Marie Štechová
Táto z najženskejších žien potrebovala vždy silný protipól mužného vplyvu, podnety a oporu v duchu muža, aby mohla vnútorne vyrovnávať veľké duchovné napätie svojho života.
Je potrebné zmocniť sa svojho rehoľného povolania v absolútnom zmysle, aby nebolo iba pouhým plahočením, hľadaním rozptýlenia. Tak sa vlečie až do roku 1555 (má 40 rokov!). Prebudí ju pohľad na zmučeného Krista. Ježíš jej ukáže cestu. Nie ľudia, nie svet, nie knihy. Nesmierny život, prúdiaci z Krista, ju zachvacuje, stravuje. Prolamuje hradby ľudskej opatrnosti. Žene útokom na Boha. Nie pasivita, ale činorodá spolupráca s Bohom. R. 1559 činí sľub: konať vždy to, čo je v daných okolnostiach pre dušu dokonalejšie. Tento sľub z nej urobí svätú. Do tejto doby spadá zázrak transverberácie (probodnutie srdca) (27. augusta).
Terezie pozoruje okolo seba v kláštore Vtelenia, ako veľké Božie veci môžu byť zabíjané malými ľudskými vecami, nie je-li duša na stráži. Ako aj rádu sa môže zmocniť ochabnutie, aj keď sa rehoľa zdanlivo neprekračuje a zlo sa nezdá ani pozorovateľné. Práve duchovné povolanie vyžaduje rozhodujúce: buď – alebo! Buď chcieť dokonalosť, a potom ju chcieť absolútne, bez výhrad – alebo ju urobiť ľudsky znositeľnejšou, ale duchovne slabšou. Karmel jej doby už nemal klauzúru – jeho hovorny sa stávali často literárnymi salónmi, v ktorých sa preberala aj politika i udalosti spoločenské. V takom ovzduší sa nemohli rozptýlené duše sústrediť na modlitbu a k rozjímaniu – svet na nich ustavične dorážal. Tieto kláštery neboli v pravde Božie, Boh v nich nenachádzal takmer nikdy duše o samote, v tej skutočnej vnútornej samote, z ktorej jedině sa rodí každý silný a plný náboženský život. Pôvodný Karmel – rád Panny Márie – na to teraz myslí Terezie ustavične. Pôvodný Karmel, kde duša mala jedinú spoločnosť: Boha. Boh a duša! Duša úplne v blízkosti Boha. –
Vedela, že náprava môže vždy prísť len zvnútra. „Bolo by výborným prostriedkom pre nich, dať im dobrého spovedníka… Je strašná práca chcieť zevnið poriadok, nie je-li nikoho, kto sa stará o vnútorné.“
Obliehať Boha modlitbou. Náboženský život: Duša sa prorazí do života v Bohu. Cesta k životu je cesta lásky. A v nej je všetkým čin. „Nie mnoho vedomostí, ale mnoho milovania.“ Láska je tvorba na celom rozsahu duše. Je ústredným nervom stavby kresťanského života – to je: nesmrteľného života duše. A rast nesmrteľnej duše nie je niečo lacné. Podstatná podoba ľudského života – ako ju svätá Terezie vidí – je podstatne tragická. My hriešnici! Kto nás oslobodí od tohto smrteľného tela? pýta sa ustavične. Y sin amor todo es nada! Bez lásky je všetko márnosť! Človek, ktorý nemiluje, je v jej očiach morálne beztvarý. Nie je zapojený do jednoty s Bohom a s vesmírom, nemá podiel v plnosti života. Nie je schopný porozumieť ani Bohu, ani človeku. Tak ako nás Ježíš vykúpil svojou obetou, svojím utrpením, svojou krvou, tak aj my musíme ísť cestou obety, utrpenia, áno aj krvi za nesmrteľnou slávou svojej duše. A práve túto skutočnosť nechce človek uznať. Práve pred ňou si ustavične zakrýva oči. Bol by často ochotný pripustiť dušu nesmrteľnú a najvyššiu cenu, ale nie je ochotný ju vyplatiť.
Modlitba je služba lásky. Do služby povoláva Pán a službu prideliť tiež Pán. Svätá Terezie varuje pred akoukoľvek mechaničnosťou duchovného života, pred otrockým napodobovaním druhých. Rada prirovnáva dušu k obydliu, palácu, hradu, ktorého Pánom je Boh. Je predovšetkým potrebné, aby duša túto suverenitu uznala. Uznanie Božej suverenity – to nemôže byť pekné deklamácie. Plniť Božiu vôľu je úplné vnútorné odovzdanie sa Bohu, kedy prežívame ako plnú skutočnosť vlastnú ničotu, kedy sa nechceme opierať o jej zhnité základy. Vôľa Božia je niečo, čo pravá pokora počuje a čím sa pravá láska riadi. Je to ochota k vnútornému nasledovaniu. A to všetko je už modlitbou. Áno, i len dýchať takouto túžbou je modlitba. – Hlavné však je, aby sme sa úplne venovali Bohu ako jeho vlastníctvu a odstraňovali všetky prekážky. To je podmienka, tú kladie a na tú má právo. A tiež neviem, ako by inak mohol pôsobiť, lebo je priateľ poriadku. Nevyčistíme-li palác od nízkeho ľudu a obyčajných vecí, ako by tam mohol vstúpiť so svojím dvorom? (Cesta k dokonalosti).
V knihe Hrad v nitre nám ukazuje, kde je prvý veľký nepriateľ duše. Blúdi v priekopách hradu, na periférii sveta – na obvode života. Tichý hvizd Pána ju volá do vnútorných komnát hradu, ale ona nepočuje. „Sú duše tak choré a tak navyknuté zaoberať sa vonkajšími vecami, že nemohú vstúpiť do seba. Strašlivé sú lsti a úskoky diabla, aby sa duše nepoznali a nenalezli svoje cesty“ (Hrad v nitre). „Duša je tak zabrána do vecí sveta, tak pohroužená do statkov alebo poct alebo zamestnaní tohto sveta, že i keby chcela poznať a okúšať svoju krásu, svet jej nedá. Zdá sa, že sa ani nemôže zbaviť tolika prekážok. Po nepriateľoch vonkajších prichádzajú nepriatelia vnútorní. Sme to my sami so svojou sebeláskou, svojimi predsudkami a svojou rozpínavosťou. „Je potrebné vzdať sa úplne dôvery v seba a preložiť ju všetku v Boha.“ Sloboda ducha nie je nič iného než „nájsť Boha vo všetkých veciach“ (Kniha o zakladaní). Tedy aj v utrpení. Aby život nebol ubohým vláčením po tejto zemi, ale zbieraním síl pre život nadprirodzený a večný, musí spracovávať duchovne všetko, celú látku života, ktorá je pred ním aj v ňom. Boh dáva slobodu. Dáva ju práve tak v bolesti, ako aj v šťastí, ale predovšetkým v utrpení. To má pre nás prvořadou očistnú cenu. Bez utrpenia by bol život duše plytký. Keby mu chcela uhýbať a keby sa zdráhala niesť, zbavila by sa toho, čo zabezpečuje duchu jeho slobodu a pohyblivosť. Zmalátnela by, ochabla a podľahla by svojej nestatočnosti. Človek, ktorý uhýba pred utrpením a ktorý sa vzpiera je niesť, vnútorné lže. Dáva hodnotám života nesprávne mená. Iba keď prejdeme vojnovým ohňom, môžeme hovoriť o boji. Ať o ňom nikdy nehovorí ten, kto pred každou skutočnosťou zbabelo uteká! Je to zastretá pýcha, ktorá nechce nič, čo by jej bolo nepríjemné, ktorá nechce nič ťažkého niesť, na ničom ťažkom pracovať, ktorá nechce priznávať svoje porážky, svoju malosť, svoju ubohosť. Hrdinská duša na rany od Boha čaká! Prijíma ich bez zbabelého náreku, áno, ďakuje za ne, žiada o ne. „A preto prosí o utrpenie, ale najprv o milosť, aby ich zniesla. Chcem trpieť, Bože, lebo ty si trpel. Nech sa stane tvoja vôľa na mne akákoľvek!“ (Život). Iba večný Sochár vie, prečo a ako musí byť spracovaný hrubý balvan nášho bytia, aby raz mohol niesť obraz nesmrteľnej krásy svojho Tvorcu.
Svätá Terezie je prvotriedna učiteľka askézy. Naša duchovnosť a telesnosť vyžadujú presné vyváženie, aby sa ani duch neprimerane nenadlehčoval ani telo neprimerane neuplatňovalo. Zákony tejto vnútornej súvislosti medzi hmotou a duchom sú tak presné, že už sebemenšia odchýlka vytvára nesúzvuky. Chabá spiritualita je tá, ktorá si buďto tela (hmotnosti v nás) vôbec nevšíma, alebo mu podlieha. Uvádzanie našej telesnosti do područí ducha je vlastnou prácou askézy. Pozorujeme-li chute tela, vidíme, že proti nim musí začínať všetko umrtvenie. Napríklad umrtvenie zmyslov. Zrakom a sluchom prechádza toľko dojmov, že by mohli ochromiť ducha, keby sme sa včas nebránili tým, že im väčšinu týchto dojmov odoprieme. Zo žiadostivosti zmyslov sa môže stať rýchlo nebezpečná duchovná lakota. Človek sa vrhá na všetko, čo nachádza pri svojej ceste životom, a stahuje do svojho doupěte kdejakú zdechlinu. Chudý v duchu berie zo všetkého len to, čo práve potrebuje k slobodnému pohybu ducha. Výsledky dobrej askézy sú vždy duchovné: ľahkosť ducha, jeho ľahká odpútateľnosť od hmoty, jeho prostupnosť pre vplyvy Božej milosti – to, čomu hovorila svätica „súhlas s Božou vôľou“. Je daný vždy iba po takej namáhavej práci duše. Svätá Terezie nechce nič ľahkého, nič jednoduché. Ani cesta k dokonalosti nie je niečo jednoduché a lacné. Každá spiritualita, bola-li skúmaná jej zrakom, sa vždycky prezradila, či je pravá alebo nepravá. Či je to zastretá zmyselnosť a plazenie sa pred sebou, alebo skutočná práca na duchovnom živote. Celé mystické dielo svätej Terezie je hymnou lásky, ako jím bol aj celý jej život. Láska pretransformuje, čo je v nás nízke a ubohé. Láska je rozmachem nášho bytia. Ježíš bol najúžasnejšou realitou jej duchovného života.
Poslaním Karmelu je byť pevnosťou modlitby – pre všetky duše.
