinou sú naše duše.
Áno, raduješ sa, že život dáva
a božstvo nesmierne poklady.
Je možné nemilovať ťa, Matko moja drahá,
pre toľko lásky a toľko pokory?“
(TB 54, 20–21).

Poprvé to mohla prežiť ešte pred vstupom na Karmel. Keď vidí obrázok Ukrižovaného Ježiša, kontempluje jeho prelité krv a dostáva jednu z veľkých milostí: „Predsevzala som si, že budem v duchu prežívať pod krížom a zachytávať božskú rosu, ktorá z neho steká. Pochopila som, že ju potom budem musieť rozlievať na duše...“ (Rk A 45v/AS 96–97). Táto príhoda znamená počiatok jej duchovného materstva, ktorého plodom je prvé dieťa – hriešnik Pranzini. Svoju plodnosť čerpá zo zjednotenia s ukrižovaným Ježišom. V skúške viery sa jej materstvo podobne ako u Márie rozširuje na všetkých ľudí.

Skúška viery prežívaná s Máriou

Terézia poznáva, že aj keď vzťah medzi Máriou a jej Dieťaťom bol vzťahom intímnym, bol predsa prežívaný vo viere. Klade na to veľký dôraz. Ježiš bol zároveň jej Dieťaťom i jej Bohom, ovocím jej života, ale aj jej Stvoriteľom a Vykupiteľom. Tak je vzťah medzi Máriou a Ježišom aj vzťahom medzi veriacim a jeho Bohom. V čase, keď kazatelia opierajúci sa o apokryfy vyplňovali Máriin život mimoriadnymi milosťami, Terézia naopak ukazuje na základe evanjelia duchovnú chudobu Máriinu, keď tvrdí, že „žila z viery ako my“ (ŽS 21.8.3/VŽ 117). Je presvedčená, že aj pre ňu bola viera temná a bolestná, vystavovaná skúškam od samého Ježiša. Dokladuje to na evanjelickej epizóde nájdenia Ježiša v chráme, keď ho Mária s Jozefom hľadajú po 3 dni:

„Ó Matko, tvoj Syn ťa činí vzorom
tomu, kto ho v noci hľadá s vierou“
(TB 54, 15).

Pravým vyhnanstvom nie je pre Pannu útek do Egypta, kde vlastnila Ježiša (čo je pravá vlast):

„Verím, Mária, že v krajine egyptskej,
tvoje srdce v chudobe radostnej zostane.
Není snad Ježiš vlastí najkrajšou?
Čo znamená vyhnanstvo, keď nebo vlastníš?
Veď v Jeruzaleme zakúšaš veľkú bolesť,
ktorá ti zaplavuje srdce ako širé more:
Ježiš uniká tvojej nežnosti
na tri dni, a to je pravé ťažké vyhnanstvo!“
(TB 54, 13).

Pravým vyhnanstvom je strata Ježiša, ktorá je definitívna pri jeho smrti: „Zostávaš vo vyhnanstve, Kráľovno mučeníkov, / pre nás dávaš všetku krv svojho srdca!“ (TB 54, 23). Teréziinou neustálou istotou ale je, že to sám Ježiš pripravuje skúšky pre tých, ktorých najviac miluje.

„Nebeský Kráľ chcel, aby Matka jeho
bola v hlbokej noci s úzkosťami v srdci,
je dobré, Mária, trpieť tu na zemi?
Trpieť z lásky je najčistejšou radosťou!
Ježiš si môže vziať nazad, čo mi daroval:
nebude mi to ľúto, len mu to povedz.
I keď sa ukryje, budem vedieť na neho čakať,
dokiaľ v nebi nezhasne má viera“
(TB 54, 16).

Trpieť z lásky je najčistejšou radosťou v poslednom období života i pre Teréziu: „Za jeden rok som urobila viac úkonov viery než za celý svoj život. (...) Hovorím mu, že som šťastná, že sa neteším z tohto krásneho neba na zemi, aby on ho otvoril navždy ubohým nevercom. (...) Či je nejaká väčšia radosť než trpieť z lásky k tebe? (...) Čím je utrpenie vnútornejšie, čím je menej viditeľné očiam tvorov, tým viac teší teba, môj Bože! Ale i keby si – čo je nemožné – nevedel o mojej trápení, bola by som predsa šťastná, že trpím, keby som tým mohla zameziť alebo zmieriť jeden jediný hriech proti viere...“ (Rk C 7r/AS 207). Aj ona je ochotná pri prežívaní tejto Kalvárie prel rat „poslednú kvapku svojej krvi“ (Rk C 7r/AS 207).

Mária – vzor malých duší

Tým všetkým karmelitka nachádza veľký súzvuk medzi životom Panny Márie a onou cestou k svätosti, ktorú sama objavila:

„Dáš mi pochopiť, že je pre mňa možné
kráčať v tvojich stopách, Kráľovno vyvolených,
učinila si viditeľnú úzku cestu do neba,
tým, že si vždy cvičila najpokornejšie cnosti.
Blízko teba, Mária, túžim ostať malá:
vidím, že ľudská veľkosť je tak márna“
(TB 54, 6).

Mária zostala aj po Zvestovaní pokorná a malá, v chudobe porodila Ježiša v Betleheme. V tom Terézia kontempluje celú veľkosť Máriinu, jej veľkosť Božej Matky:

„Neskôr vás vidím, Jozef a Mária,
odmietnutí ste obyvateľmi Betléma.
Nikto neprijme vás, chudé cudzincov
do svojho hosťinca: miesto je pre veľké!
Miesto je pre veľké; a tam vo stáji
nebeská Kráľovna Boha porodí.
Ó Matko drahá, ako sa mi zdáš hodná lásky
a ako si veľká na mieste pokory!

Keď vidím, ako je do plienok zavinutý Večný,
a počujem, ako plače Slovo Božie,
ó milovaná Matko, už nezávidím anjelom:
milovaným bratom mojím sa stal ich silný Pán.
Ako ťa milujem, Mária, keď svojmu božskému Kvety
dali si rozkvitať na našom brehu!...“
(TB 54, 9–10).

„Viem, že v Nazarete, Matko milostiplná,
chudobná si bola a nič viac si nechcela:
ani zázraky alebo extázy či vytrhnutia³⁴
nezdobili tvoj život, Kráľovno svätých!
Na zemi je mnoho maličkých,
už k tebe môžu vzhlížať bez chvenia.
Obyčajný život, Matko jedinečná,
si chcela prežiť a viesť ich do neba“
(TB 54, 17).

Karmelitka sa cíti byť priťahovaná týmto prostým životom, túži žiť podobne ako človek Ježiš a Panna Mária. Chápe, že človek môže byť pod úplným Božím vplyvom, aniž by sa to prejavovalo navonok mimoriadnosťami – žiť najvyšším mystickým životom, oprosteným od akéhokoľvek mystického javu.

Mária teda podľa Terézie žila už pred ňou „malú cestu“, je prvotným vzorom všetkým „malým dušiam“. Ako Matka je v tom podobná svojmu Synu, ktorý sa stal malým a chudobným vo svojom ponížení, od Vtelenia až po Ukrižovanie. Terézia kontempluje Ježiša ako „Boh, ktorý sa stal kvôli mne tak maličkým“ (DT 266).³⁵ Preto keď rok po objavení malej cesty píše Rukopis A, komentuje následovne svoju profesiu v deň narodenia Panny Márie:³⁶ „Aký krásny sviatok boli Mariiny narodeniny, keď som sa stala Ježišovou snúbenicou! Malá svätá Panna, stará jeden deň, darovala svoj malý kvet malému Ježišovi. Toho dňa bolo všetko malé, okrem milostí a pokoja, ktorých sa mi dostalo.“ (Rk A 77r/AS 159). Tieto Teréziine slová s detinskou prostoťou vyjadrujú najistejší aspekt jej duchovnosti, a to evanjelijnú malosť. Trikrát podčiarkuje slovo „malý“, a tak ukazuje, ako je jej vlastná malosť spojená s malosťou Ježiša a Márie.

Tým sa Terézia podobá tej, o ktorej krásne povedal Françoise-Marie Léthel, OCD: „Mária je najväčšia, pretože je najmenšia.“