Sestra M. Milada od Spasiteľa sveta, OCD
Krátko pred svojou smrťou, v máji 1897, Terezia vo svojej dlhej básni o 25 slohách vyslovuje, aké miesto v jej živote zaujímala Panna Mária, napíše svoj mariánsky testament. Báseň skladá spontánne, aj keď sa k jej sepísaniu dlho pripravovala, ako zveruje svojej sestre Celíne: „Musím ešte, než umriem, niektoré veci urobiť. Vždy som snívala o tom, že vyjadrím v piesni, čo všetko mám na mysli, keď premýšľam o Panne Márii.“1
Zároveň ju však píše aj na prosbu svojej rodnej sestry Márie od Najsvätejšieho Srdca, ktorej už Terezia napísala Rukopis B. Obe tieto texty sú spolu zviazané. Ich refrénom je: „milujem ťa“.
Ak rukopis B je závete a chvalozpěvem na lásku k Ježišovi, potom táto báseň vyzpívala „Prečo milujem ťa, Mária“ (TB 54). Táto dvojitá láska je pre ňu neoddeliteľná. V centre Terezinej životy je Ježiš, ale po jeho boku stojí vždy Mária ako jeho Matka. To je jej najvznešenejší titul: „Je viac Matka než Kráľovná“2 (srov. ŽS 21.8.3/VŽ 117).
Ako Matka nám Mária dáva Ježiša a nás dáva Ježišovi. Všetko vzťahuje k nemu, nikdy si neudržuje svoje deti pre seba. Preto nikdy nemôžeme prehnane milovať Máriu, keď v nej a zároveň s ňou milujeme vo všetkom Ježiša. „Never, že miluješ svätú Pannu príliš, nikdy ju nebudeš milovať dosť, a Ježiš bude veľmi spokojný, lebo svätá Panna je jeho Matka“ (DT 92).3
Z toho môžeme pochopiť, že v Terezinej živote Panna Mária zaujímala významné miesto, aj keď Terezia nebola jednoznačne „mariánska duša“, ale duša kristocentrická – a to práve vďaka jej kristocentrizmu. Mária je pre ňu neoddeliteľná od Ježiša. Hovorí o nej 239x, najviac v básniach (zo 54 básní je 8 venovaných Panne Márii a ďalších 16 ju raz alebo viac násobne spomínajú), jej venuje prvú a poslednú báseň, prvú i poslednú modlitbu.
Terezín nový pohľad na Máriu
Terezina náuka o Márii je rovnako originálna ako jej pohľad na Boha. Ak v období zdôrazňovania Božej spravodlivosti táto karmelitka objaví primát milosrdenstva, rovnako tak pri zveličovaní Máriinej výnimočnosti ju Terezia naopak vidí ako malú, prostú a pokornú. Inštinktívne sa bráni všetkým triumfalistickým kázaniam, ktoré ukazujú jedine Máriinu veľkosť a privilegiovanosť, opierajúc sa najčastejšie o apokryfy, ktoré sú preplnené zázračnosťou a neobvyklosťou. Terezia naopak hľadá v evanjeliu, ktoré ukazuje Máriu v celej jej obyčajnosti, blízku nasledovaniu. Odkazuje tým na najväčšie, kazateľmi zabudnuté privilégium, výsadu chudoby a malosti, ktorá bola tak charakteristická pre pozemský život Ježiša a Márie. Malosť a chudoba sú srdcom evanjelia, jeho pravou realitou.
„Keď tvoj život vo svätom evanjeliu rozjímam,
odvažujem sa hľadieť na teba a priblížiť sa ti.
Nie je mi ťažké veriť, že som tvoja dcéra:
smrteľná a trpiaca“4 ako seba ťa vidím“ (TB 54, 2).
Vďaka tomu sa Terezia nemusí Márii báť, sú si podobné v slabosti. Z toho, ako Máriu vykresľuje, môžeme poznat Terezín ideál svätosti, ktorý môžu nasledovať všetky „malé duše“.
Z nespokojnosti s vtedajšími homíliami (Terezia sa na smrteľnom lôžku prizná, že sa jej nepáčilo ani jedno kázanie o Panne Márii),5 preto sama mesiac pred smrťou predkladá svojim sestrám „kázanie“, v ktorom zhrnie všetko, čo si o nej myslí: „Ako rada by som sa stala kňazom, aby som mohla kázal o Matke Božej. Jednokrát by mi to bolo stačilo a povedala by som všetko, čo si o tom myslím.
Najprv by som vysvetlila, ak málo poznáme jej život: Nemali by sa hovoriť veci nepodložené alebo to, čo nepoznáme; napríklad, že úplne malá, vo troch rokoch, šla svatá Panna do chrámu obetovať sa Bohu s vrúcnymi a úplne mimoriadnymi pocitmi lásky; kým ona tam možno išla celkom prosto z poslušnosti k rodičom. Prečo tiež hovoriť, vzhľadom k prorockým slovám starca Simeona, že svatá Panna mala od tejto chvíle stále pred očami utrpenie Ježišovo? ‚Meč bolesti prenikne tvoju dušu,‘ povedal jej starček (Lk 2,35). Neboli to teda slová pre prítomnosť, vidíte dobre, Matinko; boli to všeobecné predpovede pre budúcnosť. Aby sa mi nejaká reč o Panne Márii páčila a prospievala mi, treba, abych videla jej skutočný život, nie život predpokladaný; a som si istá, že jej skutočný život musel byť veľmi prostý. Ukazujú nám ju neprístupnú; bolo by však treba ukázať, že je možné ju napodobňovať, zdôrazniť jej cnosti, povedať, že žila z viery ako my, dokázať to z evanjelia, kde čítame: ‚Nepochopili, čo im povedal‘ (Lk 2,50). A iné miesto, rovnako tajomné: ‚Jeho rodičia ohromene nad tým, čo o ňom bolo povedané‘ (Lk 2,33). Tento úžas predpokladá isté prekvapenie, nemyslíte, Matinko?
Vieme dobre, že svätá Panna je Kráľovnou neba i zeme, ale je viac Matkou než Kráľovnou a kvôli jej prednostiam netreba hovoriť, že zatieňuje slávu všetkých svätých, ako keď pri východe slnka blednú hviezdy. Môj Bože, aké je to podivné! Matka, ktorá zatieni slávu svojich detí! Ja si myslím pravý opak, verím, že ešte viac zvýši žiar vyvolených.
Je dobre hovoriť o jej prednostiach, ale nemá sa hovoriť len o tom a ak v nejakej reči sa od začiatku až do konca musí volať a hovoriť: ‚Ach, ach!‘, je to prehnané! Kto vie, či by s takou nedošla nejaká duša až tam, že by pocítila akúsi cudzosť k stvoreniu tak výnimočnému a nepredstavila by si: ‚Ak je to tak, radšej ísť do kútika a svietiť tam, ako sa dá.‘
Čo má svätá Panna naviac, je to, že nemohla hrešiť, že bola vyňatá z prvotnej viny, na druhej strane však mala menej šťastia než my, lebo nemala svätú Pannu, ktorú by milovala; a to je taká blaženosť naviac pre nás, o akú blaženosť menej je to pre ňu! Ostatne vo svojej piesni 'Prečo ťa milujem, ó Mária!' vyslovila som všetko, čo by som o nej povedala v kázaní.“ (ŽS 21.8.3/ VŽ 116-117; srov. tak i ŽS 23.8.9/VŽ 120).
Mariánske udalosti v jej živote
Tento Terezín pohľad na Máriu je výsledkom nielen jej hlbokého meditovania Písma, ale i osobnej skúsenosti. Pre celú Martinovu rodinu bola typická dôverná úcta k Panne Márii; všetky deti dostali jej meno. Socha Panny Márie (dnes známa ako „Panna Mária úsmevná“) bola centrom domácej liturgie, rodičia i deti sa pred ňou schádzali na spoločnú modlitbu. V máji bola obklopená množstvom zelene a kvetov.
Zelie Martinová vďčila Panne Márii za zvláštne vnuknutie ohľadom výroby alençonských krajok a tiež za upokojenie po smrti malej Helenky. Vtedy cítila výčitky svedomia, či jej dcérka kvôli nej netrpí v očistci, lebo k nej nezavolala spovedníka, keď tá krátko pred smrťou trošku zalhala. Obrátila sa k Panne Márii a počula tajomný hlas: „Je tu, vedľa mňa!“6
Túto svoju intímnu skúsenosť matka Zelie iste odovzdávala svojim deťom. Ľudovít Martin zase v časoch vážnych chorôb svojich detí často chodieval na púte do rôznych mariánskych svätýň, aby tam vyprosil ich uzdravenie. Obzvlášť jeden kostol je tesne spojený s Martinovou rodinou – a to chrám Panny Márie Víťaznej v Paríži. Vďaka modlitbe v ňom si Terezkin otec i strýc zachovali vieru v čase štúdií v vtedy už zesvetštenej Paríži. Tento chrám bol neskôr tesne spojený aj s Terezíným životom. Panne Márii Víťaznej venovala karmelitka aj jednu zo svojich básní, v ktorej prosí za svojho brata misionára (TB 35).7
Rodinná atmosféra teda ovplyvnila aj poslednú z Martinových dcér, Máriu Františku Tereziu. Už po prvej spovedi v piatich a pol rokoch písala: „Pamätám si, že prvé ponaučenie, ktorého sa mi dostalo, ma vyzývalo k pobožnosti k svätej Panne. Povedoma som si, že zdvojnásobím svoju nežnosť k nej“ (Rk A 16v/AS 43).
Avšak udalosť, ktorá zásadne poznamenala jej vzťah k Panne Márii, bola smrť maminky. Tak Terezia vo štyroch a pol rokoch stráca pocit bezpodmienečného prijatia, bezpečia a tepla domova. Celých desať rokov bude Terezia prežívať túto bolestnú stratu a zároveň hľadať novú vnútornú istotu a ochranu. Maličká sa síce na čas upne na svoju sestru a „druhú matku“ Pavlínu, ale aj tú vo svojich deviatich a pol rokoch stratí.
Úsmev svätej Panny
Terezia poznáva, že každý ľudský vzťah je krehký a narušiteľný. Istotu a bezpečnosť preto stále viac začína hľadať vo vzťahoch nadprirodzených, ktoré ju nemôžu sklamať. Už v siedmich rokoch si píše do modlitebnej knižky: „Blahoslavená Panna je moja matka a malé deti sa obvykle podobajú svojej matke.“8
Ale hlboká rana, vzniklá matčinou smrťou a neskôr ešte viac prehĺbená odchodom Pavlíny, z ktorej dievča až onemocní „zvláštnou chorobou“, musí byť vyriešená nebeským zásahom. Keď už si príbuzní nevedia s Terezou rady, nechávajú slúžiť deväť omší svätých u Panny Márie Víťaznej v Paríži. A sú vypočutí: „Keď ubohá Terezka nenachádzala pomoc na zemi, obrátila sa tiež k nebeskej Matke. Prosila ju z celého srdca, aby sa nad ňou ustrnula. Zrazu sa mi svätá Panna zjavila krásna, tak krásna, že som nikdy nič tak krásne nevidela. Jej tvár dýchala dobrotou a nevýslovnou nežnosťou.
Ale čo mi preniklo až do hĺbky duše, bol „úchvatný úsmev svätej Panny“. Vtedy všetky moje strasti zmizli, z viečok mi vytryskli dve veľké slzy a stekali mi tiše po lícach. Ale boli to slzy nezkalené radosti.“ (Rk A 30r/AS 66).
Je to jedna z mála mimoriadnych Terezíných mystických milostí.9
Celý život bude Mária vďaka tejto príhode pre Terezku predovšetkým Pannou úsmevov, Matkou, ktorá jej zjavuje vo všetkých zmätkoch a neistotách nebeskú priazeň a ochranu. Preto aj pred smrťou, v čase veľkých pokušení proti viere, túži Terezia po tomto úsmeve a zhrňuje pod neho obsah svojho života od počiatku do konca:
„Z rána môjho života si sa na mňa usmiala:
príd sa a usmievaj sa na mňa, Matko, už je večer!“ (TB 54, 25).
Vnútorne Mariin úsmev pocíti aj v deň prvého svätého prijímania:10 „Popoludní som to bola ja, kto predniesol úkon zasvätenia svätej Panne. Bolo celkom spravodlivé, aby som hovorila menom svojich družiek k nebeskej Matke ja, ktorá som bola v tak útlom veku zbavená svojej matky pozemské! ... Vložila som do toho celé svoje srdce, keď som k nej hovorila, keď som sa jej zasväcovala, ako dieťa, ktoré sa vrhne do náruče svojej matky a prosí ju, aby nad ním bdela. Zdá sa mi, že svätá Panna sa iste pozrela na svoju kvietku a usmiala sa na ňu. Či práve ona ju neuzdravila svojím viditeľným úsmevom?.“ (Rk A 35v/AS 77).
Uzdravenie ale nie je definitívne. Tým sa stane až o vianočnej noci roku 1886 a nájde svoje konečné potvrdenie v kostole Panny Márie Víťaznej. Do tej doby má Terezia výčitky svedomia, že o tejto skúsenosti, ktorú chcela udržať ako svoje tajomstvo, hovorila (srov. Rk A 31r/AS 67-68). Reakciou na to je aj prvá písaná modlitba: „Má dobrá svätá Panna, učiňte, aby sa vaše malé Terezka už nikdy viac netrápila“ (TM 1).11
Až návšteva parížskeho chrámu pred púťou do Ríma jej po štyroch a pol rokoch (4. 11. 1887) prinesie pokoj: „Ach, čo som pocítila u jej nôh, nemohla by som vypovedať. Milosti, ktoré mi udelila, ma tak hlboko dojaly, že len slzy prezrádzali moje šťastie, ako v deň môjho prvého sv. prijímania. Svätá Panna mi dala pocítiť, že ona sa na mňa usmiala a uzdravila ma. Pochopila som, že bdí nade mnou, že som jej dieťa, a preto jej môžem hovoriť už len ‚Maminko‘, lebo sa mi to zdalo ešte nežnejšie než názov ‚Matka‘.“ (Rk A 56v-57r/AS 120).
Takýmto spôsobom, teraz už bez akýchkoľvek mimoriadnych znamení, Terezia hlboko zakúša Mariinu lásku a odpovedá na ňu celou svojou detinskou láskou. Táto láska, ktorá si volí „Maminku“ na rozdiel od „Matky“, nie je v žiadnom prípade niečím sentimentálnym či infantilným. Je to podobná skúsenosť, ako keď neskôr nazve Boha svojim „tatinkom“. (Srov. CS 81). Vtedy pochopí celú Ježišovu lásku k Otcovi, s nímž ho nazýva „Abba“.
Zkratky použité v tomto článku: Rk A – Rukopis A / AS – Autobiografické spisy, ŽS – Žltý zošit / VŽ – Vstupujem do života, TB – Terezine básne, DT – Terezine listy, TM – Terezine modlitby
